Premena Zimného prístavu? Svoj recept na ňu predstavili tvorcovia Amsterdamu a Malmö
Broňa Tarnócy Mestá na vode alebo pri vode? Dokážu mestá zmeniť svoje priemyselné prístavy na moderné a živo pulzujúce štvrte? Nielen o tom hovorili hostia prvého medzinárodného formátu CITYMAKERS: Paco Bunnik, hlavný urbanista Amsterdamu a Finn Williams, hlavný architekt Malmö. Spoločne hľadali v TU-BA odpoveď na otázku, ako pridať Bratislavu na zoznam miest, ktoré úspešne transformujú svoje prístavy.
Holandské hlavné mesto Amsterdam bolo na počiatku rybárskou dedinou, ktorej vývoj naštartovala lodná doprava a obchod po mori. Z hlavného mesta Holandska bolo pôvodne rybárska dedina. Dnes je to metropola, ktorá využila prítomnosť vody na maximum.
Amsterdam postupne rástol – dnes má približne 940 000 obyvateľov, a každý rok pribudne ďalších 10 000. More sa vysúšaním postupne menilo na pevninu a vznikala sieť ostrovov a kanálov, ktorými je Amsterdam svetoznámy.
„Život s vodou je súčasťou našej DNA. Tretina našej krajiny leží pod úrovňou mora. Stavať je tu veľmi náročné – pôda je mäkká, bažinatá, plná sladkej aj slanej vody. Vzťah k vode riadi všetko – manažujeme vodnú hladinu na 16 rôznych úrovniach. Voda je súčasťou verejného priestoru – niekedy ju ani nevidno, ale je prítomná všade,“ začínal svoje rozprávanie o Holandsku aj Amsterdame Paco Bunnik.
„Celé východné a severné prístavy boli kedysi priemyselné – teraz ich znovu získavame. Vznikajú nové mestské štvrte, prepojené s regiónom aj dopravnými uzlami,“ pokračoval.
Dôležitým princípom rozvoja je stratégia kultúrnych kotiev. Na kľúčových miestach vznikli verejné kultúrne budovy – filmové múzeum EYE, vedecké múzeum NEMO, knižnica, konzervatórium. Tieto inštitúcie priťahujú ľudí do priestoru a zaručujú, že štvrť žije. „O úspechu mesta rozhodujú jeho obyvatelia. Firmy chcú ísť tam, kde sú mladí a talentovaní ľudia,“ zdôraznil Bunnik.
Amsterdam kladie dôraz na spoluprácu s architektmi
Rovnako dôležitý je pre architektov a urbanistov v Amsterdame verejný priestor. Kedysi bolo 80 % nábrežia neprístupného, dnes je 95 % priestorov otvorených pre verejnosť. V najbližších rokoch pribudnú dva cyklomosty a nový cyklistický tunel – nie pre autá, ale pre pomalú dopravu, čím vznikne spojitý cyklistický okruh okolo mesta. Je známe, ktorý druh mobility je pre plánovačov v Amsterdame prioritný.
Amsterdam kladie dôraz na spoluprácu s architektmi – nielen so známymi, ale aj s mladými lokálnymi tvorcami. Mesto vytvára rámce, kde sa mladí architekti môžu realizovať a prispievať k vývoju mesta. Mnohé z týchto projektov sú už dnes ikonickými. „Architektúra a infraštruktúra sú pre nás nielen funkčné, ale aj estetické – mosty a verejné priestory sú dizajnované ako umelecké diela,“ hovorí holandský architekt.
Nemenej dôležitý je mix funkcií a bývania, veľký podiel tvorí sociálne bývanie, až 40 %. „Systém, ktorý máme, funguje len vďaka dôvere. Mesto, developeri aj obyvatelia musia veriť, že dlhodobý, zmiešaný sociálny a vlastnícky model prináša hodnotu pre všetkých,“ podčiarkol architekt.
S dostupným bývaním súvisia aj dostupné pracovné priestory
Ako dosiahnuť taký vysoký podiel sociálneho bývania? Podľa Finna Williamsa, hlavného architekta Malmö, je najsilnejším nástrojom vlastníctvo pozemkov. „Ak ako mesto nevlastníte pôdu, potrebujete silné politiky v oblasti bývania a dostupnosti. A ak ani to nie je možné, potom treba ukázať, že širší prístup k mestu prináša dlhodobý zisk všetkým, aj súkromnému sektoru – nielen v predaných metroch, ale aj v kvalite prostredia, ktoré priťahuje talent.“
S dostupným bývaním súvisia aj dostupné pracovné priestory. ,,Keď sa zbúrajú staré dielne, malé továrne a ateliéry, miznú aj korene miestnej ekonomiky. V Malmö teraz vytvárame neziskovú organizáciu, ktorá bude spravovať tieto priestory mimo logiky trhu – aby sa zachoval priestor pre malé podniky, kultúru pracovné miesta,” doplnil.
Príbeh Malmö je podobný tomu holandskému. Aj 3. najľudnatejšie švédske mesto s počtom obyvateľov takmer 300 tisíc, vzniklo pri vode, postupne sa rozvíjalo a rástlo najmä vďaka priemyslu a obchodu. No len čo ťažký priemysel začať upadať, začalo upadať aj mesto. „Lodiarsky priemysel skolaboval, pracovné miesta zmizli, a každá ďalšia snaha nahradiť ho – najprv výrobou áut, potom veterných turbín – postupne zlyhala. Malmö sa ocitlo na pokraji bankrotu.
Žeriav, kedysi symbol mesta, jeden z najväčších na svete, bol rozobratý a odvezený do Južnej Kórey, kde ho dodnes volajú, Slzy Malmö´,“ vysvetlil dejiny mesta Williams.
V rozhodujúcej chvíli sa objavil vizionársky starosta Ilmar Reepalu, ktorý pochopil, že mesto sa nemôže spoliehať na priemysel a navrhol novú víziu – prechod z priemyselnej ekonomiky na znalostnú ekonomiku. „Chcel zmeniť obraz Malmö – z mesta fabrík na mesto inovácií, architektúry a udržateľnosti. A prvým krokom sa stala obnova časti prístavu – Västra Hamnen (Západný prístav),“ dodal Finn Williams.
Mesto vedome využilo najhoršiu časť svojho územia – zanedbaný priemyselný areál – ako symbol zmeny. Pribudli rozmanité budovy, kvalitné verejné priestranstvá v kontakte s morom. „Bolo to aj klimaticky odvážne miesto – veterné, vystavené dažďu a vlnám, ale navrhnuté s rešpektom k prostrediu.“
V začiatkoch nikto nechcel investovať do tejto časti Malmö. Developeri odmietali pozemky, preto ich mesto muselo takmer „nútiť“, aby stavali. Dnes je situácia opačná – je to jedna z najžiadanejších štvrtí v celej Škandinávii. „Samozrejme, má to aj tienistú stránku – bývanie tam je drahé a pre mnohých nedostupné, no je to príklad, že mesto sa dokáže zmeniť,“ vysvetľoval Finn.
Po tejto fáze nasledoval rýchly rozvoj celého Západného prístavu, ktorý viedol k vzniku generických developmentov. Aj napriek tomu vznikli aj výnimočné miesta – napríklad veľký skatepark, postavený priamo na mieste starých lodných sklzov, ktorý dodnes priťahuje mladých ľudí z celého Švédska.
„Táto skúsenosť nás naučila, že štandardný model developerského rozvoja – zbúrať a postaviť nanovo, nestačí. Trvalo to roky – od roku 2005 až do 2017 – kým sa podarilo presadiť nový prístup: zachovať a znovu použiť 80 % všetkých existujúcich budov a materiálov.“
Mesto vytvorilo „materiálovú banku“ – všetko, čo sa dalo, demontovalo a uskladnilo v obrovských skladoch: schodiská, oceľové nosníky, tehly, obklady, kovové panely. Tieto materiály sa teraz používajú pri nových projektoch, čím sa šetrí CO₂ aj peniaze. „Naším cieľom je recyklovať krásu aj charakter miesta. Nie je to o nostalgii, ale o udržateľnosti – fyzickej aj kultúrnej,“ pripomenul Finn.
Obrovské oceľové priehradové nosníky z bývalých lodných hál teraz slúžia ako nosné prvky nových parkov a verejných priestorov. „Deti sa na nich hojdajú, šmýkajú, hrajú – industriálna minulosť sa stala súčasťou každodenného života.“
V Malmö merajú uhlíkovú stopu každej novej budovy a stanovili si určité limity. „Zistili sme, že veľmi vysoké budovy majú dvojnásobnú stopu ako stredne vysoké, takže na čo stavať vežiaky? Napokon aj v záujme developerov je stavať udržateľne. Navyše, naším cieľom nie je napodobniť Amsterdam ani iné mestá, ale vytvoriť niečo, čo môže vzniknúť iba v Malmö – na rozhraní vody, priemyslu a komunity.“
Cesta pre Zimný prístav?
Finn Williams zdôraznil, že toto je cesta aj pre Zimný prístav. „Čerpajte z priestoru a miestnych špecifík, ktoré Zimný prístav robia výnimočným a nesnažte sa z tohto miesta urobiť mesto ako hociktoré iné.“
Paco Bunnik na záver pripomenukl, že transformácia amsterdamských prístavov, ktorá nám môže byť inšpiráciou, trvala 40 rokov a stále neskončila. „Pri premene Zimného prístavu si doprajte čas na plánovanie, prípravu a zapojte do procesu tých najtalentovanejších architektov a odborníkov. A nezabudnite naplánovať kultúrne objekty, kaviarne, živé miesta, aby sa prístav stal pulzujúcim miestom, nielen nudnou lokalitou s ďalšími domami a kanceláriami,“ poradil na prednáške v novovzniknutých priestoroch TU-BA v Bratislave.
Podľa neho sa mestská kultúra a mestský dizajn musia stať súčasťou spoločného vedomia, nielen doménou odborníkov. Aby sa to zmenilo, musí verejný aj súkromný sektor vytvoriť spoločné princípy a budovať dôveru.
,,Začína sa to večerom, ako je tento – spoločným hľadaním vízie, aký typ miesta má vzniknúť. O dohodnutých princípoch potom ďalej rokuje mesto s vlastníkmi či investormi a snaží sa nájsť rovnováhu medzi lokálnou a medzinárodnou perspektívou. Tak sa tvorí spoločná identita a hodnota.“
