Ateliér GRAU: Je nevyhnutné mať funkčný stavebný zákon, aktualizovaný na aktuálne potreby mesta a jeho rozvoja
Broňa Tarnócy 
Prelomovým dielom architektonického ateliéru bol obchod s lokálnym dizajnom slávica. Dnes tvoria nielen interiéry a rodinné domy, ale svoju tvorbu posunuli aj ďalej na úroveň navrhovania väčších objektov či bytových domov.
Rozšírený záber typologických rovín
S Andrejom Olahom, Filipom Marčákom a Matejom Kurajdom sme sa rozprávali nielen o ich ceste od interiéru cez rodinné domy až po väčšie objekty, ale aj o tom, ako vnímajú zónu Chalupkova, projekt Zwirn či Palma.
Rozprávali sme sa aj o stavebnom zákone, čo bráni rýchlosti udeľovania povolení, ako nejednotný je systém procesov v rámci výstavby a čo potrebujeme na to, aby sme mentálne dozreli na prijímanie kvalitných architektonických a urbanistických rozhodnutí.
Ste skôr vnímaní ako architekti, ktorí sa primárne venujú menšej mierke ako väčšej. Dovolím si však tvrdiť opak. Vo vašej tvorbe nájdeme presahy do oblasti bytových domov či občianskych stavieb. Môžeme to chápať ako snahu o preklopenie sa do väčšej architektúry?
Andrej Olah: Áno je to tak, sme viditeľní možno skôr cez malú mierku, v poslednom čase nás však bavia aj zadania väčšieho rozsahu. Nejde ale ani tak o preklopenie, ale skôr rozšírenie záberu. Stále nás budú napĺňať aj malé zadania s väčším dosahom na detail.
Výrazne ste na seba upútali pozornosť obchodom slávica, za ktorý ste získali vtedy ako začínajúci architekti ocenenie CE ZA AR. Písal sa rok 2016. Podpísalo sa to na vašom smerovaní?
Andrej Olah: Slávica stála určite na začiatku našej cesty, pracovali sme na obchode vtedy ešte spolu s Katarínou Labáthovou. Bol to náš prvý, vtedy najznámejší interiér. Možno nás to trošku „onálepkovalo“ ako interiérových architektov. Nepovedal by som však, že sa z toho snažíme cielene vymaniť, keďže nás baví aj táto téma, pravdou však je, že už dlhšie robíme aj väčšie zadania.
No aj napriek tomu nemáme urputnú snahu robiť veci veľkých formátov, vyhovuje nám skôr zlatá stredná cesta. Zadania v mierke, ktorú vieme obsiahnuť kvalitne aj s dôrazom na detail. Nemáme ambíciu ísť do veľkých bytových komplexov, kde sa práve ten architektonický detail už stráca. Máme však radi rôznorodosť zadaní, pre nás je dôležité neustrnúť v jednej typologickej rovine.
Filip Marčák: Vo všetkých týchto zadaniach, a je jedno, či ide o rekonštrukciu bytu, bytový dom, alebo verejnú stavbu, sa snažíme čo najlepšie reagovať na kontext, teda na to, čo je dané, a vhodne to doplniť novým vstupom.
Andrej Olah: Prirodzene sa učíme na menších mierkach a pomaly zväčšujeme záber. To, čo sme sa naučili napríklad pri tvorbe bytových interiérov, aplikujeme aj pri tvorbe bytových domov.
Ako konkrétne?
Andrej Olah: Interiér nás naučil dbať na detail, ukázal nám jeho podstatu. To isté sa dá aplikovať pri tvorbe kvalitného bytového domu. Byty musia byť funkčné, logické, musia mať opodstatnené využitie každého štvorcového metra. Ten, kto vie urobiť dobrý rodinný dom či byt, by mal vedieť správne navrhnúť aj bytový dom. Princíp ostáva rovnaký.
Matej Kurajda: Dalo by sa tvrdiť, že architekti, ktorí si odkreslili mnohé interiéry bytov, vedia navrhnúť výborne aj spomínaný bytový dom. Oni už totiž fungujú v istých nuansách toho bytu, majú ich zažité a na tom stavajú napríklad dispozično-prevádzkové riešenie viacerých bytov, ktoré tvoria bytový dom.
