Iuventa v Bratislave

iuventa v bratislave

Medzi bratislavskými stavbami z obdobia tzv. sorely, t. j. socialistického realizmu, sa vyníma dielo architekta Miloša Chorváta na Búdkovej ceste v Bratislave – Stredisko mladých mičurincov (dnes Iuventa). Pochádza z roku 1955 a bolo súčasťou Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, vtedy sídliaceho v Grassalkovičovom paláci.

Mladý absolvent pražskej Akadémie výtvarných umení začal ako architekt pracovať v  Stavoprojekte v Bratislave. Silne výtvarné cítiaci architekt vnímal požiadavky sorely na výtvarné dotváranie a dekorovanie architektúry asi viac ako iní, o čom svedčia viaceré diela z tohto obdobia, najmä stavby škôl napríklad v Moravskom Lieskovom, Trenčíne, Trstíne a v Martine. Výnimočná poloha úlohy, ktorú riešil v Bratislave, mu dala možnosti uplatniť v plnej miere zásady sorely. Vstupné priečelie tvorí 8 mohutných obdĺžnikových pilierov nad širokým nástupným schodiskom. Horizontálna rímsa je zdôraznená výrazným zuborezom, nad ktorým sa týči súsošie mladých pionierov mičurincov od Františka Gibalu. Odsadená stena priečelia je vyzdobená 4 pieskovcovými reliéfmi Jána Kulicha, tiež s mládežníckymi motívmi. Symetrickú kompozíciu dotvárajú dvojpodlažné bočné krídla, v ktorých sú dnes kancelárie. V zadnom trakte sú toalety a sklady. Centrom dispozície je sála s rozlohou 16 x 9 m cez dve podlažia, ktorá mala pôvodne zaujímavý, mäkko zvlnený drevený latkový strop, pripomínajúci niektoré Aaltove riešenia, ktorý v tomto kontexte označili za „príznak plazivej kozmopolitnej revolúcie“ (M. Dulla – H. Moravčíková: Architektúra Slovenska 20. storočia, s. 179). Žiaľ, tento prvok bol pri rekonštrukcii nahradený rovným sadrokartónovým stropom.

Na fasádach zaujme príjemná kombinácia bieleho travertínu s terakotou. Napriek výmene okien a dverí za plastové si objekt centra zachováva svoje pôvodné hodnoty v celku i detailoch, hoci je zrejme najvyšší čas na rekonštrukciu fasády, kde sú už povypadávané niektoré travertínové dosky.

Som presvedčený, že táto architektúra je cenným reprezentantom obdobia architektúry sorely a bezpochyby by sa mala stať pamiatkovo chránenou. Čím skôr – tým lepšie. Zatiaľ čo v iných lokalitách aktivisti a ochrancovia histórie bojujú za falošné a pochybné hodnoty, tu strácame skutočné.

MILOŠ CHORVÁT
Bratislavský rodák (1927) vyštudoval architektúru na pražskej Akadémii výtvarných umení v ateliéri u prof. Jaroslava Fragnera v roku 1951. Na architektonickú scénu obdobia sorely vstúpil mnohými zaujímavými stavbami. Okrem komplexu na Búdkovej ceste v Bratislave sú to napríklad Výskumný ústav mechanizácie a automatizácie v Novom meste nad Váhom, stredná škola v Trenčíne, priemyselná škola v Martine a obytný dom na Hollého ulici v Bratislave (v spolupráci s architektom Rudolfom Míňovským). Od roku 1956 bol vedúcim tajomníkom vtedajšieho Zväzu slovenských architektov. Známe sú jeho viaceré súťažné návrhy: na budovu radnice v Bratislave, dom odborov v Košiciach a na Slovenský rozhlas v Bratislave. Začiatkom 60. rokov navrhol Dom umenia v Bratislave, ktorý citlivo a kultivovane nadviazal na Družstevné domy od Emila Belluša na Nám. SNP. V roku 1968 emigroval do Nemecka, kde až do roku 1992 pôsobil na stavebnom oddelení obchodného koncernu Karstadt. Žije v nemeckom Essene.

PROF. ŠTEFAN ŠLACHTA, CSC.
Autor je členom redakčnej rady časopisu ASB, v rokoch 2006 až 2011 bol hlavným architektom mesta Bratislava.

TEXT: PROF. ŠTEFAN ŠLACHTA
FOTO: DANO VESELSKÝ, GOOGLE MAP

Článok bol uverejnený v časopise ASB.