Ing. Ján Šedivý: Podpora vedy a výskumu na Slovensku stále nie je dostatočná
Vždy obdivoval ľudí, ktorí niečo významné dosiahli a preslávili tým svoju krajinu. Dušou je cestár a človek, ktorý je doma v oblasti vzdelávania, vedy a výskumu. Upevňuje cestársku komunitu a vo svete ho poznajú nielen ako odborníka, ale aj ako človeka, ktorý neustále podporuje medzinárodnú spoluprácu a presadzuje účasť Slovenska v medzinárodných projektoch a organizáciách. Predseda Slovenskej cestnej spoločnosti Ing. Ján Šedivý, CSc.
Vždy som inklinoval k technike a mal som rád dopravu. V čase, keď som končil základnú školu, otvárali na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Trenčíne odbor dopravné stavby a presne to som chcel. Tam som získal prvé poznatky o dopravných stavbách – cestách, železniciach, letiskách atď. Na Stavebnej fakulte STU v Bratislave som potom pokračoval v odbore konštrukcie a dopravné stavby.
Spomínate si na profesorov, ktorí vás počas štúdia ovplyvnili?
Osobne ma veľmi ovplyvnili najmä prof. Š. Chochol, ale aj Ing. I. Poliaček, doc. V. Medelská a prof. Ľ. Rondoš, všetko uznávaní odborníci. S prof. Š. Chocholom sa doteraz veľmi rád stretávam. Ku koncu štúdia mi ponúkol, aby som pokračoval ďalej ako interný vedecký ašpirant. Po krátkej úvahe som sa rozhodol venovať vede a výskumu. Vedeckú ašpirantúru som končil veľmi zaujímavou prácou na tému, ktorá bola v tom čase v našich podmienkach nová – Vedenie trasy cestnej komunikácie a bezpečnosť premávky z hľadiska psychofyziologického stavu vodičov. Išlo o interdisciplinárnu tému v oblasti cestnej problematiky, ale aj lekárskych vied a psychológie. Práca sa vtedy stretla s veľkým ohlasom, najmä vo vedení spoločnosti Dopravoprojekt, pretože z jej výsledkov vyplývali aj možné návrhy na úpravu technických noriem a predpisov na projektovanie ciest.
To bola vedecká ašpirantúra. Kde ste potom začali pracovať?
Už v priebehu ašpirantúry som mal dohodu s Ústavom cestného hospodárstva a dopravy (ÚCHD), kam som potom v roku 1990 nastúpil. V tom čase bol ústav doslova pravou rukou ministerstva dopravy. Teda významná organizácia, ktorá pripravovala koncepčné materiály, analýzy, štatistiky a rôzne odborné podklady a riešila viaceré významné úlohy pre cestné hospodárstvo. Práve v čase, keď som nastúpil, sa rozbiehala štátna výskumná úloha s názvom Zvyšovanie výkonnosti a kvality dopravy na cestnej sieti SR. Jednou z hlavných tém bol informačný systém o cestnej sieti. Odbornú problematiku som ovládal, k počítačom som mal blízko, preto som sa oduševnene pustil do práce. Na tú dobu to bola skutočne široko zameraná a pomerne dobre koncipovaná výskumná úloha. Prebiehala tri roky. Spolupracovali sme so Žilinskou univerzitou v Žiline, konkrétne s kolektívom doc. J. Mikolaja, ktorý sa stal neskôr profesorom, a so Stavebnou fakultou STU v Bratislave, najmä s prof. I. Gschwendtom. Doteraz si nesmierne vážim spoluprácu s týmito vysokými školami. Vďaka nej som sa dostal k mnohým novým informáciám a poznatkom a veľa som sa naučil. V roku 1993 sa úloha skončila – dosiahli sme slušné výsledky, ale boli len v polohe teórie. Chýbalo ich zavedenie do praxe, čo sa ale podarilo neskôr.
Rok 1993 bol plný zmien, vznikla samostatná Slovenská republika. Ako sa tieto zmeny prejavili vo vašej profesii?
V roku 1994 vznikla Slovenská správa ciest (SSC), v ktorej sa spojili vtedajšie ÚCHD a Riaditeľstvo diaľnic. Postupne sa z nej vytvorila veľká organizácia s centrálnym riadením, ktorá spravovala celú cestnú sieť od diaľnic až po cesty III. triedy. Malo to svoj význam, pretože cestná sieť je jeden celok, jeden organizmus. Práve tu bolo vhodné a potrebné implementovať výsledky nášho výskumu a uplatniť ich v praxi, a tak bola založená Cestná databanka. Generálnym riaditeľom sa stal vtedy už prof. J. Mikolaj a vytvoril sa tu veľký priestor na realizáciu zanietených ľudí. V tom čase bolo možné využiť aj výhodné pôžičky na rekonštrukcie a opravy cestnej siete z rôznych bánk, napríklad z Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Keď sme sa však o ne uchádzali, vznikol problém, lebo banky požadovali, aby sme projekty opráv podložili exaktnými údajmi o stave ciest.
Dospeli sme vtedy k rozhodnutiu, že radšej neopravíme niekoľko kilometrov ciest, ale z pôžičky najskôr zaobstaráme techniku, pomocou ktorej budeme vedieť kvalifikovanejšie zistiť, čo treba s našimi vozovkami robiť, a na základe toho predložiť kvalitné projekty. Vrhli sme sa teda na nákup techniky na diagnostiku vozoviek a môžem povedať, že v roku 1998 sme patrili k európskej špičke z hľadiska vybavenia diagnostickou technikou a vo využívaní nameraných údajov v praxi v tzv. systéme hospodárenia s vozovkami.
Ako bola na tom Česká republika – náš večný rival?
V tejto oblasti mali Česi bohatšiu históriu a vo vývoji databanky boli pred nami. V spomínanom čase sme sa však stále viac venovali získavaniu a uplatňovaniu poznatkov zo zahraničia a postupne sme sa v tejto oblasti Českej republike vyrovnali. V oblasti diagnostiky vozoviek sme ich dokonca predbiehali. Na Slovensko prichádzali konzultačné firmy zo Spojeného kráľovstva a Švédska, ktoré oceňovali našu prácu. Pracovisko Cestnej databanky dokonca hodnotili ako excelentné pracovisko SSC.
Aká bola vaša pozícia v Slovenskej správe ciest?
V SSC som pracoval ako vedúci odboru Cestnej databanky, keď prišiel pre mňa prelomový rok 2002 a z večera do rána som sa stal generálnym riaditeľom. Na krátke obdobie som prijal túto pozíciu v záujme stabilizovať túto organizáciu a preklenúť jej zložité obdobie. Ďalej som potom pokračoval ako námestník generálneho riaditeľa a bol som zodpovedný za dopravné plánovanie a technický rozvoj.
Po čase sa začalo štiepenie SSC. Nesúhlasil som ani s jej rozdelením na viaceré celky, ani s decentralizáciou cestného hospodárstva, a to z odborných a ekonomických dôvodov. Poznal som totiž aj dobré modely správy ciest napríklad v škandinávskych krajinách, kde si rozsiahlu cestnú sieť ponechal štát vo svojich rukách, lebo ju považuje za strategicky dôležitú. Nepovažoval som za dobrý krok prechod vlastníctva a správy ciest II. a III. triedy na samosprávne kraje. A to aj napriek tomu, že sme očakávali, že samosprávne kraje sa budú snažiť v rámci svojich možností čo najlepšie pracovať. Obavy vyplývali aj z toho, že nebola dostatočne pripravená legislatíva na zabezpečenie niektorých prierezových činností v cestnom hospodárstve. Preto sme urýchlene museli pripraviť dodatky k cestnému zákonu, aby sa podarilo napríklad zabezpečiť prísun dát do databanky a vykonávanie potrebných činností na zabezpečenie kontinuity jej prevádzky.
Následne prišiel druhý krok – rozdelenie cestnej správy medzi SSC a Národnú diaľničnú spoločnosť. Takisto som bol zásadne proti, pretože to bol podľa môjho názoru účelový a zle pripravený a nekoncepčný krok. Tým sa ďalej skomplikovali podmienky vykonávania prierezových činností v cestnom hospodárstve, a teda aj ďalšej prevádzky cestnej databanky. Rozhodol som sa, že moja kariéra v SSC sa končí, a využil som ponuku pracovať vo Výskumnom ústave dopravnom (VÚD).
Vrátili ste sa teda opäť k výskumu. Mal vtedajší VÚD dobrú kvalitatívnu úroveň?
VÚD nebol v tom čase v najlepšej situácii, ale na jeho čele už stál človek, ktorého považujem za schopného, pragmatického a komunikatívneho manažéra – Ing. Ľ. Palčák. Dokázal postupne nájsť priestor na aktivity a uplatnenie potenciálu VÚD. Ja som poznal cestné hospodárstvo, mal som veľa námetov na riešenie problémov, a preto som začal pripravovať projekty a snažil sa získavať financie na ich riešenie. Pripravili sme napríklad legislatívny zámer nového cestného zákona. Veľký priestor na svoju realizáciu som videl najmä v budovaní informačného systému miestnych komunikácií, pretože lokalizácia údajov a údaje o týchto komunikáciách boli nedostatočné. Snažil som sa pri tom využiť svoje poznatky nadobudnuté pri budovaní Cestnej databanky. Zároveň som rozbiehal spoluprácu so zahraničím v rámci Európy, ale aj s USA, a hľadal možnosti účasti na medzinárodných projektoch.
Čo ovplyvnilo vaše rozhodnutie odísť z VÚD?
V roku 2006 sa zmenila vláda a prof. J. Mikolaj sa stal ministrom školstva. Presvedčila ma jeho ponuka riadiť Agentúru na podporu výskumu a vývoja, čo bola grantová agentúra podporujúca vedu a výskum zo štátnych zdrojov. Netýkalo sa to len dopravy, ale všetkých oblastí vedy a výskumu. Okrem toho sa tu podporovala medzinárodná spolupráca – účasť Slovenska v medzinárodných organizáciách, grantových programoch – a popularizovala sa veda a výskum v spoločnosti.
Tu som sa zo začiatku zameral na vytvorenie inštitucionálneho systému organizácie a spracovanie smerníc a predpisov na jej činnosť. Postupne sa podarilo zvýšiť ročný rozpočet z 20 na 40 miliónov eur a vytvoriť nové grantové schémy, napríklad na podporu výskumu v malých a stredných podnikoch, podporu mladých vedeckých pracovníkov a podobne.
Napriek tomu podpora vedy a výskumu na Slovensku v porovnaní s inými krajinami stále nie je dostatočná. Je to škoda, pretože sme krajina s dobrými výskumným potenciálom, a myslím si, že naša úloha a možnosti sú niekde inde, ako len poskytovať pracovnú silu na montáž áut alebo elektrotechniky. Štát nesmie zabúdať, že veda a výskum potrebujú väčšiu prioritu, lebo môžu byť motorom, ktorý dokáže generovať významný ekonomický rast krajiny.
Nedávno ste sa vrátili z Bruselu, kde ste pôsobili ako radca pre vedu a výskum. Čo bolo vašou úlohou?
Na miesto atašé pre vedu a výskum v Bruseli som nastúpil v máji 2010, pretože som chcel využiť svoje poznatky z tejto oblasti získané počas môjho pôsobenia v agentúre. Mojou úlohou bolo presadzovať záujmy SR v oblasti vedy a techniky v Rade EÚ, pripomienkovať materiály, ktoré pripravila Európska komisia, a podporovať medzinárodnú spoluprácu a účasť Slovenska v medzinárodných projektoch, rámcových programoch a podobne. Po určitom čase sa zmenila vláda a ja som sa opäť vrátil do Výskumného ústavu dopravného.
Zároveň ste predsedom Slovenskej cestnej spoločnosti. Ako vnímate túto organizáciu?
V momente, keď som sa začal venovať cestárskej problematike, akosi automaticky som bol hneď aj členom Slovenskej cestnej spoločnosti (SCS). Postupne som sa stal predsedom pobočky, členom predsedníctva, podpredsedom a nakoniec aj predsedom, a to až do roku 2010. Odchodom do Bruselu som sa rozhodol prerušiť svoje pôsobenie vo vedení tejto spoločnosti. Po návrate z Bruselu sa mi ale dostalo veľkej dôvery a cti a bol som opäť zvolený za jej predsedu. Som presvedčený, že SCS je ideálnou platformou na vytváranie jednotnej cestárskej komunity a zvyšovanie povedomia o nej. Cez ňu sa vlastne snažím aj ja realizovať svoje predstavy v tejto oblasti. Dôležitými úlohami spoločnosti sú šírenie nových poznatkov a zvyšovanie odbornej úrovne členskej základne, rozvoj medzinárodnej spolupráce a podpora vedecko-technického rozvoja v oblasti cestného hospodárstva a cestného staviteľstva. Raz za štyri roky sa konajú svetové cestné kongresy a treba ukázať svetu, že sme tu. Máme preto vytvorené odborné sekcie, ktoré sa venujú parciálnym odborným témam a ich cieľom je prezentovať dosiahnuté výsledky na týchto kongresoch.
V poslednom čase sa ale zaoberám úvahami, že SCS potrebuje zmenu. V súčasnosti je to totiž neziskové stavovské združenie a všetko sa tu deje na báze dobrovoľnosti. Čas, keď v päťdesiatych rokoch minulého storočia dobrovoľníci budovali veľké priehrady a železnice, je už nenávratne preč a otvorene hovorím, že je najvyšší čas zaoberať sa zmenou filozofie a ekonomického modelu tejto organizácie.
Aké sú vaše úvahy v tomto smere?
Môžem ťažiť z toho, že som mal možnosť veľa cestovať. Videl som, ako fungujú cestné spoločnosti v mnohých krajinách. Netreba ísť ďaleko. Napríklad aj v Rakúsku či Maďarsku už tiež odišli z bázy neziskovosti a dobrovoľnosti. Konkrétne Rakúšania pripravujú technické normy a predpisy. Majú vytvorenú sieť odborníkov na určité témy, a keď sa objaví potreba pripraviť predpis alebo riešiť odborný problém, oslovia podľa zamerania svojich expertov a pripravia nezávislý dokument alebo stanovisko. Na finančné ocenenie majú vytvorený presný model. To im umožňuje získavať finančné prostriedky a účinnejšie napĺňať svoje poslanie a dosiahnuť aj náročnejšie ciele a predstavy.
Čo robíte alebo by ste chceli robiť pre to, aby ste dvíhali povedomie o cestároch?
O cestároch na Slovensku, ale ani vo svete nie je dobrá mienka. Historicky bol ale cestár „niekto“ – mal uniformu, preukaz, požíval rôzne výhody a mal podporu v legislatíve. V súčasnosti to povedomie chýba. My sa to snažíme zmeniť napríklad tým, že každý rok na jar organizujeme Cestnú konferenciu, kde vytvárame priestor na otvorenú diskusiu o zásadných otázkach cestného hospodárstva. Na jeseň zasa organizujeme Dni slovenských cestárov, v rámci ktorých sa okrem odbornej časti koná futbalový turnaj a aj takzvané cestárske rodeo, ktoré sme priniesli z USA. Usilujeme sa spojiť odbornú stránku so zábavou a športom. Cestárske rodeo je vlastne súťaž vodičov vozidiel zimnej údržby – sypačov. Ide o to ukázať aj verejnosti, že riadiť takéto vozidlo vôbec nie je jednoduché a vyžaduje si to veľkú jazdeckú zručnosť.
Ďalšou aktivitou na zviditeľňovanie cestárskej profesie je oceňovanie najlepších diplomových a doktorandských prác s udelením finančnej odmeny a možnosťou prezentovať svoju prácu na významnej konferencii. Myslím si tiež, že SCS by sa mala aktívnejšie vyjadrovať k aktuálnym témam a problémom cestného hospodárstva ako nezávislá a objektívna stavovská organizácia.
K cestárskej profesii treba aj vychovávať – a to už deti odmalička. V USA napríklad organizujú letné tábory, kde deťom jednoduchým spôsobom vysvetľujú rôzne odborné veci. Deti si napríklad vedia s použitím jednoduchého softvéru naprojektovať most a potom si aj poskladať jeho model a vyskúšať jeho únosnosť. Pre stredoškolskú mládež organizujú tzv. kariérne dni, kde sa ich zábavnou formou tiež snažia pritiahnuť k tejto profesii. Uvažujem o tom, že by som niečo podobné zorganizoval aj na Slovensku. O predstavách by som však mohol veľa hovoriť.
Akým záľubám sa venujete vo svojom voľnom čase?
Mojím koníčkom je cestovanie, šport, hudba a chalupa. Všetko sa snažím robiť naplno. Mojou záľubou je aj organizačná práca – skrátka, rád niečo organizujem. Momentálne napríklad pripravujem stretnutie spolužiakov zo strednej školy a aj z vysokej školy a rád na to obetujem nejaký svoj voľný čas. Bola by večná škoda nestretnúť sa, neporozprávať a nezabaviť len preto, že v tejto uponáhľanej dobe nemáme čas.
| Ing. Ján Šedivý, CSc. Narodený: 3. 5. 1962 v Trenčíne Vzdelanie: Priebeh zamestnania: |
Rozhovor pripravila Magdaléna Lukáčová
FOTO: archív Jána Šedivého
Článok bol uverejnený v časopise Inžinierske stavby/Inženýrské stavby.
