BEEF Architekti: Zahraničné projekty si užívame. Je obohacujúce riešiť architektúru v odlišnej kultúre

Ich prvotinou bol rodinný dom v rakúskom Gattendorfe. Za jedny z nasynergickejších spoluprác považujú Dom s patiom v Bratislave a vilu Casa Fly v Španielsku, ktorá im priniesla svetový úspech. Radoslav Buzinkay a Andrej Ferenčík sú známy ako BEEF Architekti.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Ateliér ste založili v roku 2008. Ako ste sa stretli a začali spolupracovať?

Radoslav Buzinkay: Sme spolužiaci zo školy. Už počas štúdia sme spolu robili súťaže a hneď po škole sme sa rozhodli začať robiť spolu. Začínali sme v Andrejovej detskej izbe. Potom sme sa presunuli do Cvernovky.

Prečo práve povolanie architekt? Kto vás ovplyvnil pri výbere tohto povolania? Dali by ste sa opäť „nahovoriť“?

Radoslav Buzinkay: Pôvodne som chcel ísť na transportný dizajn na VŠVU, ale všetci ma odhovárali, že to na Slovensku nemá uplatnenie. Tak som si zvolil širší záber. Architektúra bola láska na druhý pohľad.

Andrej Ferenčík: Od malička som rád kreslil, ale nebol som k tomu nijako extra vedený. Keď som mal 12 rokov, môj bratranec sa pripravoval na talentovky, mal doma kopy papierov a ceruziek, tušové perá, farbičky a pravítka všetkých tvarov. Páčilo sa mi to. Od toho momentu som chcel byť architektom, aj keď som poriadne netušil, čo to znamená.

Čo vlastne znamená beef?

Ferenčík: Je to jednoduché, je to akronym zložený z iniciálok našich priezvisk, Rado je B, čítaj [be] a ja som F, čítaj [ef]. Spolu je to [be-ef]. Zdalo sa nám to vtedy vtipné a dobre zapamätateľné. Teraz to už 20 rokov musíme vysvetľovať.

Začínali ste v stavebnom „boome“ pred krízou, ktorá prišla v rokoch 2008 – 2010. Ako vás ovplyvnila? Ako ste zvládli toto obdobie?

Radoslav Buzinkay: Začali sme ešte v roku 2004, hneď po škole v čase, keď neexistoval Pinterest a ľudia mali radi kované zábradlia a rustikálno-koloniálny nábytok. Najprv sme prekopávali staré byty a po čase sme začali spolupracovať s architektom Petrom Moravčíkom (mimochodom, dúfam že tiež figuruje medzi najvýznamnejšími ateliérmi) na bytovkách s presahom až na urbanizmus.

Ťažisko našich projektov bolo vždy bývanie. Najviac nás však bavili domy a vily. V tom čase sme boli fascinovaní tvorbou Johna Lautnera. Inak tá predkrízová doba pred rokom 2008 bola v znamení veľkých zadaní s malým dosahom na kvalitu vo výsledku.

O to viac sme si vážili spoluprácu s Petrom, ktorý v tom období dokázal presadiť aj dovtedy nevídanú kvalitu, či už v urbanizme, alebo architektonickom detaile. Obdobie v čase krízy u nás prebehlo zotrvačnosťou, väčšinou sme mali na stole zaujímavé menšie projekty vrátane niekoľkých víl po výhre v súťažiach.

Ste ateliér, ktorý má veľa mladých členov. Ako vnímate mladú generáciu, nastupujúcu generáciu architektov?

Radoslav Buzinkay: Áno, generačná obmena u nás prebieha stále. Udržiavať kontakt s mladšou generáciou je inšpiratívne. Vnímame posun v rozhľadenosti, zrejme vďaka možnostiam, ktoré ponúka program Erasmus, ale určite je v tom aj príchod angažovaných architektov z praxe na školu.

Projekt vertikálnych ateliérov sa ukazuje ako správna cesta. Stále si však myslíme, že najviac by študentom pomohla ročná prax po absolvovaní bakalárskeho stupňa. Veľakrát školu suplujeme my.

Mimochodom, študentov je vraj stále viac a viac. Vnímate to?

Radoslav Buzinkay: Tento trend zvyšovania počtu študentov sa začal už v čase, keď sme ešte študovali. Asi je to v poriadku, architektúra je široká disciplína, ktorá ponúka pomerne široké uplatnenie. Čo nás znepokojuje, je pokles motivácie, ktorý je zjavný.

Vaše dielo Dom s patiom oslovil aj porotu CE ZA AR. Bola to takmer vaša prvotina. Denne chodím okolo a môžem povedať, že starne s gráciou. V čom tkvie tajomstvo tvorby takýchto nadčasových rodinných domov alebo víl?

Radoslav Buzinkay: Naša prvotina bol rodinný dom v rakúskom Gattendorfe. Dom s patiom bol zaujímavý tým, že medzi nami a klientami je veľký generačný rozdiel. Napriek tomu to bola dodnes jedna z nasynergickejších spoluprác, aké sme zažili. Tá nadčasovosť podľa mňa súvisí s trvácnosťou použitých materiálov a jednoduchou kompozíciou.

Podobne to bolo aj s vilou Casa Fly, ktorá oslovila svet. Dostala sa azda na všetky dôležité medzinárodné weby, do všetkých uznávaných časopisov. Na Slovensku však zarezonovala až po úspechu vo svete. Čím si to vysvetľujete?

Radoslav Buzinkay: Máme pocit, že na Slovensku v odbornej verejnosti nezarezonovala takmer vôbec. Možno je to prílišnou ideologizáciou tvorby v našej krajine. Fixácia na sociálne témy je však celoeurópsky trend a súkromné rezidenčné projekty v prémiových lokalitách ťahajú za kratší koniec. Máme pocit, že napríklad v Česku to berú trochu triezvejšie.

Do Španielska ste sa nedávno vrátili opäť s projektom Sa Taronja. Bolo to pre vás jednoduchšie?

Radoslav Buzinkay: Ani nie, lebo nastavenie projektu bolo celkom odlišné. V tomto prípade neexistoval generálny dodávateľ, takže komunikácia bola rozdrobená a o to náročnejšia. Bolo výzvou rekonštruovať tristoročný dom na úpätí pohoria Serra de Tramuntana s takým fascinujúcim príbehom, ako má toto kultúrne centrum.

Aké náročné je tvoriť v zahraničí?

Radoslav Buzinkay: V každej krajine sú špecifiká, ktoré bez podpory lokálneho partnera nerozšifruješ. Veľakrát je prítomná jazyková bariéra, iná kultúra komunikácie, nepochopiteľné predpisy a ich rozdielny výklad (nie je to len na Slovensku). Napriek tomu (alebo práve preto) je práca na cezhraničných projektoch veľmi obohacujúca a inšpiratívna. Zatiaľ najlepšie sa nám robilo vo Švajčiarsku s výbornými miestnymi firmami a ešte lepším projektovým manažérom.

Ešte sa vrátim do obdobia medzi dielom Dom s patiom a Casa Fly. Práve v ňom ste vytvorili niekoľko víl a rodinných domov. Ako by ste definovali charakter vašej tvorby?

Radoslav Buzinkay: Všetky naše domy sú odlišné. Táto diverzita konceptov nie je prvoplánová, skôr je to reakcia na zadanie a kontext každého projektu. Dôležitá je pre nás pritom evolúcia riešení. Spoločným menovateľom našich projektov sú niektoré témy, ktoré opakovane používame.

Používanie priestorov sa počas životného cyklu domu mení. Preto sa snažíme o priestorovú adaptabilitu do budúcnosti. Alebo ergonómia používania vonkajších priestorov s viacerými trasami v rôznych ročných obdobiach.

Na svojom konte nemáte len rodinné domy a vily, ale aj interiéry, napríklad v Českej republike, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Láka vás tvoriť medzinárodne, má to svoje plusy a mínusy?

Radoslav Buzinkay: Treba povedať, že stále máme väčšinu projektov na Slovensku. Zahraničné projekty si užívame. Je obohacujúce riešiť architektúru v odlišnej kultúre, podľa iných noriem, iných prístupov. Vždy nás najprv zaujíma miestny kontext/kultúra. Negatívum je čas na úkor rodiny.

Ktoré dielo bolo vaše prelomové? Prečo?

Radoslav Buzinkay: Asi Penthouse V na Dlhých dieloch v bytovke z 90. rokov nazývanej Butterfly. Ten projekt bol výzva a veľa sme sa pri tom naučili. Toľko detailov v jednom projekte sme predtým neriešili.

Andrej Ferenčík: Pre mňa to bol prvý náš projekt, v ktorom sa nám podarilo dosiahnuť „totálnu atmosféru“, keď človek prešiel dverami toho bytu, ocitol sa v inom svete, fungovalo to na každého, s kým som tam bol. Ten byt mal svoj zvuk, vôňu, svetlo, pocit, aj pre nás samotných bol vždy zážitok tam byť. Vždy to bolo to, o čo sme sa podvedome snažili, a tu sa nám to prvýkrát naozaj podarilo. V neposlednom rade to bola ľudsky veľmi dobrá spolupráca s klientom, radi na to spomíname.

A ktoré dielo je srdcové?

Radoslav Buzinkay: Nemáme asi žiadneho miláčika, skôr nás baví evolúcia a posun v rozmýšľaní o zadaní a problémoch. Každý nový projekt je to, čo prežívame najviac, vždy sa tým snažíme posunúť našu paradigmu ďalej.

Andrej Ferenčík: Mení sa to. Mňa momentálne asi najviac baví náš takmer dokončený projekt v Záhorskej Bystrici, ktorý pracovne voláme Vila 130. Je to dom, ktorý vnímam ako evolúciu architektonických princípov, ktoré sme použili už na Dome s patiom – jednopodlažný dom s voľným pôdorysom, rôzne orientované terasy, priehľady, maximálny kontakt s exteriérom. A navyše 5 metrov vysoké „svetlíky“, z ktorých sa mi podlamujú kolená.

Aké sú dnes radosti a starosti architekta? Čo najviac ovplyvňuje naše povolanie v súčasnosti?

Radoslav Buzinkay: Najviac nás asi ovplyvňuje celá tá administratíva okolo fungovania ateliéru. Dokonale tu platí Paretovo pravidlo 80/20. Musíme sa prehrýzť cez 80 % balastu, aby sme mohli zvyšných 20 % robiť to podstatné, čo sa dá nazvať architektúra alebo navrhovanie. Každý projekt je beh na dlhé trate plný nášľapných mín všetkých možných typov. Radosť potom máme, keď sa niečo podarí a zhmotní sa to s minimom kompromisov.

Ako vidíte budúcnosť architektúry na Slovensku?

Andrej Ferenčík: Veľmi pozitívne, za posledných 20 rokov sa tu udiala historická zmena. Na prelome tisícročia sa na Slovensku stavali iba banky a kostoly, kvalitnej architektúry bolo extrémne málo. Odborné časopisy boli nútené „požičiavať“ si architektúru z okolitých krajín, aby vôbec dokázali naplniť číslo obsahom.

Dnes mám pocit, že sa na nás dobré domy valia odvšadiaľ, každý týždeň vidím dva-tri slovenské projekty, pri ktorých si vravím, že aké krásne zadanie, že toto by som chcel robiť. Zároveň mám pocit, že nám po tých 20 rokoch scéna začína aj dospievať, že po dlhšom období nekritického preberania a opakovania ideologických vzorov vidím čoraz viac individuality a autentického názoru.

Ako si udržujete svoju kreativitu a chuť neustále tvoriť?

Buzinkay: Nie je možné chrliť nápady na počkanie. Určite je nutný odstup. Nám v tomto veľmi pomáhajú naše zahraničné projekty, vďaka ktorým môžeme cestovať a spoznávať miestnu kultúru inak ako bežný turista.

Zapájate sa aj do spoločenského diania. Čo základné môžeme urobiť, aby sme sa nevrátili o dekády naspäť?

Andrej Ferenčík: My sme už pomaly vo veku, že by nám vrátiť sa o také dve dekády naspäť ani až tak neprekážalo.

Buzinkay: Každý môže zlepšiť vzťahy vo svojom bezprostrednom okolí. Pozitívna zmena sa začína už malými skutkami.

Článok bol uverejnený v špeciálnej publikácii ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry