Ateliér PLURAL: Žijeme zlatý vek súťaženia v novodobej histórii Slovenska

Ateliér PLURAL sa pod vedením Martina Jančoka a Michala Janáka vyprofiloval ako kancelária, ktorej tvorba presahuje bežnú architektonickú produkciu a reflektuje hlbšie spoločenské a kultúrne súvislosti. K ich dielam patria ikonické kníhkupectvo Alexis, Letný pavilón SNG, Dom v dome, Vila Bôrik či rozsiahla rekonštrukcia Novej synagógy v Žiline. Za všetky realizácie získali prestížne ocenia. Nielen doma, ale i v zahraničí.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Kde ste pôsobili, kým ste sa stretli a začali spolupracovať?

Martin Jančok: Už počas posledných rokov štúdia na FA STU v Bratislave som spolupracoval s Iraklim Eristavim, ktorý v tom čase štartoval vlastný ateliér zerozero. Po škole som sa preto vrátil do Prešova. Niekedy okolo roku 2008 som sa presťahoval späť do Bratislavy. Naša spolupráca ešte v nejakej podobe pretrvávala. Zúčastnili sme sa vtedy výskumno-špekulatívneho projektu City Visions Europe pod vedením rotterdamského Berlage Institute, čo bola pre mňa zásadná a formujúca skúsenosť.

Následne som sa postupne osamostatnil a začal som vystupovať pod značkou PLURAL. Najprv to bolo najmä o spolupráci s inými kolegami a ateliérmi. S Alešom Šedivcom (Totalstudio) sme vytvorili napríklad kníhkupectvo Alexis a dočasný letný pavilón pre Slovenskú národnú galériu, s Benjamínom Bradňanským, Vítom Haladom (N/A) a Lukášom Kordíkom (GutGut) sme spolupracovali na viacerých súťažných návrhoch.

V roku 2013 ma s Michalom prepojila Mária Topolčanská. Robili sme spolu súťaž, ktorú sme síce vyhrali, no nerealizovala sa. Bol to však začiatok našej dlhodobej spolupráce, ktorá postupne prerástla do spoločného ateliéru.

Michal Janák: V roku 2013 som po dokončení školy (Sint Lucas) v Ghente absolvoval polročnú stáž v Barcelone v ateliéri DATA AE. Počas tohto obdobia sme zároveň pracovali na spomínanej súťaži centrálneho námestia v meste Kostelec nad Černými Lesy.

Predpokladám, že vás spojil aj podobný pohľad na filozofiu a hodnotové smerovanie architektúry…

Michal Janák: Mali sme podobný referenčný rámec, vnímanie architektonických hodnôt. Záujem o to, čím je naša disciplína špecifická a čo na nej máme radi. Tým je vytváranie a štruktúrovanie priestoru. Ide o viacero tém, ktoré považujeme za dôležité a má zmysel sa nimi zaoberať v projektoch. Napríklad explicitnosť formy, práca s perimetrom, veľkorysosť, „zdieľanie“, adaptabilita či hľadanie kvalít v jestvujúcej situácii.

PLURAL od začiatku nevnímate iba ako architektonickú kanceláriu, ale skôr ako širšiu platformu. Dá sa to tak povedať?

Michal Janák: V istom zmysle áno, no PLURAL je architektonickou kanceláriou, nie akademickou inštitúciou. Otázka stála vždy skôr na tom, ako ateliér osobnostne rozšíriť, obohatiť a zároveň „zdieľať“ rovnaké ambície, ako máme my. Naša práca je kolektívna, každá osoba má svoju rolu, ale dôležitý je pre nás spoločný cieľ. Platí, že musíme mať pre seba porozumenie, spoločné referenčné rámce.

Asi nie je náhoda, že viaceré osoby, ktoré sa autorsky podieľali na projektoch, majú zázemie či dnes pôsobia na scéne, ktorá nás ovplyvnila. Zuzana Kovaľová študovala na rovnakej škole v Belgicku ako ja, Ivana Čobejová pôsobí v Bruseli, Ruslan Dimov v Berlíne.

Váš ateliér zdôrazňuje spoločenskú a kultúrnu relevantnosť architektúry. Čo konkrétne to pre vás znamená?

Martin Jančok: Architektúru vnímame nielen ako službu alebo remeslo, ale aj ako disciplínu, ktorá by mala kriticky reagovať na výzvy prostredia, v ktorom vzniká. V širšom spoločenskom, kultúrnom alebo environmentálnom kontexte. Bránime sa zužovaniu disciplíny len na jej inštrumentálnu podstatu, teda na súbor prevádzkových, technických a ekonomických požiadaviek.

Tento prístup je evidentný aj vo vašich projektoch. V roku 2023 ste ako ateliér zvíťazili v silnej konkurencii medzinárodnej architektonickej súťaže na návrh novej administratívno-technickej budovy záchrannej zdravotnej služby v Prahe. Do súťaže sa zapojilo 19 autorských kolektívov z deviatich krajín. Čo bolo pri návrhu kľúčové?

Martin Jančok: Najväčšou výzvou bolo zosúladiť veľmi rôznorodý program v rámci jedného celku – od technického a servisného zázemia pre sanitky cez simulačné a výcvikové stredisko, administratívu až po operačné stredisko koordinujúce zásahy v metropole.

Každá z týchto zložiek má špecifické priestorové a prevádzkové nároky. V návrhu sme ich pragmaticky rozdelili do samostatných objemov, ktoré sú na sebe položené. Jednotlivé časti tak ponúkajú určitú priestorovú flexibilitu, čo sa ukazuje ako veľmi užitočné už počas dopracovávania súťažného návrhu do podoby štúdie.

Ide teda o snahu o otvorený prístup, ktorý umožňuje zmeny nielen počas projektovania a výstavby budovy, ale aj počas jej následného dlhodobého užívania. Dom je v istom zmysle strojom. Súčasne však poskytuje ešte niečo viac – exteriérové priestory, strešné terasy.

Michal Janák: Špecifickým aspektom návrhu bola práca s krajinou. Veľkorysé strešné terasy vnímame ako kľúčový faktor, ktorý môže pozitívne ovplyvniť pracovné prostredie zamestnancov. Záchranári dennodenne čelia enormnej psychickej záťaži, preto sme považovali za nevyhnutné, aby mali prístup k vonkajším oddychovým zónam. Každé druhé podlažie disponuje rozsiahlymi terasami s výhľadmi, ktoré poskytujú priestor na regeneráciu.

Zúčastňujete sa architektonických súťaží pravidelne. Čo pre vás znamenajú? Akú úlohu zohrávajú vo vašej práci?

Martin Jančok: Súťaže sú pre nás kľúčové. Väčšina našich súčasných projektov vzišla z architektonických súťaží. K novým projektom sa dostávame najmä prostredníctvom súťaží. Hoci to mnohokrát nie je vôbec ľahké, práca pre mestá a samosprávy nám umožňuje pracovať na zadaniach, ktoré majú reálny vplyv na kvalitu verejného priestoru a verejnej architektúry. To je to najzaujímavejšie a najpodstatnejšie, na čo sa dá v rámci našej disciplíny dosiahnuť. Súčasne to neznamená, že odmietame prácu pre súkromný sektor.

Ako sa podľa vás zmenila situácia v oblasti súťaží v posledných rokoch?

Martin Jančok: Spomínam si ešte na časy, keď súťaže prakticky neboli, možno jedna-dve za rok. V tomto sa situácia značne zmenila. V posledných rokoch pozorujeme evidentný nárast záujmu o tento typ obstarávania architektúry. Verejní investori si uvedomujú výhody, sledujú úspechy prvých realizácií, ktoré zo súťaží vzišli. S narastajúcim počtom a frekvenciou stúpa aj kvalita spracovania súťažných podmienok.

S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že žijeme zlatý vek súťaženia v novodobej histórii Slovenska. Nebyť súťaží, nevyprofilovali by sme sa na štúdio, akým sme. Máme šťastie, že tvoríme v tomto období. Obávam sa však, že súčasná politická klíma a celkovo situácia vo svete môžu čoskoro viesť k poklesu počtu súťaží. Mestá zápasia s čoraz väčším nedostatkom financií na projekty a realizáciu svojich zámerov.

