Partner sekcie:
  • Stavmat
  • KM BETA
  • Vaillant
  • CAPAROL

Rekonštrukcia Farského kostola sv. Mikuláša vo Fačkove

rekonstrukcia farskeho kostola sv. mikulasa vo fackove

Odborný prieskum kostola odhalil jeho vysoké zaťaženie vlhkosťou. Tá má, okrem iného, za následok aj vážne statické poruchy nosných obvodových konštrukcií a poruchy súvisiacich povrchových úprav. S rekonštrukciou sa začalo na jeseň 2011. Ako prvý sa vybudoval nový drenážny odvodňovací systém a začiatkom roka 2012 sa začali sanačné práce na exteriéri kostola. Na rok 2013 sú naplánované práce v interiéri.

Rímskokatolícky Farský kostol sv. Mikuláša, farnosť Fačkov, bol postavený v roku 1761 v barokovom štýle. Hlavný vstup s predsadeným zádverím a predná časť hlavnej lode kostola (jednoloďový kostol) sú orientované na juhozápad. Hlavná loď kostola je vertikálne delená a spoločne so vstupom vytvára vyvýšený chór v tvare písmena U. V prednej, o niečo zúženej časti hlavnej lode kostola sa nachádza presbytérium. Sakristia v severovýchodnom ukončení vytvára zároveň nosný statický podklad pod vežu kostola.

Základová konštrukcia
Základová konštrukcia – pásy sú realizované ako kamenné, po celom obvode plne zapustené do terénu. Murivo kostola je plne kamenné, vápencová materiálová báza pochádza zo zdrojov z blízkeho okolia.

Nežiaduce vplyvy vlhkosti
Kostol vykazoval statické trhliny v obvodovom plášti, a to najmä v časti kontaktu veže a severovýchodnej časti lode kostola – zadná strana presbytéria. Dôvodom je podmáčanie a pozvoľné sadanie kostola, ktorému nič nebráni. Odvod atmosférickej vody bol symbolicky riešený v juhovýchodnej časti kostola. Voda sa odvádzala do uzavretého kanalizačného potrubia a vsakovacej jamy, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti pri vonkajšej hrane veže kostola z jej východnej strany (vzdialenosť od kostola približne 2 m). Na severozápadnej strane kostola sa voda voľne vypúšťala do priľahlého terénu. Voľný dažďový odpad, ktorý nie je spojený s odvodom vody cez lapač strešných splavením do uzavretej podzemnej dažďovej kanalizácie, predstavoval ako systém nedostatočné riešenie. Intenzita množstva dažďovej vody totiž určovala, či sa vôbec nejaké množstvo vody dostalo do dažďovej kanalizácie, alebo či vytiekla opäť na terén s následným podmáčaním obvodovej steny kostola. Intenzitu podmáčania zvyšovalo sústredené množstvo vody z veľkej plochy strechy na niekoľko miest. Z východnej strany vežu kostola podmáčala voda, ktorá nemohla byť odvedená vybetónovaným dažďovým vsakom umiestneným bezprostredne pri klesajúcej veži. Svedčil o tom charakter trhlín, ktoré sa ťahali do východnej strany veže.

V minulosti sa na juhovýchodnej strane kostola nachádzala dosť veľká, predsadená, pozdĺžne s kostolom orientovaná priekopa na odvod vody, ktorá bola neskôr plne zasypaná a znefunkčnená. Vďaka nej sa však svahová voda odvádzala od kostola v dostatočnej vzdialenosti tak, aby negatívne neovplyvňovala jednotlivé konštrukcie kostola. V dôsledku zásypu sa voda neskôr nerušene transportovala až k obvodovej konštrukcii.
Kostol nemá žiadnu funkčnú hydroizoláciu, materiálová báza prírodného kameňa a stavebné riešenie mali dostatočne prispieť k zachovaniu jeho životnosti. Maltová výplň muriva je na báze hrubozrnnej vápennej malty.

Obvodové steny
Omietky obvodových stien kostola boli povrchovo poškodené vlhkosťou a vodorozpustnými soľami prevažne v spodnej soklovej časti, a to od základu do výšky približne 1,5 až 1,8 m. To sa prejavovalo tak farebnými zmenami, ako aj pozvoľným opadávaním omietky v plochách a povrchových úpravách danej časti. Rozpad hrubozrnnej brizolitovej omietky až do hĺbky 40 až 50 mm na kamenný vápencový podklad bol viditeľný v časti zóny odparovania vlhkosti, teda maximálneho kolísania vlhkosti. Táto rovina hĺbkového rozpadu sa nachádzala vo výške približne 1,0 až 1,2 m nad okolitým terénom. Omietka sa rozpadáva v dôsledku pôsobenia kryštalizácie vodorozpustných solí transportovaných do omietky vzlínaním vody.

