Edouard François: Nemám architektúru rád

Možno je to banálne, ale často je zaujímavý práve prvý kontakt s architektúrou. Ako to bolo vo vašom prípade?

Prvýkrát, čo som sa stretol s architektúrou? Bolo to nechutné.

Prečo?

Keď som v 80. rokoch s architektúrou začínal, učitelia na škole mi povedali, že už bolo vytvorené všetko a niet už čo vymy­slieť. Ak som sa pokladal za inteligentného, jedinú vec, ktorú som mohol urobiť, bolo stať sa učiteľom. Začínalo sa to dosť zle, lebo a priori ide o kreatívnu disciplínu. Ak vám už na škole niekto povie, že všetko bolo vytvorené, nie je to veľmi motivujúce. Skonštatujete, že vám ostáva iba robiť to, čo už vytvorili iní, a teda isto horšie. Čo ma nakoniec postavilo na nohy, bolo práve znechutenie z architektúry, ktoré mi zostalo dodnes. Ja totiž architektúru nemám rád. Architektúra ma nezaujíma.

Povedali ste, že vaše znechutenie z architektúry, ak to možno takto nazvať, vzniklo na škole. Ako ste sa teda dostali k štúdiu architektúry?

Prostredníctvom umenia. Aj počas štúdia architektúry som chodieval do umeleckých škôl. Venoval som sa maľbe, soche, čo bola pre mňa forma oslobodenia.

Kde ste ich navštevovali?

V Paríži. Objavil som úlohu súčasného umenia, ktorou je anticipácia toho, čo sa udeje. Keď si napríklad pozriete práce Gui­seppe Penoneho – umenie Arte Povera – zistíte, že už v 70. rokoch anticipoval to, čo sa deje v súčasnosti. Mám doma jedno krásne Penoneho dielo a komické je, že keď ma raz moji priatelia prišli navštíviť, mysleli si, že vidia moju nedávnu tvorbu. A neboli to výhradne architekti. Povedal som im, že to nemôže byť moje, lebo to datuje viac ako 35 rokov. Tento odstup umenia ma fascinuje. Som presvedčený, že zo súčasného umenia si možno mnoho vziať a pochopiť. Ak chce architekt vlastný rukopis, mal by byť veľmi inšpirovaný súčasným umením a poznať ho.

To je už možno odpoveď i na ďalšiu otázku. Čo je vaším zdrojom inšpirácie?

Je to súčasné umenie. Možno to ale povedať aj inak. Čo môže urobiť architekt, ktorý vidí peknú budovu iného architekta? Má dve možnosti. Buď ho bude napodobňovať a, prirodzene, urobí horší návrh, alebo si zakáže kopírovať. Každý architektonický objav tak predstavuje redukciu vlastného potenciálu. Z tohto dôvodu nemôže byť architektúra pre architekta zdrojom inšpirácie. Treba si nájsť inšpiráciu a motiváciu niekde inde. Pre mňa je to súčasné umenie, ale inšpiruje ma aj varenie. Som zanieteným kuchárom a v súčasnosti spolupracujem s významnými šéfkuchármi. Píšem jednu kulinársku príručku a spolu s významnými francúzskymi šéfkuchármi pracujem aj na kuchárskych knihách.

Pomaly sa dostávame i do ďalšej oblasti vášho záujmu, ktorou je dizajn.

Nakresliť dnes novú stoličku alebo nový stôl len preto, aby sme nakreslili nový nábytok, nemá zmysel. Vzhľadom na problematiku ochrany životného prostredia a obnoviteľnosti surovín je však zaujímavejšie navrhnúť stoličku, ktorá bude úsporná v spotrebe dreva, jednoduchá na prenášanie a bude aj odpoveďou na ďalšie problémy súčasnosti. Znamená to nájsť takú surovinu, ktorá pochádza z lesov spravovaných spôsobom trvalo udržateľného rozvoja. Je zaujímavé pozorovať tieto nové záujmy, nový druh estetiky.

Mňa v dizajne zaujíma estetika, ktorú dovoľuje trvalo udržateľný rozvoj. V súčasnosti sa venujem problematike využitia energií, lebo ich ekonomika prináša vlastnú estetiku a tá ma inšpiruje. Táto sféra záujmu ponúka veľký priestor pre tvorbu a treba, aby sa jej niekto venoval. V tomto pochopení a otvorení sa danej téme má architekt všetky možnosti a slobodu a klienti mu otvoria všetky cesty. Zrazu sa povolanie architekta stáva zaujímavým. Architektúra sa prekvapivo posúva a stáva vzrušujúcou. Otvára sa svetu, možno sa o nej rozprávať, nie však s architektmi, ale so širokou verejnosťou. Moja architektúra existuje na pomedzí kultúrnej elity a širokej verejnosti. Tvoriť však architektúru, ktorá má zmysel výlučne pre kultúrnu elitu, je podľa môjho názoru omyl.

Keď ste pre jedného solventného klien­ta navrhovali pracovný stôl s rozlohou 120 m², aký význam zohrávala cena materiálu na jeho zhotovenie?

I keď bola na jeho výrobu použitá najlacnejšia preglejka, nešlo len o cenové hľadisko, ale v prvom rade o funkciu. Klientom bola spoločnosť, ktorá sa zaoberá tvorbou reklamy, a jej zamestnanci potrebujú pracovať spoločne. Mali sme niekoľko možností. Buď voľný pôdorys pre umiestnenie niekoľkých pracovných stolov, alebo navrhnúť riešenie jedného veľkého stola, ako som to urobil ja. Tento princíp sedenia za jediným stolom pripomína stôl Ježiša Krista.

Keďže išlo o moju druhú realizáciu pre rovnakého ­klienta, požadovali viac komfortu, ale predovšetkým samostatné pracovné miesta za predpokladu zostať si na blízku. Zamestnanci sedia za jedným stolom, pričom výrezy v hmote stola im umožňujú vytvoriť si vlastný priestor. Zároveň môžu získať pocit sily pri práci za takým veľkým stolom. Môžu udržiavať vizuálny kontakt s kolegyňou oproti a ak ich už nechce mať na očiach, má možnosť otočiť sa iným smerom. Napríklad k oknu alebo smerom k vstupným dverám, podľa situácie a nálady v priebehu dňa. Ďalším dôležitým prvkom sú kaktusy vertikálneho tvaru, ktoré, zasadené do dosky stola, vytyčujú rastlinné hranice na ochranu voči susedovi. Kaktus je na dotyk i pohľad agresívnou ­rastlinou, vytvára istú bariéru medzi ľuďmi a podieľa sa na vymedzení a individualizácii priestoru.

Pre architektov z prostredia českej, či slovenskej architektonickej scény môže byť sloboda v tvorbe inšpiratívnou. 

Sloboda je niečo, čo by sme si určite mali dovoliť. Sám som prekvapený z absencie odvahy architektov. Akoby vždy existoval predpoklad, že klient povie „Nie“. Zákazník pritom čaká niečo celkom iné a má úplne iné starosti ako architekt. Myslím si, že zmätok nastáva vtedy, keď preberáme starosti iných. Ak mám napríklad v mojom milostnom vzťahu strach z toho, že partnerka otehotnie, a to zďaleka nemusí byť aj jej problém, začnem jej s tým liezť na nervy a vzťah možno prestane existovať. Žiadna starosť by nemala byť spoločná. Ide totiž o osobné problémy, ktoré treba riešiť samostatne.

Ako vnímate postavenie architekta v dnešnej spoločnosti?

Existujú dve možné polohy. Iné nie sú. Buď sme v polohe autora – môj prípad, čo znamená, že mám vlastnú reč, istú slobodu, tón, návrhy. V tomto prípade ide o rozvíjanie vlastného rukopisu a ľudia vyhľadávajú práve tento rukopis. Nemožno mi povedať, aby som navrhoval tak ako niekto iný, lebo by to nemalo zmysel. Odporúčal by som mu rovno tohto architekta, bolo by to tak jednoduchšie. To je jeden možný spôsob, ten najťažší. Je to krížová cesta, plná strasti, s úspešným koncom iba pre niekoľkých. Keďže budova predstavuje sumu rôzneho využitia a obmedzení, či už finančných, technických, geografických, ktoré treba riešiť, druhou možnosťou je staviteľská disciplína.

Sú teda architekti, ktorých poslaním je dobre vyriešiť tieto zložité čiastkové problémy výstavby budov či urbanizmu. Charakter tejto práce je sám osebe ušľachtilý, vedieť ju dobre urobiť. Najlepší spomedzi nich sú však tí, ktorí preukazujú istú skromnosť. Sú si vedomí, že v architektúre neurobia revolúciu, ale všetko, čo urobia, robia pre človeka, rešpektujúc využitie, rituály výstavby a krajinu. I z tejto a priori skromnej práce môžu vyvstať nadčasové veci.

Vráťme sa ešte k zdroju inšpirácie. Myslíte si, že inšpiráciu v umení hľadali architekti už v histórii? Viete uviesť konkrétny príklad?

Od istého momentu tvoríme čiastočku histórie. Treba to správne pochopiť. Takmer v každom storočí možno nájsť to, čomu hovoríme akademizmus. Všetko, čo vieme, všetky vedy a znalosti padajú. Nachádzame sa práve v tejto fáze. Je to čas, kedy váhame, čas opätovného načerpania. Pochopením týchto významných momentov načerpania môžeme zmeniť to, čo žijeme, zaujať pozitívny prístup a porozumieť. Uvediem príklad. V roku 1907 Malevič namaľoval čierny štvorec na bielom pozadí. Týmto obrazom chcel vyjadriť: hygiena, lepší zajtrajšok, technológie, chcel povedať – medzinárodný. Jeden obraz zachytával všetko. Keď v roku 1913 Le Corbusier zrealizoval Vilu Savoye, bielej farby (hygiena), vilu na pilótach (medzinárodnosť), žiadny vzťah k parteru, ku kontextu, možno ju umiestniť hocikde. Keď analyzujeme náprotivok, je to rovnaká inšpirácia. Malevič, bez znalosti toho, že bude iniciovať tvorbu architektonických objektov, spravil tento objav a Le Corbusier jeho objav aplikoval.

V súčasnosti sa nachádzame v rovnakej situácii – treba sa inšpirovať umením, aby sme porozumeli hĺbke premeny, ktorú zažívame, pokračovať a vytvárať históriu architektúry. Treba pozorovať súčasné umenie, aby sme mohli porozumieť a znovuobjaviť slobodu prostredníctvom nových prostriedkov. Myslím si, že umenie učí rozprávať. Všetci majú nejaký názor, ale treba ho vyjadriť tak, aby bol zrozumiteľný –  ide totiž o jazyk. V podstate nás to učí novému jazyku, novej reči, pričom nám niekedy umožní povedať veci, ktoré inak povedať nevieme.

Existuje ešte nejaká téma, na ktorej by ste radi pracovali?

V súčasnosti uzatváram jedno obdobie, ktoré som pomenoval zeleným obdobím, aj so všetkými rastlinnými bytovými domami. Uzatváram ho, pretože ide o tému, ktorá bola pochopená, a nemám chuť sa opakovať. Mám iné veci, ktoré by som rád vyjadril, a mojou novou témou sú energie. Ide o prácu na budovách s energetickým konceptom. Myslím si, že dnes, s ohľadom na životné prostredie, treba navrhovať také budovy, ktoré otvárajú predstavivosť. Dovolia nám skonštatovať, že energie sú jednou z architektonických tém. Pracujem na fotovoltaických epidermách – plášťoch budov, pričom sa v spolupráci so švajčiarskymi operátormi sústreďujem na tri programy úzko prepojené s výskumom. Cieľom je vytvoriť nové epidermy pre budovy, ktoré zachytávajú energiu a vyrábajú elektrinu. Táto problematika mi dáva novú formu slobody, možnosti na rozvoj a nový predmet záujmu.

Edouard François

Narodil sa v Paríži v roku 1957. V roku 1983 získal diplom architekta. Je absolventom urbanistických štúdií a bývalým študentom École ­Nationale Supérieure des Beaux-Arts. Žije a pracuje v Paríži.

Výber z realizácií:

1996   
Materská škola Buffon, Thiais
Spolupráca Duncan Lewis

1996   
Vidiecke domčeky, Sarthe.
Spolupráca: Duncan Lewis

2000   
Zámok le Lez nazvaný „Dom, ktorý rastie“, Montpellier
Spolupráca: Sébastien Duron, Marika Lemper, Cedric Martenot, Hervé Potin, Duncan Lewis

2002   
Agentúra Enjoy III, Clichy
Návrh interiéru kancelárií, nábytok

jún 2004   
Bytový dom F1 nazvaný „Tower Flower”, Paríž
Tower La Défense, Paríž

júl 2004   
Projekt skrášlenia ventilačnej veže v La Défense

október 2006   
Hotel „Fouquet’s Barrière“ , Paríž
Parking des Ternes, Paríž

2005 – 2007   
Renovácia a rozšírenie parkovacieho domu

Lucia Hakelová
Foto: © Edouard François

Autorka pôsobí ako architektka v Bratislave. Je absolventkou francúzskej Univerzity Pierre-Mendès-France.