Medzinárodné letisko Kansai: Najprv zatracované, potom oceňované za svoju nezlomnosť

Ak chcel priemyselne strategický región Kansai (geografické srdce Japonska) udržať krok s hlavný mestom Japonska, potreboval nevyhnutne nové a moderné letisko. Dovtedy sa všetok tovar z regiónu prevážal na medzinárodné letisko v Tokiu.

Pôvodné a jediné ósacké letisko Itami už nestačilo pokryť stále vyššie a vyššie čísla prepravených cestujúcich a tovaru, no pre husto zastavanú rezidenčnú oblasť, v akej sa v tesnom susedstve nachádza, nebolo jeho rozširovanie ďalej možné.

Poučenie z minulosti

Žiaľ, v preľudnenej lokalite, akou je kansaiský región, nie je veľa nezastavaných plôch, alebo takých, ktoré by sa dali odkúpiť. Navyše, vláda a verejnosť mali ešte v živej pamäti udalosti, ktoré sa zapísali do histórie Japonska ako Protesty v Sanrizuke.

Počas výstavby letiska Narita došlo v priebehu celej výstavby k početným potýčkam medzi bezpečnostnými zložkami a protestujúcimi (za podpory študentských aktivistov, ľavicových strán), ktorí sa bránili proti násilnému vysťahovaniu zo svojich pozemkov. O život prišlo údajne šesť ľudí a tisícky bolo zranených.

Mimo japonskej pôdy

Protesty v Sanrizuke sa stali pre spoločnosť tak traumatizujúce, že vláda sa rozhodla pri výstavbe nového letiska v regióne Kansai radšej stavať mimo japonskej pôdy, a to doslova. Zvolila si vody Ósackého zálivu, zhruba 40 kilometrov od druhého najľudnatejšieho mesta Krajiny vychádzajúceho slnka, Ósaky. Žiaľ, ani tu sa výstavba nezaobišla úplne bez kontroverzie. Vláda musela protestujúcich rybárov z tejto lokality podplatiť štedrými kompenzáciami, aby stavba, v tej dobe na najväčšom umelom ostrove na svete, mohla v roku 1987 konečne začať.

Stavba: parcela bez parcely

Hovorí sa, že múdry muž staval dom na skale a hlúpy na piesku. To je asi to prvé, čo napadlo každému, keď sa začala výstavba nového letisko v Ósake. Nikto predtým nestaval umelý ostrov tak ďaleko od pevniny a tak hlboko. Navyše Ósacký záliv je oblasť s častým výskytom tajfúnov a zemetrasení, a akoby to nestačilo, podložie v tejto časti zálivu sa ukázalo, ako jedno z najmenej vhodných na stavbu takéhoto ambiciózneho projektu.

Na nestabilnej pôde

Otázniky vzbudzovala hlavne diluviálna ílová vrstva, ktorá sa nachádzala pod naplavenou pôdou na prvotnom dne, nikto na takto nestabilnej pôde ešte predtým nastaval, a tak sa dalo ťažko odhadnúť, ako bude reagovať takéto podložie, keď naň bude tlačiť váha nového ostrova.

Vedci museli vynájsť špeciálnu metódu na prieskum takéhoto podložia, no dokonca ani tu výsledky neprinášali jasné odpovede. Odhady, ako bude ostrov klesať, sa pohybovali v rozmedzí 5,8 až o 7,9metra, no v rámci šetrenia peňazí v už beztak preťaženom rozpočte sa rozhodli nakoniec pracovať s verziou 5,8 metra. Žiaľ, ako čas ukáže, pri tomto rozhodnutí sa projektanti poriadne prepočítali.

Tri hory na dne zálivu

Stavba začala budovaním 4,37 x 1,25 km základne, s obvodom 11 kilometrového kamenného valu, ktorý mal tvoriť rám umelého ostrova. Na južnej a západnej strane, kde vodné živly majú najväčšiu silu, použili ako dodatočnú výstuž 48-tisíc betónových tetrapodov.

Následne mohla začať fáza spevňovania morského dna. Využila sa metóda, kde špeciálne na to uspôsobené lode položia na morské dno jeden a pol metra vysokú vrstvu piesku. Ďalej sa počas plne automatického procesu zavŕtalo do dna zálivu 1 milión trubiek.

Tieto sa vyplnili (pod tlakom) pieskom a po ich vytiahnutí z dna, pieskové stĺpy v podloží spevňujú stabilitu celej základne budúceho umelého ostrova. Takýto povrch sa ešte spevnil masívnymi skalami položenými na dno, pričom každá z nich vážila v rozmedzí od  1 až po 2 tony.

Umelý ostrov stál 10 miliónov hodín práce

Po dva a pol roku intenzívnych prác bola gigantická forma ostrova hotová a pripravená na naplnenie. Aby vznikol umelý ostrov v mori, museli zmiznúť tri kopce na japonskej pevnine. Až 21 miliónov kubických metrov zeme z týchto kopcov sa nepretržité zvážalo flotilou osemdesiatich lodí po dobu troch rokov.

Na spevnenie umelého ostrova sa použilo aj 69 gigantických 200 tonových oceľových kontajnerov, ktoré boli položené na samé dno. Aby mohol umelý ostrov vystúpiť z hlbín Ósackého zálivu, muselo vyše desať tisíc ľudí odpracovať desať miliónov pracovných hodín.

Japonská „šikmá veža v Pise“

Prakticky hneď po dokončení umelého ostrova hrozilo celému projektu, že sa skončí fiaskom. Ostrov sa začal potápať. Prezident letiska Kansai musel rezignovať na svoju funkciu. Z očakávaných 5,8metra sa prepadol až na 8,2 m, a nikto nevedel, kedy, a či vôbec sa potápanie ostrova do zálivu zastaví.

Média a verejnosť začali porovnávať projekt s nezdarom, aký postretol staviteľov šikmej veže v Pise. Klesanie ostrova sa rozhodli stavitelia dodatočne spomaliť vysypaním ďalších 4,7 metra zeminy, čo navýšilo rozpočet o 150 miliónov dolárov. Paralelne sa začali práce na výstavbe mosta, ktorý mal spájať umelý ostrov s pevninou.

Rovnako ako umelý ostrov, aj samotný most mal byť vrcholom inžinierskeho staviteľstva. Trojkilometrový most, o tretinu dlhší ako most Golden Gate, stál bilión dolárov. Po vrchom poschodí mosta, ktorý má mnoho bezpečnostných prvkov proti zemetraseniu, ako napr. pohyblivé kĺby, vedú dve trojprúdové cesty, a na podlaží pod cestou zasa dve železničné trate.

Stavba na hydraulických nôžkach

Architekti Noriaki Okabe a Renzo Piano pracovali pred výstavbou kansaiského letiska už na niekoľkých spoločných projektoch, z ich spolupráce vzišlo napr. aj Centre Pompidou v Paríži.

„Tradične sa najprv architekt inšpiruje miestom kde má budova stáť, no tu to nebolo možné,“ posťažoval sa N. Okabe v jednom z mnohých televíznych rozhovorov, ktoré poskytol médiám.

Budova terminálu 1, ktorého kostra pozostáva z 250 oceľových rebier (ktoré boli zhotovené a privezené z Anglicka), 500 panelov skla a 90 000 dlaždíc z nehrdzavejúcej ocele, je so svojou dĺžkou 1,7 km najdlhším terminálom na svete. No,ako inak, i tu museli stavitelia od začiatku výstavby bojovať s viacerými problémami.

Keďže konštrukcia letiska mala hmotnosť len polovice toho čo umelý ostrov, neklesala by tak rýchlo ako zemina pod ním, a tak hrozila katastrofa. Stavební inžinieri sa preto rozhodli podložiť základy budovy dva a pol metra hrubou vrstvou železnej výstelky a tak pomôcť terminálu získať rovnakú rýchlosť klesania ako zvyšku podložia.

Staviteľom ale potápajúci sa ostrov nedal spávať a tak vytiahli ešte jeden tromf z rukáva. V základoch terminálu podopiera váhu stavby (3 milióny ton) 900 betónových stĺpov vybavených senzormi. Vysielajú signál technikom, ktorí tak okamžite vedia o poklesoch v konkrétnych miestach stavby.

Keď je pokles značný, vďaka silným hydraulickým pumpám pracovníci zdvihnú výšku stĺpov, a tak redukujú klesanie podložia. Následne sa v požadovanej výške podložia železnými platňami.

No neustále ťažkosti, ktoré počas výstavby trápili staviteľov, nakoniec viedli i tak k skoro ročnému oneskoreniu dokončenia stavby (4. septembra 1991), čo je v krajine tak preslávenej dodržiavaním termínov a dochvíľnosťou jasným dôkazom, akým výzvam museli jej stavitelia čeliť. Rovnako niet divu, že plánovaný rozpočet sa oproti pôvodnému navýšil až skoro o 40 percent. A ostrov sa stále potápal.

From Zero to Hero

17. januára 1995 zasiahlo región Kansai silné zemetrasenie, zanechalo po sebe 6000 obetí a zničenú infraštruktúru, no i keď sa samotné epicentrum zemetrasenia nachádzalo len 20 km od novovybudovaného letiska, aj vďaka inovatívnym stavebným riešeniam a bezpečnostným prvkom vyviazlo letisko bez straty kytičky.

Humanitárna pomoc mohla takcez letisko KIX okamžite prúdiť do zasiahnutého regiónu. Na japonskú šikmú vežu v Pise si už nikto nespomenul, a keď rovnako 22. septembra 1998 sa regiónom Kansai prehnal tajfún rýchlosťou vetra 209 kilometrov, ktorú stavba zázračne vydržala, zlý image bol rázom preč. Niet preto divu, že projekt na rozšírenie letiska a výstavbu terminálu 2 dostal zelenú.

Nejasná budúcnosť

Práce na susediacom umelom strove začali v roku 1999 a dokončenia sa stavba dočkala v roku 2007. Plocha celého letiska KIX po vybudovaní druhého umelého ostrova tak dosiahla rozlohu 10,6 štvorcového kilometra. Pričom konečný účet za výstavbu dosiahol astronomických 25 biliónov amerických dolárov, čím sa letisko KIX zaradilo do rebríčka jedných z najdrahších inžinierskych stavieb všetkých čias.

Vďaka nesmiernej vynaliezavosti a inovatívnym riešeniam je letisko KIX príkladom nezlomnosti japonského ducha a pokrokového inžinierstva, no i cez to všetko nad letiskom stále visí Damoklov meč. Z 50 cm ponoru ročne v roku 1994 sa pokles spomalil na 7 centimetrov za rok v 2008, no ostrov sa potápa a nikto nevie povedať, kedy sa to skončí a či vôbec.

Čierne prognózy predpovedajú, že už v roku 2050 bude celý ostrov pod vodou, no pri trende stúpania hladín mora v dôsledku globálneho otepľovania to môže byť aj za pár rokov. No i keby sa potvrdili tie najčernejšie scenáre, verím, že vďaka nezlomnosti japonského ducha zasa raz ľudský um vyhrá nad prírodou.