Peter Moravčík: Bratislava môže z polmiliónového mesta vyrásť na 800-tisícové mesto, možno i miliónovú metropolu
Broňa Tarnócy Prvú súťaž vyhral spolu s tímom pred takmer 30 rokmi. Odvtedy ho radia medzi architektov, ktorým patrí na Slovensku hlavné slovo v oblasti bytovej výstavby.
Aktuálne dokončuje stavbu celkom bytovky v Devíne, súboru radových RD v Záhorskej Bystrici a rodinnej vily v Záhorských sadoch. Projektovo má rozrobený bytový dom na rozhraní zóny rodinných a bytových domov v Rači aj polyfunkčný objekt na Mierovej ulici.
Architekta Petra Moravčíka sme sa pýtali ako hodnotí tri dekády vývoja výstavby bytových domov, respektíve komplexov, ako vníma zónu downtownu, o silných hráčoch tvorby mesta, ale aj to, či je náš pamiatkový úrad dostatočne činný a čo bude s hotelom Kyjev a obchodným domom Prior.
Bytové domy a ich okolie tvoríte už niekoľko rokov. Ako by ste charakterizovali ich vývoj?
Bytové domy tvoria ťažisko našej práce už dlhoročne, asi aj celkom logicky vzhľadom na dlhodobo nie celkom najšťavnatejšiu typologickú rozmanitosť výstavby na Slovensku. Prvú súťaž na bytový dom sme vyhrali pred 26 rokmi a kolaudovali ho v roku 2 000. Bol to investičný zámer finančných inštitúcií na zabezpečenie bývania pre svojich zamestnancov.
Aj preto nemal žiaden marketingovo príťažlivý názov a volal sa nepoeticky 130 b. j. Kramáre. Marketing ešte nebol potrebný. Vtedy vo všeobecnosti neexistovali ani hypotéky a pre tento projekt si spomínané bankové inštitúcie zriadili vlastný hypotekárny produkt, mimochodom s úročením niekde medzi 4 a 5 percentami, to len na margo plačov nad aktuálne „drahými“ hypotékami.
Odvtedy sme urobili niekoľko bytových komplexov, alebo inak – súborov domov, ktoré vždy mali aj pridanú hodnotu verejného alebo poloverejného priestoru. Poväčšine mali veľmi príjemné plošné dimenzie bytov, ktoré neboli hnané až na dreň minimálneho štandardu. Pre zaujímavosť, dvojizbové byty v súbore Rozadol majú 86 m2. To je dnes vhodná veľkosť pre štvorizbový byt.
Uznávam, dnes už také dvojizbáky neprojektujeme, majú racionálnejší rozmer, ale stále si zachovávajú mierku vhodnú pre človeka. Na priestorovú kvalitu aj vybavenosť dnes narážajú väčšie byty. Štvorizbový byt má často dennú časť rovnako veľkú, ako susedný dvojizbák, len má aditívne viac spální – takéto riešenia ma vedia rozčúliť. Nedávno som dokonca niekde zhliadol dispozíciu bytu pre štyri osoby s jedným WC a jednou kúpeľňou. To sa mi už javí ako neúcta k budúcemu užívateľovi. A stále sa opakuje jedna mantra – nekultúrne dlhé a tmavé komunikačné priestory.
Možno je to tým, že veľké percento bytovej výstavby tvoria domy nad štyri, resp. šesť podlaží. Ekonomika pôdorysu a požiarna bezpečnosť potom iné riešenia ani neumožňuje. V takejto optike je smola, ak niekto nezužitkuje slobodné možnosti malopodlažky práve v koncepte spoločných priestorov.
Ktorá z bytových štvrtí je vášmu srdcu blízka a prečo?
Z hustých bytových mestských štvrtí mám rád londýnsky Barbican. Je to komplex brutalistickej architektúry, starý už vyše 40 rokov, ale nadčasový práve svojou komplexnosťou a typologickou rozmanitosťou. Na jednej kope sú tam výškové bytové domy, 6 až 9-podlažné mestské bloky, dokonca aj sekcia mezonetov a rodinných domov.
To všetko je pretkané živým parterom s reštauráciami, kultúrnym centrom s koncertnou sálou, divadelnou sálou, knižnicou, múzeom, školami, námestiami a vodnými plochami. Typologicky je to mix-used-development s neuveriteľným majetkovým pozadím. Vybudovalo ho a aj v súčasnosti vlastní mesto Londýn a ťažiskový segment bývania je bývanie nájomné. Nie síce sociálne, ale pre londýnsku strednú triedu.
Kedy sa my už dočkáme v našej novodobej histórii iných ako developerských bytov do vlastníctva? Barbican stihol krásny osud zapísania sa medzi architektonicky sledované objekty a aktuálne zamestnáva myseľ majiteľov téma aplikácie princípov udržateľnosti.
Ako vnímate výstavbu nových mestských štvrtí?
Rozvoj novej mestskej štvrte je beh na dlhú trať a tak prví osadníci zažívajú podobný efekt, ako keď sa v 70. rokoch dokončovali bratislavské sídliská a ako novonasťahované deti sme sa hrávali na kopách zeminy a rezíduí stavebnej realizácie v okolí.
Napríklad Bory. V jednotlivých clustroch štvrte sa realizujú parciálne etapy bytovej výstavby. Samy o sebe sú všetky doteraz realizované vskutku vydarenými obytnými štruktúrami so všetkým, čo má súčasné kvalitné bývanie mať. Dotiahnuté do detailu chodníkov, ihrísk a sadových úprav.
Sympatické je, že rozvoj tejto štvrte sa začal realizáciou občianskej vybavenosti s nákupným centrom, kinami, dokonca nemocnicou. Napriek týmto kladom sa nemôžem zbaviť negatívneho dojmu z celkového urbanistického konceptu širšieho územia, ktorému chýba osnova mesta s čitateľnou hierarchiou mestských priestorov, ulíc a námestí.
Kde základ mesta tvoria mestské domy a mestské funkcie, a nie suburbánne solitéry prevažne obchodnej vybavenosti, nabádajúceho k premiestňovaniu
sa výlučne autom . Nevidno prekladanie so zónami pracovných možností. A absencia centrálneho prírodného priestoru – parku adekvátnej dimenzie so športovo-rekreačnou vybavenosťou – pôsobí už v začiatku rozvoja tejto štvrte ako anachronizmus.
Na zelenej lúke vzniká aj nová mestská štvrť v Trnave, Arborias, ktorej ambíciou je vytvorenie nielen sídliska, ale autonómnej mestskej časti s autentickou atmosférou verejného priestoru. Bude sa tu dať prečítať základný urbanistický vokabulár, ako je ulica s parterom vybavenosti, námestie, vnútroblok.
V aktuálnom slovenskom urbanizme tieto inak prirodzenosti vôbec nebývajú samozrejmosťou. Celkovej atmosfére štruktúry by možno trochu prospelo šťavnatejšie rozohratie výškovej nivelety objektov a potlačenie ich príliš monotónneho objemového, ale aj architektonického výrazu.
Adíciou k existujúcemu sídlisku vznikajú Čerešne, ambiciózny development plný vtipných prvkov a neštandardných riešení. Snaha o hravosť bývania v koncepte i detaile pôdorysu niekedy nabáda k ostražitosti pri identifikácii skutočnej architektonickej kvality.
No a nie je Cvernovka ako Cvernovka. Tá na Trnavskej je veľkou prehrou bratislavského urbanizmu. Developer tejto aktivity je v Bratislave známy kontroverznými realizáciami – Jégého alej aj Premiѐre na Šancovej.
Danubius One rovnako agresívne a bez citlivejšieho ohľadu na urbanistický kontext pokračuje v devastácii pôvodného potenciálu brownfieldu bývalej cvernovej továrne Danubius a preťažuje toto pôvodne zaujímavé mestské územie. V marazme urbanistickej devastácie poteší aspoň racionálny korpus a architektonický výraz telesa výškovej stavby, ktorej lokalizácia inak nemá v širšom kontexte žiadne kompozičné opodstatnenie.
Určite príkladnejšie sa zaceľuje rozháraná Račianska ulica v smere od Račianskeho mýta. Stáva sa plnohodnotnou súčasťou mesta. To je fajn. V detaile pôdorysu pozdĺžne s ulicou osadených domov sa stretávame s fenoménom apartmánu – priestoru, ktorý je nebytovým, ale aj tak sa v ňom dlhodobejšie býva.
Zaujímal by ma výsledok ankety medzi bývajúcimi do rušnej ulice a bez jesenného a zimného slnka. To nie je poznámka, skôr záujem vedieť, či platná svetlotechnická norma skutočne chráni kvalitu bývania alebo len bráni koncipovať husté mesto.
Aký je váš názor na „downtownu“?
Hoci je táto štvrť prezentovaná s veľkou pompou autorskej kurately slávnej svetovej architektky, dopad na mesto hodnotím ako veľmi nevhodný. V území, kam sa malo prirodzene rozvíjať kompaktné európske mesto pestrosťou mestských ulíc a námestí v nivelete strešnej rímsy adekvátnej pre Bratislavu, rastie suburbánna štruktúra, známa z ázijských nových miest, vznikajúcich na zelených lúkach.
Záchrana historickej technickej budovy teplárne od architekta Jurkoviča je potešujúcou, ale trochu slabou náplasťou za premárnenú možnosť konverzie nielen jedného domu, ale celej mestskej štvrte.
Keď už sa tu rozvinul koncept výškových objektov, mali vyrastať z nivelety strešnej rímsy, nie od zeme prakticky bez parteru. A pritom to nezačalo zle – tehlovou štruktúrou Twin City, na sever od Továrenskej ulice, ktorá sa tvári celkom mestsky. Naopak, južná línia tejto ulice a dianie za ňou považujem za urbanistický omyl. Práve tu by som videl príležitosť pre šťavnatosť konceptu londýnskeho Barbicanu.
Niekoľkopodlažný parter s bohatou mestskou vybavenosťou, štruktúru pretkanú pracovnými a kultúrnymi príležitosťami ako základne pre husté mestské bývanie. Namiesto toho tu máme monofunkčnú štvrť bytových vežiakov, medzi ktoré sa vchádza okolo rozďavených úst garážových vjazdov.
Ako vnímate rozrastanie sa východnej časti Mlynských nív – hranice: Košická, Prievozská, Hraničná a diaľnica D1 prístavný most a Prístavná ulica. Čo by tu rozhodne nemalo chýbať?
Bratislava je fascinujúca možnosťami svojho vývoja. New York sa zdá, že je už teritoriálne uzavretý, napriek tomu tam neustále vznikajú nové vrstvy urbanistických a architektonických koncepcií, rozvíjajúcich sa v dimenzii kvalitatívnej konverzie. Bratislava nemá ešte stále pokrytý ani prvý plán rozvoja mesta, teda po horizontále. Jednoducho je to raj pre rozvoj.
Práve radiálny smer rozvoja v osi priestoru budúceho bulváru Mlynských nív je logický a je potešujúce, že magistrát nášho mesta prostredníctvom MIB na to reaguje práve zverejnenou urbanistickou štúdiou. Bude podkladom pre zmenu územného plánu na platforme širokej diskusie zúčastnených najsilnejších hráčov.
Medzi tých silných hráčov však môže patriť prostredníctvom samosprávy aj verejnosť, ak sa teda samospráva neuzavrie do bubliny jediného majiteľa pravdy. Môže vzniknúť na Bratislavu nezvyklý pozitívny precedens, že stavby ako nositelia funkcií v zóne nebudú vznikať ad hoc, ale na základe koncepcie. Osobne ma najviac zaujíma, či v návrhu vidieť aj rezervy pre nejaké verejnoprospešné stavby. Hovorí sa o dvoch nových školách, budeme mať aj nové námestie s vybavením adekvátnym novému subcentru?
Kvalitné mesto predstavuje jednoduchú matricu – ak mám priestorovo obsiahnuť svoj ťažiskový život do štvrť hodinky, musím v takomto úzkom gabarite vedieť bývať, pracovať, vybavovať, vzdelávať sa, športovať, nakupovať, jednoducho žiť. Viem v návrhu prečítať túto matricu?
Teória 15-minútového mesta už dnes nie je iba sci-fi chiméra, zdá sa, že ju majú pod kožou komunálni politici, aktívni občania aj developeri. Žeby nás pri rozvoji mesta čakali časy konsenzuálnej spolupráce týchto rôznorodých záujmových skupín?
V budúcnosti má práve v tejto lokalite bývať približne 30-tisííc obyvateľov. Ak k tomu pripočítame zónu Chalupkova, aký dostaneme výsledok?
Paralelne s týmto rozvojom sa mesto rozvíja aj v ostatných smeroch. Znamená to, že Bratislava môže ozaj z polmiliónového mesta vyrásť na 800-tisícové mesto, možno i miliónovú metropolu. Tu je ozaj na mieste otázka hľadania identity. Čo bude Bratislava za mesto? Už dnes sa mi zdá, práve v medzipriestore Sky Park – Eurovea, že to mesto ani nespoznávam, že to nie je Bratislava.
Teraz to ešte neviem vyhodnotiť, či je to zlý alebo dobrý pocit. Zlý preto, že chcem žiť v Bratislave a nie v cudzom meste. Dobrý preto, že možno práve tu sa kreuje nová identita Bratislavy. Len neviem, či to je tá správna. S rastom mesta však rastie aj jeho autorita, preto vidím najradšej Bratislavu ako sebavedomé otvorené mesto, nie také polomafiánske Gotham City, ktoré si nevie dlhé desaťročia ani sprocesovať hlavnú stanicu.
