Obytný súbor Kolonka v Dubnici nad Váhom

Zo stôp, ktoré tu po sebe zanechala budovateľská eufória Tretej ríše, je obytný súbor Kolonka v Dubnici nad Váhom čítankovým zhmotnením ideálov vytvárania osudového puta medzi domovom, prácou a vlasťou.

Dlhé prsty nemeckého národného-socializmu šmátrali aj po územiach susedných krajín a tento proces mal spočiatku pomerne príťažlivú mierovú podobu. Jednou z nich bola aj precízne riadená výstavba obytných štvrtí, ktoré mali zvýšiť životnú úroveň pracujúcich, a tým vytvoriť oddanosť ríšskym zámerom. Voči týmto vplyvom nezostalo imúnne ani Slovensko, a to, čoho sa so slepou dôverou nechytila stranícky podchytená miestna nemecká komunita, prišlo z iniciatívy veľkých priemyselných podnikov. Mnohé z nich v tom čase patrili pod správu koncernu HGW, ktorý sa v Nemecku a v Rakúsku pustil do rozsiahlej výstavby sídlisk pre svojich zamestnancov. Keď sa HGW (v plnom znení Ríšske rudné a železiarske závody Hermanna Göringa) zmocnilo aj továrne v Dubnici nad Váhom, výstavbový model, ktorý sa neraz uplatnil v Nemecku, začal ožívať aj na našom území. Oficiálnym investorom však boli bývalé Škodove závody v Plzni a tam prebiehala aj projekcia nového továrenského sídliska Kolonka. Okolo autorstva sú, žiaľ, nejasnosti. Súpis pamiatok ako autora uvádza architekta K. Ludwiga (pravdepodobne ide o Christiana Ludwiga, autora objektu Manderla či obchodného domu Brouk a Babka v Bratislave), v iných zdrojoch sa však vyskytuje pražský inžinier Jiří ­Michálek.

Pomerne rozsiahlu skupinu domov postavili v rekordnom čase, základný kameň položili 20. mája 1942 a už 23. augusta 1943 sa na novom štadióne konala slávnosť s príhovormi vrcholných predstaviteľov Deutsche Partei, zástupcov ministerstva obrany a ríšskych vyslancov. Napriek škvrnám, ktoré tieto súvislosti na obytnom súbore zanechali, mu nemožno uprieť viaceré nadčasové kvality.

Celok tvoria dve terénne a architektonicky odlišné časti. Na vyvýšenej terase stoja domy pre manažment (inžinieri a úradníci), pod nimi je o niečo skromnejšia robotnícka kolónia zložená z dvojdomov a samostatne stojacich domov. V centre sa nachádzal dobre vybavený učňovský domov a obďaleč spomínaný športový štadión. Najmä noblesnejšie úradnícke domy možno označiť za výnimočný produkt obdobia, a to nielen v rámci nemeckej výstavby na Slovensku, ale aj v širšom kontexte ríšskej tvorby. Vynikajú kvalitou materiálov a stavebného vyhotovenia, pritom nezaostávajú ani v priestorovom koncepte. Logika dispozičného riešenia je totožná s akoukoľvek príkladnou stavbou z tridsiatych či štyridsiatych rokov 20. storočia nebyť priečelí s bohatým zástupom typicky nemeckých prvkov. Okrem príznačnej ťažkej hmoty pod vysokou sedlovou strechou s pultovými vikiermi sú to najmä výrazné detaily prezrádzajúce svoju národnostnú príslušnosť: drevené okenice, nárožný valcový arkier s kužeľovou strechou, segmentový či polkruhový oblúk nad dverami a prečnievajúce trámy podstrešia.

Ak však máme odhaliť vyššie hodnoty tohto diela, musíme zacieliť najmä na urbanistické riešenie. Nemecká teória architektúry si veľmi zakladala na tzv. organickom princípe, ktorého podstatou bol efekt prirodzeného zrastenia domu s prostredím. Objekt mal pôsobiť dojmom, akoby už dávno stál na svojom mieste. Kľúčom k úspechu bolo jednak sledovanie vrstevníc či terénnych útvarov, ale i rešpektovanie mierky krajiny i historickej zástavby a vytváranie malebných priestorových zostáv s archetypickými motívmi, ako je námestie s akcentom či aleja. Kolonka obsahuje všetky spomenuté atribúty. Svoju úlohu zohrala aj vysoká zeleň vysadená súčasne s výstavbou. Hustá jedľa je tak, ako na výkresoch, v tesnom susedstve väčšiny domov.

Továrenské sídlisko koncernu HGW v Dubnici nad Váhom je jednou z mála nemeckých prác, ktoré sa v pozitívnom  zmysle spomínajú aj v dejinách slovenskej architektúry. Odhliadnuc od tradičného výrazu, ktorý by niekomu mohol pripadať gýčový, má Kolonka nepochybne zdravé DNA s nadčasovou perspektívou.

Ortofotomapa s vyznačením obytného súboru Kolonka v Dubnici nad Váhom   

Ing. arch. Elena Alexy, PhD.
Foto: archív autorky

Autorka je architektka-publicistka.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.