Peter Jurkovič z JRKVC: Pre mňa ako architekta je najväčšou radosťou, keď vytvorím niečo nové

Peter Jurkovič sa nijako extra nezaťažoval tým, či bude alebo nebude architektom, dokonca po tom ani netúžil. Aj napriek tomu od roku 2013 tvorí pod svojím menom a buduje značku JRKVC, ktorá sa pod jeho vedením venuje prevažne rezidenčnej architektúre a dizajnu.

Architektonické štúdio JRKVC bolo založené v roku 2013. Kde ste pôsobili predtým a čo vás viedlo k rozhodnutiu osamostatniť sa?

Začali sme štyria spolužiaci, ešte počas štúdia na FA STU v Bratislave sme začali pracovať s Lukášom Kordíkom, neskôr aj s Romanom Žitňanským a Marcelom Dzurillom.

Po dokončení školy sme založili štúdio Raum. Následne sme nadviazali spoluprácu s ateliérom Halmi Polakovič, kde sme sa podieľali na väčších projektoch. Postupne sa to pretransformovalo do fúzie, v rámci ktorej sme s Lukášom, Halmim a Polakovičom založili GutGut. Tam som pôsobil až do roku 2013, keď som krátko po odchode Romana Halmiho odišiel i ja.

Vždy ste chceli byť architektom?

Nie. Rodičia to vycítili. Keďže som pravdepodobne preukazoval známky talentu pri vizuálnom prejave, tak to vyhodnotili tak, že by som mohol študovať architektúru. Keďže to znelo dobre, išiel som. Bolo to prirodzené. Nijako extra som sa tým nezaťažoval. Nemal som žiadne vzory ani som nikdy netúžil byť architektom. Do tretieho ročníka na gymnáziu som ani nevedel, čo je to architektúra.

Chytilo vás to neskôr?

Na škole nie. Začalo ma to baviť, až keď sme s Lukášom Kordíkom pracovali na reálnejších projektoch. Bolo to ku koncu školy. Začali sme s rôznymi drobnými zákazkami, a ako každý správny architekt, občas sme sa venovali aj grafickému dizajnu.

Spolupracovali sme s produkčnou spoločnosťou DNA a pre režiséra Petra Bebjaka sme kreslili eventy. Tam sme získali prvé architektonické zadania. Následne prišla spolupráca s architektom Štefanom Polakovičom. Až tu som si uvedomil, že architektúra je úžasná – poskytuje priestor na realizáciu a neustále sa meniace zadania. To je niečo, čo máloktorá profesia dokáže ponúknuť. Žiť v neustálej zmene je fascinujúce.

Dnes ste „sólový hráč“. S kým a na akých projektoch ste spolupracovali a spolupracujete?

Mám niekoľko pravidelných spoluprác. S Marcelom Dzurillom pracujem pravidelne na väčších zadaniach, kde nám to veľmi dobre funguje. Občas spolupracujem aj s GutGutom na projektoch väčších mierok. Tieto spolupráce sa pravidelne opakujú. S Kristínou Tomanovou z ateliéru diagram spolupracujem na tvorbe kina Edison Filmhub. Momentálne sa teším na spoluprácu so štúdiom 2021.

Čo vás odlišuje od iných architektonických ateliérov?

Záleží na tom, z akej perspektívy sa na to pozeráte. Ak by som mal hodnotiť situáciu z pohľadu klienta a koncových užívateľov, pravdepodobne by to bolo veľmi osobné a komorné. Náš ateliér je vždy veľmi malý, zvyčajne sa skladá z jedného až dvoch kolegov, prevažne mladých architektov, buď študentov, alebo čerstvých absolventov. Preto každý projekt rieši klient priamo so mnou. Osobne sa intenzívne podieľam na tvorbe všetkých našich diel.

Ktorý projekt bol vašim prelomovým?

Myslím si, že prelomový projekt pre ateliér bol prvý rodinný dom, ktorý získal ocenenie CE ZA AR. Bol to taký pseudovidiecky domček v Čunove. Bolo to fajn, lebo vznikol presne vtedy, keď som potreboval, aby vznikol. Aj vďaka nemu som zadefinoval svoj nový ateliér.

Mladším architektom často hovorím, aby si dávali veľmi pozor na to, čo robia a publikujú, lebo každá jedna vec, ktorá zarezonuje, architekta zadefinuje na ďalších 5 alebo 10 rokov. Tým, že som urobil takýto maličký microdom, stala sa táto téma tou, ktorá sa mi stále vracala, a mal som problém sa dostať k „normálnejšej“ zákazke.

Spolu s architektom Marcelom Dzurillom pracujete na projekte rekonštrukcie bývalej škôlky na účely súkromnej strednej školy. Prečo práve spolupráca s Marcelom? Ako by mala vyzerať kvalitná stredná škola?

Tento projekt je pre mňa veľmi zaujímavý, pretože ide o rekonštrukciu bývalej škôlky v Petržalke, kde sme mali príležitosť využiť starú budovu, ktorá bola nevyužívaná posledných 10-15 rokov.

S Marcelom sme využili jeho bohaté skúsenosti z predchádzajúcich projektov vrátane inej strednej školy a rozhodli sa uchádzať o tento projekt pre školu C. S. Lewis. Ide o výzvu, ktorá nám umožňuje pretransformovať typovú dvojpodlažnú budovu s átriovým usporiadaním na moderné vzdelávacie prostredie.

Projekt sa zameriava na vytvorenie prostredia podporujúceho interakciu a rovnosť medzi žiakmi, pričom učitelia sú v blízkosti žiakov a majú dostatok priestoru. Okolie s krásnym parkom a záhradou, na ktorom sme spolupracovali s kolegom Jánom Augustínom z ateliéru Divo, dodáva projektu ďalší rozmer. Tešíme sa na ďalší postup a vývoj tejto spolupráce.

Minulý rok sa vám podarilo dokončiť i získať niekoľko zaujímavých projektov. Napríklad rodinný dom v Trnave alebo interiér strešného bytu v Rozadole. Môžete tieto diela priblížiť?

Rodinný dom v Trnave je ďalšou rekonštrukciou. Rekonštrukcie sú pre mňa príjemné, pretože umožňujú pracovať s existujúcimi obmedzeniami, čo pre architekta predstavuje výzvu, ktorá vedie k zaujímavým riešeniam. Strešný byt v Rozadole je projektom, ktorý ma zlákal, pretože mám Rozadol veľmi rád.

Kedysi sme tu navrhli Sushibar, čo je jeden z mojich najobľúbenejších projektov, ktoré som kedy realizoval, hoci mal malú publicitu a nezískal širokú pozornosť. Bol to projekt z čias pred Instagramom a ako mladí architekti sme do toho vložili kvantum energie. A Rozadol? Po 20 rokoch tento bytový dom vytvorili veľmi kvalitný bytový dom a vlastne aj kus mesta okolo neho.

Tvoríte aj v zahraničí. Pre svojich dlhoročných klientov ste navrhli interiér rodinného domu v Portugalsku. Je náročné pracovať na medzinárodných projektoch?

Práca na diaľku je skvelá. Nie som práve najväčší fanúšik osobných interakcií. Argumentovanie na stavbe ma neoslovuje, oveľa radšej mám, keď sa veci vyriešia na papieri. Mám rád, keď sa veci dejú hladko a efektívne. Keď sa nakoniec zrealizujú, je to pre mňa príjemný bonus.

V tomto prípade sme sa obmedzili len na návrh nábytkových kusov, ktoré sme následne odovzdali a dali naceniť. Je zaujímavé, že sme to pôvodne posielali na nacenenie stolárom na Slovensku. Predpokladali sme, že to bude jednoduchšie, no slovenskí stolári sa ukázali byť približne trikrát drahší než portugalskí kolegovia, takže výroba prebehla tam. A výsledok je výborný.

Momentálne tvoríte atypický „rodinný dom“…

Ide o existujúci dom zo 70. rokov, kde klient žije. Ten bude rozšírený prístavbou a nadstavbou, pričom zvyšok domu ostane nezmenený. Dielo je tvorené pre filantropa, ktorý investuje všetky svoje financie do umenia. Dom je založený na koncepte bývania, kde sa prepája osobný a pracovný život.

Bude slúžiť ako galéria pri lese s cieľom sprístupniť ho po niekoľkých desaťročiach ako galériu spravovanú rodinnou nadáciou. Napriek ambicióznemu zámeru ide vo svojej podstate o obyčajný domček, no práve to mu dodáva osobitý charakter. Tento projekt vytvára priestor na bývanie i prezentáciu umenia.

Už v priebehu najbližších mesiacov pribudne v Bratislave nové butikov. Spolu s architektkou Kristínou Tomanovou na projekte spolupracujete už roky. V čom bude iné?

Tento koncept už existuje v Prahe. Pražský Edison, ktorý má už svoj overený koncept, je filmový klub spojený s eventovým priestorom, kaviarňou a kokteilovým barom. Bratislavský priestor bude intímnejší, s dvomi sálami a prepojený s gastrom – ponúkne kvalitnú kávu a jedlo.

Bude to miesto, kde si návštevníci môžu vychutnať film, ale aj stráviť čas bez toho, aby museli ísť do kina, pretože sa tam bude nachádzať aj priestor vhodný na menšie eventy, prednášky, firemné akcie, školenia… Je nastavený univerzálne na rôzne účely.

Jeden z takých milých projektov tesne pred dokončením je lesná sauna v Šumiaci. Navrhli ste ju už dávnejšie spolu s Prokopom Matějom. Ako vnímate takéto malé, no milé komunitné zadania?

Za túto príležitosť vďačím Čiernym dieram, ktoré ma odporučili. Navrhli sme ju spolu s Prokopom Matějom. Je to malá stavba v krásnom prostredí – sauna. Snažili sme sa vytvoriť dizajn, ktorý by dokonale zapadol do okolitého prostredia.

Boli ste členom poroty CE ZA AR (a aj mnohých ďalších). Ako vás ovplyvňuje účasť v porotách?

Je to jedna z vecí, ktorá človeka veľmi ovplyvní v praxi. Všetkým kolegom hovorím, že to treba zažiť. Keď je niekomu umožnené zúčastniť celého procesu, je to jednak česť, jednak skvelé. Všetkých nás baví pozerať sa na architektúru, zažívať ju, rozmýšľať o nej, vidieť ju, nehovoriac o tom, že môžete absolvovať týždeň s príjemnými ľuďmi na cestách po Slovensku. To je proste úžasné.

Druhá vec je to, že keď to vidíte z druhej strany a zamýšľate sa nad tým, musíte potom ako porotca veci sprostredkovať, artikulovať, vyhodnotiť, čo je dobré na tom, čo vzniklo, a prečo je to dobré. Človeku sa tak istým spôsobom zorganizujú veci a môže sa zamyslieť nad svojou prácou, čo si odnesie, čo môže zmeniť.

Ste členom predstavenstva SKA. Prečo ste sa rozhodli ním, stať? Ste autorom projektu ODA. Môžete mám ho priblížiť?

Rozhodol som sa kandidovať do predstavenstva, pretože som vnímal oblasť, ktorá si vyžaduje zlepšenie. Ak chce byť niekto súčasťou rozhodovacieho aparátu, mal by mať tému, ktorú dokáže dôkladne rozpracovať. Moja téma bola naštartovanie vnútorného dialógu architektonickej komunity, keďže komunikácia smerom von už bola na vysokej úrovni.

Cítil som však, že vnútorný dialóg medzi členmi komory nie je dostatočne rozvinutý, a preto sa stal prioritou môjho programu. Po definovaní pracovných skupín som členom výboru, ktorý pod vedením Petra Moravčíka pracuje na rozvoji vzdelávania a etiky našej komunity autorizovaných architektov.

Je o vás známe, že ste výborný fotograf. Čo vás priviedlo k fotografii?

Fotografovanie bolo dlhodobo moje hobby. Každý má svoje záľuby a pre mňa to bola aktivita, ktorá ma vždy bavila a napĺňala. Vždy som mal záujem o zdokonaľovanie sa v tejto oblasti a postupne som sa venoval aj fotografovaniu vlastnej práce. V posledných desaťročiach sa môže zdať, že fotografia architektúry sa stala dôležitejším médiom než samotná architektúra. Ľudia sú fascinovaní platformami ako Instagram či Pinterest, ktoré zohrávajú kľúčovú rolu.

Zatiaľ čo niektorých architektov viac zaujímajú vzťahy a vplyv stavieb na spoločenské zmeny, mňa často fascinujú skôr vizuálne aspekty architektúry. Toto je aj dôvod, prečo ma začali oslovovať kolegovia, ktorí ma požiadali, aby som im odfotil ich diela. V súčasnosti to robím ako hobby.

V dnešnej dobe je dôležité mať svoje hobby, venovať pozornosť zdraviu a sociálnemu aspektu práce aj pre nás architektov…

Zdá sa mi hrozné, keď vidím niektorých kolegov, ktorí sa práci doslova obetujú. Je to otázka sebareflexie – človek by si mal vyhodnotiť svoje schopnosti, možnosti a priority. Je potrebné si uvedomiť, či to, čo robíme, naozaj stojí za to. Rem Koolhaas sa rodí raz za sto rokov, ale my to nie sme. Aj ja sa občas nesmierne trápim svojou prácou, mám pocit, že to nejde, že všetko trvá nekonečne dlho.

No nakoniec, keď sa človek pozrie na výsledky, niekedy je jednoduchšie robiť v malom. Hoci sa to môže zdať pomalé, ľudia nie sú takí vyčerpaní prácou. Trvá to, no je to normálna práca – nehektická, nestresujúca. Nemám nočné úzkosti z toho, ako zaplatiť veľký tím ľudí, čo niektorí kolegovia zažívajú. Nechcel by som takto fungovať.

Čo momentálne najviac rezonuje v architektúre?

Momentálne sa čoraz viac objavuje obava z toho, ako umelá inteligencia ovplyvní našu profesiu. Nehovorím, že je to ešte horúca téma, ale určite je prítomná a rezonuje. Možno to bude výzvou pre tých, ktorí sa nedajú pohltiť technológiami a zachovajú si svoju kreativitu. Dúfam, že to tak bude. S nástupom AI sa tento proces môže ešte urýchliť. Preto sa budeme musieť v budúcnosti zaoberať tým, ako si zachovať autentickosť a originalitu našej práce.

Ako vnímate súčasnú situáciu v kultúre?

Vnímam túto situáciu podobne ako mnohí v našej komunite. Som šokovaný a sklamaný z toho, čo sa deje.

Konštruktívna kritika. Chýba alebo naopak, je jej až moc? Sme na ňu pripravení?

S kritikou mám veľmi kamarátsky vzťah. Som voči nej tak trochu imúnny, keďže som nastavený tak, že si o sebe myslím vždy len to najhoršie. Samozrejme, nie všetci ľudia sú nastavení rovnako. Väčšina z nás potrebuje pozitívnu motiváciu, aby mohli fungovať a dosahovať dobré výsledky. Kritika má svoje miesto, ale je dôležité vedieť rozpoznať, kedy je naozaj opodstatnená. Odborná kritika, ako kritické diskusie o architektúre, je veľmi dôležitá a musí byť súčasťou našej práce.

S akými radosťami a starosťami sa musí vyrovnať architekt?

Pre mňa ako architekta je najväčšou radosťou, keď vytvorím niečo nové. Kreatívna činnosť je vzácna a väčšinu času trávime plnením očakávaní a administratívou. Skutočne kreatívne chvíle sú zriedkavé, ale keď sa podarí niečo vymyslieť, napĺňa ma to radosťou, ktorú by som chcel zdieľať so všetkými.

Radosť cítim, aj keď sa kolegovi podarí niečo v tíme, je to rovnaké uspokojenie, ako keď dieťa dosiahne svoj cieľ. Pre mňa je osobitnou radosťou, keď sa mi podarí vyriešiť komplexnú dispozíciu. Sú to akési rébusy, v ktorých treba spojiť množstvo premenných, a keď sa to podarí, je to ako dokončenie Rubikovej kocky – obrovská úľava. Sú to naozaj nezabudnuteľné chvíle. Jednak ti strašne odľahne, že už to konečne máš za sebou, a jednak je to taká čistá radosť.

Rozhovor bol uverejnený v špeciálnej publikácii ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry