Prečo z Bratislavy nikdy nebude Amsterdam ani Malmö? Má svoju vlastnú DNA, hovoria zahraniční architekti
Broňa Tarnócy S Pacom Bunnikom, hlavným urbanistom Amsterdamu, a Finnom Williamsom, hlavným architektom Malmö, sme sa stretli v novootvorenom priestore TU-BA. Rozprávali sme sa o jedinečnej príležitosti, ktorú predstavuje projekt Zimného prístavu v Bratislave.
Diskutovali sme o tom, ako prepojiť industriálne dedičstvo s moderným mestským životom, o potrebe zapojiť rôznych odborníkov do procesu a o tom, ako by mal Zimný prístav reagovať na výzvy, ako sú klimatické zmeny a riziko záplav. No nevynechali sme ani predaj pozemkov.
Pri predaji pozemkov je kľúčové právne a finančne zakotviť verejný záujem a vytvoriť jasnú dohodu medzi mestom a prístavom, ktorá zabezpečí spoluprácu aj po vstupe ďalších investorov. Ak sa to nepodarí, hrozí riziko, že sa projekt posunie čisto komerčným smerom, čo by bola veľká škoda a premárnený potenciál.
Dozviete sa, na čom sa obidvaja zhodli, že je dôležité, aby sme nepremárnili veľkú šancu a potenciál. Náš rozhovor nás doviedol až do bodu, kde sme sa pozerali na potenciál Bratislavy stať sa mestom, ktoré bude inšpirovať ostatné, a hľadali sme, ako vytvoriť priestor pre všetkých – nielen pre komerčné záujmy, ale aj pre verejný a kultúrny život.
Ako ste sa cítili v Bratislave?
Paco Bunnik: Výborne. Ostal som pár dní navyše. Pozrel som si starú aj novú časť Petržalky, Novú tržnicu… Páči sa mi urbanizmus a architektúra Slnečníc. Ako sa architekti od menšej zástavby postupne priblížili k pôvodnému, tiež úžasnému, sídlisku. Je to príkladné riešenie dôležitej časti mesta. Nová tržnica je veľmi osobitý, úžasný priestor. Má krásnu materialitu, farby, atmosféru…
Finn Williams: V centre Bratislavy mi padla do oka bytovka na Medenej (arch. Štefan Svetko a Ján Hauskrech, pozn. red.). Jej výraz je veľmi osobitý, silný, výborne zapadá do prostredia.
Aký bol váš prvý dojem z mesta?
P. Bunnik: Mesto by som nazval veľkým mestom s dušou menšieho. Pre mňa pôsobí ako jedinečná koláž rôznych časových období a architektonických štýlov. Niekedy sa tieto štýly navzájom bijú, ale zároveň zvláštnym spôsobom spolu koexistujú. Je zaujímavé, že sa tu stále nachádza veľa nevyužitých miest, ktoré čakajú na rozvoj. Je tu toľko voľného priestoru a možností na objavovanie. To ma veľmi inšpirovalo. V Amsterdame už takých priestorov veľa nezostalo.
F. Williams: Pre mňa je Bratislava krásna práve svojou miernou, ľudskou mierkou. Vidno, že sa nachádza medzi Viedňou a Budapešťou – no pôsobí ako ich uvoľnenejšia, kreatívnejšia alternatíva. Na mnohých miestach som cítil silný duch komunity, množstvo zaujímavých iniciatív zdola a kultúrny život prítomný priamo v parteroch budov po celom meste.
Bolo skvelé vidieť nové kaviarne, reštaurácie a mladú energiu. Mám pocit, že Bratislava je stále „nedokončené“ mesto – s veľkými víziami a plánmi, ktoré sa ešte všetky nezrealizovali. A to je skvelé. Práve v tom spočíva jej potenciál – otvára priestor na otázky, tvorivosť a prepojenie s obyvateľmi. Vidno to napríklad v skateparku pod Mostom SNP alebo v tom, ako sa dnes mladá generácia opäť objavuje v architektúre 60., 70. a 80. rokov a dáva jej nový život. Je to veľmi inšpirujúce mesto.
Navštívili ste aj Zimný prístav. Kde by bolo najlepšie začať, aby sa prístav skutočne prepojil s riečnym prostredím?
