Urbanista Peter Gero: Efekt Bilbaa je aplikovateľný aj na Bratislavu. Je to mesto, ktoré sa hnusom v Európe nedalo ani prekonať
Denisa Kureková 
V roku 1968 emigroval do Hamburgu, kde sa vypracoval na hlavného architekta metropoly. Spolu so svojím tímom sa podieľal na jednom z najvýznamnejších projektoch transformácie mestskej štvrte Hafencity. Dnes sa rád vracia späť na Slovensko, a to nielen za priateľmi, ale i pracovne. Aktívne sa podieľa na formovaní tváre Bratislavy, konkrétne Vydrice, urbanizácii brehov rieky Dunaj, revitalizácii hlavnej železničnej stanice a jej okolia či výstavbe výškových budov v bratislavskom downtowne.
Pred 18 rokmi ste v rozhovore pre ASB o Bratislave povedali: „Je tu hluk, nedostatok zelene, miesto parkov stojí na zakolíkovaných parkovacích miestach množstvo áut, výstavba je prehustená, je to agresívne mestské prostredie, z ktorého cítiť nezáujem o obyvateľa.“ Ako sme na tom v Bratislave dnes?
Tento výrok spred takmer 20 rokov je, samozrejme, už dnes absolútne neplatný. Rozvoj v Bratislave urobil míľové kroky práve smerom k zlepšeniu kvality verejných priestranstiev aj k porozumeniu dôležitosti verejných priestranstiev v urbanizme – dôležitosti ich úlohy, ale aj dôležitosti pre pohodovú situáciu obyvateľov.
Dnes môj výrok už vôbec neplatí, dnes je úplne iná situácia v tom, že výhody mesta vidno v nových projektoch, respektíve aktivity mestských plánovačov sú lepšie zakorenené a zapojené do projektov, ktoré som predtým takto kritizoval.
V tom istom rozhovore ste spomenuli, že každé mesto má niekoľko dôležitých miest, ktoré pôsobia na celý jeho organizmus. V Bratislave ste tak vnímali Vydricu,Fvydr Námestie SNP, Kamenné námestie, okolie PKO a zónu Pribinova, teda dnešný downtown. Považovali ste za devízu, že ich revitalizácia ešte neprebehla a ešte stále bola možnosť spraviť ich čo najlepšie. Podarilo sa nám využiť túto príležitosť?
Je zaujímavé, že pred 18 rokmi som presne toto pomenoval. Vtedy som tomu hovoril G-points mesta. Teda body, ktorých keď sa dotknete, zatrasiete celou urbanistickou štruktúrou. Presne to sa udialo, že počas rozvoja koncepčného rozmýšľania, súťaží a masterplánov sa presne tieto prostredia vyvinuli na vysokú úroveň aj v medzinárodnej mierke.
Mesto dostáva úplne iný charakter, čo sa týka tohto rozvoja. A vtedy som spomínal aj Staré Mesto ako také. Kamenné námestie a Námestie SNP k nemu patria tiež, ale historické centrum Starého Mesta patrí do prostredia, ktorého kvalita je rozhodujúca pre všetky tieto projekty, ktoré ste menovali.
A tam sme sa ako posunuli?
Tam sme sa posunuli k behu dozadu, a to z toho dôvodu, že určité dôležité priestory sú ešte viac zanedbané, ako boli pred 18 rokmi, a to tým, že hlavná funkcia, ktorá v centre mesta nesie kvalitu centra mesta, to je bývanie, stále ubúda až mizne, tým zapríčiní chátranie a monofunkčné usadenie sa v centrálnej historickej štvrti. To je veľmi nebezpečné, pretože o niekoľko rokov bude treba vynaložiť obrovský finančné aj fyzické úsilie na revitalizáciu.
Rovnako je to obraz iných stredoeurópskych miest alebo aj miest v USA, ktoré úpadok po rokoch ťažko dopracovávali. Vieme to, vtedy som si myslel, že vieme pracovať proaktívne dopredu. Pravdepodobne to nefunguje.
Najprv si treba ten úpadok zažiť a potom začať od toho dna vymýšľať, ako sa revitalizuje Laurinská naproti Hviezdoslavovmu divadlu, ako sa Michalská brána revitalizuje, všetky centrálne priestory, a ako to splýva spolu s funkciami, ako sú na Gorkého, električková trať na Jesenského až po Námestie SNP, Kamenné námestie a tak ďalej. To sú úlohy, ktoré nás čakajú.
Často hovoríte o význame rieky v Bratislave. Sme podľa vás na správnej ceste premeniť Bratislavu z mesta pri rieke na mesto na rieke?
Absolútne. Je to dôležité a kroky, ktoré doteraz vnímam, napríklad dunajský fond, ktorý v prvom pláne nevyzerá ako aktivita na aktivovanie nábrežia, presne toto spôsobil. Všetky tieto projekty, o ktorých som vtedy rozmýšľal a ktoré sú dnes realizované, napríklad Vydrica alebo druhá časť projektu Eurovea, alebo nové Lido, Southbank a v neposlednom rade, samozrejme, v budúcnosti do toho počítam aj Mlynské nivy a nový Zimný prístav, to sú všetko aktivity, ktoré z tohto mesta spravia mesto na rieke. To je mimoriadne dôležité.
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast
Váš život a kariéra sú spojené s Hamburgom, ktorý prechádza veľkou transformáciou. Najslávnejším developmentom je prestavba bývalého prístavu známa ako Hafencity. Dnes sa označuje za vzor rozvoja nábreží. Ako ste si v začiatkoch transformácie definovali cieľ?
Táto otázka je z dnešného spätného pohľadu pomerne „zradná“, lebo dnes je skoro na deň a hodinu 25 rokov po vydaní masterplánu Hafencity. To znamená, že prvotná systémová analýza toho procesu je dnes vlastne obsoletná, lebo v tom procese sa zmenilo veľa vplyvov na túto štvrť.
Dôležité nie je mať na začiatku veľký plán, ktorého celý proces viem až do konca, ale najprv mať základnú myšlienku a mať odvahu dať sa do toho procesu napriek tomu, že nepoznám úplne do detailu konečný výsledok. To je prvé.
Druhé, čo som si uvedomil, až keď ten proces už bežal, je, že je dôležité pospájať všetky čiastkové názory. To je jedna z najťažších pracovných úloh pri tvorbe urbanizmu takéhoto celku v meste. Dôvodom je, teraz to trochu preženiem, že každý z týchto odborných názorov, čím je odbornejší, tým je menej kompatibilný s inými odbornými prvkami.
Aby som to povedal plasticky, môže to znamenať, že najlepšie dopravné riešenie projektu je najhoršie pre celý development. Najlepšie environmentálne alebo zelené riešenie nám zase zničí iné veci. Rovnako najlepšie riešenie pre pamiatkovú ochranu nám môže pokaziť celkový výstup. Vyváženie a stála dramatická diskusia odborných častí a následné zosúladenie do jedného celku, to je najťažšia časť vývoja.
Dnes stojí Bratislava pred veľkou transformáciou územia v oblasti Nového Lida. Videli ste začiatok v Hafencity, vidíte začiatok Lida. Ideme na to správne?
Myslím si, že áno. Dokonca na to ideme veľmi správne. A to z toho dôvodu, že sa práve netrhajú koncepty famóznych začiatkov, ale ide sa kontinuálne krok za krokom a objavujú sa štruktúry, ktoré potrebujeme a chceme.
Hovorím to tak preto, že aj Nové Lido, teda rozvoj pravobrežného urbanistického priestoru, má veľmi hlbokú históriu, čo sa týka dĺžky skúmania. Najprv boli súťaže, potom bol prvý a druhý územný plán, teraz pred pár týždňami zmena územného plánu. Z toho vychádza potvrdené poznanie toho, čo chceme realizovať.
Aby som sa trochu priblížil k tomu projektu, respektíve k zásadnej myšlienke, ktorá vychádza z kombinácie atraktívneho verejného prírodného prostredia. To je nábrežie, zálivy, stopa Lida, to je potom aj využitie časti zeleného prvku, ktorý nám tam vznikol úplne náhodne bez iniciatívy. Náletový prírodný priestor má tiež určité kvality, ktoré sa do urbanizmu zapájajú.
A potom myšlienka priečne prepojiť s ľavobrežným urbanizmom. To znamená, na jednej strane mám Euroveu, na druhej strane v Petržalke námestie, školu, os, kvalitné verejné priestranstvo – to stále zdôrazňujem. A potom je tu istá mestskosť. Žiadne solitéry, ale húževnatá urbanistickú štruktúra, či už bloková, alebo v iných formách, líniová ako Southbank, ktorá je prepletená jednotlivými funkciami, no hlavne zásadná platforma pre zmiešané užívateľské štruktúry.
Máme školu, námestie, dúfam, že aj kultúru, potom bytovú zástavbu, obchody, občiansku vybavenosť a tak ďalej. Táto štvrť potom môže aj napriek tomu, že bude nová, fungovať ako švrť s patinou. Hneď na začiatku bude mať užívateľskú kvalitu, kde sa necítite ako v antiseptickom prostredí.
Nové Lido čelí tlaku aktivistov, ktorí by si želali obmedziť rozvoj v oblasti. Čo by ste im odkázali?
Že tomu nerozumiem. Čítal som tie argumenty, je to veľmi spiatočnícke, konzervatívne. Čiastočne vychádzajú z nedôvery k novým projektom. A to zo skúseností, že niektoré projekty neboli vyvážené. Ale Nové Lido má vyšší level z toho dôvodu, že tu máme aktérov, tvoriacich architektov, architektky, urbanistov, ktorí sú pretkaní skúsenosťami, ktoré získali v zahraničí, spolu s ateliérmi, ktoré sú zo zahraničia.
Čiže dnes je to úplne iný prístup ako kedysi, keď sa to sekalo na množstvo bez ohľadu na kvalitu. Z tohto dôvodu tu vidím záruku, a preto tomu nerozumiem. Skôr by som aktivistov rád videl v tom, že by sa pozitívne zapojili do vylepšovania.
Podobne ako aktivisti na Vydrici, kde som tiež sprevádzal tvorbu a kde diskusia s aktivistami priniesla vyššiu kvalitu, či to je zazelenanie brala, lepšie priechody, priehľad Floriánska na mesto; prepojenie s podmostím, dúfam, nebude trvať dlho. Zlepšenie kvality prechodu na Hviezdoslavovo námestie, prepojenie korza s nábrežím smerom na Zuckermandel, zlepšenie polohy Zuckermandelu.
Keď myslíme aktivistickú zložku vážne, keď to oni myslia vážne, ide im o zlepšenie mestskej situácie ako takej, čiže máme de facto ten istý cieľ.
Úlohou aktivistov by teda malo byť skôr zlepšovať?
Mali by sa skôr pridať. Je to síce možno trochu náročnejšie, pretože nestačí len „pindať“, ale treba aj navrhnúť riešenia. A to už je trochu komplikovanejšie, lebo je to vždy spojené so zodpovednosťou. Dávať príspevky s tým, že nesiem zodpovednosť za mestskú efektivitu, že tam ľudia radi žijú, radi sa tam pohybujú, či už hostia, alebo domáci, rýchlo si to osvoja, to už je vyššia škola. Brzdiť, ničiť, pokaziť, to je to najjednoduchšie.
Keď sme v Petržalke, pristavme sa na jej opačnom konci, kde vzniká štvrť Slnečnice. Ako túto mestskú štvrť vnímate?
Priznám sa, najprv som ich videl ako plán, potom som ich videl vo výstavbe a potom až oveľa neskôr ako jednu zabývanú štvrť. Podľa môjho názoru Slnečnice zodpovedajú viac menej petržalskej štruktúre. Hoci v inej mierke, inej dobe, ale išlo tam o to, aby sa pomerne rýchlo postaviť veľké množstvo bytov, veľké kapacity. Slnečnice majú tú výhodu, že Petržalka je silná z hľadiska centrality a dobre prepojiteľná z hľadiska života, čo sa dobre prelína aj do Slnečníc.
Slnečnice majú potenciál. To je veľmi dôležité – vytvoriť urbanizmus, ktorý má potenciál na vylepšovanie počas existencie danej štvrte. Najprv v malom. Môžem uviesť príklad z blízkej Viedne. Nový development na bývalom letisku je ako taký veľmi nevľúdny, je tam zlá architektúra, verejné priestranstvá nie sú veľmi kvalitné. No v centre je priestor, ktorý sa dá vylepšiť. A stále sa to dokončuje, vďaka čomu má priestor možnosť na rast. Netreba robiť veci, ktoré sú hneď úplne hotové.