Opačne to je v súčasnosti, prevláda skôr šablónovité tabuľkové navrhovanie, ale, samozrejme, sú aj svetlé výnimky. Niektorí vytvoria schematický byt, do ktorého keď prídete, nemáte napríklad dostatok úložného priestoru, chýbajú praktické maličkosti, ktoré skvalitňujú bývanie.
Cesta od interiérovej tvorby po realizáciu bytového domu nie je jednoduchá. Ak sa aj architektonický ateliér dostane do takejto súťaže a je oslovený developerom, zvyčajne to na 99 % dopadne tak, že projekt nezíska, pretože bytový dom ešte nerobil. A kým má na konte 0 bytových domov, hýbe sa v začarovanom kruhu. Je to tak?
Andrej Olah: Áno, to je pravda, stalo sa to aj nám. Developeri nás asi viac vnímajú cez interiér a oslovujú nás skôr na také typy zadaní. Ale podarilo sa nám pracovať už na zopár projektoch menších bytových domov a verejných stavieb, čo je pre nás ideálna mierka.
Jedným z vašich súťažných návrhov je aj nová administratívna budova v areáli Úradu vlády. Aj tento projekt sa snaží minimalizovať svoju energetickú náročnosť. Aký je váš názor na trvalú udržateľnosť?
Matej Kurajda: Trvalú udržateľnosť chápeme v ateliéri napríklad aj ako cestu vysvetliť klientom, že toho priestoru nepotrebujú až toľko, koľko ho požadujú. Stalo sa nám, že sme mali klientov, ktorí žili v petržalskom byte.
Rozhodli sa postaviť si vysnený rodinný dom, kde si ale kompenzovali priestory, ktoré neboli samozrejmosťou v byte, a tým sa dostali k dvojnásobnej veľkosti plochy, ako žili predtým. Otázka je, či priestor navyše naozaj potrebovali alebo tým motívom bola len jeho doterajšia absencia. Našou filozofiou je priestor skôr redukovať. Redukciu však nechápeme tak, že vytvárame všetko čo najmenšie. Snažíme sa vytvoriť kvalitné, veľmi funkčné priestory, kde klient má všetko, čo potrebuje. Kde je spokojný a cíti sa príjemne.
Andrej Olah: Snaha je, aby sme jeho predstavy minimalizovali v pozitívnom a trvalo udržateľnom zmysle. Vedieme intenzívne rozhovory nielen o tom, čo potrebuje teraz, ale aj ako si svoje fungovanie predstavuje v budúcnosti.
Ak si dnes dá niekto postaviť tri detské izby, hosťovskú a dve pracovne, čo bude s týmito priestormi o pár rokov? Budú prázdne? S najväčšou pravdepodobnosťou áno. Navrhovať už dnes s ohľadom na budúcnosť, v tom vidíme veľký zmysel a energetická efektívnosť priamo súvisí aj s celkovou úžitkovou plochou.
Ďalšou témou sú pasívne či inteligentné domy. Samozrejme, znižovanie energetickej náročnosti budov je veľmi dôležité, paradoxne sú však často domy bez použitia množstva inteligentnej technológie udržateľnejšie, efektívnejšie. Dnes je trendom mať pri stavbách rôzne certifikáty, ale pozrime sa na to, aké technologicky náročné giganty sa aj vďaka nim stavajú a aká náročná je ich údržba a prevádzka. Aj tu platí: v jednoduchosti je krása.
Predpokladám, že podobne uvažujete aj pri návrhu bytového domu. Ako vnímate výstavbu v zóne Chalupkova a Nové Nivy?
Andrej Olah: K tejto lokalite mám skôr neutrálny názor. Bratislava ako taká potrebuje väčšiu hustotu a kompaktnosť. To sa dá v prípade našich svetlotechnických noriem vytvoriť hlavne smerom do výšky.
Ak sa mesto rozširuje priveľmi do šírky, nie je to dobré. Potrebuje kvalitnú infraštruktúru a správny mix funkcií. Darmo sa budeme snažiť vytvoriť 15-minútové mesto, ak budú v každej domácnosti dve autá a nenaučíme sa využívať iné formy dopravy.
Výborným príkladom periférnych centier mesta je Praha. Tam má takmer každá štvrť všetko, čo potrebuje. Bývanie, školy, prácu, občiansku vybavenosť, svoju lokálnu krčmu, kaviarne, parky, mesto je kompaktné a prepojené.
Bavia nás nadstavby, prestavby, komplikované zadania. Vyhovuje nám, keď sa projekty striedajú, majú iný charakter aj mierku. Vždy sú výzvou, v ktorej hľadáme zakaždým niečo nové.
Filip Marčák: Zóna Chalupkova, hniezdo výškoviek, nie je zlé. Aj toto môžeme vnímať ako formu kompaktného riešenia daného územia. No mať strategické plány na vývoj akejkoľvek podobnej oblasti je veľmi dôležité. Je to na meste, ktoré by malo čo najintenzívnejšie komunikovať s majiteľmi jednotlivých pozemkov, či už je to zóna Chalupkova, Nové Nivy, alebo iné zóny v Bratislave, ktorých revitalizácia je v procese alebo príprave.
Andrej Olah: Čo by som tejto zóne však vytkol, je absentujúci živý parter. Od podvečera je lokalita zvyčajne prázdna. Ľudí nič nedrží zostať tu, radšej idú do centra. Dobre riešené územie je podľa mňa Zwirn.
Logicky nadviazalo na okolitú výstavbu a už teraz sa tam ľudia radi zdržiavajú, parter je aktívny, je tam život. Miesto má vysoký potenciál stať sa lokálnym centrom pre danú časť mesta. Čo by som mu však vytkol, je, že vnútorný blok, dvor prvej etapy bytového komplexu, je uzavretý, neprístupný verejnosti.
Chápem prečo, ale je to škoda. Otvorené dvory a vnútrobloky vo svete fungujú bežne, sú oddelené len nízkymi plotmi, ktoré vytvárajú pomyselnú bariéru oddeľujúcu verejný priestor od poloverejného, a ľudia to akceptujú. Je to istá mentálna vyspelosť. Ale na to snáď raz dozrieme aj my.
Tu možno zohral svoju úlohu aj komunitný život. Nie každý sa chce združovať. Do akej miery sa ním máme zaoberať? Sme pripravený na komunitný život?
Andrej Olah: Sme naň pripravení, ale musí byť prirodzený. Komunitu nemôžeme nadiktovať, komunita má vzniknúť. Vytvárať ju umelo len preto, že dnes je taký trend, je zbytočné. Tí, ktorí sa chcú združovať, sa aj budú, my by sme len mali pre nich vytvoriť priestor.
Čo by mali takéto novovznikajúce mestské zástavby a štvrte obsahovať?
Andrej Olah: Dôležitým faktorom je, aby mestská štvrť mala kompaktnú zástavbu s vhodnou výškou budov. To umožňuje vytvoriť normálne ulice s chodníkmi a parterom, čo prispieva k priaznivému mestskému prostrediu. Mestská štvrť by mala slúžiť ako miesto, kde ľudia môžu žiť, pracovať a oddychovať.
Vytvárať priestor pre budovanie komunity a poskytovať rôzne služby, ako sú školy, občianska vybavenosť, reštaurácie, kaviarne a verejné námestia, dostatok zelene, plôch pre deti rôznych vekových kategórií, miesto, kde sa ľudia môžu stretávať v rôznych časoch, na rôznych miestach s rôznymi cieľmi.
Štvrť by mala byť bezpečná pre obyvateľov, ale zároveň aj otvorená pre verejnosť, umožňujúc využívanie vnútroblokov a verejných priestorov. A, samozrejme, budovy by mali byť navrhované tak, aby prostredie dotvárali a vytvárali estetický vizuálny dojem, ktorý prispieva k celkovému vzhľadu a ku kvalite prostredia.
Dobrá štvrť je priestor, kam sa radi vraciame, kde sa cítime pohodlne, kde máme prístup k potrebným službám a kde sa nachádzame v prostredí, ktoré nám rezonuje s našimi hodnotami a životným štýlom.
Filip Marčák: Robili sme vyzvanú súťaž na jeden objekt v Palme. Je to pre mňa momentálne najsympatickejšie riešený brownfield. Verím, že práve tu sa podarí vytvoriť to, čo v zahraničí bežne funguje. Tam je snaha o vytvorenie periférneho centra, ktoré má ambíciu fungovať kvalitne.
Aj čo sa týka náplne, mierky, zachovania niekoľkých industriálnych objektov. Tu vidno, že od začiatku pracujú tak, aby výsledkom bolo vytvorenie 15-minútového mesta. Chcú vytvoriť lokálne centrum, ktoré bude fungovať a samo servisovať seba aj širšie okolie. Vidno ambíciu vytvoriť skutočne trvalo udržateľnú zónu so spoločenskou zodpovednosťou, nie len najvyšším ziskom. Ale vytvoriť takúto štvrť trvá dlho…
Na rôznych stupňoch…
Andrej Olah: Áno, to je celkový problém aj v rámci legislatívy. Tak ako sú nastavené normy, regulatívy, územné plány, povoľovacie procesy trvajú veľmi dlho. Dnes získať povolenie aj na výstavbu jednoduchého rodinného domu trvá niekedy dva roky s tým, že projekt sa niekoľkokrát vráti na dopracovanie.
V Českej republike rodinné domy do istej veľkosti je možné realizovať iba na ohlášku. Netvrdím, že aj u nás to tak musí byť, avšak povoľovacie procesy by sa mali zrýchliť. Už len fakt, že v digitálnej dobe musíme tlačiť celú projektovú dokumentáciu sedem- až osemkrát, je nezmyselné. V dobe, v ktorej platíme pomocou mobilov a hodiniek, si tieto procesy stále nevieme zjednodušiť. A zároveň míňame množstvo papiera úplne zbytočne.
Matej Kurajda: A ďalší problém tkvie aj v tom, že „čo okienko, to iné pravidlá“. Niečo iné platí na jednom stavebnom úrade, iné na druhom. Niekedy sa dokonca nezhodne ani mestská časť s magistrátom. A to aj preto, lebo stavebný zákon, respektíve jeho výklad nie je postavený tak, aby sa dal vyložiť pre každého rovnako.
Filip Marčák: Je nevyhnutné mať funkčný stavebný zákon, aktualizovaný na aktuálne potreby mesta a jeho rozvoja. To pomôže zabezpečiť predvídateľnosť a plynulosť stavebných procesov. Územné plány by mali byť flexibilné a prispôsobivé meniacim sa potrebám a trendom v čase.
Nemali by byť príliš detailné a striktné, aby mohli organicky rásť a meniť sa. Je dôležité nájsť rovnováhu medzi rôznorodosťou a koherentnosťou, aby vzniklo harmonické a funkčné urbanistické prostredie. Napríklad Holandsko sa snaží aktívne pracovať na vytvorení kvalitných mestských štvrtí, ktoré sú zároveň ekonomicky výhodné.
Ako konkrétne?
Andrej Olah: Holandsko často rieši územné plánovanie tak, že pozemky, ktoré patria mestu a sú určené pre ďalší rozvoj, nie sú ihneď predané developerom. Miesto toho mesto vypracuje urbanistickú štúdiu,respektíve následne územný plán, ktorý rozčlení pozemky, zadefinuje koeficienty a až následne ich predáva developerom.
Výhodou tohto prístupu je jednak to že investor presne vie, čo na danom pozemku môže postaviť, a tým pádom je aj povoľovací proces rýchlejší a predvídateľnejší, zároveň vzniká rozmanitá štruktúra, ktorá má však jasne definované rôzne parametre, ako napríklad architektonický výraz, funkciu, podlažnosť tak, aby vytvárali funkčné mesto. Dôležité je aj vytvorenie identity pre miesto, ktoré vzniká.
