Jaroslav Meheš: Nemám rád istoty stredného prúdu

Jaroslav Meheš: Nemám rád istoty stredného prúdu

Jaroslav Meheš si už ako mladý architekt vzal za svoje, že ten, kto nepozná historickú architektúru, nemôže navrhnúť dobrú modernú architektúru. Až cez štúdium historickej architektúry vedie často krivolaká cesta k naplneniu pojmu dobrá architektúra. Je presvedčený, že rukopis každého architekta by sa mal byť dať rozpoznať na prvý pohľad, ale nesmie pritom ísť o autorskú štylizáciu. A čoraz viac si uvedomuje, že architekt musí mať v sebe brzdu...

Na akú brzdu presne myslíte?
Ak sa architektova tvorba začína páčiť priveľa ľuďom, mal by sa nad sebou zamyslieť…

Nemáte rád istoty stredného prúdu?
Určite nie. Z architektúry sa potom stráca osobitosť a degraduje sa na poctivé, ale predsa len na remeslo. Architektúra vás musí chytiť za srdce už pri prvom stretnutí. Je to ako keď prejdete okolo krásnej ženy. Pohne to vami a vyburcuje. V druhom slede začnete rozmýšľať a ste v tom až po uši. Vediete dialóg, ktorý sa nikdy nekončí a spaľuje.

Vráťme sa na začiatok – prečo práve architektúra? Bolo to osudové rozhodnutie?
Niekto nájde zmysel svojho snaženia skôr, dostane ho do vienka, niekto sa k nemu dopracuje neskôr, ďalší zase až v dospelosti. Mne sa stalo skôr to prvé. Nikdy som sa nemusel rozhodovať, čím budem. Jednoducho som to vedel. Hoci som vyrastal výsostne v športovej rodine – obaja rodičia boli zaslúžilými majstrami športu v parašutizme a otec si ešte dodnes vo svojich sedemdesiatich siedmich rokoch ročne urobí zo desať zoskokov pre radosť – vždy som sa utiekal k ceruzke, farbám a ku knihám o umení. 

Mladosť teda nepriniesla žiadne ­alternatívy?
Mladosťou som prešiel pokojne, s vedomím, že naplním svoj sen v krásnych obrazoch a sochách. Život má však svoje vlastné cesty a pravidlá. Ale láska k umeniu a všetkému krásnemu v mnohom túto cestu predznamenali.

Aké špecifiká malo štúdium počas socializmu?
Málo literatúry, poskromne skrípt, bez kontaktu so zahraničím. Krátko pred nástupom na fakultu architektúry som sa s rodičmi akýmsi zázrakom dostal na dvojtýždňovú dovolenku autom do Talianska. A bez mapy som úplnou náhodou našiel Tintoretta v Benátkach, Mauzóleum Teodoricha v Ravenne, Michelangelovho Davida a jeho otrokov, ako aj kaplnku Medicejovcov vo Florencii, Mojžiša a strop Sixtínskej kaplnky v Ríme. Z tejto krátkej dovolenky som dokázal duchovne vyžiť počas celých štúdií.

Sivé štúdium však vtedy občas zachraňovali pestrofarební ľudia. Ako to bolo vo vašom prípade?

Určite, už keď som chcel ísť na Vysokú školu výtvarných umení dva roky ma pripravoval národný umelec Tibor Bártfay. Veľmi dobre som sa poznal s jeho synom Petrom, ktorý ma k nemu priviedol. Byť v jeho ateliéri v čase, keď v hline vznikali modely Gottwaldovho pamätníka a veľkým priestorom zneli talianske operné tóny a prekrásny čistý tenor Maria Lanzu, to všetko napĺňalo vnímavú dospievajúcu  dušu až po okraj…

… a neskôr to na fakulte architektúry ešte potvrdil akademický maliar Jozef Bubák.
Áno, vtedy tam bol profesorom kreslenia, ktorý ma zasväcoval do jemnosti kresby, kompozície a svojím renesančným rozmerom mi odkrýval súvislosti, ktoré nachádzam ešte aj dnes. Na katedre histórie umenia, kreslenia a modelovania vtedy pôsobila ďalšia vzácna osobnosť – pani profesorka Fašangová. V jej prednáškach som mal živo pred očami miesta v Taliansku, ktoré som navštívil. A potom ­povedala jednu vetu, ktorá ovplyvnila celú moju tvorbu. Na prednáške ju ­povedala ticho, ale ja som ju začul: mladý architekt, ktorý nepozná historickú architektúru, nemôže navrhnúť dobrú modernú architektúru. Znie mi v ušiach dodnes.

Aj preto ste hneď po skončení školy nastúpili do bratislavského Stavoprojektu k architektovi Ferdinandovi Milučkému?
Určite, tu som po roku-dvoch naplno pochopil, o čom je architektúra. Že je o priestore a musí byť funkčná, krásna a, predovšetkým, nesmierne poctivá. Že je to rehoľa a že niet architektúry bez učiteľov. Je to jedno z poslaní, ktoré sa osobne odovzdáva ako hra na husle, ako sa učí spev, ako sa vyrezáva tvar v dielni majstra Pavla.     

Z tohto obdobia pochádzajú aj vaše prvé projekty. Aké mali kontúry?
Ferdinand Milučký viedol ateliér rekonštrukcií a práve tam sa architekt učil analyzovať prácu pamiatkara, poznávať historicko-stavebný vývoj objektu, objavovať a rešpektovať jeho pôvodné umelecko-historické hodnoty. Bolo to teda dalšie naplnenie toho, čo sa začalo na fakulte. A azda tým najzložitejším a najkrajším, čo môže architekta v jeho práci stretnúť, je včlenenie novotvaru do pôvodnej architektúry. Obnoviť ju v jej zašlej kráse, neuraziť ju, ctiť si pôvodného autora a pridať niečo zo seba. Presne tak vznikali mestá a štruktúry po celé stáročia.

Výber z projektov a realizácií

1992 – 1999 (firma Aprox, s. r. o.)

1992

  • Urbanistická štúdia Krčace v Bratislave
  • Polyfunkčný objekt na Vysokej ul. 17 v Bratislave – realizácia

1993

  • Pobočka SŠTSP, Nové Zámky, štúdia
  • Kráľovské údolie, Bôrik, urbanisticko-architektonická štúdia
  • Polyfunkčný objekt MINOR, Einsteinova ul., Bratislava, zadanie stavby

1994

  • Obchodno-administratívne centrum EREAL, Einsteinova ul., Bratislava – zadanie stavby
  • Rodinné domy, Dunajská Lužná, realizácia

1995

  • Polyfunkčný objekt MINOR – zmena, Tomášikova ul., Bratislava, projekt stavby
  • Rekonštrukcia kaštieľa v Rusovciach, konkurz – štúdia
  • Rodinné domy, Senec, urbanisticko-architektonická štúdia
  • UAŠ a UHZ Kráľovské údolie-Bôrik, Bratislava

1996

  • Urbanistická štúdia – ÚPN MČ Bratislava-Staré Mesto
  • Rekonštrukcia objektu Indonézskeho veľvyslanectva, Mudroňova ul., Bratislava, štúdia
  • administratívna budova, Račianske mýto, štúdia
  • administratívna budova Elán, Einsteinova ul., Bratislava, štúdia

1997
•    Viacúčelová budova Interdat, Pezinok, štúdia
•    Rekonštrukcia IRB Zvolen – interiéry, projekt stavby
•    Rodinný dom s prevádzkou firmy, Rešetkova ul., Bratislava, realizačný projekt

1998

  • Revitalizácia námestia SNP, Bratislava, štúdia
  • Polyfunkčné centrum Petržalka, Bratislava, štúdia
  • Rekonštrukcia interiérov estrádnej haly PKO, realizačný projekt
  • Polyfunkčný objekt Dunajská, Bratislava, projekt k stavebnému povoleniu

1999 – 2000

  • Rekonštrukcia na Panskej ul. 7 v Bratislave (kultúrna pamiatka) – realizácia

2000 – 2010 (firma Archinex)

  • 10 rodinných domov na Bellovej ulici v Bratislave, územné rozhodnutie
  • Urbanistická štúdia zóny južná rozvojová os – Janíkovské pole v MČ Bratislava-Petržalka,  lokalita E
  • Petržalka-Juh, lokalita C2 – Južná rozvojová os – Janíkov dvor, Janíkovské pole, podklad k zmene územného plánu, urbanistická štúdia zóny
  • Rekonštrukcia Starého mosta v Bratislave, štúdia
  • Novostavba rehabilitačného a diagnostického strediska vrcholového športu v Bratislave-Petržalke, zrealizované
  • Administratívna budova a parkovacie garáže na Kollárovom nám. v Bratislave, štúdia
  • Prieskum realizovateľnosti variantného vedenia ropovodu Družba, trasa Bratislava-Petržalka – Schwechat (v spolupráci s Aprox-Invest, s. r. o.)
  • Revitalizácia centrálnej časti, Topoľčianky, pred realizáciou
  • Rekonštrukcia a dostavba polyfunkčného objektu, Bottova ulica, Bratislava, pred územným rozhodnutím
  • Rekonštrukcia a dostavba objektu pamiatkového záujmu, Panenská 2, Bratislava, zrealizované
  • Novostavba prevádzkovej budovy Autocentra Slovakia s autosalónom, Panónska cesta, Bratislava, stavebné povolenie

Akým obsahom by ste naplnili pojem dobrá architektúra?
Za pojmom dobrá architektúra sa skrýva veľmi veľa. Nemám veľmi rád túto klasifikáciu a dlhé, často excentrické debaty teoretikov. Zmyslom každého snaženia architekta je zrealizované dielo. Dielo, ktoré  žije svoj vlastný život a formuje generácie svojou prítomnosťou. Svojím nevtieravým spôsobom je ako maják a ak je naozaj výnimočné, vtlačí sa neopakovateľne do vedomia generácií.

Aká je cesta k tomuto výsledku?
Často krivolaká a na jej začiatku je poctivé štúdium vývoja architektúry. Objekt musí byť predovšetkým funkčný a optimálne zasadený do prostredia. A napokon musí byť sám sebou a zároveň i výpoveďou autora. Jednoducho povedané, za tým všetkým sa skrýva boj s investorom, úradmi – a napokon aj so sebou samým.

Čo obsahuje boj so sebou samým?
Ide o akýsi druh sebatrýzne, kde podrobujete svoj návrh v procese tvorby akejsi recenzii času. Vždy musím odmietnuť a cenzurovať to, čo je práve módne alebo notoricky známe z minulosti. Nemyslím tým ľahké a hravé retro.

Je pre vás dôležitý štýlový rukopis vášho architektonického prejavu?
Rukopis každého architekta by sa mal dať rozpoznať na prvý pohľad. Tak ako
poznáte Gehryho, Bottu či Zahu Hadid. Tento osobitý výraz však nesmie byť štylizáciou a upadnúť do manierizmu. Nesmie byť výsledkom zlepovania odpozeraného. Táto cesta je veľmi zvodná, lebo okolo je veľa podnetov a osobností. Stačí si len vybrať. Vlastný rukopis musí byť zákonitou výslednicou vývoja osobnosti. Len vtedy má architekt akú-takú istotu, že sa uberá správnym smerom.

Ktorú projektovú fázu máte najradšej?
Už som spomínal, že architekt by mal dôverne poznať historický vývoj v umení aj v architektúre. Tieto dve oblasti sú navzájom veľmi prepletené a len zriedka ich od seba možno oddeliť. Navyše, všetko sa deje v časových súvislostiach.

Aj ja chcem do svojich diel vždy dostať niečo kontextuálne, niečo, čo už overil čas. Preto je aj z tohto dôvodu asi ťažšie navrhnúť prístavbu alebo vstavbu do historického objektu ako postaviť niečo nové. Ak sa podarí presne odhadnúť tieto vzťahy na začiatku, potom je aj výsledok lepší. Práve v tejto fáze je najviac tvorivého a každý architekt mi dá za pravdu, že je aj najkrajšia. 

Ako u vás prebieha tvorivý proces pri vzniku projektu? Začína sa to ceruzkou na papieri alebo to už riadi počítač?
Tvorivý proces sa začína veľmi prozaicky – zhromažďovaním podkladov, nekonečnými rokovaniami a obhliadkami. Vlastná tvorba príde až po dokonalom zvládnutí tejto fázy. A na papieri. Akože inak? Priesvitky, pastelky, ceruzka. Neexistuje kratšia a priamejšia cesta myšlienky z hlavy von. A ani nebude. Žiadny počítač nezreprodukuje prvú myšlienku vernejšie. Dynamike čiary, jej razantnosti, presahom či prítlaku a nerovnosti šrafúry sa nič nevyrovná. Je to ako s matematikou. Najprv je myšlienka, potom sa hľadá forma a rovnica ako ju dostať von a zapísať.

Ktorý je váš najosobnejší projekt?

Je ich viac, ale v zásade so mnou asi bude súhlasiť každý kolega, že najbližšie je to, čo mám práve na stole. Tam sa totiž v okamihu koncentruje všetko, čo architekt za tie roky zozbieral.

Čo teda máte práve na stole a aké sú príbehy týchto projektov?

Napodiv sa mi začína na stole kopiť niekoľko urbanistických prác. Lokality, ktoré sú dokomponovaním už existujúcich, alebo úplne nové. Je to práca nesmierne náročná, zodpovedná a podliehajúca prísnej metodike. Jej charakteristickou črtou je komplexnosť poznania a dlhodobosť v konečnej realizácií.

Aká dlhá je táto dlhodobosť realizácie?

Málokedy sa stáva, že sa tvorca dožije zrodu čo i len torza svojho návrhu. O to cennejším pre autora býva, keď sa zachová koncept jeho myšlienky a dostane sa, hoci i v trochu pozmenenej podobe, do územnoplánovacej dokumentácie.

Každá stavba prináša pre svojho tvorcu nové poznanie. Ako žijete so svojimi architektonickými deťmi po kolaudácii?

V posledných vari desiatich rokoch si doprajem vždy jedno malé, krátke, ale zároveň veľmi nebezpečné potešenie. Po skončení stavby, keď utíchne ruch, keď je deň-dva po kolaudácii a kývne mi na pozdrav len esbéeskár, prejdem sa po stavbe, hodnotím a porovnávam. Vidím prvé škice, aj tie zmetené zo stola. Vidím všetky pokusy aj výslednú vizualizáciu. Vtedy nastane okamih pravdy a v tom tichu si uvedomím, ako v skutočnosti objekt vyzerá. Už žije svoj vlastný život nezávisle na mne. Hľadám, kde som urobil chybu, kde som nedocenil hmotu, kde unikla farebnosť a štruktúra. A kde som sa nemýlil. Je to trochu ako osloviť neznámeho. Je to ako spoznávať svoje dieťa.

Aký je pohľad Bratislavčana na súčasný architektonický a urbanistický obraz jeho mesta?
Vcelku pozitívny. Bratislava je veľmi špecifická. Všetci veľmi dobre vieme, že nový územný plán sa nerodil ľahko a aj dnes má v sebe dosť zraniteľných miest. Architekt by však mal mať v sebe vždy nadhľad a uvedomiť si, čo pozitívne sa za ostatných dvadsať rokov naozaj udialo a, najmä, kam to smeruje. Tých viac ako 50 rokov, čo žijem v Bratislave, mi dostatočne jasne ukázalo, čo si pamätám ako dieťa, čo ako dospievajúci a čo vidím pred sebou dnes. Len v tejto prizme pohľadu sa dá objektívne zhodnotiť, o čo sme prišli a čo sme získali.

Na čo konkrétne myslíte?

Napríklad na rekonštrukciu Starého mosta. Už dlhšie je jasné, že dosluhuje. Pred vari dvomi rokmi som vyslovil názor, že most by sa nemal plátať, ale postaviť nový. Najnovší vývoj udalostí mi dal za pravdu. Most je skutočne v havarijnom stave a na jeho mieste by mal stáť most, ktorý bude nový a bude reminiscenciou na pôvodný. Pod slovom pôvodný myslím na ten spred vojny. Oblúkový, zbombardovaný. Mal som šťastie a dostal som zadanie na štúdiu mosta. Navrhol som podobnú priehradovú konštrukciu so stredným oblúkom akú mal pôvodný. Riešenie akceptuje aj pôvodné strážne domce. Samotné mostné teleso som obohatil o hornú lávku pre peších s preskleným krytím s exkluzívnym výhľadom pre chodcov na všetky strany. Nad dvomi piliermi som umiestnil dve presklené kaviarne v tvare geody, ktoré vzdialene pripomínajú letecký kokpit lietajúcich pevností. Ukazuje sa, že táto koncepcia, nie samotný návrh, bude pamiatkarmi a možno aj verejnosťou prijatá …  

Je v Bratislave viac pozitív alebo ­negatív?

Bratislava má nevšedné prírodné danosti. Mohutnú rieku, jej meandre, nábrežia, skalný masív s hradom, ktorý má svoju predohru v Devíne, zvlnené masívy Karpát a nakoniec rovinu východne od hradného návršia. Nechcem byť na záver ironický a zlý, ale tento potenciál sa nedá zničiť, aj keď občas v orchestri zaznie
iný tón…

Ing. arch. Jaroslav Meheš, ­autorizovaný architekt

Narodil sa 7. 10. 1956 v Bratislave.
V rokoch 1976 – 1982 študoval na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave.
Nasledujúcich 10 rokov bol zamestnaný v bratislavskom Stavoprojekte v VI. ateliéri rekonštrukcií, ktorého vedúcim bol architekt Ferdinand Milučký. Po rozpade Stavoprojektu bol členom architektonického ateliéru Aprox, s. r. o. Posledných 8 rokov pôsobil ako autorizovaný architekt a v roku 2006 založil architektonický ateliér Archinex, s. r. o.

Ľudo Petránsky
Foto: archív Jaroslava Meheša

Článok bol uverejnený v časopise
ASB.