Omietky na vyšších úrovniach boli poškodené spravidla len lokálne, a to len v povrchových vrstvách (náter, tenkovrstvové stierky).

Sokel
Sokel je na báze cementovej malty. Pred rovinu fasády je predsadený približne 50 až 60 mm. Takto vytvorené parotesné (difúzne uzatvorené) prostredie slúžilo ako ochrana proti vonkajšej vode, topiacemu sa snehu a malo chrániť obvodové murivo aj proti vonkajšej vlhkosti. Nedostatkom riešenia bola nemožnosť odparovania vlhkosti z muriva (vlhkostnému vysušovaniu nosného muriva), ktoré sa takýmto spôsobom chránilo. Tým sa podporil nárast vlhkosti v jeho konštrukcii do väčšej výšky. Podobná, umelá úprava sa nachádzala aj v interiéri. Transport vlhkosti vzlínaním vody murivom sa tým ešte viac podporil.

Sokel bol v mieste styku s fasádou oddelený od podkladu. Trhlina prechádzala až na nosný podklad. Voda stekajúca z fasády prenikala cez trhlinu až do päty obvodovej stenovej konštrukcie, čo zvyšovalo hmotnostnú vlhkosť v jej spodnej časti a vytláčalo vodu v obvodovom murive ešte vyššie. Pred soklom bol v mieste styku so suterénom predsadený betónový odkvapový chodník, ktorý sa postupne oddeľoval od obvodového muriva.

Veža kostola
Na obvodovom murive veže kostola sa vyskytujú drobné poškodenia povrchových náterov. Dolná fasáda je poškodená povrchovou kryštalizáciou vodorozpustných solí, ktorá sa prejavuje farebnými zmenami. Omietka je na viacerých miestach demineralizovaná. Demineralizáciu spôsobila atmosférická voda, ktorá vyplavila minerálne časti omietky (úbytok spojiva). Atmosférická voda preniká postupne aj do podpovrchových vrstiev a spôsobuje viditeľné poškodenia. V prípade demineralizácie nie je možné omietky opraviť len v tenkej vrstve a znovu omietnuť.

Plastické prvky na fasáde
Vlhkosťou sú poškodené aj plastické prvky na fasáde, ktoré predstavujú vhodný priestor na zadržiavanie vlhkosti a čiastočne aj menšieho množstva vody. Treba preto zabezpečiť aj ich dostatočnú ochranu. Jednou z nich je aj používané riešenie s dostatočne prečnievajúcim oplechovaním.

Okenné konštrukcie
Výplne otvorov tvoria drevené okná so zdvojeným zasklením priehľadným sodno-vápenatým sklom, súčiniteľ prechodu tepla U = 2,7 W/(m2 . K). Ostenia sú zošikmené, prevažne murované z lomového neopracovaného kameňa a zaomietané. Na odvod skondenzovanej pary slúži betónový žľab uložený do cementovej malty z vnútornej strany kostola. Kondenzát sa následne odvádza trubičkou do exteriéru.

Povrchové omietkové úpravy v interiéri
V interiéri sú vlhkosťou intenzívne poškodené omietky tesne nad vystupujúcim predsadeným cementovým soklom do výšky až 0,6 m. Poškodenie je badateľné aj v ďalšej ploche omietok, a to až do výšky v rozpätí od 1,6 do 1,8 m nad povrchom podlahovej dlažby kostola. Poruchu sprevádzajú tak farebné zmeny, ako aj postupné opadávanie náterov v dôsledku kryštalizácie vodorozpustných solí na povrchu omietkových vrstiev. V presbytériu je lokálna časť steny na úrovni sokla obložená paronepriepustným lešteným obkladom na báze prírodného kameňa. Vlhkosť vystupuje ponad obklad do výšky 1 m. Na farebných ornamentoch nástennej maľby je viditeľná kryštalizácia solí. Ide o poškodenie vzlínaním vlhkosti do muriva zo spodnej stavby do jej prierezu v nadzemnej časti.

V miestach nad a pod chórom sa na stenách vyskytuje pleseň. Je to spôsobené kondenzáciou drobných kvapôčok vody na vnútornej strane muriva. Ku kondenzácii dochádza v dôsledku nízkej teploty vnútorného povrchu kamenných obvodových stien, ktoré sú v zimnom, a najmä prechodnom jarnom období vzhľadom na výskyt vysokej relatívnej vlhkosti vonkajšieho vzduchu silne podchladené.

Tepelný odpor obvodového kamenného muriva je na úrovni len Ro = 0,5 m2/(K . W).

Múry sú najviac zavlhnuté vo vstupných prechodových častiach kostola a na miestach s nízkou výmenou a prúdením vzduchu. Kondenzácii, následnému vlhnutiu omietok a tvorbe plesní možno zabrániť zvýšením povrchovej teploty obvodových múrov. Vzniknuté plesne treba, pokiaľ je to možné, aj s prekultivovanou vrstvou podkladu odstrániť, prípadne len neutralizovať a stabilizovať.

Podlahovú konštrukciu v interiéri kostola tvorí prakticky paronepriepustná dlažba uložená na betónovej nosnej konštrukcii.

Odporúčané riešenia
V prípade sanácie Farského kostola sv. Michala vo Fačkove sa odporúča:

  • znížiť vlhkostné zaťaženie objektu prirodzenou cestou, čo predstavuje odvedenie atmosférickej vody z priľahlého južného svahu, zo strechy kostola a spádu dažďovej vody z kontaktného okolia kostola mimo jeho dosah – vybudovanie drenážneho odvodňovacieho kanálu a vysušenie muriva;
  • použiť systém sanačných omietok WTA (izolačných soklových omietok) na úrovni 1. NP, a to v interiéri, ako aj v exteriéri do úrovne nevyhnutnej na zabezpečenie ochrany proti účinkom zasolenia a vlhkosti podkladu muriva – podľa požiadaviek architekta stavby a pamiatkového úradu;
  • zrealizovať kombinovaný systém zlepšenia tepelnotechnických vlastností časti obvodovej konštrukcie – zateplenie stropnej klenbovej konštrukcie;
  • zabezpečiť podporné zvýšenie povrchovej teploty obvodového plášťa v interiéri počas kritického obdobia infražiaričmi. Tým sa zabezpečí ochrana proti nadmernej kondenzácii vodnej pary a zabráni sa tvorbe plesní;
  • vykonať stabilizačno-sanačné opatrenia na potlačenie hygienického poškodenia interiéru plesňami, a to ich eliminovaním protiplesňovým náterom.

Drenážny odvodňovací kanál a vysušenie muriva
V priebehu jesene 2011 sa vybudoval nový drenážny odvodňovací kanál. Cez jeho teleso sa odvodňuje aj strešná konštrukcia z južnej strany. Sedem dažďových zvodov ústi do lapačov strešných splavenín a plastovým potrubím, ktoré je perforované do 2/3 výšky prierezu v jeho hornej časti, sa voda odvádza do podzemných štrkovo-kamenitých trativodov čo najďalej od kostola.

Systém sanačných omietok WTA
Interiér
Odporúča sa použiť kvalitné sanačné omietky, ktoré majú vystavený certifikát WTA a nie sú podľa WTA len vyrobené, a to v rozsahu od podlahy až do výšky 1,0 m nad rovinu omietky s rovnovážnou vlhkosťou 4 %. Sokel možno realizovať z prírodného kameňa, zhodného s podlahou. Spodná hrana sokla by mala byť približne 100 mm nad úrovňou hotovej podlahy.

Zo stien vo väčšej výške s výskytom plesní treba napadnutý náter a omietku najskôr protiplesňovým nástrekom neutralizovať a až potom odstrániť. Odstránený náter a poškodenú omietku treba zo stavby odviezť na skládku stavebného odpadu. Povrch sa musí následne mechanicky dočistiť kefou alebo stlačeným vzduchom (nie vodou). Na očistený povrch sa odporúča opakovane aplikovať protiplesňový širokospektrálny prípravok. Po vyschnutí protiplesňového prípravku možno na stenu naniesť silikátový kontaktný prednáter a následne aplikovať silikátový farebný náter. V riešení treba, samozrejme, počítať aj s prípadnou opravou omietky, podkladu a konkrétneho detailu konštrukcie.

Exteriér
Riešenie spočíva v odstránení cementového, z fasády vystupujúceho sokla a poškodených omietok do výšky 0,8 m nad hranicou meraného zavlhnutia omietky. Na spodnú časť obvodového muriva do výšky 0,3 m nad terénom alebo nad betónovým chodníkom treba aplikovať hydroizolačnú omietku nanášanú na cementovú podkladovú vyrovnávaciu vrstvu. Pred aplikáciou vyrovnávajúcej vrstvy treba podklad očistiť od mäkkých a nesúdržných častí spojovacej malty a výplňového materiálu. To platí aj za predpokladu, že sa povrchová úprava realizuje v mieste štrkového podložia. V takomto prípade treba hydroizolačnú omietku naniesť už v úrovní –0,10 m pod hornou úrovňou štrkového chodníka do výšky 0,30 m nad jeho hornú hranu.
Vo výške 0,30 až 0,80 m nad hranicou meraného zavlhnutia treba odstrániť pôvodnú brizolitovú, soľami zanesenú omietku. Namiesto nej sa odporúča použiť sanačný omietkový systém WTA. Nad touto úrovňou treba poškodené povrchy len opraviť, viacročné farebné nátery obrúsiť až na podkladovú omietku a natrieť kontaktným prednáterom s obsahom minerálnych vlákien. Tým sa zabezpečí spevnenie podkladu a preklenutie drobných trhlín. Následne sa odporúča aplikovať vysokodifúznu farbu na akrylátovo-silikátovej báze (odporúča sa silikátová báza). Podobne sa odporúča postupovať aj od úrovne požadovanej na ochranu pred účinkami zasolenia a vlhkosti podkladu muriva 1,0 m nad rovinu omietky s rovnovážnou vlhkosťou 4 % až po kordónovú strešnú rímsu. Intenzita zavlhnutia a presolenia konštrukcií následne podmieňuje použitie rôznych druhov tak sanančných omietkových systémov, ako aj hydro­izolačných úprav, ktoré treba aj v spolupráci s pamiatkovými úradmi vedieť kombinovať na dosiahnutie požadovaného účinku. Neexistuje ani jednoznačné riešenie, ktoré možno uplatniť vo všetkých prípadoch, ani jednoznačná báza druhu náterov a ich aplikácií. Ku každému riešeniu historických objektov treba preto pristupovať osobitne. Toto je nevyhnutné už aj z dôvodov ich využitia, ktoré je determinujúce pri samotnom riešení. Je teda dôležitá nielen znalosť čo a ako, ale aj na aký účel a funkciu.

Zateplenie stropnej klenbovej konštrukcie kostola
Na zateplenie sa odporúča použiť tepelnoizolačné dosky, respektíve baly na báze minerálnej vlny s objemovou hmotnosťou 20 až 25 kg/m3 (zaťaženie stropnej konštrukcie len 4 kg/m2) a s hrúbkou 160 až 200 mm.

V súčasnosti je najintenzívnejšie ochladzovaný klenbový strop a premŕza v značnom rozsahu, čo je z hľadiska celkovej budovy nežiaduce. Zníženie tepelných strát, ktoré sú v prípade jednoduchej klenbovej konštrukcie veľmi veľké, prispeje k zachovaniu tepelnej pohody v interiéri bez zbytočného úniku tepla stropnou konštrukciou.

Zvýšenie povrchovej teploty stien infražiaričmi
Infražiariče sa odporúča osadiť vo vyloženiach predsadených stužujúcich pilierov v deleniach hlavnej lode kostola s nasmerovaním na protiľahlú plochu nielen stien, ale aj časti lavíc. Ich výkon je pre požadovanú potrebu veľmi premenlivý a treba ho riešiť s odborníkom v danej oblasti. Treba poznamenať, že ide len o podporné zahriatie povrchov, na ktoré toto žiarenia dopadá, a nie o zohrievanie vzduchu. Teplota povrchu stien sa v požadovanom období zvýši o 1 až 3 °C. Infraohrev by sa mal spojiť s lampami na dezinfekciu povrchov stien so spoločným zabudovaním do jedného telesa so vzájomne oddeleným spínaním.

Odstránenie plesní
V kritických obdobiach s výskytom plesní na povrchu stien sa odporúča steny ožiariť UV lampou (10 až 15 minút) v čase, keď je kostol prázdny – vo večerných hodinách alebo aj cez deň. Dĺžka pôsobenia a intenzita výkonu je daná druhom UV lampy a potrebou vopred definovaného riešenia.

UV lampy možno do interiéru umiestniť aj trvalo a jednoduchým časovým spínačom regulovať ich činnosť bez potreby bezprostredného zásahu človeka. Ich aplikácia je nevyhnutná výhradne na konci zimného obdobia, najmä však počas jarného obdobia až po nástup leta.

Obklad soklovej časti na báze prírodného kameňa (travertín)
Dosky na cementových koláčoch sú priamo celoplošne nalepené na veľmi hrubé kamenné murivo. Toto kontaktné pripevnenie umožnilo pozvoľný transport vlhkosti a solí tak do vyššej úrovne obvodovej stenovej konštrukcie, ako aj do prierezu obkladovej dosky. K vyrovnaniu a zníženiu ich vlhkostného a salinitného zaťaženia môže, samozrejme, prispieť zníženie vlhkosti ich podkladu.

TEXT: Ing. Jozef Bako, PhD.
FOTO: archív autora

Ing. Jozef Bako, PhD., je dlhoročným špecialistom v oblasti sanácie vlhkosti stavieb s pôsobnosťou v stredoeurópskom regióne. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných podujatiach doma a v zahraničí.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.