Mýty o nových stavebných zákonoch. Stratia mestá možnosť regulovať výstavbu?

Návrhy nového zákona o územnom plánovaní a zákona o výstavbe vzbudzujú veľkú diskusiu medzi predkladateľmi, mimovládnymi organizáciami, ale aj zástupcami samospráv. Určite sa nenájde jediný človek, ktorý by bol so zákonom na stopercentne spokojný.

Podľa inštitútu urbárneho rozvoja to je však dobrým znakom. Vo svojej správe uvádza, že ak by bola niektorá zo strán úplne spokojná, ukazovalo by to na riešenie v prospech tejto strany. Kvalitná legislatíva má zabezpečiť ochranu všetkých zákonných práv, ktorých sa územné plánovanie a výstavba dotýka.

Súčasne platný zákon pochádza ešte z roku 1976. Od vtedy dostali obce úlohu územne plánovať a štát vykonával funkciu stavebných úradov, čiže sa zaoberal povoľovaním výstavby. Avšak len na minimálnej časti územia boli spracované územné plány. Preto zákon zaviedol pre stavby samostatné územné konanie a samostatne stavebné konanie.

„Väčšina obcí a miest nemá ani po 46 rokoch kvalitné územné plány. Mnoho z existujúcich územných plánov totiž nie je pravidelne aktualizovaných v zmysle zákona, ani nie sú k dispozícii analýzy potrieb zmien tak, ako to minimálne raz za štyri roky ukladá zákon,“ hovorí Juraj Suchánek, výkonný riaditeľ Inštitútu urbánneho rozvoja (IUR). „Namiesto kvalitného plánovania sa stalo zvykom individuálne rozhodovať o umiestnení stavby v územnom konaní,“ pripomína.

Od roku 2002 vykonávali obce aj činnosť stavebných úradov ako prenesený výkon štátnej správy. Dnes platí, že obec, ktorá je súčasne stavebným úradom, nevydáva záväzné stanoviská k investičnej výstavbe pre účely správnych konaní podľa stavebného zákona.

V Bratislave a v Košiciach existuje dvojúrovňová samospráva. Preto v Bratislave, kde sú stavebnými úradmi mestské časti, vydáva záväzné stanovisko mesto. V Košiciach je situácia opačná. Ak je obec stavebným úradom, záväzné stanovisko sama sebe nevydáva.

Nové zákony kladú väčší dôraz na územné plánovanie. Práve tu si mestá a obce určujú jasné pravidlá, čo môže a čo nemôže byť na ich území postavené. Naopak, ako vysvetľuje Suchánek „každá obec získa v novej legislatíve právo posúdiť súlad navrhovanej výstavby s územným plánom prostredníctvom záväzného stanoviska.“

Ak zo záväzného stanoviska obce alebo samosprávneho kraja vyplýva, že stavebný zámer nie je v súlade s príslušnou územnoplánovacou dokumentáciou, stavebník môže požiadať úrad o preskúmanie podľa zákona o výstavbe. V prípade, že obec nebude súhlasiť s kladným stanoviskom a podá správnu žalobu stavebný úrad, nekoná až do právoplatného rozhodnutia súdu.

„Táto možnosť kontroly záväzného stanoviska sa nepáči viacerým predstaviteľom samospráv a argumentujú, že by rozhodnutie starostu mohol ‚prebiť‘ nevolený štátny úradník,“ analyzuje Suchánek.

„Nechávame na individuálne posúdenie, či je možnosť takéhoto preskúmania rozhodnutia starostu neprimeraným zásahom do ich kompetencií. Aj keď je nový zákon odlišný, nedá sa s absolútnou istotou hovoriť, že by obce stratili možnosť regulovať výstavbu na svojom území,“ uvádza IUR.