Zuzana Stanová: Obnovu Prügerovej záhrady som vnímala ako nádej a zázrak verejného života

Záhrada Prüger-Wallnerovcov, jednoducho Prügerka, sa stala jej srdcovou záležitosťou. Záhrada vznikla na konci 19. storočia, keď si Prüger- Wallnerovci postavili vilu na Havlíčkovej ulici, ktorá stojí dodnes.

Vlastník záhrady Heinrich Prüger bol svetoznámym hotelovým manažérom. Riadil vychýrené hotely v Paríži, Londýne a New Yorku, poznali ho svetové médiá a pritom žil na Slovensku, kde o ňom dnes vie málokto.

Záhrada bola niekoľko desaťročí neudržiavaná, čo sa podpísalo na jej vzhľade a kondícii. Spustnuté a zanedbané miesto sa snaží hlavné mesto a jeho partneri revitalizovať. O tom, kam kráča „Prügerka“, sme sa porozprávali s iniciátorkou projektu jej obnovy, právničkou Zuzanou Stanovou.

Kedy sa začal písať príbeh „Prügerky“?

Jej príbeh začal písať pred 120 rokmi Henry Prüger, slávny hotelier, vďaka ktorému Bratislava získala svoju ikonu – hotel Carlton. Jej novodobý príbeh sa rozbehol po revolúcii, keď mesto začalo uvažovať o tom, ako s týmto cenným územím naložiť. Trochu paradoxne aj z tohto obdobia pochádzajú rôzne chýry a rozprávania starých Prešporákov.

A kedy si sa stretla s touto vzácnou záhradou?

Okolo roku 2011, keď sme sa v samospráve rozhodli, že ju sprístupníme ako verejný priestor.

Čo bolo to úplne prvé, čo ťa chytilo za srdce, a prečo si sa jej s takou vervou začala venovať?

Samotná myšlienka, že po rokoch „výpredajov“ verejných priestorov môžeme jeden pre zmenu priniesť verejnosti. A ešte k tomu v centre hlavného mesta, plný zelene, s neuveriteľným príbehom. Vnímala som to ako krásnu nádej a zázrak vo verejnom živote na Slovensku.

Územie „Prügerky“ bolo kedysi neviditeľné. Revitalizácia tohto verejného priestoru trvala roky, resp. stále trvá. Môžeš nám priblížiť jej proces?

Na začiatku to bol náš úžasný tím na úrade bratislavského Starého Mesta na čele s vtedajšou starostkou Táňou Rosovou a partnerom projektu, ktorý to ťahal. A, samozrejme, veľká energia a elán.

Dotiahli sme to ako tím spolu s magistrátom a útvarom hlavnej architektky ku grantu z nórskych fondov (cca 200-tisíc eur), mali sme aj kompletnú projektovú dokumentáciu od FA STU.

Všetko sa zdalo byť nezvratne na dobrej ceste. Po voľbách sa však odrazu všetko zmenilo. Išla som na materskú a celý projekt, celá projektová dokumentácia, dendrológia, hydrogeológia… všetko ostalo u mňa v šanóne.

Za tie roky som sa snažila využiť každú príležitosť, ako myšlienku oživiť a projekt zrealizovať, ale nenachádzala som pochopenie. Stále som sa však nevzdávala nádeje. Keď sa stal primátorom architekt Matúš Vallo, s ktorým som sa o „Prügerke“ veľa rozprávala, vycítila som, že teraz sa to konečne podarí. Intuícia nesklamala.

Čím je Prügerova záhrada špecifická?

Svojou históriou, príbehom, tým, ako nadväzuje na Horský park, ako ho neduplikuje, ale vhodne dopĺňa. „Prügerka“ má nielen tienisté plochy, ale aj preslnené miesta, piknikové lúky, mokrade… Je oplotená a prakticky celá na pešej zóne, deti sa tam môžu pohybovať úplne bezpečne.

Lavičky sú po celej ploche, nachádzajú sa v nej štiepkové chodníky, takže tam možno chodiť aj po daždi, keď je blato. Prügerova záhrada je jediný oplotený park s ihriskom, kde sa dá ísť so psom, čo je častá dilema rodín s deťmi.

Aké sú tvoje ďalšie plány v rámci jej revitalizácie?

Momentálne rekonštruujeme záhradný domček, bude v ňom zázemie záhrady pre tím aj návštevníkov. Domček zároveň vytvára príležitosť ukázať návštevníkom, ako sa v záhrade v minulosti hospodárilo a žilo a čo si z toho môžeme odniesť pre dnešok.

Zvláštnu pozornosť budeme pri týchto aktivitách venovať deťom. Súčasne v tomto období pripravujeme rekonštrukciu skleníkov, ktoré sú také zdevastované, že už takmer zanikli.

Rozhodli sme sa ich venovať pestovaniu, teda ich pôvodnej funkcii, ako aj expozícii príbehu rodiny Prügerovcov a ich prínosu pre Bratislavu. Je poľutovaniahodné, že sa o nich a predovšetkým o Heinrichovi Prügerovi tak málo vie, chceme to napraviť.

Ako vnímaš stav mestských parkov, vnútroblokov či záhrad celkovo a ako celospoločenské nastavenie k existencii, revitalizácii a záujmu verejnosti o tieto „neviditeľné“ priestory?

Najväčšia chyba, ktorú však možno chápať aj ako najväčšiu príležitosť, je v tom, že o priestoroch v okolí budov ešte stále uvažujeme len z pohľadu ich vzhľadu, ale nie pobytovo – nerobíme ich pre užívanie.

Chceme, aby tešili oko, keď okolo prechádzame, ale nie, aby sme v nich pobudli, oddýchli si a trávili v nich čas či aby boli inkluzívne a multigeneračné. Týka sa to najmä plôch a parkov, ktoré sú alebo boli nejako pamiatkovo chránené. Nechceme žiť ako pod skleneným zvonom, chceme žiť.

Potrebu kvalitného verejného priestoru, resp. dostatočného množstva zelene paradoxne priniesla až pandémia. Čo držalo mnohých tak dlho v spánku a v hlbokom nezáujme o naše okolie?

Asi by som odpovedala opakom – akútny pocit potreby kvalitného verejného priestoru a zelene priniesla na jednej strane drastická redukcia možností, ako tráviť voľný čas, a na druhej strane potreba rozšíriť tento priestor pre náhly výrazný nárast jeho užívateľov. Niektorí možno znovu objavili, aké krásne a prospešné môže byť trávenie času v prírode.

Vnímaš v danej oblasti markantné napredovanie alebo je to pomalá cesta, ktorá je sprevádzaná presviedčaním obyvateľov, obcí či samospráv?

Kde sa momentálne nachádzame na osi vnímania kvalitného mestského priestoru? Z pohľadu „starého harcovníka“ v slovenskej samospráve vnímam za posledných 10 – 12 rokov zásadný posun. Jednak v tom, že predstavitelia samosprávy vnímajú dôležitosť témy verejného priestoru, a jednak tým, že má verejnosť vyššie nároky.

A to nie z pohľadu zachovania verejného priestoru a zastavenia jeho redukcie, ale z potreby jeho rozširovania a kvalitatívnych nárokov naň – či už funkčných, pobytových, klimatických, alebo dizajnových.

Tejto téme sa dnes venuje oveľa viac pozornosti a verejných zdrojov a Bratislava je v tomto, s hrdosťou vyjadrím svoj názor, aj vďaka nášmu primátorovi lídrom.

A aké sú svetové trendy? Môžeš, prosím, uviesť príklady realizácií zo sveta?

Inšpiráciou pri „Prugerke“ bol najmä Berlín, napr. Prinzessinengarten, ktorá slúžila aj ako komunitná záhrada na pestovanie a z vypestovaných surovín sa v miestnom centre varili obedy, z ktorých sa viac či menej financovala údržba záhrady, resp. programová zložka. Inšpirovali nás ale aj iné lokality v tomto meste, napr. pri lávke cez mokraď.

Čo by si odkázala spoločnosti, aby sme si vytvorili kvalitné mesto, v ktorom sa nám oplatí žiť a také ho aj odovzdali ďalším generáciám?

Na toto nemám nejakú múdru odpoveď. Mama mi vštepovala, že všetko sa dá, len treba chcieť, a zisťujem, že toto v detstve nepohodlné krédo sa stalo neoddeliteľnou súčasťou môjho každodenného života. Verejná správa by mala v rámci svojho fungovania a činnosti vždy vnímať výsledok.

Ten má priniesť, a podľa neho sa aj riadiť, nie proces, ktorý mu predchádza. T. j., aký je výsledok pre občanov a aký prínos reálne prinesú.

Mali by sme byť ambiciózni a nebáť sa vyrovnať aj s dávnymi krivdami vo verejnom priestore – znovuzískanie lekárne Salvator po 20 rokoch frustrácie a hanby či parku Belopotockého (asi obdobne) sú dôkazmi, že sa to dá.

Občania by mali viac vnímať verejný priestor ako verejný majetok, majetok nás všetkých. Nesmieme naň rezignovať bez ohľadu na akokoľvek dávnu a trpkú politickú realitu.