Múzeum a Pamätník SNP v Banskej Bystrici
Galéria(5)

Múzeum a Pamätník SNP v Banskej Bystrici

Partneri sekcie:

Existuje množstvo interpretácií vysvetľujúcich formu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Od inšpirácie ľadovou architektúrou, Le Corbusierovým skulpturalizmom, bačovským klobúkom až po princípy organickej architektúry. V každom prípade tu však môžeme sledovať majstrovské využitie betónu a vzájomné prelínanie sa technického s výtvarným.



História vzniku tejto mimoriadnej stavby je zložitá. Na jej začiatku bola súťaž v roku 1952, ktorej sa zúčastnili aj mladí absolventi Fakulty architektúry Dušan Kuzma a Vojtech Vilhan. Nerozhodla však o realizácii, a tak bola o päť rokov vypísaná druhá súťaž. V nej získal odmenu aj Dušan Kuzma.

Rozhodnutie o novej lokalite pre Pamätník viedlo k tretej súťaži v roku 1959. Tu už získal Dušan Kuzma najvyššie ocenenie s návrhom, ktorý nemal síce dnešnú podobu, ale porotu presvedčil svojou mierkou, citlivým rešpektovaním historických múrov opevnenia a Bašty, širokým nástupným schodiskom a syntézou architektúry a výtvarného diela. Samotný Pamätník bol jednoduchý – čistý kubus posadený na subtílne a elegantné stĺpy prízemia. Stal sa východiskom pre neskoršie definitívne riešenie.

Konečnú skulpturálnu formu diela zrejme ovplyvnila šťastná voľba spolupracovníka, sochára Jozefa Jankoviča, ktorý sa stal aj autorom centrálneho výtvarného diela v Pamätníku. Určitú úlohu však zohral i časový posun, pretože k projektovaniu sa pristúpilo až v roku 1962, tri roky po súťaži.

Rozhodnutie zmeniť víťazný súťažný návrh bolo nezvyčajné. Po schválení projektu predsedníctvom ÚV KSČ sa mohlo začať s realizáciou. V prízemnej podnoži sú administratívne priestory a kinosála. Vlastná expozícia sa nachádza v hmote dvoch hemisfér nad podnožou. Jej rozseknutie štrbinou umožňuje dobré osvetlenie výstavných priestorov a zároveň vytvára expresívny centrálny priestor Pamätníka so silným výtvarným motívom Jankovičovej sochy.

Pamätník bol akýmsi vyvrcholením liberálnych 60. rokov, v ktorých vzniklo viacero významných architektonických konceptov. Roky normalizácie však neskôr už nedovolili v tomto trende pokračovať a slovenská architektúra bola opäť vytlačená na okraj záujmu.

Jedno z najpozoruhodnejších architektonických diel druhej polovice 20. storočia bolo v roku 1971 publikované v časopise Architektúra ZSSR. V tom čase sa však už Jankovičova socha s názvom Obete varujú z Pamätníka SNP v Banskej Bystrici odstránila. Predstavitelia normalizácie nemali radi motívy, ktorým nerozumeli alebo si neboli istí ich myšlienkovým obsahom. Pamätník je dnes opäť kompletný. Sochárske dielo sa z Kališťa vrátilo na svoje pôvodné miesto a stalo sa integrovanou súčasťou architektúry.

Dušan Kuzma (1927) – narodil sa v Mestečku pri Púchove. Štúdium architektúry absolvoval na Fakulte architektúry a pozemných stavieb SNŠT v Bratislave v roku 1952. Od roku 1960 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení, kde jeho zásluhou vznikla škola architektúry. Okrem Pamätníka SNP v Banskej Bystrici je tiež autorom budov Matice slovenskej v Martine (s A. Cimmermanom, 1964 – 1975), Výskumného ústavu zváračského v Bratislave (s A. Kopernickým, 1953 – 1956) a budov VŠVU na Drotárskej ulici. Vytvoril veľké množstvo pamätníkov, medzi ktorými dominuje ­Pamätník SNP na Nám. SNP v Bratislave (s J. Kulichom, 1973 – 1974), ďalej pamätník L. Bellu (1954), J. M. Bohúňa (s F. Štefunkom, 1956)­ v Bratislave, A. Sládkoviča (s F. Štefunkom, 1957) v Krupine, Ferdiša Kostku (s J. Kostkom,­ 1957) v Stupave, prof. F. Kafendu v Slávičom údolí (1967) a mnohé ďalšie. Pozornosť vzbudili tiež viaceré jeho súťažné návrhy, najmä prvá cena v súťaži na Konzervatórium pod Hradom (s A. Cimmermanom, 1963), či viaceré zahraničné súťaže, napr. na radnicu v Toronte (1956), radnicu v Amsterdame (1967), Kultúrne centrum v Paríži (1972) či Národnú operu v Sofii (1975). V roku 1966 mu udelili vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu, v roku 1970 Cenu Dušana Jurkoviča, v roku 1975 Národnú cenu SSR. Na Vysokej škole výtvarných umení pôsobil do roku 1989. Žije ako dôchodca v Bratislave.

prof. Štefan Šlachta
Foto: archív redakcie