Hotel Kyjev je „čakateľom“ na NKP? Bojovali ste za záchranu Istropolisu, čaká vás aj boj za zachovanie Hotela Kyjev alebo ste sa rozhodli držať si od toho všetkého odstup?
Sú aj väčší bojovníci a od nich viem, že ten odstup vzniká celkom prirodzene v depresii po prehratom boji. Keď si spomeniem na osud Istropolisu, vždy znovu a znovu ma premkne zúfalstvo a zlosť. Ale verím, že táto obeť mala svoj význam pre budúcnosť.
Aktuálne developer Nového Istropolisu zverejnil výsledky súťaže na blok pri Sky Parku. V podmienkach súťaže bolo zachovanie pôvodnej dielne, preslávenej ako Design Faktory. Možno si tým napráva zlú karmu z Trnavského mýta, rozhodne je to však posun v myslení. Výsledkom je šťavnatý dom.
Podobne to mohlo dopadnúť aj s Domom odborov a jeho integráciou do nového života. Kým hotel Kyjev a Prior stoja, je stále čas na mentálne pretláčanie sa opozitných názorov. Horné poschodie Prioru teraz aktuálne dokazuje, že ide hlavne o manažment existujúcich objektov, čo rozhoduje o pohľade na ich zmysluplné využitie.
Ak by okrem KC-čka obsadila celý Prior kultúrna funkcia na spôsob Novej Cvernovky na Račianskej, mohli by sme mať aktívny kultúrny hub priamo v strede mesta. A keď niekto pochopí, že aktuálne hotelové štandardy nie sú viac ako reinkarnovaná neopakovateľná atmosféra pôvodnej architektúry hotela Kyjev, bude vyhrané! Veď okolo týchto domov je stále veľa miesta na novodobú kreatívnu exploatáciu.
Ako je to vlastne s pamiatkovým úradom, ktorý sa často vyjadruje k rôznym menším témam, no tie veľké ostávajú v kúte ??
Slovenská neskorá moderna ostáva dlhodobo na periférii razantného prístupu k iniciácii svojej oficiálnej ochrany. Čiastočne je to možno prežitou metodikou, skôr však ochotou meniť paradigmu nazerania na to, čo ozaj stojí za ochranu najvyššieho významu.
Ako však ukazujú niektoré živé príklady nekultúrneho nakladania s pamiatkami už zapísanými v zozname (LD Machnáč, Kláštor sv. Žofie v Ružomberku), ide o systémový viacvrstvový problém aj v legislatívnej rovine a rovine vymožiteľnosti práva, ktoré možno niektoré skvosty jednoducho neprežijú.
Dovolím si s miernym optimizmom ticho poznamenať, že možno aj vďaka osobe aktuálneho riaditeľa Pamiatkového úradu SR by sa veci mohli aspoň začať správne pomenovávať a iniciatívnejšie riešiť.
Ste milovník seriálov a filmov. Môžete nám povedať, ktoré sú také oku architekta lahodiace?
Och, áno, pri filmoch a seriáloch som schopný stráviť hriešne veľa času. Architektom odporúčam Muža z Ria s Belmondom, v scenériách práve budovanej Costovej a Niemeyerovej Brasílie. Nové bondovky sú pre architekta pozerateľné všetky, obzvlášť Quantum of Solace, kde sa v úvode na sekundu mihne aj spomínaný Barbican a kde 007 zničí krásny ESO hotel v Atacamskej púšti od Auer Weber Architects.
Hercula Poirota zrejme v nedeľu po obede pozeráme všetci, takže isto všetci vedia o kvalitnej britskej moderne. A isto aj to, že má Poirot kanceláriu v nájomnom dome Florin Court na Charterhouse Square (mimochodom v štvrti Barbican). Fosterovu bytovku neďaleko od jeho kancelárie na brehu Temže si užijete vo filne A good year s Russellom Croweom.
Krimiseriál Luther s Idrisom Elbom rád využíva scenérie anglickej sociálnej výstavby zo 60. rokov, nedávno, žiaľ, zbúranej. V tom bare vo výškovke na Omotesando Hills, kde si Scarlett Johansson a Bill Murray vo filme Lost in translation dávajú v Tokiu whisky, som dokonca bol osobne. Ale, samozrejme, filmy a seriály pozerám nielen preto, aby som hľadal architektonické scenérie.
Mám rád atmosféru škandinávskych filmov hnutia Dogma 95. S Madsom Mikkelsenom som videl tuším každý film. A odkedy zaviedli HBO, Netflix a Apple TV vlastnú seriálovú tvorbu, chodíme doma spávať niekedy aj po druhej hodine rannej. Od The Crown, Peaky Blinders, Borgen alebo Sex Education sa jednoducho nedá odísť.
