Ateliér zerozero: Je milé, keď si niekto všimne, že to robíme dobre a poctivo

Hovorí sa, že všetko dobré, čo vznikne na východe, pochádza práve z tohto ateliéru. Irakli Eristavi a Pavol Šilla to však popierajú. Diela ako Kulturpark, Námestie Centrum, obytný komplex Cmyk a Plzenská, kino Úsmev, Centrum pre umenie Viola alebo úspešná inštalácia SIideways počas Bienále architektúry v Benátkach zaznamenali medzinárodný úspech.

Ako sa začal písať váš spoločný príbeh?

Eristavi: V roku 2002 po víťazstve v súťaži o návrh bytových domov a komplex sociálneho bývania v Prešove som požiadal Martina Jančoka, vtedy ešte študenta FA STU, aby sa presťahoval do Prešova na obdobie realizácie projektu. Martin prerušil štúdium a počas celého obdobia sme pracovali ako dvojčlenný tím.

Neskôr prišiel Paľo Šilla s manželkou Silviou, tiež architektkou, ktorí ukončili štúdium na Fakulte umení TUKE v Košiciach. Prišli s myšlienkou, že by sme sa mohli spoločne zúčastniť súťaže. Súťaž sme nakoniec spravili a vyhrali, avšak nedošlo k realizácii. Po tomto období tvoril zostavu zerozero Martin Jančok, Pavol, Silvia a ja.

Šilla: Lokalitu som veľmi dobre poznal, keďže to bola téma mojej diplomovej práce. Spojili sme sily a takto vznikla naša spolupráca, dnes už dlhoročná.

Pôsobíte v Prešove. Má lokalita vplyv na vašu tvorbu? Hovorí sa, že všetko dobré, čo vznikne na východe, pochádza z pera vášho ateliéru.

Eristavi: Je milé, keď si niekto všimne, že to robíme dobre a poctivo. Sú tu však aj iní skvelí architekti a výborní ľudia. Nikdy sme neuvažovali o presťahovaní sa do Bratislavy. Jedným z dôvodov, prečo zostať v Prešove bola aj atmosféra, ktorá je tu viac uvoľnená. Existenčný stres nie je taký veľký. No má to aj svoje negatívne stránky, pretože až tak veľa nerealizujeme. Stále to však stačí na to, aby sme mohli fungovať.

Šilla: Byť tu má svoje čaro, sme s tým úplne stotožnení. Na druhej strane je dobré, že máme prácu aj mimo Prešova.

Zúčastňujete sa mnohých súťaží aj mimo Prešovského kraja. Čím sa odlišujete od iných architektonických ateliérov a aká je vaša filozofia v tvorbe?

Eristavi: Čo nás odlišuje od iných, to by možno mali zhodnotiť teoretici a kritici, ktorí to jedného dňa budú hodnotiť. Môžem však spomenúť niektoré hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité. Uvedomujeme si, že architektúra je komplexná disciplína s presahmi do socioekonomických a sociálnych vzťahov, do širokých sfér spoločenského života, a spoločenská a environmentálna zodpovednosť sú prirodzene prítomné v našom uvažovaní.

Čo sa týka foriem jazyka alebo prezentácie, snažíme sa byť normálni a civilní. Po formálnej stránke prevláda racionalita, avšak zaujíma nás aj určitá odlišnosť, inakosť. To vidieť na konkrétnych projektoch. Nie je to striktný modernizmus, v tvorbe vidieť aj aspekty, ktoré môžu pripomínať postmodernu – ak by to niekto chcel takto interpretovať.

Šilla: Možno je to trochu aj tým, že máme „viacgeneračný“ ateliér. Teraz sa rozprávaš s dvomi generáciami a tretia sedí za nami (mladí architekti, ktorí sú v ateliéri – pozn. red.). Máme vďaka tomu aj experimentálnejšie polohy.

Eristavi: Venujeme sa rôznym typológiám. Nemáme na všetko univerzálny predpísaný kód. Každý koncept prirodzene reaguje na situáciu a typológiu. Nehovoril by som o nejakom pevnom rukopise, podľa ktorého sme jasne definovateľní. V mnohých súťažiach sme málo čitateľní aj kvôli tomu, že vizualita našich projektov je premenlivá, variabilná.

Venujete sa rodinným, bytovým domom, urbanizmu, administratívnym budovám, občianskym stavbám aj dielam menšej mierky, no najmä verejným priestorom. Čo vás pri výbere projektov najviac ovplyvňuje?

Eristavi: Podstatné veci sme získali vďaka súťažiam. Máme aj privátne investície, napríklad divadlo v Poprade, ktoré bude dokončené v lete. Odhliadnuc od pôvodu zadania a investície, nás viac zaujímajú verejné priestory a budovy než bytové a rodinné domy. Je to logický vývin – keď má človek možnosť tvoriť prostredie pre širšie skupiny ľudí a zistí, že to dokáže, ako napríklad pri kultúrnom centre Kasárne/Kulturpark, je to naozaj zaujímavé a má to väčší dosah než rodinný dom.

Šilla: Pri súťažiach je to súhra faktorov – lokalita, porota, zadanie. Všetko musí do seba zapadnúť.

Eristavi: Súťaže sú natoľko zaujímavé a pre túto spoločnosť veľmi potrebné, že sme dlho neváhali, či sa do niektorých pustiť. Na druhej strane treba povedať, že bolo aj obdobie, keď som už nemal veľkú chuť súťažiť, no vďaka našim mladým kolegom a ich „drivu“ robiť niečo aj mimo komfortnej zóny, som to nevzdal.

Prečo ste stratili chuť súťažiť?

Eristavi: To sa nedá tak jednoducho vysvetliť. Niežeby sme nemali súťažiť, ale v nejakej fáze som možno prestal mať chuť tvoriť.

Z rozhovorov s inými ateliérmi, ktoré sa zapájali do súťaží, vyplynulo, že ich „prevalcovali“ komerčné zákazky zadávané priamo investormi alebo vyzvané súťaže. Mnohí si z kapacitného hľadiska nemohli dovoliť zúčastniť sa súťaží, pretože súťaž je časovo a zdrojovo náročná. Nebol to jeden z dôvodov, ktoré vás odradili? Nevenovali ste sa radšej komerčnejším projektom, ktoré zabezpečili financie pre ateliér?

Eristavi: Nebolo to tak. Nikdy sme nemali tento typ veľkých komerčných zákaziek. Robili sme pre miestnych developerov, ale pre veľké skupiny nie. Niežeby nás nevyzvali, párkrát sme boli oslovení, ale zrejme sme nedokázali naplniť ich očakávania a nie som si úplne istý, či to vôbec vieme.

Eristavi: Na druhej strane však rešpektujeme ateliéry, ktoré vedia naplniť tento typ zákaziek. Robiť len súťaže a nechať ich nedokončené, len aby sa získavali umiestnenia a odmeny, by nemalo byť cieľom. Často sa stane, že súťaž prebehne, ale ďalej to nepostúpi a zastaví sa to pre subjektívne okolnosti.

To je veľmi nepríjemné, najmä pre ateliér, ako sme my. Pred dvoma rokmi sme vyhrali súťaž pre Krajské múzeum v Prešove, ale na základe veľmi subjektívnych rozhodnutí konkrétnych ľudí sa projekt zastavil. Zostáva „zmrznutý“ v čase a pre tých, ktorí sú od takéhoto spôsobu získavania práce závislí, to môže byť až devastačné.

Šilla: My sme mali šťastie, že sme mohli vyhrávať súťaže, pokračovať v ďalších fázach projektu a realizovať ich. Celý proces trvá dlhšie, čo znamená, že cash flow je nastavený na dlhšie obdobie, to umožňuje robiť aj iné projekty.

Môžeme architektonické súťaže považovať za akúsi štartovaciu pozíciu pre mladých architektov?

Eristavi: Je to pre nich takmer jediná cesta. Vzhľadom na čas, ktorý tomu venujeme, si myslím, že je to čoraz komplikovanejšie. Jedna vyhratá súťaž neznamená automaticky začiatok kariéry. Niektorí majú šťastie, čo im prajem, taký bol aj príbeh zerozero. Nie je to však jednoduché. Keď vidím, že mnohé projekty sa ťahajú veľmi dlho, nebežia hladko, viem, že jedna súťaž rozhodne nestačí.

Ktoré dielo v rámci ateliéru považujete za prelomové? Ktoré máte obidvaja ako srdcové dielo?

Šilla: Dalo by sa to povedať, že štartovacím dielom ateliéru bol CMYK a prelomové boli Kasárne, a to svojou komplexnosťou a spoločenským vplyvom.

Eristavi: Po dlhšom čase bol dôležitým projektom Leopoldov. Pre mňa je prelomové aj Námestie Centrum v Prešove, keď si predstavím, že v našom kontexte sa podarilo vytvoriť takýto verejný priestor. Keď sme to dokončili, boli sme takmer ukameňovaní, a teraz to funguje super. V tom je tá prelomovosť.

Každé jedno dielo je prelomové?

Eristavi: V podstate každé jedno, ktoré sa podarí dotiahnuť do úspešnej realizácie, je v danej chvíli prelomové. Momentálne je podľa mňa srdcovou vecou ÚPN (revitalizácia areálu pre Ústav pamäti národa v Bratislave, pozn. red.)

Spomínali ste, že Leopoldov bol silné dielo, ktoré rezonovalo nielen v odbornej, ale aj laickej verejnosti a stalo sa príkladom pre mnohé mestá a obce. Ako ho spätne hodnotíte?

Eristavi: Ako veľmi dôležitú skúsenosť pre nás a veľmi dôležitý „barak“ pre Leopoldov a emancipáciu takýchto malých miest. Je to príklad toho, že aj malé mestá môžu mať kvalitnú architektúru.

Je to príklad pre slovenskú architektúru v tom, že súťaž bola dobre obsadená a neskončila sa len vyhlásením výsledkov, ale projekt pokračoval do úspešnej realizácie. Samotná realizácia bola súhra všetkých faktorov a ľudí, ktorí sa na nej podieľali, čo viedlo k tomu, že je to úspešný príbeh.

Šilla: Dúfajme, že to bude skutočne príkladom pre malé, porovnateľné samosprávy. Leopoldov je malé mesto, ktoré nemá dlhú tradíciu v tom, čo to znamená byť mestom, mať štruktúry a určité typy budov a architektúry. Ak sa to stane užitočným príkladom pre mestá a mestečká podobnej veľkosti, bude to len dobre.

Často ste v porotách súťaží. Čo vám to dáva?

Šilla: Vypočuť si alebo byť v dialógu s kolegami, s ktorými sa človek bežne nestretáva, je veľmi zaujímavá skúsenosť. Konfrontácia s iným názorom je určite prínosná. Vedieť v krátkom čase mapovať viacero architektonických názorov a vedieť ich hodnotiť je poučné.

Eristavi: Pre mňa je táto perspektíva práce vzácna. Keď je človek v porote, často sa zamyslí, ako by sme to my robili. Ale to je absolútne nepodstatné, v danej chvíli sa musíš otvoriť návrhu, ktorý analyzuješ a vychutnať si debatu, dišputu s kolegami o kvalitách a prípadných nedostatkoch daného návrhu. Je to profesionálne veľmi užitočné a poučné.

Nedávno ste vyhrali architektonickú súťaž o projekt pre Ústav pamäti národa. Čo bolo podľa vás vo vašom návrhu to jedinečné, čo najviac oslovilo porotu?

Eristavi: Keby ste si prečítali, čo predseda poroty napísal, tam to nájdete.

Poznám hodnotenie. Stotožňujete sa s tým?

Eristavi: Neviem, či to zacitujem presne, ale náš návrh v znakovo-významovej rovine výrazne vyčnieval. Navrhli sme tam veľmi zapamätateľnú, silnú figúru, ktorá dokázala stelesniť nielen základné funkčné architektonické hodnoty, ale aj prezentovať určité posolstvo. To bolo celkom dobre komunikované.

Šilla: Pre mňa je veľmi cenné, že naša reakcia na zadanie bola autentická. Keď si pozrieš tú súťaž, boli sme zásadne iní. Prevádzkovo sme to mali navrhnuté lepšie než konkurencia, ktorá umiestnila vežu mimo pôdorysu, čo prinášalo ďalšie problematické prevádzkové snahy. Náš návrh do veľkej miery prezentuje rovinu, ktorá nás v architektúre zaujíma, tá je dosť abstraktná.

Obidvaja pôsobíte aj na vysokej škole. Ako vnímate súčasnú mladú generáciu a čo je podľa vás dôležité jej odovzdať?

Šilla: Učíme ich, aby boli poctiví a autentickí, aby si zobrali na tému dostatok času. Snažíme sa tvoriť tak, aby sme sa vyhli trendovosti a zamerali sa na trvalé hodnoty.

Eristavi : Ja to vnímam veľmi podobne.

S nádejou?

Eristavi : Áno, aj. Ale aj s rešpektom k dravosti, ktorá prislúcha mladým. Hovoríme s nimi o hodnotách, ktoré považujeme za dôležité z profesionálneho a ľudského hľadiska.

Ako vnímate kritiku a recenzovanie diel? Je dostatočná, alebo naopak, chýba práve tá odborná?

Šilla: Rozmýšľam nad tým, akou témou je vo všeobecnosti u nás odborná kritika. Prestal som čítať recenzie slovenskej architektúry. Neviem, či sme pripravení na kritiku, či ju dokážeme v rámci tohto malého kontextu, v ktorom sa pohybujeme, vysloviť.

Eristavi: Keď architekti píšu o architektúre iných architektov, tak je to legitímne, ale má to svoje špecifiká. Ale očakával by som väčšie zapojenie kritikov a teoretikov architektúry z mladšej generácie do súčasného diskurzu. Neobstojí to, že musíš postaviť „barak“, aby si našej disciplíne rozumel a písal o nej. Existuje názor, že keď niekto chce kritizovať diela výtvarných umelcov alebo o nich písať, mal by sa pokúsiť namaľovať nejaký poriadny obraz. Myslím si, že to tak nie je.

Nie je to podľa vás na škodu, že istým spôsobom tak vzniká vzduchoprázdno odovzdávania informácií ďalšej generácii?

Šilla: Na to je akademické prostredie ideálne, relevantní ľudia, ktorí sa podieľajú na výchove ďalšej generácie architektov, sú na pôde VŠVU, na Technickej univerzite, STU… Kombinácia tých, ktorí stavajú domy a aj učia, je veľmi dôležitá, nemôže to byť akadémia pre akadémiu, musia tam byť presahy aj z architektonickej praxe.

Samozrejme, že by bolo v prospech veci, keby architekti medzi sebou viac komunikovali, aj keď zo samotnej podstaty súťaživosti a konkurenčných záležitostí v tejto disciplíne je to tak, ako to je – založené na osobných vzťahoch a kamarátstvach. Ak by sme to mali zhrnúť, tak si myslím, že normálna, kvalitná, erudovaná kritika chýba.

V akom stave je podľa vás slovenská architektúra dnes? Môže ju súčasná situácia nejakým spôsobom ovplyvniť?

Eristavi: To je podľa mňa opäť otázka pre kritikov a teoretikov architektúry, v akom je stave. Pred dvoma rokmi vyšla publikácia SAV pod názvom SOS. Súčasný stav slovenskej architektúry je v princípe určite lepší, ako keď hovoríme o 90. rokoch. Určite je veľký kvalitatívny posun. Ale do akej miery sú diela v súčasnosti porovnateľné s obdobím, keď dochádzalo k emancipácii Slovenska v rámci Československej republiky, myslím teda všetky legendárne „rozhlasy, galérie“…

Vtedy to bolo obdobie budovania štátu v rámci Československa, boli do toho investované veľké peniaze a robili na tom kvalitní architekti. Teraz štát nebuduje kvalitne. Nikto nespochybňuje, že sa po desaťročiach podarilo dokončiť SNG, to je veľmi dôležitá vec, ale že by sa nejaké podobné počiny konali v tejto republike, to som nezaznamenal. Riešia sa tu úplne iné veci.

Či sa táto spoločenská situácia prepisuje do situácie v oblasti architektúry? Možno to nie je markantné na prvý pohľad, ale určite áno. Architektúra je zrkadlom spoločnosti, a aj keď je v tom zrkadlení nejaký časový posun, určite tam je.

Článok bol uverejnený v špeciálnej publikácii ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry.