Zoran Samol: Skutočne dobrý architektonický návrh nevzniká za stolom, ale v teréne

Architekt Zoran Samol verí, že kvalitná architektúra nemusí byť výsadou elít. Vo svojej tvorbe sa snaží kombinovať praktické riešenia, remeselnú zručnosť a dostupné materiály, aby vytváral hodnotné priestory aj s obmedzeným rozpočtom.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Vychádza najmä z priamej skúsenosti a pozorovania rôznych miest, ľudí a počúvania ich rozhovorov. Architektúru nevníma ako súťaž v sledovaní trendov, ale ako hľadanie súvislostí, ktoré majú zmysel. Keď ho niečo zaujme, či už počas cestovania, alebo pri bežnom prehliadaní, rád sa k tomu neskôr vracia.

Vo Francúzsku získal cenné skúsenosti – najskôr počas štúdia na vysokej škole v rámci programu Erasmus, neskôr sa tam vrátil po škole cez program Leonardo da Vinci. Podelil sa s nami o svoje zážitky z tohto obdobia a o svoj jedinečný architektonický rukopis, ktorý si postupne vybudoval.

Aké sú najväčšie rozdiely medzi štúdiom architektúry vo Francúzsku a na Slovensku?

Architektúra školy vo Francúzsku bola navrhnutá tak, aby vytvárala otvorený priestor, v ktorom sa študenti cítia dobre a prirodzene tam trávili čas. Celkový koncept priestoru bol zameraný na komunitný život – mohli sme tam byť naozaj od rána až do večera.

Osnovy boli väčšinou harmonizované s našimi slovenskými a aj predmety boli veľmi podobné. Hlavný rozdiel bol však v praxi a kreativite. Mali sme tam mnoho praktických cvičení, exkurzií do exteriéru, kde sme pracovali na konštrukciách a overovali si rôzne riešenia cez nejaké modely.

Všetky ateliéry boli za zasklenými dverami, takže celý priestor pôsobil otvorene a bol dobre presvetlený. Nešlo, ako u nás, o uzavreté miestnosti. Z predmetov ma zaujal kurz o seizmicite, kde sme sa venovali statike a konštrukciám odolným proti zemetraseniam. Pracovali sme napríklad na 3D modeli z dreva, ktorý sme potom testovali na vibračnej doske, aby sme overili jeho stabilitu.

Toto štúdium bolo úzko prepojené s praxou, čo je podľa mňa veľmi dôležité pre budúce pôsobenie architekta. Mám pocit, že slovenským študentom často chýba reálny kontakt so stavbou a s tým, ako sa veci skutočne tvoria. Preto je dôležité vidieť to na vlastné oči, ísť priamo na stavbu, rozprávať sa s dodávateľmi, realizátormi a všetkými, ktorí sa na projekte podieľajú. Bez toho to jednoducho nefunguje.

Čo všetko predchádza vytvoreniu návrhu a jeho realizácii?

Najskôr musím miesto spoznať. Začína sa to množstvom stretnutí a diskusií, kde si pomaly vytváram celkový obraz o tom, ako by nový návrh mohol zapadnúť do priestoru. Je dôležité pochopiť jeho kontext, orientáciu na svetové strany, prirodzené pohyby a tok života v danom priestore.

Dôležitou súčasťou je aj to, že dávam klientom spracovať krátku esej alebo malú úvahu o tom, ako si predstavujú svoje bývanie. Nie je to len o vymenovávaní, ale skôr o mapovaní ich pocitov v priestore. Zaujíma ma napríklad, či sa cítia lepšie vnútri alebo vonku, či preferujú slnečné priestory atď.

Snažím sa ňou naštartovať ten proces vnímavosti a zároveň sa viac zblížime a dokážeme teda pochopiť rolu architekta a klienta, keďže to býva často náročné. Ak ide o rekonštrukciu, zaujímam sa o historické, pôvodné materiály a riešenia, ktoré pôvodní stavitelia používali na základe svojich empirických skúseností. Po tejto fáze vytváram samotný návrh projektu a potom ho realizujeme.

Ako dlho trvá tento proces?

To je veľmi individuálne. Niekedy to môže trvať aj rok a viac. Závisí aj od toho, či je to novostavba alebo rekonštrukcia. Pri rekonštrukciách sa to môže poriadne natiahnuť a nikdy neviete, na čo sa pripraviť, a preto je vždy dobré mať nejakú finančnú rezervu. Môže sa totiž stať, že pri odhaľovaní starého domu objavíte nečakané súvislosti, ktoré ste predtým nemohli poznať.

Pri novostavbách sa projektovanie zvyčajne pohybuje v horizonte pol roka a realizácia môže trvať ďalší polrok (veľmi zaokrúhľujem). Kľúčové je mať čo najlepšie premyslený projekt. Ak je návrh dôkladne vypracovaný a všetko do seba zapadá, realizácia prebieha oveľa hladšie a s menším množstvom komplikácií.

Vy sám bývate v byte z 50. rokov, ktorý ste si svojpomocne zrekonštruovali. Ako sa vám v takomto nekonvenčnom priestore býva a aké sú reakcie okolia – návštev a známych?

Bývať v ňom je pre mňa veľmi osobné. Tento priestor je stále v procese, pretože, ako to už býva, na vlastné projekty nemám čas. Väčšiu časť energie venujem svojim klientom. Keďže máme malé dieťa, naše nároky na priestor sa menia, a preto sa náš byt neustále prispôsobuje aktuálnym potrebám.

Reakcie okolia sú veľmi pozitívne. Ľudia si všímajú detaily a oceňujú atmosféru, ktorú priestor vytvára. Hoci nie je úplne dokončený podľa pôvodných predstáv, vnímame ho ako miesto, ktoré sa vyvíja prirodzene spolu s nami a naším životným štýlom.

Vaše nové projekty už nenájdeme na stránke ORA architekti, znamená to, že dnes už vediete ateliér úplne sám?

Áno, v podstate to tak je. Keďže som bol zodpovedný za väčšinu návrhov hlavne ja aj v rámci ORA architekti, rozhodol som sa pre novú vizuálnu identitu, ktorá je spojená s mojím menom. Ateliér sme spolu s kolegyňou Barborou založili v roku 2010, no postupom času sa projekt rozvinul a tvorbu som začal zastrešovať ja.

Keďže moje meno stojí za väčšinou našich návrhov, považoval som za najvhodnejšie vystupovať pod menom ZORAN SAMOL, čo lepšie vystihuje môj súčasný spôsob práce. Vediem malý ateliér s pár spolupracovníkmi a naďalej sa sústreďujeme na špecifické projekty, ktoré sú v ľudskej mierke, s dôrazom na detail.

Aký je teda váš súčasný spôsob práce a architektonický rukopis?

Architektúra pre mňa nie je len o estetike, ale aj o sociálnej a ekonomickej udržateľnosti. Snažím sa uplatňovať princíp „inteligentného využitia zdrojov“, čo neznamená znižovanie kvality, ale efektívne využitie dostupných materiálov a remeselnej zručnosti.

Veľmi dôležitá je spolupráca s remeselníkmi – okrem precíznosti detailov umožňuje efektívne hospodáriť s materiálmi a minimalizovať zbytočné náklady. Pracujeme s recyklovanými a lokálnymi materiálmi, ktoré sa dajú reinterpretovať novými spôsobmi. To dodáva architektúre autenticitu.

Zapojenie klientov je pre mňa tiež nevyhnutné. Keď sa angažujú do procesu, lepšie pochopia hodnotu jednoduchých, ale dobre premyslených riešení. Zákazníci sa s priestorom potom viac stotožňujú a ľahšie ho vnímajú ako svoj vlastný.

Prečo je pre vás dôležité zachovávať pôvodné prvky?

Snažím sa zachovať tie materiály, ktoré sa zachovať dajú, aby sme zbytočne nebúrali a nezvyšovali uhlíkovú stopu. Môžeme ich rôznymi spôsobmi znovu použiť. Pozerám na ne možno z iného uhla ako niekto iný, ale ak sú funkčné, vždy je lepšie využiť to, čo už existuje.

Niektoré z nich sú natoľko pevné a trvácne, že naozaj stojí za to zamyslieť sa dvakrát predtým, ako sa rozhodneme ich zbúrať alebo zničiť. Napríklad drevo alebo pálená tehla sú v zásade večné. Okrem toho, že tým znižujeme náklady, prináša to aj autentickú estetiku, čo je vlastne ten rukopis, o ktorom som hovoril.

Pri vašich projektoch sme si už zvykli, že viete pracovať aj s obmedzeným rozpočtom. Napríklad v prípade domu v Šali z roku 1928. Máte rád takéto výzvy?

Áno, takéto projekty ma bavia. Výzvy s obmedzeným rozpočtom sú pre mňa veľmi inšpirujúce, pretože ma to núti hľadať efektívne riešenia, ktoré rešpektujú funkčnosť aj estetiku. V prípade domu v Šali sme sa zamerali na zachovanie historických hodnôt, pričom sme uplatnili materiály a technológie, ktoré vytvorili kvalitný priestor bez nutnosti veľkých zásahov a vysokých nákladov.

Nemali by ste problém navrhnúť moderný hi-tech interiér?

Nie, nemal by som problém, ale nevidím dôvod, prečo by som mal pristupovať k projektu len cez „hi-tech“ nálepku. Ako architekt sa snažím navrhovať priestory, ktoré sú autentické a odrážajú hodnoty, ktoré sú pre mňa dôležité – či už je to technológia a materiál, alebo kontext.

Ak niekto príde do môjho ateliéru, očakáva, že dostane návrh, ktorý je osobný, funkčný a v súlade s jeho potrebami – nie nevyhnutne moderný alebo „hi-tech“. Každý projekt vnímam ako hľadanie toho, čo je pre daný priestor a klienta najvhodnejšie – bez viazania sa na konkrétny štýl či trend.

Počas medzinárodného festivalu Dni architektúry sa v septembri 2024 konala komentovaná prehliadka vášho Bytu 11. Prezentovali ste vlastne aj kus svojho súkromia cudzím ľuďom, aký to bol pocit?

Jeho prezentácia bola pre mňa príležitosťou podeliť sa o priestor, ktorý som nevytváral pre konkrétneho klienta, ale skôr ako svoje „laboratórium“. Byt vlastním, a práve preto som si mohol dovoliť rekonštrukciu bez časového tlaku investora, s väčšou dávkou slobody a postupného objavovania. Vznikal pomaly vo voľnom čase, no o to dôslednejšie.

Tento proces mi umožnil hlbšie spoznať priestor, reagovať naň a premýšľať o jeho pretváraní v súvislostiach. Navrhoval som ho s víziou, že ho v budúcnosti bude obývať mladý pár – ľudia, ktorí ocenia osobitý charakter priestoru, jeho vrstvenie a úsporné, no kvalitné riešenia. Prehliadka nebola o mojom súkromí, ale o predstavení môjho architektonického uvažovania – ako možno čítať priestor, odkrývať jeho potenciál a pracovať s ním citlivo, no súčasne sústredene.

A aká bola odozva na prezentáciu?

Odozva bola veľmi rôznorodá, ale pozitívna. Ľudí zaujímali konkrétne materiály, ktoré v priestore videli. Pýtali sa, čo je pôvodné, čo nové a ako sa to všetko podarilo skombinovať. V interiéri je pre mňa dôležitá haptika, teda aby vás žiadna stena neodrádzala od dotyku, práve naopak, aby vás naň vyzývala. Priestor lepšie spoznáte, keď sa ho môžete dotknúť.

Zaznelo aj veľa otázok ohľadom ekonomiky projektu – ľudí zaujímalo, ako sa dá urobiť rekonštrukcia s obmedzeným rozpočtom, ale zároveň s dôrazom na detail a autentickosť. Myslím si, že práve tento otvorený pohľad do procesu bol pre mnohých prínosný.

Máte pocit, že ľudia dnes vedia oceniť dobrú architektúru?

Určite áno. Dobre to vidieť napríklad aj na súťaži CE ZA AR – narastá záujem o dobrú architektúru. Stále vidím problém v tom, že osloviť architekta je všeobecne vnímané ako nejaká prémiová služba. Postupne sa to však zlepšuje. Už nás častejšie oslovujú aj bežní ľudia, keď vidia niečo, čo sa im páči.

Dokonca už to nie je len záležitosť veľkých miest ako Bratislava, ale aj v regiónoch nájdeme zaujímavé realizácie. Tieto projekty sa tam často objavia aj vďaka tomu, že boli vytvorené cez nejakú architektonickú súťaž, čo tiež pomáha zvyšovať záujem.

Čo máte na rodnej Šali rád, ktoré miesta a verejné priestory?

Šaľa napriek svojej mladosti (ako mesto) má v sebe množstvo vrstiev, ktoré stoja za pozornosť. Nie je to historické mesto v tradičnom zmysle, a možno práve preto nepasuje každému, avšak pre toho, kto sa tu narodil a vyrastal, má svoju vlastnú atmosféru. Je tu veľa zelene a zároveň aj silná stopa vývoja z čias socializmu, keď do verejného priestoru prirodzene vstupovalo množstvo architektúry, urbanizmu a výtvarného umenia.

V rámci nášho občianskeho združenia Mapovanie sa tieto hodnoty dokumentujeme – mapujeme existujúce aj zaniknuté diela, architektonicky výrazné objekty a verejné priestory. Je to spôsob, ako znovu objaviť význam toho, čo nás obklopuje, a otvoriť diskusiu o tom, ako s tým pracovať ďalej.

Je to podľa vás pekné mesto na život?

Šaľa má veľa zelene, rieku Váh, kompaktné centrum, dobrú mierku – a keďže som sa tu narodil, mám k nej prirodzene bližší vzťah. Možno to nie je klasické historické mesto, ale práve to, ako rýchlo vyrástla v období socializmu, jej dalo špecifický charakter.

Čo by si však určite zaslúžila, je viac premýšľania o tom, ako sa rozvíja. Mesto robí rozhodnutia často bez architektov, bez diskusie s ľuďmi, bez súťaží. A pritom práve tie architektonické súťaže v iných mestách ukazujú, že to ide aj inak – kvalitnejšie, premyslenejšie a dlhodobo udržateľne.

Trochu ma mrzí, že veľa dobrých nápadov ostáva len v rovine občianskych iniciatív. Aj my ako občianske združenie Mapovanie sa sa snažíme všímať si, čo je v meste cenné – od umenia vo verejnom priestore cez architektúru až po príbehy miest, ktoré si zaslúžia pozornosť. Takže áno, Šaľa má na to byť dobrým miestom na život, ale bolo by fajn, keby sa o nej viac rozmýšľalo s rešpektom a víziou.

Ktoré momenty v práci vás najviac tešia?

Rád sa stretávam s ľuďmi. Mám rád kontakt s nimi, keďže sú väčšinou z iného prostredia, rozpovedia mi svoj príbeh. Rovnako ma baví samotný proces navrhovania, najmä ten úvodný krok, keď prvýkrát prídem k novému projektu a vidím jeho potenciál. Samozrejme, to najkrajšie je, keď sa návrh zrealizuje a vidím klienta spokojného.

Zároveň je to práca, ktorá je veľmi multidisciplinárna. Zahŕňa širokú škálu rôznych prekrývajúcich sa činností. Vstupuje do toho aj istá sociológia, dokonca mám niekedy pocit, že sa stávam akýmsi psychológom. Je to často proces, do ktorého sa zapájajú všetci členovia rodiny.

Architektúra je v tomto zaujímavá – v takom malom návrhu je zastúpený dizajn, realizácia, remeslo a v neposlednom rade história. Okrem toho je to aj neustála príležitosť na učenie. Je dynamická a stále sa vyvíja. Neustále sa objavujú nové materiály, technológie a postupy.