Od zrna ku galérii. V Pardubiciach chodia za kultúrou do mlyna

Nápad presunúť krajskú Gočárovu galériu do Automatických mlynov v Pardubiciach vzišiel zo snahy využiť výnimočnú polohu aj architektúru mlyna, ktorý vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

V našom predchádzajúcom článku o Automatických mlynoch v Pardubiciach sme sa ponorili do histórie budovy, jej architektonického významu, štýlu a odvážneho rondokubizmu. Teraz sa pozrieme na to, ako sa z tejto mohutnej industriálnej stavby podarilo vytvoriť moderné kultúrne centrum, ktoré rešpektuje pôvodnú architektúru a konštrukciu.

Pred vznikom nového sídla Gočárovej galérie pracovali architekti z ateliéru TRANSAT na obnove Pardubického zámku. Rozhodnutie presunúť krajskú galériu z hospodárskych budov zámku do Automatických mlynov vzišlo zo snahy sprístupniť zámok návštevníkom a využiť výnimočnú polohu aj architektúru mlyna, ktorý vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.

Pardubický kraj ho odkúpil v roku 2018 od manželov Smetanovcov, ktorí vtedy spolu s architektom Zdeňkom Balíkom pripravovali plán obnovy areálu a hľadali architektov a investorov.

Monumentálna ilúzia

Hoci hlavná budova bývalého mlyna na prvý pohľad pôsobí monumentálne, vnútri prekvapí svojou úzkosťou a neveľkým priestorom. Jej základný konštrukčný modul má rozmery približne 4 × 4 metre. Prvotné usporiadanie priestoru bolo veľmi praktické: na južnej strane sa nachádzali hlboké obilné silá, za nimi čistička zrna so schodiskom, potom hlavná mlynica s valcovými stolicami a sitami. Na konci boli zásobníky otrúb a sklady múky.

Architekt Josef Gočár ukryl tento utilitárny objekt do priznaného tehlového muriva so striedmou výzdobou, ktorá sa niesla v duchu ranej moderny (v prvej fáze stavby v rokoch 1910 – 1911) a neskôr aj v národnom slohu (v druhej fáze v rokoch 1920 – 1924).

Mlynárska technológia, pochádzajúca od pardubickej firmy Josef Prokop a synovia, bola v čase spracovania projektu obnovy už prevažne odstránená, výnimkou bolo niekoľko ukážok.

Architektonické riešenie vychádza z prvotného charakteru mlyna. Funkcie galérie sú usporiadané vo vertikálnych sekciách, ktoré sa radia lineárne za sebou. Pohyb návštevníkov je tak sústredený do päťpodlažnej mlynice s autentickými drevenými stropmi na subtílnej oceľovej konštrukcii a do priľahlej južnej časti budovy. Naopak, sklady zbierok a pracovné priestory sú umiestnené v severnej časti so železobetónovým skeletom.

Na viacerých miestach je dispozícia vertikálne prepojená, čo je zámerná pripomienka typického mlynského charakteru. Výška jednotlivých poschodí sa smerom nahor zväčšuje. Do horných dvoch poschodí preto umiestnili sály na dočasné výstavy a spoločenský priestor so strešnou terasou.

Výstavné sály si smerom k mestu zachovávajú okná aj podlahy. Naopak, na dvorovej strane boli podlahy zredukované a okná zvnútra zaslepené, aby vznikla veľká výstavná plocha s takmer desaťmetrovou svetlou výškou. Podlaha pod touto zónou je zasklená. Priestorom prechádza pomyselný vertikálny rez, ktorý privádza denné svetlo z nových strešných svetlíkov cez tretie podlažie.

Dialóg priestorov

Dôležitou súčasťou obnovy je aj úprava okolia. Verejné priestory, napríklad nábrežie, nádvorie a nové námestie, majú podporiť otvorenosť areálu. Vstup vedie cez Gočárovu symbolickú bránu medzi silami. Kedysi boli vstupy do jednotlivých stavieb orientované na dvor z praktických dôvodov mlynárskej prevádzky.

Teraz sa má bývalý dvor zmeniť na prívetivé nádvorie – mestský priestor, ktorý galéria prepojí dvoma pasážami s nábrežím. Medzi týmito pasážami, vnútri mlynice, vzniká nová vstupná hala. Návštevníci tak môžu vstúpiť priamo do hlavnej osi budovy z exteriéru. Do výstavných priestorov sa potom dostanú z chodby nad vstupnou halou.

Medzi podlažiami vedú dve historické schodiská: kamenné Gočárovo schodisko z rokov 1910 – 1911, ktoré sa vrátilo na svoje staré miesto, a betónové schodisko zo sila z 50. rokov. Obidve sú doplnené výťahmi.

Maximálne sa uchoval konštrukčný systém z tzv. režného muriva, ocele, dreva a betónu. Impozantné priestory sú podopreté oceľovou konštrukciou, ktorá musela byť protipožiarne opláštená oceľovým plechom vzhľadom na výšku a počet poschodí. Drevené stropy zostali zachované a sú doplnené len minimom nových inžinierskych sietí. Zo starých vyrezávaných stropných trámov architekti vytvorili nové schodisko vo vstupnej hale. Fasády obnovili tak, aby si udržali svoju primeranú patinu.

Strechy s klimatizačnými zariadeniami sú schované za nízkym múrikom na okraji strechy, aby nenarúšali vzhľad a čisté siluety domu. Okná boli upravené na dvojité s možnosťou riadeného alebo individuálneho vetrania. Sú vybavené screenovými roletami proti slnku a blackoutovými roletami na úplné zatemnenie. Aj strešné svetlíky majú nastaviteľné lamely na tienenie. Okná v miestnostiach na uskladnenie zbierok sú úplne zakryté.

Areál prišiel o mladšie nevhodné prístavby, ako bola trafostanica či schodisková veža, čím sa vrátil k čistejšej pôvodnej forme. V interiéri aj exteriéri sú rozmiestnené zachované relikty mlynárskej technológie – pripomienka histórie.