P. Bunnik: Podľa mňa ide o riešenia na viacerých úrovniach. Na tej fyzickej je to najmä predĺženie mestských osí od River Parku cez Euroveu až po downtown, lepšie prepojenie, kvalitnejšia verejná doprava a celkové zviditeľnenie územia.
No dôležitejšie sú pre mňa emocionálne a programové aspekty. Z emocionálneho hľadiska je to veľmi zaujímavé miesto, najmä z pohľadu možnosti opätovne ho prepojiť s druhou stranou rieky. Po pár dňoch v Bratislave som mal pocit, že by táto časť mesta mala byť miestom, ktoré nebude komerčne preplnené, ale zachová si vlastnú identitu a DNA.
Ľudia znovu objavujú architektúru zo 60., 70. a 80. rokov a dávajú jej nový život. Presne tento typ kultúry by sa mohol preniesť aj do prístavu. Mal by sa stať prirodzenou súčasťou kultúrneho života Bratislavy. Miesto by malo ponúkať priestor na rôzne iniciatívy, pre všetkých ľudí, ktorí tu môžu rozvíjať svoje vlastné aktivity, a to na rôznych úrovniach.
Mal som veľmi silný pocit, že práve tu vzniká nové centrum, „nábrežie mesta“, ktoré nadväzuje na iné pobrežné línie Bratislavy. Vidím v tom veľkú príležitosť – nie ako pokračovanie existujúceho mesta, ale ako nové centrum pri rieke. Nemalo by však ísť o veľký developerský projekt, aj keď, samozrejme, komerčný rozmer tam vždy bude.
F. Williams: S tým úplne súhlasím. Pre mňa bol veľmi silným zážitkom samotný prechod z historického centra cez vnútorné mestské štvrte až po Zimný prístav. Je to ako čítať vrstvy histórie – akoby ste sa pozerali na prierez kmeňom stromu. Každá časť mesta rozpráva inú kapitolu.
Prvé dve oblasti majú výraznú identitu – historické jadro a obytné zóny v zeleni, ktoré podľa mňa vznikali v 20. až 50. rokoch. No keď sme sa dostali do downtownu, mal som pocit, že môžeme byť v ktoromkoľvek európskom meste. Je skvelé, že sa podarilo zachovať priemyselnú budovu v centre tejto zóny, pretože jej dodáva charakter. Väčšina nových projektov však pôsobí trochu anonymne – mohli by stáť kdekoľvek.
Práve v tom spočíva výzva pre Zimný prístav: rozvíjať túto oblasť tak, aby nestratila historickú identitu, hrdosť a spomienku na svoje industriálne korene, no zároveň ju otvoriť ľuďom. Otázka teda znie: ako rozprávať jej príbeh tak, aby ostala Zimným prístavom a nestala sa len pokračovaním downtownu?
Zachované budovy sú dôležitou súčasťou tejto identity, no rovnako aj vzťah k vode a verejné priestory pri rieke – vlastne vodné priestory –, ktoré musia zostať jej podstatou. To všetko bude výzvou, najmä pre riziko záplav a potrebu hľadať nové riešenia. Zároveň je to však mimoriadne podnetná a vzrušujúca úloha.
Prečítajte si tiež
Na druhej strane má vyrásť projekt Nové Lido…
P. Bunnik: V ten deň som cestoval mestským autobusom cez oblasť Petržalky a všimol si množstvo mladých ľudí, ktorí prechádzali cez Most Apollo – presne na túto stranu. Je to úžasná lokalita, ideálna aj pre mladú generáciu. Myslím si, že práve tam sa dá objaviť niečo nové a veľmi zaujímavé.
Páčila sa mi myšlienka, ktorú ste vyslovili, keď sa s vami rozprávala riaditeľka MIB-u (Metropolitný inštitút Bratislavy) Petra Marko, že každý dnes hovorí, že chce postaviť „nový Amsterdam“, „novú Kodaň“ alebo Dubaj, no mali by sme vytvoriť niečo vlastné, niečo, čo bude naše, autentické. Stotožňujete sa s týmto názorom?
P. Bunnik: Bratislava má svoju vlastnú DNA. A tá by sa mala preniesť do charakteru Zimného prístavu. Tým bude jedinečný. Nebude to ani Amsterdam, ani Kodaň či Dubaj.
F. Williams: Je ľahké kopírovať to, čo už vzniklo inde. Omnoho ťažšie je vytvoriť niečo, čo budú ostatné mestá chcieť vidieť, učiť sa z toho a inšpirovať sa tým. A práve v tom je šanca Zimného prístavu. Je to územie, ktoré spája viacero vrstiev – industriálne dedičstvo, klimatické výzvy, vzťah k vode – a zároveň sa nachádza v centre mesta.
To prirodzene prináša politické aj ekonomické tlaky, no rovnako veľký potenciál vytvoriť niečo výnimočné. Úplne chápem, prečo tento projekt priťahuje aj zahraničných odborníkov. Najväčšou výzvou pre Bratislavu však bude udržať si vlastnú identitu – aby zahraniční experti nepriniesli len opakovanie riešení z iných miest, ale pomohli posilniť to, čo je pre túto lokalitu jedinečné.
Ak by ste boli poverení vedením tohto projektu – urbanisticky aj koncepčne –, ktorý krok by bol tým prvým?
P. Bunnik: Začal by som vytvorením komplexnej vízie. Lokalita súvisí s riekou a jej centrálnou polohou v meste. Ukázal by som to na jednoduchých schémach, aby bolo hneď jasné, že nejde len o ďalšie rozšírenie mesta, ale o potenciálne nové srdce Bratislavy.
Tým by sa prirodzene vytvorila aj silnejšia väzba na druhý breh Dunaja, čo podľa mňa v súčasnom projekte chýba. Pre mňa by to bol ideálny východiskový bod. Druhou kľúčovou témou je voda a zvládanie záplav – ide o jedinečnú situáciu, ktorá by mala byť základom, ale aj výzvou celého konceptu.
F. Williams: Podľa mňa už odborníci urobili mnoho správnych krokov. Pripravili silný proces smerujúci k medzinárodnej súťaži a zapojili primátora, ktorý má hlboké porozumenie pre architektúru – čo je pre Bratislavu obrovská výhoda. Mať primátora, ktorý rozumie, že architektúra dokáže meniť mesto a prinášať úžitok obyvateľom, je veľký dar.
Zrealizovali rozsiahle technické analýzy – od udržateľnosti a práce s vodou až po dopravu a urbanistickú štruktúru. Zároveň sa pozerajú aj za hranice: zapájajú odborníkov z iných miest, napríklad Petra Gera z Hamburgu, a zástupcovia mesta a napríklad aj MIB-u aktívne cestujú, aby sa inšpirovali.
Pán Gero je výborný architekt a urbanista…
F. Williams: A veľmi dobre vie, ako sa poučiť z iných miest bez toho, aby ich slepo kopíroval. Myslím si, že tím v Bratislave už spravil mnoho správnych krokov a projekt má veľmi dobrý štart.
Ak by som však mal niečo trochu spochybniť, bol by to prístup k pamiatkam. Je veľmi ľahké skĺznuť do postoja, že buď musíme všetko zachovať presne také, aké to je, alebo naopak, všetko treba zbúrať a postaviť nanovo. Pamiatkari, celkom pochopiteľne, chcú ochrániť tie najcennejšie budovy, no často bez akejkoľvek intervencie. Chcú ich jednoducho nechať tak, opraviť a zachovať.
Na druhej strane je tlak na úplnú demoláciu…
F. Williams: Áno, pretože tá vyzerá pomerne jednoduchšie. Diskusia o pamiatkovej ochrane sa tak často, bohužiaľ, zredukuje na čierno-bielu voľbu: zachovať alebo zbúrať. Myslím si však, že práve v Zimnom prístave existuje obrovská príležitosť pracovať niekde medzi týmito extrémami – snažiť sa búrať čo najmenej, a to nielen chránené pamiatky, ale aj obyčajné veci, ktoré tvoria charakter miesta: staré tabule, sklady, koľaje…
Nepristupovať k nim ako k relikviám, ktoré sa nesmú zmeniť. Treba byť kreatívny: stavať na nich, vedľa nich, nad nimi, presúvať ich, pretvárať ich, dať im nový význam. A práve to by podľa mňa mohlo byť najzaujímavejšie – neuviaznuť medzi starým a novým, ale vytvárať dialóg medzi minulosťou a súčasnosťou prostredníctvom práce s existujúcim materiálom.
Dúfam, že sa projekt Zimný prístav bude uberať týmto smerom, hoci rozumiem, že je to náročné – jednak pre legislatívne obmedzenia pamiatkovej ochrany, ale aj pre prácu s hladinou vody a riziku záplav.
Kedy by podľa vás mohli vzniknúť prvé funkčné časti územia, napríklad park alebo verejný priestor, ktorý by umožnil ľuďom prístup do tejto oblasti? Aké kroky sú potrebné na to, aby sa umožnil prístup do tohto územia čo najskôr?
P. Bunnik: Ideálne by bolo, keby sa do územia dalo čo najskôr vstúpiť a začať ho objavovať. Zatiaľ je to však, žiaľ, takmer nemožné, pretože mesto pozemky nevlastní. Prístav zatiaľ neumožňuje vstup do tejto oblasti, čo robí túto otázku veľmi zložitou. Bol by som však rád, keby sa aspoň čiastočne otvorila – napríklad pre kultúrne podujatia alebo dočasné projekty. Zatiaľ je to však vízia vzdialenejšej budúcnosti. Myslím si, že ešte nie ste v bode, keď by to bolo reálne možné.
F. Williams: Súhlasím. Pri takýchto veľkých a dlhodobých projektoch je vždy najlepšie rozdeliť proces na menšie etapy – skúšať, testovať a postupne sa učiť. Nie je dobré vytvoriť plán „od stola“ a následne ho realizovať celý naraz, pretože to sa jednoducho nikdy nepodarí na prvýkrát. Najlepšie fungujú práve tie miesta, ktoré sa vyvíjali postupne, reagovali na skúsenosti a menili sa v čase.
V tomto prípade je však problém, že dostať ľudí do tohto priestoru je veľmi ťažké – nielen pre vodu, ale aj pre zlý stav existujúcich budov. Samotné sprístupnenie územia verejnosti si teda vyžiada veľa práce, času a financií.
P. Bunnik: Áno, existujú však miesta pod mostmi, o ktorých už MIB uvažuje napríklad ako o priestoroch na nové kultúrne a športové aktivity. Mohli by tam vzniknúť mestské športoviská alebo kaviarne, „street food“ občerstvenie, rôznorodé funkcie na hranici medzi prístavom a mestom. To by mohlo byť veľmi zaujímavé aj pre nové subkultúry. Otázne však je, či sa to podarí a či vôbec dostanú túto príležitosť.
F. Williams: Počuli sme – neviem, či je to už verejné –, že sa plánuje skatepark pod Mostom Apollo, medzi obchodným centrom a Zimným prístavom. Je to skvelý spôsob, ako povedal Paco, začať od okrajov a postupne sa prepracovávať z centra do ústredného priestoru riešeného územia smerom k Apollu.
Aký vplyv má podľa vás na rozvoj územia fakt, že mesto nevlastní pozemky v oblasti Zimného prístavu? Ako tento faktor ovplyvňuje rozvoj projektu? Aké nástroje alebo stratégie môže mesto využiť pri rokovaniach s developermi, aby zostal zachovaný verejný záujem?
P. Bunnik: Myslím si, že to treba ošetriť v právnych a finančných podmienkach predaja pozemkov tak, aby zohľadňovali verejné záujmy mesta. Je nevyhnutné, aby medzi mestom a prístavom vznikla dohoda, ktorá zabezpečí, že aj po predaji pozemkov tretím stranám zostane zachovaný spoločenský rozmer územia. Ak sa to nepodarí, hrozí riziko, že sa projekt posunie čisto komerčným smerom, čo by bola veľká škoda a premárnený potenciál.
Dúfam preto, že sa tieto princípy podarí zapracovať aj do podmienok predaja – aby sa už teraz, v najbližších mesiacoch, nastavili pravidlá, ktoré prepoja mesto a prístavné subjekty tak, aby spolupracovali, nie stáli proti sebe.
