Marián Hlavačka: V Slovinsku takmer nevidím odpad, na Slovensku nájdem v lese aj fľaše od vodky
Broňa Tarnócy Od roku 2010 sa pustil do budovania vlastnej developerskej spoločnosti Corwin, ktorá sa prepracovala medzi najvýznamnejšie nielen na Slovensku. Blumental v širšom centre Bratislavy, Einpark offices, prvá uhlíkovo neutrálna kancelárska budova v našom regióne či moderný bytový development Guthaus. V neposlednom rade náročný, ambiciózny projekt Palma, no i výrazná expanzia do Slovinska a Českej republiky.
Ani po šiestich rokoch procesu zmeny územného plánu ste nezanevreli na spoluprácu s bratislavským magistrátom. Spolupracujete s ním na výstavbe mestských nájomných bytov. Myslíte si, že je to dobrý spôsob, ako stavať nájomné byty?
Pre nás to bola príležitosť, ako získať zmenu územného plánu pre projekt Blauberg v Dúbravke v tesnej blízkosti nášho projektu Dúbravy, ktorý sme dokončili pred niekoľkými rokmi. Stále sa vnímame ako komerčná developerská spoločnosť, ktorá zamestnáva množstvo ľudí, a je prirodzené, že potrebujeme hľadať spôsoby, ako zrýchliť povoľovacie procesy. Išlo teda o veľmi pragmatické rozhodnutie.
Magistrát zároveň zvolil aj túto cestu ako spôsob, ako rozbehnúť svoje portfólio a rozšíriť počet vlastných bytov. Boli to náročné debaty, diskusie aj rokovania o zmluve. Napokon sme ju podpísali a veríme, že projekt bude pokračovať ďalej.
Treba zároveň povedať, že čas v developmente hrá zásadnú rolu. Ako som už spomínal, predlžovanie príprav výrazne zvyšuje náklady – od financovania tímov projektantov cez dane z nehnuteľností až po stráženie areálov. Každý rok, keď projekt stojí bez povolenia, predstavuje miliónové náklady, ktoré je potrebné následne niekde premietnuť späť. Kúpna sila Bratislavčanov a Bratislavčaniek je pritom obmedzená, takže odkladanie výstavby nie je možné donekonečna.
Myslím si, že magistrát si uvedomuje dôležitosť hľadania rôznych foriem, ako budovať svoje portfólio, aj potrebu nastaviť primeranú mieru toho, koľko bytov je ktorý developer schopný mestu odovzdať výmenou za zmenu územného plánu. To bude aj naďalej predmetom diskusií medzi nami a mestom. Na druhej strane treba oceniť, že sa v meste niečo deje a že mesto má záujem byť aktívnym partnerom, ktorý vstupuje do diskusie o urbanizme, funkciách území a rozvoji.
Úprimne vítam, že sme v tomto smere s aktuálnym vedením mesta na jednej vlnovej dĺžke – či už ide o stratégiu cyklodopravy, polycentrického rozvoja, alebo o vytváranie vyvážených štvrtí s mixom funkcií. Tieto princípy sú zakotvené aj v strategických dokumentoch Bratislavy a zhodujú sa s našou víziou. To je kľúčové, pretože hodnotovo sme na tej istej strane.
Samozrejme, vždy vznikajú aj konflikty a diskusie. Na magistráte vedia, kde sú citlivé miesta, majú od nás spätnú väzbu a snažia sa, aby spolupráca medzi mestskou správou, developermi a obchodným sektorom fungovala čo najlepšie.
Tieto tri skupiny by mali sedieť pri jednom stole a rozprávať sa o tom, ako má mesto vzniknúť a kam sa má rozvíjať. Myslím si, že existuje reálna nádej, že Bratislava sa vyvíja správnym smerom – vznikajú verejné priestory, cyklotrasy, parkovacia politika a celkovo sa zlepšujú mestské parametre, čo je viditeľné. Je dôležité to pomenovať aj pozitívne, rovnako aj oceniť prácu primátora a jeho tímu.
V rámci vašich projektov sa dostávame aj k projektu R66. Ako vlastne funguje vaša spolupráca s Ľubľanou, Prahou a Bratislavou? Väčšinou sa venujete brownfieldom a mestá majú v tejto oblasti podobnú stratégiu revitalizácie. Zdá sa, že sa tu prirodzene stretávate a nachádzate spoločnú zhodu…
Je to tak, je tam výrazná zhoda. V Bratislave sme napríklad práve cez projekt Palma dostali pojem brownfield do povedomia verejnosti – odbornej aj laickej. Zrazu nadobudol úplne iný význam a dnes je už bežnou súčasťou odborného aj verejného slovníka. Neskromne si pripisujeme zásadný podiel na tejto osvete, ktorú sme v súvislosti s projektom Palma spravili.
Stratégie miest, ktoré ste spomenuli, sú postavené práve na tom, aby sa vnútorné časti miest – teda brownfieldy, bývalé industriálne zóny – premieňali a revitalizovali. Stratégia Corwinu je rovnaká: revitalizácia brownfieldov, pretože vidíme ich význam zo všetkých uhlov pohľadu.
Ide o kvalitné miesta s dobrou dopravnou dostupnosťou, často s unikátnymi historickými budovami a so silným géniom loci. Sú to priestory, kde zachovanie pôvodnej štruktúry prenáša ducha doby a umožňuje citlivo prepájať minulosť s prítomnosťou. A s minulosťou je podľa nás dôležité sa vyrovnať, nie ju ignorovať – či už ide o minulosť mesta, alebo krajiny.
Práve to nás na brownfieldoch fascinuje a zároveň to oceňujú aj klienti. Keď sa podarí spojiť staré s novým, vzniká silnejšia emócia a prirodzene aj vyšší dopyt po takýchto projektoch.
Možno v týchto projektoch cítiť aj určitú úprimnosť, akúsi ľudskosť, „human touch“.
Áno, určite. Zároveň je to nesmierne náročné. Revitalizácia starých budov je spravidla drahšia než ich asanácia a nová výstavba. A zároveň ste limitovaní napríklad parkovaním – pod existujúcimi stavbami nie je možné jednoducho vytvoriť nové kapacity, takže treba veľmi premyslene riešiť statickú dopravu.
Presne to sú veci, ktoré väčšina developerských spoločností nerobí – zvolia si rýchlejšiu a lacnejšiu cestu. Nehovorím to ako kritiku, je to jednoducho pragmatický biznisový prístup, ktorý vie byť veľmi cynický.
My sme v tomto trochu iní. Nechcem povedať, že emotívnejší, ale berieme vážnejšie aj klimatickú krízu, udržateľnosť, to, čo tu po nás zostane, aj dlhodobú životnosť projektov. Tieto témy pre nás nie sú len excelové tabuľky, ale skôr zmysel práce. Keby som to mal povedať trochu pateticky, je to pre nás určitá misia. A našťastie v tom nie som sám – aj moji kolegovia to vnímajú rovnako.
Je tu jeden brownfield, ku ktorému sa vyjadrujete pomerne kriticky. Dnes to už však nie je brownfield, ale výrazne zastavané územie bratislavského downtownu. Považujete ho za premárnenú šancu? Je všeobecne známe, že práve toto je váš názor. Prečo?
Už je to z veľkej časti postavené a naprojektované, takže v tomto bode sa s tým dá len ťažko niečo robiť. Samozrejme, existuje množstvo ľudí, ktorí si tam kupujú byty, využívajú kancelárie alebo tam chodia nakupovať.
Keby sme mali možnosť pozrieť sa na toto územie ako jediní urbanisti, navrhli by sme ho inak. Myslím si, že Palma je do určitej miery odpoveďou na to, ako by malo vyzerať vnútorné mesto – s dôrazom na vnútrobloky, aktívne partery a čo najväčší počet vstupov priamo z prízemia. S minimom bariér pri vstupe do verejných a poloverejných priestorov, teda bez schodov a zbytočných obmedzení.
Zároveň si myslím, že éra veľkých nákupných centier sa pomaly končí. Pre Bratislavu je škoda, že si obyvatelia zvykli tráviť čas v týchto uzavretých prostrediach, pretože tým prichádzajú o prirodzený mestský zážitok a o možnosť zažiť mesto počas celého roka – tak, ako to vidíme v iných krajinách. Aj pandémia ukázala, že ľudia vedia byť vonku aj v novembri či decembri a nepredstavuje to problém.
Umelé prostredie veľkých retailových centier nás podľa mňa oberá o ľudskosť, o prirodzené sociálne väzby aj o určitú kvalitu života. Som o tom hlboko presvedčený. Je to škoda, ale realita je taká, aká je. Na druhej strane tam aspoň vzniká určitá pestrosť – nejde o čisto monofunkčný kancelársky development.
Verím, že ľudia sú prirodzene tvorivé bytosti a postupne si takéto územia dotvoria tak, aby sa im v nich žilo lepšie. Ako som už povedal, nie je to môj „hood“ – nechodím tam na kávu ani na drink. Keď cestujem alebo sa pohybujem po meste, vyhľadávam skôr iné typy lokalít, kde sa cítim prirodzenejšie, napríklad tie, ktoré kombinujú staré a nové.
Práve táto kombinácia ma dlhodobo fascinuje. Keď sa stretne na jednom mieste, vzniká niečo podobné ako v lese – mladé stromčeky rastúce pod starou jedľou, ktorá tam stojí stovky rokov. Človek sa oprie o jej kmeň a cíti jej prítomnosť, jej energiu. Nechcem, aby to znelo príliš metafyzicky, ale to prirovnanie mi dáva zmysel.
Aj naše developmenty sú v istom zmysle tie „mladé stromčeky“. Raz sa o ne niekto oprie a bude v nich cítiť určitú stopu času a energiu miesta. Verím, že práve toto prepojenie starého a nového má veľký zmysel – niečo, čo sa nedá úplne navrhnúť ani vyprodukovať, ale jednoducho to v priestore vznikne.
Páči sa mi, že z tej veľkej mierky urbanizmu a architektúry dokážete bez problémov prejsť aj na menšiu, detailnú rovinu. Všímate si vizuálne aj drobné nuansy vecí. Je zrejmé, kam smerujem – k vašej blízkosti k umeniu. Akú úlohu zohráva umenie vo verejnom priestore?
Obrovskú. Nielen vo verejnom priestore v kontexte mesta, ale vo verejnom priestore všeobecne. Umenie a umelci sú ľudia, ktorí inak zrkadlia realitu. Majú talent a schopnosť ukazovať veci, ktoré my bežní smrteľníci vnímame plocho, zatiaľ čo oni ich dokážu otvoriť do ďalších vrstiev.
Často sú to momenty „wow efektu“ – keď niečo nakreslia, vytvoria alebo zrealizujú performanciu, ktorá človeku otvorí myseľ a inšpiruje ho. Umenie je obrovským zdrojom inšpirácie. A je veľmi dôležité, keď ho v meste vidíte veľa, pretože prináša ďalší rozmer života.
Nie je to len o tom, že idem okolo obchodov alebo kaviarní, ktoré ma lákajú dovnútra. Umenie mi zároveň ukazuje sochy, neónové inštalácie, nečakané zásahy či performancie, ktoré kladú otázky – niekedy hravé, spojené so smiechom a situáciou, inokedy hlboké a existenciálne.
Umenie v mestách teda rozširuje spôsob, akým svet vnímame. A ak by som mal povedať jeden dôvod, prečo je pre mňa dôležité, tak práve preto, že predstavuje neustály zdroj inšpirácie.
