Paulíny Hovorka Architekti: Bratislava je špecifická – zatiaľ sme tu nezrealizovali žiadnu významnú zákazku

Centrála Phoenix Zeppelin je pre architektov Martina Paulínyho a Braňa Hovorku prelomovým projektom. Niekedy vedome porušujú firemné dizajnové manuály, inokedy sa striktne riadia podľa zadania. V Bratislave zatiaľ nezrealizovali ani jednu zákazku, no sú žiadaní v iných častiach Slovenska, v Českej republike i vo Švajčiarsku. Kvalitná architektúra je pre nich oveľa viac ako luxusné auto.

Kedy a ako sa začal písať váš spoločný príbeh?

Martin Paulíny: Stretli sme sa náhodou v roku 1998. Obaja sme spolupracovali so staršími architektmi, od ktorých sme sa potrebovali naučiť remeslo, a títo naši dvaja kolegovia si urobili spoločný priestor, kde pracovali. Boli to architekti Jaro Janek a Vlado Letovanec. Náhodou sme sa tam stretli a postupne sme začali pracovať aj na vlastných zákazkách, ktoré sme si sami vedeli získať. Spolupráca sa začala prirodzene, plynulo.

Na trhu pôsobíte už 27 rokov. Aké zásadné zmeny toto obdobie prinieslo a ako ovplyvnili vašu prácu?

Martin Paulíny: Keď sme začínali koncom náročných 90. rokov, čelili sme výzve, ako vôbec získať prácu, ktorá by nás napĺňala a zároveň mala architektonickú hodnotu. Tento problém rieši každý začínajúci ateliér, preto dnes mladí architekti často nastupujú do rozbehnutých štúdií, kde sa projekty získavajú na základe predchádzajúcich realizácií.

Vybudovať si takéto meno od nuly je nesmierne náročné. Dnes existuje množstvo kvalitných ateliérov aj zaujímavých zákaziek, no v 90. rokoch bola situácia diametrálne odlišná.

Žijete v Banskej Bystrici. S akými výzvami sa stretáva architekt pôsobiaci mimo Bratislavy? Aké sú špecifiká života v ateliéri a aké náročné je získavanie zákaziek?

Martin Paulíny: Máme zákazky nielen v rôznych regiónoch Slovenska, ale aj v zahraničí. Našu prácu dokážu oceniť aj mimo domáceho trhu, a preto nás pravidelne oslovujú klienti zo zahraničia. Bratislava je však špecifická – ide o uzavretý trh, kde sme zatiaľ nezrealizovali žiadnu významnú zákazku. Pravdepodobne preto, že tamojší trh je dostatočne saturovaný miestnymi ateliérmi a len málokomu napadne osloviť štúdio z Banskej Bystrice.

Zaujímavé je, že v Česku ateliéry z menších miest ako Cheb, Liberec či České Budějovice po získaní renomé prirodzene realizujú projekty aj v Prahe. Na Slovensku to tak nefunguje, možno aj pre odlišnú mentalitu. Ak si nás však klient vyberie vo vzdialenejšom regióne, radi prijmeme výzvu a cestujeme kamkoľvek.

Projekt Centrála Phoenix Zeppelin bol nominovaný na prestížne ocenenie Mies van der Rohe Award. Boli ste prvý slovenský ateliér s takouto nomináciou. Ako ste ju vnímali?

Martin Paulíny: Centrála koncernu Zeppelin v Banskej Bystrici je hybridná stavba, ktorá spája priemyselnú, administratívnu a skladovú funkciu. Odbornú verejnosť v tom čase zaujala najmä preto, že v segmente priemyselných stavieb sú architektonické riešenia často štandardizované, a ak niekto vytvorí nadštandard, vzbudí pozornosť.

Projekt získal nominácie na všetky významné slovenské ocenenia a odniesol si CE ZA AR, Cenu Dušana Jurkoviča aj Cenu časopisu ARCH, ktorá dnes už, žiaľ, neexistuje. Považovali sme ju za veľmi hodnotnú. Potešilo nás to.

Zároveň bolo zaujímavé vidieť, že aj priemyselná stavba – často prehliadaný segment – sa objavila v takejto prestížnej súťaži. Je potom zaujímavé vidieť porovnania top galérií, filharmónií s priemyselnou stavbou. Práve to robí prehliadku Mies van der Rohe Awards takou zaujímavou – predstavuje široké spektrum názorov, prístupov aj typológií.

Je tento projekt vašou srdcovou záležitosťou alebo máte iné dielo, ktoré vám je najbližšie?

Braňo Hovorka: Tento projekt je pre nás srdcovou záležitosťou, hoci ich máme viac. V správnom momente sa stretli okolnosti, ktoré by dnes – alebo pár rokov predtým – už nemuseli byť možné. Vedome sme porušili firemný dizajnový manuál, aby sme vytvorili funkčný, vkusný a efektívny pracovný priestor šitý na mieru danej lokalite.

Dnes firma striktne dodržiava jednotný vizuálny štandard a nové pobočky sú identické kópie, čo odráža zmenu vedenia a stratégie. Kľúčovou súčasťou projektu bola aj spolupráca so Števom Moravčíkom, ktorý v tom čase pôsobil v našom tíme. Spoločne sme realizovali aj Košický Zeppelin, čo bola rovnako podnetná skúsenosť.

Čo priniesla Centrála Phoenix Zeppelin slovenskej architektúre?

Martin Paulíny: Projekt spája servis stavebných strojov s administratívou a prekračuje štandardný model montovanej haly so zjednodušeným opláštením a reprezentatívnejšou administratívnou časťou. Kultúra kvalitných firemných priestorov u nás stále nie je bežná, na rozdiel od krajín ako Rakúsko či Švajčiarsko, kde je tento prístup štandardom. Zeppelin, hoci nie jediný, stále predstavuje výnimku.

Ukazuje, že neexistujú „malé“ zadania – každé sa dá profesionálne uchopiť tak, aby prinieslo hodnotu užívateľom aj samotnej firme. Architektúra nie je len o reprezentácii, ale aj o kvalite pracovného prostredia, ktoré priamo ovplyvňuje komfort a produktivitu zamestnancov.

Dnes sa čoraz viac zohľadňujú aspekty ako uhlíková stopa (CO₂ neutralita) a efektívna prevádzka priemyselných stavieb. Firemné priestory nie sú len vizitkou spoločnosti, ale aj miestom, kde ľudia trávia väčšinu svojho dňa.

Rodinná firma Gumex, prevádzkujúca servis pneumatík v Nitre, investovala do kvalitného pracovného prostredia, ktoré spája funkčnosť s príjemnou atmosférou. Takíto klienti sú pre nás najzaujímavejší – tí, ktorí chápu architektúru ako neoddeliteľnú súčasť každodenného života, nielen ako otázku imidžu.

Ako fungujete v ateliéri? Do akej miery nechávate zodpovednosť na mladých architektoch a nakoľko si projekty vyžadujú vašu dôslednú kontrolu?

Braňo Hovorka: Architektúra je tímová disciplína, najmä pri väčších projektoch, ale aj pri náročnejších rodinných domoch či rezidenčných objektoch. Navrhnúť a vyprojektovať celú stavbu jedným človekom je prakticky nemožné. Preto spolupracujeme s „junior architektmi“, ktorých si vyberáme na základe portfólia, životopisu a prístupu k práci. Už pri prvotnom kontakte je dôležité, aby sme mali podobný spôsob uvažovania o architektúre.

Samozrejme, nad projektmi máme supervíziu, keďže zodpovedáme za výsledok vo vzťahu ku klientovi. Zároveň však dbáme na to, aby žiadny dobrý nápad, nech už pochádza od kohokoľvek v tíme, neostal nepovšimnutý. Otvorene vítame nové koncepty a nečakané riešenia, a to aj od mladších kolegov.

Martin Paulíny: Dnes je navrhovanie a projektovanie podstatne komplexnejšie ako pred 27 rokmi, keď sme začínali. Obrovské množstvo dostupných informácií vytvára tlak na výslednú kvalitu práce. To, čo bolo kedysi prijateľné, dnes neobstojí – návrhy musia byť dôkladne premyslené, technicky správne a odborne podložené.

Projekty musia obsahovať prvky, materiály a technológie, ktoré sú dostupné za reálne ceny, spĺňajú kvalitatívne i ekologické kritériá a zároveň reflektujú lokálne možnosti spolupráce s overenými dodávateľmi a firmami. Aj toto je aspekt, ktorý pri tvorbe zvažujeme.

Aj pri rodinných domoch, zdá sa, uplatňujete rovnaké princípy. V čom ide o nadštandardné riešenia?

Braňo Hovorka: Snažíme sa, aby nadštandard nebol len o drahých materiáloch, ale najmä o premyslenom koncepte a kvalitnom dizajne. Naša značka nespočíva v opakovaní foriem, ale vo vytváraní každej stavby na mieru.

Martin Paulíny: Posledné dva domy – rodinný dom Zasadený a Dom Banánka – sú betónové nie preto, že by sme na tom trvali, ale preto, že si to klienti želali. Chceli bezúdržbový masívny dom, tomu sme prispôsobili prístup. Projekty prirodzene nadväzujú na naše predchádzajúce realizácie – rovnako ako Paľo Pokorný priťahuje klientov, ktorí chcú drevodomy, či Toitoi architekti menšie domčeky, aj k nám prichádzajú investori s podobnými očakávaniami.

Pri rezidenčných aj priemyselných stavbách zohráva dôležitú úlohu aj verejný priestor. Zmenil sa v posledných rokoch prístup k jeho tvorbe? Ako ho vnímate vy?

Martin Paulíny: Verejnému priestoru sa konečne začína pripisovať jeho skutočný význam. Či už ide o rezidenčné, alebo administratívne stavby, priestor, kde človek pracuje, je nevyhnutný a utilitárny, no práve verejné priestory umožňujú spontánne stretnutia, rozhovory a nové kontakty. Sú kľúčovým prvkom pri navrhovaní urbanistických a architektonických štruktúr, pretože vytvárajú príležitosti na neformálnu interakciu a budovanie komunít.

Prečo sa zúčastňujete súťaží ako porotcovia a čo vám táto skúsenosť prináša?

Martin Paulíny: Ako porotcovia v súťaži máme jedinečnú príležitosť nahliadnuť do procesu rozhodovania a svojimi skúsenosťami ovplyvniť výber návrhov. Pri verejných súťažiach sa to deje primárne selekciou najlepšieho riešenia, no čoraz viac sa presadzujú nové formáty, napríklad súťažný dialóg.

Tento prístup umožňuje, aby porotcovia a odborníci zapojení do procesu aktívne prispeli svojou expertízou a pomohli architektom lepšie pochopiť lokálne potreby. Výsledkom sú návrhy, ktoré nie sú vytvorené izolovane, ale reflektujú širší kontext a reálne požiadavky komunity.

Ktorý verejný priestor na Slovensku považujete za kvalitný?

Martin Paulíny: Historické centrá miest, ak sú živé a funkčné, predstavujú kvalitný verejný priestor, pretože ponúkajú množstvo vrstiev zaujímavých pre široké spektrum spoločnosti. Čo sa týka konkrétnych realizácií, ich vymenovanie nemusí byť podstatné.

Dôležité je, že si význam verejného priestoru čoraz viac uvedomujú nielen architekti, ale aj developeri a budúci užívatelia. Dnes sa pri navrhovaní hybridných firemných či administratívnych stavieb čoraz častejšie kladie dôraz na tvorbu námestí a spoločných priestorov – či už v interiéri, alebo v predpoliach budov – s cieľom podporiť sociálnu interakciu.

Braňo Hovorka: Či už sa to niekomu páči, alebo nie, aj nákupné centrá plnia funkciu verejného priestoru – sú akousi ulicou, kde sa ľudia stretávajú popri nakupovaní. Ich prostredie je však prísne moderované jedným vstupom a výstupom, pričom cieľom je viesť návštevníka čo najdlhšou trasou. Ideálny verejný priestor by mal byť, naopak, bezbariérový, umožňovať voľný pohyb a ponúkať miesta na oddych. Čím viac múrov a prekážok, tým horšie funguje.

S akými výzvami sa dnes architekt musí vyrovnať? V čom je táto profesia v súčasnosti najnáročnejšia?

Braňo Hovorka: Samozrejme, má to mnoho rovín. Niektorí architekti sa sústredia primárne na tvorbu, iní musia riešiť aj podnikateľské aspekty. Výziev je veľa – v oblasti navrhovania a projektovania je to predovšetkým udržanie vysokej profesionality výstupov, zatiaľ čo v podnikaní ide napríklad o správne naceňovanie práce a dôsledné trvanie na cenách, ktoré sú férové nielen pre architektov, ale aj pre klientov. Urobiť nekvalitný projekt za nízku cenu nie je výhodné pre nikoho – ani pre zákazníka, ani pre samotného architekta.

Veľkou výzvou je aj presadzovanie ideí a riešení pri komunikácii s pamiatkovými úradmi. Navrhovanie v pamiatkovej zóne či ochrannom pásme, napríklad v Banskej Bystrici, býva mimoriadne komplikované. Hoci sa nám za rekonštrukciu meštianskeho domu na „gastrohouse“ podarilo získať cenu Phoenix, proces schvaľovania bol náročný, komunikácia s pamiatkovými úradmi je náročná.

Martin Paulíny: Prístup pamiatkarov najviac dopadá na plecia našich klientov, ktorí sú do projektu finančne aj psychicky oveľa viac zainteresovaní. My si môžeme v konečnom dôsledku len povedať „škoda“, no pre ľudí, ktorí musia splácať úver alebo podnikateľsky udržať projekt, je to existenčná hrozba.

Nerozumiem, ako môžu pamiatkové úrady tak komplikovať proces, že to nakoniec zmarí vznik diela ako takého. Často vzniká situácia, keď sa prehnanou ochranou objektu znemožní jeho akákoľvek udržateľná budúcnosť.

Je u nás konštruktívna kritika dostatočne rozvinutá? Je nevyhnutná pre posun v architektúre alebo by sme sa bez nej zaobišli? Ako vnímate spätnú väzbu od kolegov?

Martin Paulíny: Páčila sa mi veľmi Cena časopisu ARCH práve preto, že bola zverejňovaná celá rozprava poroty. Pamätám si, že keď sme sa na nejakej úrovni zúčastnili, čakal som do noci, kým boli výsledky publikované, a potom som si ich čítal. Bolo fascinujúce sledovať, ako porotcovia premýšľali o rôznych stavbách vrátane tej našej.

Braňo Hovorka: Dnes nám chýba proces hodnotenia. Poznáme výsledky, ale nevidíme samotný priebeh rozhodovania. Pritom práve názory autorít a významných architektov sú pre nás nesmierne cenné. Niekoho si vážime viac, niekoho menej, no existujú osobnosti, od ktorých by sme radi počuli fundovanú spätnú väzbu.

Proces kritiky je neoddeliteľnou súčasťou našej práce, pretože práve vďaka nej dochádza k progresu. Často sa zamieňa s konfrontáciou, do istej miery ňou aj je, no bez nej by nebolo možné dosiahnuť zlepšenie. Rozhodujúca je však jej forma – ak je konštruktívna a korektná, dokáže obohatiť diskusiu a posunúť projekt vpred.

Pri každom návrhu si spoločne premietame riešenia a analyzujeme ich. Členovia tímu si všimnú detaily, ktoré ten, kto na projekte pracuje dlhé dni, už nemusí vnímať. Práve schopnosť vzájomne sa dopĺňať a kriticky vyhodnocovať vlastnú prácu je znakom kvalitného architektonického tímu.

Takýto proces si, samozrejme, vyžaduje čas a zdroje, no je nevyhnutný. Pri kritike netreba podliehať malichernosti ani predstave o vlastnej neomylnosti – dôležité je zostať otvorený kritike a neustále hľadať lepšie riešenia.

Aké dôležité je poučiť sa pri súčasnej tvorbe z minulosti?

Braňo Hovorka: Z pohľadu našej trajektórie je nevyhnutné učiť sa z predchádzajúcich chýb aj úspechov – inak sa neposunieme. Hoci je vždy lepšie poučiť sa z chýb druhých, tie vlastné si človek zapamätá intenzívnejšie. Keďže sme začínali už v 90. rokoch, vnímame, aký obrovský posun architektúra odvtedy zaznamenala.

Súčasná situácia jej do istej miery praje a výsledky sú čoraz kvalitnejšie, hoci potenciál je stále oveľa vyšší. Stačí sa pozrieť na krajiny, ktoré dokázali efektívne využiť dekádu hospodárskeho rastu v rokoch 2010 – 2020, napríklad Poľsko. My sme túto príležitosť nevyužili naplno, a predsa sa aj u nás podarilo dosiahnuť pozoruhodné výsledky. Kiežby sme sa konečne začali správať tak, aby z toho profitovala celá spoločnosť, nielen vybrané skupiny.

Martin Paulíny: Slovenská architektúra má svoju kvalitu, no v porovnaní s Poľskom či Českou republikou je stále len malým zrnkom v piesku. A ak ju porovnáme so Švajčiarskom? To je celkom iná liga.

Aj keď jednotlivé realizácie môžu byť v kvalite, materiálovom vyhotovení či premyslenosti porovnateľné, ich počet je alarmujúco nízky. Pri prechádzke švajčiarskym mestom nič neprekáža – všetko pôsobí harmonicky a premyslene. U nás, naopak, je príliš veľa miest, kde architektonická nekultúra doslova bije do očí.

Máme všetky predpoklady na to, aby na Slovensku vznikala architektúra najvyššej kvality v medzinárodnom meradle. Disponujeme technologickým zázemím, výrobnou kapacitou, softvérovými a hardvérovými nástrojmi, ako aj talentovanými ľuďmi schopnými navrhovať špičkové diela.

Dokonca aj financie na kvalitnú architektúru sú dnes reálne dostupné. Napriek tomu sa často uspokojíme s priemernosťou alebo dokonca podpriemernosťou namiesto toho, aby sme využili náš potenciál a posunuli architektúru k maximálnej kvalite, ktorú by si zaslúžila. Ľudia dnes čoraz častejšie túžia po luxusnom aute než po kvalitnom dome alebo kvalitnej architektúre.

Článok bol uverejnený v špeciálnej publikácii ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry.