Vladimír Kočvara: Domácu úlohu si treba urobiť ešte predtým, ako podám projekt na EIA. Väčší investori vedia projekt pripraviť lepšie
Monika Voleková Aké chyby robia investori v príprave na posudzovanie vplyvov na životné prostredie, aké je postavenie verejnosti v tomto procese? Aké sú druhy due dilligence? Čo môže pre investora urobiť poradenská firma? O týchto aj iných témach sme sa rozprávali s RNDr. Vladimírom Kočvarom, konateľom Adonis Consultu.
Nastal už čas na novelizáciu novelizácie zákona o EIA? Či ešte treba počkať, aby ste získali viac presvedčivejších skúseností z praxe?
Povedal by som, že novelu treba urobiť vždy, ale nie je dobre, ak robíme tri novely za rok. Nemali sme 5 – 8 rokov novelu zákona EIA a potom zrazu prišli za tejto vlády tri novely v jednom roku, tak to zase nie. Potom sa stáva, že úradník na okresnom úrade nevie, podľa ktorého zákona má postupovať.
Novela by určite bola prospešná, minimálne koncepčná, v tom, že treba zjednotiť konanie EIA so stavebným konaním a mať len jedno stanovisko v rámci celého procesu. Ale ako som spomínal predtým, tu sú dôležité nielen novely zákonov, ale treba posunúť personálno-odbornú kapacitu úradu a pomôcť mu aj metodicky, lebo novely nám takto nepomáhajú.
Mali sme školenie od ministerstva životného prostredia, krásne nám to ukázal pán Dulej, právnik, ktorý tam je teraz, že by to malo trvať 90 dní od podania zámeru. Ako som spomínal, máme 5 – 6 okresných úradov, na ktorých máme projekty, a trvá to nie 90 dní, ale 5 – 6 mesiacov. Tak kde sa stala chyba? A to isté, veľká EIA – ministerstvo životného prostredia povie, že 6 mesiacov od správy o hodnotení do konca.
Keď k tomu pridáme čas na vypracovanie správy o hodnotení a nejakého zámeru, tak dobre, dajme tomu rok. Pozeral som sa na Enviroportál, projekt Eset Campus – 3 roky. Čiže napríklad konkrétne projekt Southbank v Bratislave od Penta Investments – posudzovanie trvá 2 roky. Takže o čom hovoríme, kde je tých 6 mesiacov, 9 mesiacov?
Systém nefunguje. Treba to posilniť. Úradníci, ktorí na ministerstve boli služobne starší, ktorí tam boli 20 rokov, sú dnes preč. Dnes tam máme mladých ľudí. Nechcem ich kritizovať, majú právo sa veci učiť, ale je potrebná podpora z vedenia a nejakým spôsobom im pri tom pomôcť.
Myslím si, že ministerstvo dopravy určilo, aký je minimálny počet úradníkov na stavebnom úrade. Bolo by dobré určiť aj počet úradníkov, pokiaľ ide o posudzovanie vplyvu na životné prostredie? Možno sa pýtam kacírsky.
Asi áno, ale k tomuto sa neviem vyjadriť, nie som odborníkom na štátnu správu a na hodnotenie efektívnosti výkonu ľudí, ktorí tam sú. Nie je to len o počte úradníkov, ale naozaj o tom, že sa často cítia stratení, pod stresom. Neodkladajú rozhodnutie preto, že by ich bolo málo, ale preto, že sa boja tlaku aj zo strany investorov, aj verejnosti.
Kauzy na ministerstve životného prostredia sú často náročné, pretože do veľkej EIA patria väčšinou diaľnice, skládky odpadu, veterné elektrárne. To sú všetko veľmi citlivé projekty pre verejnosť, takže tam to naozaj trvá. Preto hovorím o metodike, malo byť byť na pleciach vedúcich sekcií a odborov, aby svojich ľudí školili, trénovali a zrýchľovali to.
Cestou nie je len prijať viac ľudí. Majme ľudí, ktorých máme, ale nech pracujú efektívnejšie a nech robia pod nejakým metodickým rámcom. Nech vedia, že tento projekt mám rozhodnúť takto a tento šéf sa za mňa postaví, jednoducho takto to bude.
Sú okresné úrady, s ktorými máte pozitívne skúsenosti?
Určite sú. Spomínali sme Trnavu, tam sme riešili projekt Zeleneč a mali sme veľmi dobrú skúsenosť s pani Šárikovou, ktorá tam robila celé roky, ale teraz sa znova zmenili ľudia. Moja skúsenosť je, že mimo Bratislavy je to lepšie. Nech sa na mňa nehnevajú bratislavskí kolegovia, oni to naozaj majú ťažké, lebo v Bratislave sú projekty zložitejšie.
Ale úradníci mimo Bratislavy sa menej menia, menej „fluktujú“, sú skúsenejší, takže rýchlejšie rozhodujú. Samozrejme, aj investori sú k nim bližšie, pretože poznajú región a poznajú ľudí. Máme skúsenosti, že v Žiline alebo v Trnave, v Nitre to vybavíte rýchlejšie ako v Bratislave. Riešili sme aj Liptovský Mikuláš a takisto je komunikácia o niečo svižnejšia, úradník je tam 10 rokov, rozumie tomu, má to naštudované a vie, čo robí. Keď máte človeka, ktorý tam je rok, príde nový a znova je tam rok, je to ťažké.
Prečítajte si tiežl
Mnoho investorov v súčasnosti mení brownfieldy bývalých tlačiarní, mäsokombinátov alebo chemických závodov na polyfunkčnú výstavbu alebo na nové výrobné priestory. Čo by ste im odporučili, keď sa chystajú na EIA?
To je špecifická situácia, pretože hovoríme o starých priemyselných zónach, prípadne environmentálnych záťažiach. Podľa mňa by si mali určite urobiť si EDD (Environmental Due Diligence) a nespoliehať sa len na záťaž, ale zahrnúť tam aj ostatné zložky životného prostredia. To znamená, urobiť komplexnejšie due diligence, nielen technické, lebo investori často dávajú peniaze na technické a právne EDD a na environmentálnu zložku nie.
Treba poctivo spraviť analýzu územia nielen po technickej a právnej, ale aj po environmentálnej stránke. Nech si pozrú nielen ekologickú záťaž, ale aj okolie, čo sa tam nachádza, či tam nie sú chránené druhy rastlín a živočíchov. Ak sú tam obytné zóny, či je tam problém s hlukom, treba si to komplexne pozrieť, potom ísť do urbanizácie návrhu a mať ho dobre pripravený. To je moja rada, na tomto by som v úvode nešetril, pretože od toho sa odvinie ďalší návrh a o to je kvalitnejší a lepší.
A kde získa investor informácie o životnom prostredí?
Najlepšie je obrátiť sa na environmentálnu poradenskú spoločnosť, ktorá má skúsenosti a ktorá v tej oblasti robí a posudzovala aj projekty v starých prenesených zónach. Máme na tieto veci na Slovensku odborníkov a pár takýchto projektov sme tiež robili. Nie je to jednoduché a do tímu potrebujete nevyhnutne skúseného environmentálneho geológa, ktorý so záťažami vie robiť.
Mohli by ste uviesť príklady takýchto projektov, ktoré ste posudzovali?
Robili sme due diligence aj v zóne bratislavských Nív, aj v downtowne, ale to bolo skôr v rámci kúpy a predaja týchto budov, kde sme vystupovali ako poradenská spoločnosť v tíme poradcov. Robilo sa tam technické due diligence, právne, ekonomické a environmentálne.
Dokonca sa nám stalo, že nám investor priplatil za prácu, ktorú sme robili, až do takej miery bol spokojný. Čiže v bratislavskom downtowne, sme riešili jednu administratívnu budovu a takisto predaj administratívnej budovy v zóne Nív, ktorú ešte predával svojho času HB Reavis.
Z bežnejších projektov sme riešili Park Zátišie so spoločnosťou Atrios Group, riešili sme na Bajkalskej a Záhradníckej ulici projekt pre Raiffeisen Group a YIT Slovakia, kde bola bývalá Drutechna. Dnes tam už stojí bytový dom Rozeta a ďalší sa pripravuje. Témy sa nám objavujú opakovane, nie sú úplne neznáme.
Čoraz viac odborníkov má skúsenosti a určite je dobré vybrať si niekoho, kto robil v danej oblasti, pozná úrady a vie, ako fungujú procesy. Aj v tomto prípade ide celá analýza cez Ministerstvo životného prostredia SR. V prípade, že sa záťaž potvrdí, robí sa projekt sanácie, vyberá sa metóda odstránenia záťaže, schvaľuje to rezort životného prostredia a robí sa riziková analýza, oponentské posudky.
V prípade záťaže vo väčšej zóne (dnes sa riešia projekty ako Palma, teraz sa veľa hovorí o Istrocheme) to treba urobiť jednotne, od začiatku to správne metodicky uchopiť, potom aj verejnosť bude akceptovať projekt.
Riešite objednávky v Bratislave aj v iných regiónoch Slovenska. Mohli by ste porovnať, kde je lepšie environmentálne povedomie investorov?
Povedal by som, že povedomie sa zvyšuje. Asi bude väčšie v Bratislave a v okolí. Vyplýva to aj z toho, že investori tam častejšie riešia zložitejšie problémy. Stretávame sa s tým, že často aj bratislavské firmy riešia projekty v regiónoch.
Takže sa to prekrýva a povedomie o environmentálnych problémoch rastie. Je to vďaka tlaku spoločnosti a verejnosti, ktorá si už za tie roky zvykla ozývať sa v rámci rôznych povoľovacích konaní, najčastejšie v rámci EIA; potom povedomie rastie aj u investorov, sú opatrnejší a dávajú si väčší pozor.
