Urbanizmus verzus udržateľné mestá

Nové verzus „trendové“

Udržateľný urbanizmus predstavuje omnoho viac ako len plánovanie na základe indexu zastavanosti, podlažnosti alebo ekonomicky využiteľnej plochy. Rozdiely medzi novým a zaužívaným sú badateľné vo viacerých aspektoch kvality mestského prostredia. Väčšina vývojových trendov v 20. storočí zaradila používanie automobilu na popredné miesto rebríčku nevyhnutností, čím sa značne segregovali aktivity v meste. Základnou vlastnosťou novodobého urbanistického fenoménu je budovanie efektívnej dopravnej siete, ktorá zabezpečuje pešiu dostupnosť každej aktivity. Funkčnosť a kvalita pešej dopravy závisí predovšetkým od dostupnosti základného vybavenia potrebného na každodenný život. Variabilita usporiadania aktivít na úrovni zóny sa priaznivo odzrkadľuje v ekonomickej, sociálnej aj ekologickej dimenzii udržateľného urbanizmu.

Diverzita bývania napomáha udržiavať rôznorodosť spoločnosti – či už z hľadiska veku, rasy a kultúry, alebo výšky finančného príjmu. Výsledkom je sociálne stabilná komunita, ktorá si odovzdáva nespočetné množstvo informácií, čím sa navzájom obohacuje. Pešia dostupnosť obchodov, pracovných príležitostí alebo možností kultúrneho, športového a rekreačného vyžitia prirodzene inšpiruje ľudí tráviť väčšinu času v blízkosti miesta bydliska. Rovnomerné rozloženie obyvateľov v rámci sídla menej zaťažuje dopravu a šetrí množstvo času, ktorý by inak človek strávil cestovaním za jednotlivými aktivitami alebo v dopravnej zápche. Existencia stabilnej a zároveň reálne prítomnej domorodej komunity v danej mestskej mierke, upevňuje vzájomné medziľudské vzťahy, vytvára nepísané spoločenské normy a identitu zóny, štvrte alebo celého mesta. Sociálny benefit sa pretaví do priaznivého vývoja kultúry, poriadku a bezpečnosti v meste.

Nezanedbateľným faktorom pri tvorbe udržateľných miest je kvalita samotnej architektúry. Estetická, komfortná a užitočná architektúra, ktorá rešpektuje ducha miesta, má na človeka určitý psychologický vplyv a ten býva často rozhodujúci pri výbere obydlia. Dôležitá je mierka architektúry, ako aj atraktivita okolia. Nový urbanizmus možno vnímať aj v polohe využívania inovatívnych technológií, energeticky efektívnych a ekologických materiálov pri výstavbe. Neodmysliteľnou súčasťou udržateľného mesta sú početné verejné priestory, ktoré vytvárajú príležitosti na spoločenský a kultúrny život komunity. Vonkajšie priestory zároveň vytvárajú ekologickú mikroklímu zastavaného prostredia.

Model na jednej strane znázorňuje stále pretrvávajúci trend monofunkčného riešenia urbanistickej štruktúry, na druhej strane udržateľný urbanizmus s vysokým stupňom premiešania funkcií.
Obrázok: (mt) (upravené podľa publikácie Valuating Sustainable Urbamism (2007)).

Otázky transformácií častí miest

Aktuálnym problémom väčšiny miest je neprimerané rozširovanie mestských oblastí do okolitej krajiny. Podľa výskumov Notrhumbrijskej univerzity v anglickom meste Newcastle upon Tyne došlo za posledných 20 rokov k 11-percentnému nárastu zastavaných oblastí, pričom v týchto územiach bol zaznamenaný len 2,5-percentný nárast populácie. Okrem plánovania nových rozvojových lokalít a riešenia dlhodobo skloňovaného problému s dopravou sú dnešné mestá postavené pred ďalšiu otázku – čo s dožívajúcimi alebo nefunkčnými plochami v intraviláne? V súvislosti s transformáciami častí miest sa čoraz častejšie dostávajú do centra pozornosti nevyužívané územia, ako sú staré priemyselné časti, prípadne celé oblasti, schátrané industriálne zóny, opustené ťažobné priestory či bývalé nákladné prístavy.

Revitalizácie a zmeny funkcií mestských brownfields sú jednou z možností obmedzenia nadmerného rozrastania miest do krajiny. V procesoch transformácie takýchto oblastí hrajú rozhodujúcu úlohu miestne samosprávy, lokálne koordinované politiky a partnerstvá verejného a súkromného sektora. Stratégie využívania týchto území sú rôzne. Za zmienku určite stojí prístup holandskej vlády, ktorá vytvorila štyri kategórie potenciálneho využitia brownfields. Na prvom mieste stoja obytné a rekreačné zelené plochy, nasledujú plochy zelene bez rekreačného využitia, zastavané územia a nakoniec poľnohospodárska pôda a príroda.

Nepochybne zaujímavým príkladom transformácie hnedých polí je krajinný park Duisburg Nord v Nemecku v oblasti Porúria, ktorý vo svojom tvarosloví priznáva bývalé industriálne využitie územia. Uplatnením existujúcich vzorov a fragmentov priemyselných objektov, ktoré preberá, rozvíja a následne nanovo interpretuje, vytvára nový obraz prírody ako vzájomný ­dialóg medzi „skroteným“ a „divokým“. Na 230-hektárovej ploche tak originálnym spôsobom do novovytvorenej krajiny vnára existujúce industriálne fragmenty, pričom používa zároveň harmonické krajinné prvky s prvkami rušivými. Rušivé prvky sú však použité v novej podobe a nadobúdajú tak odlišnú funkciu. Vegetačná zložka zároveň pôsobí ako výrazne eliminujúci faktor niekdajšieho zaťaženia územia.

K ďalším ambicióznym projektom možno zaradiť aj transformáciu pobrežia v juhovýchodnej časti mesta Barcelona s rozlohou 215 hektárov, kde elektráreň, spaľovňa odpadov, čistiareň odpadových vôd a dopravný okruh odrezali mesto od mora. V rámci projektu Univerzálneho Fóra Kultúr v roku 2004 pod záštitou UNESCO sa na tomto území vytvoril centrálny priestor v podobe 14-hektárovej promenády. Na ploche vybudovanej nad čistiarňou odpadových vôd a dopravným okruhom dnes stojí kultúrne a konferenčné centrum. Súčasťou projektu sú dva pobrežné parky, časť na kúpanie a prístav. Juhozápadný park je inšpirovaný pieskovými dunami, zatiaľ čo do juhovýchodného parku sa včlenili recyklačné a spaľovacie zariadenia, ktoré slúžia zároveň ako elektráreň.

Dobrým príkladom je aj transformácia kontaminovanej oblasti bývalej plynárenskej fabriky v holandskom Utrechte, ktorá v súčasnosti plní úlohu ekologickej záhrady s rôznymi aktivitami pre deti. Vzorom môže byť tiež dvojhektárová opustená štvrť v talianskom meste Giulianova. Tá sa postupne pretvára na oblasť s rôznymi zariadeniami spoločenského vyžitia, rekreácie a športu. Brownfields predstavujú výzvu na opätovné oživenie a rozvoj. Výzvu, na ktorú je možné odpovedať novými víziami aj v podobe systému zelených plôch, ktoré budú spoluvytvárať ­obraz nových častí miest a stanú sa ich integrálnou súčasťou.

Systémy mestskej zelene

Významnou vlastnosťou nového urbanizmu je funkčný mestský ekosystém. Ak chápeme mesto ako živý organizmus, ­zeleň možno metaforicky ponímať ako jeho pľúca. Funkčný systém mestskej zelene nie je len strohým vyjadrením plošných nárokov na jeho skladobné časti. Dôležitú úlohu v ňom zohráva vzájomná komunikácia plôch, väzby jednotlivých prvkov navzájom a dostatočné väzby na prírodné okolie. Od toho sa následne odvíja funkčnosť nielen na úrovni samotných skladobných častí, ale aj celého systému zelene a v konečnom dôsledku tiež samotného mesta.

Zeleň sa tak podieľa na významných vizuálnych a kompozičných charakteristikách sídla, ako sú obraz mesta, podpora sídelných dominánt, hlavných či vedľajších kompozičných osí a podobne. Predstavuje neoddeliteľnú súčasť mestského systému. Prostredníctvom svojej biotickej zložky tvorí protiváhu zastavanému územiu, do ktorého vnáša potrebnú premenlivosť a dynamiku. Popri plnení pozitívnych hygienických, klimatických, ekologických, rekreačných a iných funkcií sa podieľa aj na tlmení negatívnych činností človeka na jeho životné prostredie.

Mestá prechádzajú neustálymi zmenami – rastú, zmenšujú sa, prosperujú a zase upadajú. Dynamika premien organizmu mesta so sebou prináša množstvo nových impulzov. Tie vyvolávajú potrebu uplatnenia inovatívnych riešení či doposiaľ nepoužitých technológií aj v oblasti tvorby zelene. Rýchle a neustále premeny mestských priestorov sú neutíchajúcou témou v posledných rokoch. Premeny miest – novinka možno pre nás, ale nič nové pre samotné mestá. V hre, ktorú v krajine rozohrali naši predkovia dávno pred nami, pokračujeme dnes my. Určite s väčšími esami v oblasti technológií a materiálov, no s narastajúcim rizikom.

Súčasná krajina veľkých miest čoraz viac atakuje krajinu prírody. Dochádza k zmenšovaniu plôch zelene, zahusťovaniu výstavby či postupnému prerastaniu mesta do prírodného okolia a jeho postupnej premene na urbanizované prostredie. Práve tieto javy spätne vyvolávajú potrebu zabezpečenia správneho fungovania plôch zelene v podmienkach miest, s cieľom uplatniť sociálne, ekologické, environmentálne a urbanistické funkcie zelene pri vytváraní vhodných životných podmienok pre človeka.

Bolo by však veľmi jednostranné hovoriť, že súčasný vývoj a meniace sa podmienky mestského prostredia nevytvárajú príležitosti na uplatnenie záhradno-architektonických, krajinárskych a ekologicky zameraných projektov. Záleží len na tom, ako sa v konkrétnych podmienkach dokážu presadiť a zrealizovať. Dôkazom sú viaceré zahraničné realizácie veľkých urbanistických či krajinárskych projektov, ktoré sa v posledných rokoch uskutočnili, a mnohé ďalšie, ktoré sú ešte len v rovine projektov. Do popredia vystupuje ich významná ekologická funkcia a často práve ony rozhodujú o budúcom obraze konkrétnych častí mesta.

Originálnou realizáciou je mníchovský Petuelpark. Prináša nový koncept zelene územiu, cez ktoré prechádza jedna z dôležitých dopravných tepien v meste. Mesto sa rozhodlo premiestniť časť dopravného koridoru do podzemia, a tým rozšíriť existujúce verejné priestory. Na konštrukcii strechy tunelu – sústreďuje dopravu pod úroveň terénu – je vytvorená približne 900 metrov dlhá a 60 metrov široká plocha parku, ktorá postupne terasovito klesá do okrajových častí.

Osobitný ráz vtlačili miestu charakteristické kompozičné prvky ako lineárnosť, modelácia terénu alebo samotné funkčné riešenie. Základnú kompozičnú os a smer určujú priame línie ciest v severnej časti, trávnaté plochy a promenáda v južnej časti. Tunel, ktorý sa v oblasti parku dvíha do 3,5 metrovej výšky nad pôvodný terén umožňuje pracovať s viacerými vzájomne prepojenými výškovými úrovňami. Prepojenie medzi ihriskami v severnej časti, tematickými záhradami na juhu a vodným kanálom zabezpečujú naklonené rampy, široké trávnaté schody, šmýkačky, herné prvky a schody. Mestská štvrť je na park napojená prostredníctvom námestia, ktoré spolu s centrálnou fontánou a reštauráciou vytvára skutočné miesto stretávania. Celkový charakter priestoru dotvárajú detské ihriská s množstvom herných prvkov a plôch. Integrálnou súčasťou parku je južný múr s osobitým dizajnom a tematickými záhradami. Petuelpark potvrdzuje existenciu možností a potreby uplatnenia nových prístupov pri tvorbe kvalitnejšieho obytného prostredia. Prostredníctvom veľkorysého konceptu a kvalitného technického vyhotovenia vytvára plnohodnotné plochy zelene na miestach, ktoré kedysi predstavovali neprekonateľnú vizuálnu, priestorovú a funkčnú bariéru.

Veda verzus prax

Na Slovensku prispel k šíreniu myšlienky udržateľného rozvoja urbánnych priestorov medzinárodný projekt ECOCITY – Udržateľný rozvoj mesta podporovaný vhodnou dopravou, uskutočnený v zmysle 5. rámcového programu Európskej komisie. Poslaním projektu bolo vytvorenie určitých vzorov kompaktných a polyfunkčných štruktúr previazaných dopravnými systémami, ktoré spĺňajú kritériá environmentálnej prijateľnosti. Podľa slov spoluriešiteľov, architektov Jána Komrsku a Jaroslava Copláka, projekt zdôrazňoval potrebu prispôsobenia urbanistických štruktúr potrebám chodcov, cyklistov, potrebu budovania efektívnych systémov verejnej dopravy, ako aj požiadavky na energetickú efektívnosť, kvalitu životného prostredia a využitie alternatívnych zdrojov energie. Ďalej sa sledovali aspekty, ako sú kompaktnosť urbanistických štruktúr, minimalizácia nárokov na záber pôdy a rovnomernosť rozdelenia urbanistických funkcií v rámci mesta.

Pôvodné modelové územie – severná časť historického centra Trnavy – sa neskôr rozšírilo o areál cukrovaru, ktorý mal po konverzii výroby vytvoriť rezervu na rozvoj centrotvorných funkcií, bývania a rekreácie. Cukrovar a historické centrum, dve rozdielne štruktúry, vyžadovali osobitné ­posudzovanie z hľadiska aplikácie ekologických opatrení. Pamiatkovo chránená historická zástavba obmedzovala vytváranie flexibilných dispozícií budov, podzemných garáží a takisto možnosti využitia inovatívnych technológií – solárnych panelov, pasívnych energetických systémov, zelených striech. Autori teda vychádzali z princípov kultúrnej udržateľnosti (historickej identity), ktorá je neoddeliteľnou súčasťou všeobecnej udržateľnosti.

Do utvárania vízie udržateľného mesta tretieho tisícročia sa zapojilo ďalších šesť vybraných európskych miest – Tampere, Tübingen, Bad Ischl, Győr, Barcelona a Umbertide. Výsledky práce prezentované mestským samosprávam bolo možné využiť ako podklad pri spracovávaní územných plánov. Od ukončenia projektu ubehli takmer tri roky. Prax ukázala, že komplexný holistický prístup k našim mestám nie je reálny a asi ani správny, avšak niektoré princípy a metódy ECOCITY sa využívajú pri územnom plánovaní aj v súčasnosti. Niektoré ecoindexy sa využili napríklad v Urbanistickej štúdii zóny Zlaté piesky v Bratislave, ktorý spracovával profesor Bohumil Kováč s kolektívom autorov z Fakulty architektúry STU v Bratislave.

Nedôverčiví developeri?

Pravdou ostáva, že mnoho vývojových modelov udržateľného plánovania vytvorených a používaných v druhej polovici 20. storočia zlyhalo pri napĺňaní svojich cieľov. Prečo teda na odborníkmi preferovaný udržateľný urbanizmus a princípy vytvárania udržateľnej spoločnosti developeri často zabúdajú a volia svoje osvedčené ekonomické princípy plánovania výstavby? Dôvody sú rôzne. Isté je, že pre súčasného investora predstavuje udržateľný rozvoj viac komplikácií, a preto je pravdepodobne aj menej komerčne atraktívny ako tradičné tabuľkové koncepcie. Maximalizácia hodnoty, ktorú je udržateľný rozvoj schopný vytvoriť, predstavuje pre vlastníkov pôdy, investorov alebo developerov dlhodobý záväzok. V súčasnosti podriaďujú predmet záujmu konvenciám súčasného trhu. Slabú odozvu voči holistickým prístupom k urbanistickému plánovaniu má na svedomí možno aj nedokonalosť trhového mechanizmu, ktorý ovláda krivka ponuky a dopytu. Investori väčšinou argumentujú vysokým finančným rizikom ponúkať niečo, na čo zákazníci nie sú pripravení, prípadne za čo by boli nútení zaplatiť viac, najmä ak ide o veľkú investíciu.

Aj keď pri sledovaní aktuálneho vývoja cien bytov za štvorcový meter v Bratislave sa vynára otázka, či ľudia platia naozaj za kvalitu bývania alebo len lukratívnu polohu v rámci mesta. Podľa výskumu cien investičnej spoločnosti Grunt sa cena bytov v mestskej časti Bratislava 1 vyšplhala až na rekordných 270 tisíc korún za štvorcový meter, pričom realita nenasvedčuje tomu, že by boli problémy s predajom aj takto drahej nehnuteľnosti. Argumenty o výške ceny teda asi ťažko obstoja. Len na ilustráciu, cena bytu za štvorcový meter v roku 2007 v Bratislave zaznamenala 21-percentný medziročný nárast oproti roku 2006. Rast cien sa zďaleka nezastavil a už prvý kvartál tohto roka presiahol polovicu percenta nárastu ceny za rok 2007, pričom tak enormné zdražovanie nehnuteľností určite nezapríčiňuje inflácia a s ňou spojený nárast cien materiálov. Možno je to práve konečný spotrebiteľ, ktorý sa musí prispôsobovať investorom, nakoľko dopyt po nehnuteľnostiach stále nie je nasýtený.

Vývoj cien bytov za štvorcový meter (2002 – 1. štvrťrok 2008)    
Zdroj: NBS

Odborné analýzy nadácie The Prince´s Foundation for the Built Environment v Anglicku, uverejnené v publikácii Valuing Sustainable Urbanism v roku 2007, dokazujú, že stavebný vývoj v súlade s princípmi udržateľného urbanizmu môže byť v mnohých prípadoch aspoň tak komerčne atraktívny ako vývoj na princípoch štandardných plánovacích procesov. V niektorých prípadoch aj viac. Podľa výsledkov výskumu nadácie, ktorá dlhodobo sledovala kvalitu života vo viacerých mestách v troch základných rovinách – ekonomickej, sociálnej a environmentálnej, je nedôvera investorov voči udržateľnému urbanizmu neopodstatnená. Vo vlastnom komerčnom záujme by mali prijímať progresívne prístupy udržateľného plánovania ako základňu pre vývoj novej spoločnosti, ktorá bude vytvárať a vychovávať nové komunity v tomto storočí. Udržateľná výstavba prináša pre developerov množstvo ekonomických benefitov. Vysoký stupeň polyfunkcie znamená väčší podiel prenajímateľných plôch, viac predaja na štvorcový meter a v konečnom dôsledku aj vyššiu majetkovú hodnotu a predajné ceny za nehnuteľnosť. Nezanedbateľné nie sú ani úspory nákladov spojených s výstavbou parkovacích zariadení, technickej a dopravnej infraštruktúry. Pridanou hodnotou je kladný vzťah verejnosti voči novým veľkých investíciám, rýchlejší predaj služieb a výrobkov a dynamickejšia výmena kupujúcich.

Úlohy miestnej samosprávy

Udržateľný rozvoj miest často stojí a padá aj na miestnych či mestských samosprávach. Ich úlohou je zapojiť do plánovania mesta všetky príslušné administratívne útvary mesta. Neoddeliteľnou súčasťou plánovacieho procesu sú environmentálne a sociálne otázky, ktorých ignorovanie sa prejaví vo vyšších ekonomických nákladoch pre miestne samosprávy v neskorších etapách realizácie rozvojových aktivít. Smerom k súkromným investíciám je potrebné, aby miestne samosprávy usmerňovali a inšpirovali stavebníkov a majiteľov nehnuteľností k udržateľným riešeniam výstavby a obnovy nehnuteľností. Ide o veľmi širokú problematiku, preto je nutná spolupráca samospráv s odborníkmi z rôznych oblastí. V niektorých krajinách boli za týmto účelom vytvorené poznatkové centrá, napríklad Centrum pre životné prostredie a plánovanie vo Veľkej Británii alebo Plánovanie a projektovanie – MITE – MÜHELY v Maďarsku. Krajinné plánovanie a projektovanie zastavaného územia takisto závisí od aktívneho zapojenia všetkých členov komunity.

Miriam Turancová, Monika Šubová
Foto: Monika Šubová, Zora Fořtíková

Ing. Monika Šubová vyštudovala záhradnú a krajinnú architektúru. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka, ktorá sa špecializuje na problematiku zelene v mestskom prostredí na Ústave záhradnej a krajinnej architektúry Záhradníckej fakulty Mendelovej zemědelskej a lesníckej univerzity v Brne.