Často ste aj na opačnej strane – ako člen poroty. Ako vnímate túto úlohu? Aké aspekty považujete za kľúčové pri rozhodovaní?

Martin Jančok: Úlohu porotcu vnímam dvojako. Na jednej strane je to zodpovedný výber toho najlepšieho návrhu z hľadiska architektúry pri zvážení rôznych súvislostí a predpokladov zadania, požiadaviek vyhlasovateľa a daností miesta. Na strane druhej je to dôsledné komunikovanie a argumentácia kvalít návrhu závislej časti poroty – vyhlasovateľovi.

Táto úloha je možno najdôležitejšia, pretože len zadávateľ, ktorý je plne stotožnený s víťazným návrhom a osvojí si ho, dokáže ustáť následný neľahký proces prípravy projektu, verejného obstarávania realizátora zámeru až po samotnú realizáciu a uvedenie do prevádzky.

Martin, kedysi ste boli skeptik ohľadom Slovenskej komory architektov, no neskôr ste sa stali členom poroty ocenenia CE ZA AR, pôsobili ako podpredseda predstavenstva SKA a dnes ste v grémiu overovateľov architektonických súťaží. Zaslúžili ste sa o to, že mladá generácia architektov začala vnímať súťaž CE ZA AR a Slovenskú komoru architektov inak. Čo spôsobilo tento zlom? A čo vás viedlo k vstupu do poroty ocenenia?

Martin Jančok: Porotcovanie v rámci prehliadky realizovaných diel je zásadne iné ako pri architektonických súťažiach. Hodnotí sa hotové dielo, nie je to také náročné ako vyberať spomedzi súťažných návrhov. Navyše je to príležitosť obzrieť si osobne výber toho najzaujímavejšieho, čo za posledný rok-dva vzniklo.

Diskusie a konfrontácia názorov v rámci medzinárodne zostavenej poroty sú takisto veľmi cennou skúsenosťou. Preto som nezaváhal, keď ma oslovili, aby som sa v rokoch 2013 a 2014 stal súčasťou poroty ocenenia CE ZA AR.

Bol to môj prvý intenzívnejší kontakt so SKA, na základe ktorého sa začala budovať moja dôvera v komoru ako inštitúciu. Ostatné veci potom prišli postupne. Zo skúsenosti z poroty som mal pocit, že má CE ZA AR ešte priestor na zlepšenie, a aktívne som sa zasadzoval, aby bol vnímaný nielen cez víťazov jednotlivých kategórií, ale aby sa dôraz kládol skôr na zviditeľnenie všetkých nominácií, ktoré ako celok ilustrujú aktuálny stav slovenskej architektúry.

Ako vnímate stav architektonickej kritiky? Sme na ňu pripravení? Akú úlohu zohrávajú recenzie architektonických diel?

Martin Jančok: Dlhodobým trendom je pretlak vizuálneho obsahu, online priestor je ním doslova zahltený. Magazíny, ktoré sa u nás tradične snažili o nejakú formu kritiky (Projekt, ARCH), vystriedali online platformy, blogy a sociálne siete. Momentálne neexistuje na Slovensku žiadne bežne dostupné tlačené periodikum, ktoré by poskytovalo relevantnú kritiku architektúry.

Kvalitná a fundovaná architektonická reflexia sa dostala na okraj záujmu a takmer výhradne je dnes vedená len na akademickej úrovni (A&U). Je to však jav, ktorý zaznamenávame nielen u nás, ale aj v zahraničí, v krajinách, kde má architektonický diskurz omnoho dlhšiu a bohatšiu tradíciu. Aj historicky významné a „veľké“ architektonické časopisy (Architectural Review, Domus) v tomto smere strácajú dych a nastupujú menej nápadné periodiká a nízkonákladové „zíny“ (OASE, San Rocco).

Michal Janák: Sformulovať dôslednú kritickú analýzu je náročné. Vyžaduje si dlhodobé sledovanie architektonickej, politickej, ekonomickej a sociologickej reality. Názory by mali byť formované poznaním, výskumom.

V našom prostredí veľmi pozitívne vnímam prácu ľudí z oddelenia architektúry na SAV. Kriticky reflektujú súčasný vývoj Bratislavy v rámci aj nad rámec svojej výskumnej činnosti. Aj prácu Moniky Mitášovej. Jej interpretácia diela Vladimíra Dedečka je dnes ojedinelá v ambícii dôslednej analýzy formy.

Mária Topolčanská dlhodobo vnáša do diskusie kritickú reflexiu aktuálnych problémov architektonickej disciplíny a súčasného mesta. Robí to v rôznych formách a z rôznych pozícií (výskumníčka, kurátorka, rektorka). Konzistentne a dôsledne.

Rodinný dom v Bernolákove – Dom v dome vám priniesol už tretie ocenenie CE ZA AR po kníhkupectve Alexis a Letnom pavilóne SNG, ktoré ste realizovali s Alešom Šedivcom. Letný pavilón SNG ovplyvnil architektov Pavla Paňáka a Martina Kusého pri revitalizácii verejného priestoru – povedali, že im slúžil ako inšpirácia. Ako vnímate tieto úspechy v kontexte architektonických súťaží?

Martin Jančok: Ocenenie a uznanie, samozrejme, vždy poteší. V našom prostredí, ktoré neponúka veľa odozvy a pozornosti, sme vďační za každú spätnú väzbu a odborné zhodnotenie našej práce. Najmä keď je pozitívne. Dodáva nám to chuť vydržať a nepoľaviť. Byť ocenení však nie je našou hlavnou motiváciou. Je to len dôsledok nášho snaženia.

Nová synagóga v Žiline. Zasa CE ZA AR. A, čo je asi cennejšie, nový život pre celé mesto. Je to z veľkej časti projekt pro bono, hoc dlhodobý a náročný. Čím bol charakteristický?

Martin Jančok: Práca na Novej synagóge sa odlišovala od bežnej projekčnej praxe prakticky vo všetkom. Projekt vznikal najmä pre postupné a čiastkové financovanie veľmi dlho, ovplyvnilo ho množstvo aktérov, návrh sa veľakrát menil. Osvojili sme si metódu produktívnej straty kontroly, naučili sme sa rozlíšiť podstatné od nepodstatného.

Mohli sme testovať a upravovať návrh v reálnom čase a v mierke 1:1. Prišli sme na to, ako reagovať pružne na zmeny požiadaviek, vnímať komplikácie ako príležitosti a mnoho ďalších vecí. Keby sme to chceli dostatočne opísať, potrebovali by sme tu omnoho viac priestoru.

Spolu vediete vertikálny ateliér na FAD STU, ktorý priamo nadväzuje na iniciatívu Projekt Bratislava ateliéru PLURAL a je jej logickým pokračovaním. Môžeš nám to priblížiť?

Michal Janák: Ambícia za týmto projektom je sformulovať náš vlastný názor na Bratislavu, nazerať na ňu cez jej vlastné špecifiká. Bratislava má totiž vlastnú dynamiku a jej vývoj bol iný než v okolitých metropolách. Priestorová diskontinuita či sídliská, ktoré boli často vnímané ako problém, sa nám, naopak, javili ako charakteristické prvky s potenciálom.

Inšpirovali nás špekulatívne projekty ako napríklad Berlin: A green archipelago (O.M.Ungers a kolektív). Tento prístup sme chceli aplikovať na Bratislavu a rozvíjať ho paralelne, nezávisle popri činnosti nášho ateliéru PLURAL.

Pôvodný plán bol vytvoriť urbanistický projekt. Uvedomili sme si však, že najprv musíme preskúmať kľúčové témy, ktoré k nemu majú viesť. Zaujímalo nás, ako aplikovať architektonické uvažovanie inak než „projekčne“. Postupne tak vznikli rôzne aktivity – letná škola, výstava Paralelná Petržalka v galérii Photoport či spoločná výstava Joint Observation s Josefom Dabernigom v galérii Július Koller Society.

Keď sa na Fakulte architektúry a dizajnu STU zaviedli vertikálne ateliéry, zdalo sa nám prirodzené priniesť túto tému aj do inštitucionálneho vzdelávania. Projekt Bratislava sa tak pomerne stabilizoval. Preverovanie rôznych koncepcií a typológií v rámci územia Bratislavy považujeme momentálne za dostatočne podnetné.

Článok bol uverejnený v špeciálnej publikácii ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry