PROGRES architekti: Vždy nás zaujímalo, ako sa v danom objekte človek cíti
Milan Mostýn 
Hovoria si PROGRES architekti a svoje štúdio v pražských Holešoviciach založili Vojtěch Kaas (VK) a Jan Kalivoda (JK) v roku 2006. Krok do neistoty sa zúročil, za svoje realizácie získali rad ocenení vrátane Red Dot Design Award, minulý rok za návrh Základne technických služieb Lysolaje dokonca Českú cenu za architektúru 2024.
V rozhovore obaja zakladatelia ateliéru opisujú cestu k ich úspešnému návrhu a tiež pohľad na to, ako sa ich práca za posledné roky zmenila, prečo napríklad klientom ponúkajú fyzické modely navrhnutých objektov a prečo ich zaujímajú neštandardné zadania a radi sa stále učia.
Ako vidia svoju budúcnosť? „Alfa a omega je pracovať spoločne s ľuďmi na jednej vlne, keď v tíme panuje skvelá nálada. Potom ide všetko omnoho lepšie,“ hovoria s úsmevom s tým, že práca ich musí baviť.
Začiatkom minulého leta vyšla ročenka Česká architektúra 2022 – 2023 a jedna z pasáží sa venuje výsledkom práce štúdia PROGRES architekti, ktorou je nová Základňa technických služieb Lysolaje. Za tento objekt ste získali ocenenie Česká cena za architektúru 2024. Čím je váš návrh architektonicky výnimočný?
VK: Na začiatku sme si zadefinovali hlavné veci, ktoré by sa na projekte mali objaviť. Keď navrhujete technickú stavbu, funkčnosť je zásadná. Stavba musí dobre slúžiť, to je jej hlavný účel, urobili sme si analýzu prevádzky a rozhodli sme sa pre betónový modulárny systém, čo je taká prefabrikovaná skladačka.
Mali sme pritom množstvo variantov, aký by mal byť modul veľký, aby sa do objektu dobre vchádzalo s autami, dali sa vyrobiť vráta, aby to bolo ekonomické. Optimálny rytmus sa vnáša aj na fasádu a je jednou z hlavých vizuálnych dominánt objektu.
Len s definíciou nosnej konštrukcie sme sa nejaký čas hrali a vďaka tomu je projekt naozaj variabilný. Vnútorné priestory sa dajú prestavať tak, aby dokázali reagovať na zmeny. V prípade potreby ich možno jednoducho dostavať a upraviť.
Podarilo sa nám dôsledne oddeliť nosnú konštrukciu a ďalšie technológie a vrstvy, čím sa pomerne výrazne predlžuje životnosť objektu. Pokiaľ potrebujete niečo upraviť, čo má morálnu životnosť napríklad desať rokov, tak to možno urobiť pomerne jednoducho. Skelet tu môže byť aj sto rokov.
JK: Doplním stavebný pohľad. Vnútorné prostredie sa skladá z troch základných priestorov – nevykurovaného, temperovaného a pobytovo vyhrievanej časti, v ktorej sa zdržujú pracovníci a technické prevádzky. Skelet je pripravený ako jednoduchý a multifunkčný, do ktorého vkladáme nezávislú konštrukciu z oceľových profilov s opláštením v pasívnom štandarde. Pre prevádzku je to lacnejšie.
Zdvihák, kde sa opravuje aj v zime a kde je potrebné odmraziť auto, je temperovaná časť. Nevykurované časti fungujú dobre celoročne, pretože objekt využíva morfológiu okolitého terénu. Objekt je zakopaný, pretože rozdiel medzi prednou a zadnou fasádou je dva metre. Zeminu sme využili ako tepelný kolektor, takže ani nevykurované časti v zime nepremrznú, je tu stabilná teplota. A v lete sa priestor ochladzuje, neprehrieva sa. Objekt zarástol do okolia a svoju polohu dokáže využiť na maximum.
JK: Áno, usadenie do terénu nám pomohlo v nadväznosti na okolie. Pohybujeme sa na hranici obce, v blízkosti je rezidenčná zástavba. Utopením do terénu sme dokázali tento pomerne veľký objekt pocitovo zmenšiť, znížili sme fasádu, využili prírodné materiály, objekt začlenili od okolia. Miestni ho prijali za svoj, chodia okolo neho na prechádzky, stal sa súčasťou obce.
Podstatná vec, ktorú sme ešte nespomenuli, je vnútorné prostredie. Veľmi dôležité je dbať na to, aby tu ľudia mali vhodné pracovné podmienky. V technickej časti, kde sa pracovníci pohybujú, sme dbali na vnútornú akustiku, všetky priestory sú osvetlené prirodzeným denným svetlom, v objekte netreba svietiť, kým sa nezotmie.
VK: Teší ma, že práve tento aspekt súťažná porota dobre prečítala. Pre pracovníkov sme vytvorili vnútorný priestor, akési átrium, ktoré nájdeme za pohyblivými panelmi. Je to skvelý socializačný prvok, ktorý ľudia fantasticky využívajú a dokonca lepšie, ako som si dokázal predstaviť. Skutočne tam trávia čas, grilujú, pestujú kvety aj paradajky.
A aj pre okoloidúcich je to zaujímavá interakcia, keď sú si schopní s pracovníkmi priamo a prirodzene niečo povedať. Zbavili sme sa ťažkej fasády, za ktorou sa deje niečo, čo ani neviem, že tam je, a nepoznám ľudí, ktorí tam pracujú. Táto vec bola pre nás hrozne dôležitá. Zasadili sme do technického priestoru mäkkú vrstvu, ktorá sa osvedčila.
Štúdio PROGRES architekti ste založili v roku 2006. Ako sa odvtedy zmenila vaša práca?
VK: Premenu vidím v dvoch polohách, v rámci klasickej rutiny a potom aj samotnej práce. Je dôležité povedať, že zmeny sa netýkajú iba nás, ale celého nášho tímu od výborného projekťáka až po celý rad spolupracovníkov, ktorí sa snažia, aby projekty dopadli úspešne.
Keď sme začínali, človek z 80 % navrhoval a projektoval a z 20 % riešil administratívu. Teraz je naša práca košatejšia, obsahuje poradenstvo, účasť v porotách, výučbu aj prednášanie. Je to už o celom súbore schopností, ktoré v práci potrebujeme.
JK: Práca sa zmenila tak, že viac vnímam súvislosti celého projektu. Kam sa stavba umiestňuje, prečo, nakoľko správne je zadanie, či je v poriadku sociálne, či sa vložená energia zúročí a výsledok bude stáť za to. Aj vďaka tomu sa projekty snažíme robiť čo najlepšie a nerobíme ich toľko. Na druhej strane je dobre, že sa nezmenilo naše spoločné vnímanie a princípy, s ktorými pracujeme, napríklad práca so svetlom a s priestorom.
Práca architekta zahŕňa celý súhrn meniacich sa faktorov, od predstavy zadávateľov cez materiály až po OZE a nové technológie. Ako sa pasujete s takýmito výzvami? Učíte sa radi?
JK: Určite sa snažíme učiť, baví nás to. Najlepšie sa mi učí, keď sa na nejakom projekte stretneme s ľuďmi, ktorí niečo vedia, sú výnimoční, potom učenie prebieha jednoduchšie a prirodzene. Je to vzájomne obohacujúce. Chodíme na prednášky, počúvame podcasty, snažíme sa vzdelávať vo všetkých možných oblastiach.
O našich projektoch hovoríme verejne. Snažíme sa tým vystúpiť z komfortnej zóny architekta zavretého v štúdiu. Samozrejme, je dôležité sledovať technické novinky, udržateľnosť, cirkularitu. Ponuka informácií je teraz naozaj široká, niekedy dosť neprehľadná a je skvelé zhovárať sa s ľuďmi, ktorí sa v odbore niekam dostali a sú schopní informácie predávať.
Čím a ako sa snažíte odlíšiť od iných štúdií? Aký je váš „rukopis“? Na svojom webe uvádzate, že vás zaujímajú neštandardné zadania. Môžete nám tento váš prístup objasniť?
JK: Nemám pocit, že by sme mali nastavenú šablónu či spôsob, ako zaobchádzať s každým projektom. Zdá sa mi, že každý je jedinečný. Má svoje unikátne podmienky, zadania investora, dôvod, prečo vzniká.
Snažíme sa vyhodnocovať, čo je v projekte dôležité, čo je treba potlačiť. Myslím si, že naše projekty nie sú zase také čitateľné ako v niektorých štúdiách, ktoré identifikujete na prvý pohľad a ktoré sa najímajú práve kvôli ich rukopisu.
VK: Vždy ma zaujímalo, ako sa v tom danom objekte človek cíti. Uvediem príklad. Mnoho architektov nebýva v priestore, ktorý by si sami navrhovali alebo vytvárali. Nám sa nedávno podarilo získať starú chalupu, kde na sebe mnoho vecí testujem v reálnom prostredí. Navrhovať pre seba je ťažká a tŕnistá disciplína, na začiatku máte tisíce možností a stanoviť si mantinely je zložité.
V prípade zmienenej chalupy som zahodil dve stavebné povolenia, pretože som si dvakrát povedal, že to nie je to pravé. Baví ma priestory zažívať. Pre mňa osobne je pri navrhovaní dôležité, že som schopný posúdiť niektoré veci nielen z 3D modelu, ale že mám veci zažité na sebe a som schopný lepšie pracovať s priestorom a materiálom.
A čo sú neštandardné zadania? Je to niečo, čo vybočuje z bežnej zažitej práce architekta. Je to prístup, ako hoci na prvý pohľad jednoduchú vec alebo zadanie riešiť trochu iným spôsobom alebo nie celkom zažitým riešením, ktoré môže generovať lepšiu odpoveď na zadanie.
Napadá mi projekt, ktorý by sme chceli prezentovať v 2025, je to vstavba do starej stodoly, ktorú sme riešili pre kamaráta. Na začiatku bolo zamyslenie, či ju nechať, zhodiť, zrekonštruovať, alebo vedľa postaviť nový dom. Snažili sme sa analyzovať, nakoľko zaujímavé to miesto je, aký mám k nemu vzťah.
Stodola je postavená sčasti na základoch ovčína zo 16. či 17. storočia. Miesto má taký genius loci, že akýmkoľvek invazívnym zásahom by sme ho poškodili. Napadlo nám preto vložiť do priestoru nezávislú hmotu, drevostavbu, taký dom v dome.
Investor bol úžasný, povedal, že štandardné bývanie má v byte v meste a že k stodole môžeme pristúpiť iným spôsobom, slobodnejšie, extrémnejšie. Napokon sme vnútri vytvorili niečo ako vertikálny zrub, čo je klasická masívna drevená konštrukcia, ktorá levituje na oceľovom rošte a vyhýba sa starému objektu. To je pre mňa prístup, ako pristúpiť k zadaniu neštandardným spôsobom.
Vaše realizácie stvárňujete aj v podobe modelov, na ktoré sa dá siahnuť. Prečo? Bežné sú kvalitný softvér, digitálna realita…
JK: Samozrejme, existujú štandardy, s ktorými sa pracuje, výkresy, 3D modely, vizualizácie. I keď si môžete nasadiť okuliare a určite je to zaujímavá technológia a často pomôže, výsledok práce architekta nie je a dlho, dúfam, nebude len digitálny. Je to hmota, priestor, svetlo, materiál, pocit…
Fyzický model je haptický, môžete si naň siahnuť, môže obsahovať fragmenty skutočných materiálov. Ukazuje svetlo, slniečko v prirodzených podmienkach. Pre klientov aj pre nás je skvelé mať k dispozícii zmenšeninu skutočného objektu. Vo fyzickom modeli nie sú všetky detaily, naopak, v 3D realite už musíte mať všetko premyslené do poslednej kľučky či hrnčeka na stole.
Vlastne tu potom nie je priestor pre predstavivosť a vo výsledku môže byť niečo inak, čo často generuje sklamanie. Podľa mňa modely stále do architektúry patria a sú jej prirodzenou súčasťou. Navyše, taký model je pravdivá vec, nedá sa oklamať. Vizualizáciu môžete pripraviť krásnu s náladou v protisvetle so slniečkom a ani nebudete vedieť, ako stavba v skutočnosti vyzerá…
VK: Aktuálne napríklad pripravujeme pre klientku dostavbu k starému vidieckemu domu, kde práve používame 3D tlačiareň a celý model je vytlačený v malej miere detailu. Modely poskytujeme klientom a keď je potrebné po koncepte prijať zásadné rozhodnutie, nemajú k dispozícii len ploché obrázky, ale na stole aj model.
Oni sa pri ňom zhovárajú, raňajkujú, večerajú… klientka mi napísala, že sa na model už týždeň pozerá, vložila doň žiarovku, rozsvieti si ho, aby videla, ako večer vyzerá. Nosí si ho na záhradu, aby si nasimulovala podmienky slniečka. Pre klientov je to skvelá hmatateľná vec, s ktorou sa dokážu lepšie stotožniť.
Sídlo vašej kancelárie máte v pražských Holešoviciach, nemalá časť vašich realizácií je však v regiónoch. Vidíte nejaké špecifiká regionálnej architektúry?
JK: Ak budete navrhovať objekt pre Šumavu alebo Mělník, bude vyzerať inak. Je to ovplyvnené miestami, ktoré majú rozdielne podmienky, svoju subkultúru, komunitu. Na druhej strane sa mi zdá, že naša republika zase nie je taká veľká a špecifiká nie sú natoľko pestré alebo odlišné ako v niektorých iných krajinách.
VK: Pochádzam zo západných Čiech a mám k nim silnú väzbu. Takže časť zákaziek sa na ne vzťahuje. V rámci plzenskej neziskovej organizácie Pěstuj prostor sme mali prednášku, kde sme práve riešili zameranie práce architekta v regiónoch, kde je ovplyvnená sociálnymi väzbami, keď nám nie je ľahostajné, čo sa v lokalite deje a človek je tam aj angažovaný.
Otázka na záver, kde chcete byť o 10 rokov?
JK: Pre mňa je dôležité, aby v našej práci nenastala stagnácia, ustrnutie, aby sme sa vyhli zabehnutým koľajam. Zdá sa mi fajn pracovať na projektoch, na ktorých sa niečo nové učíme a niekam nás posúvajú. Práca ma baví, niekedy je to vášeň, niekedy nervy, niekedy radosť, niekedy zmar.
V poslednom čase si však čím ďalej, tým viac uvedomujem, že sú v živote omnoho dôležitejšie veci, že je to len jedna z jeho súčastí a všetko by do seba malo prirodzene zapadať. Bol by som rád, aby to tak do seba zapadalo aj ďalších desať rokov.
VK: Máme na našu budúcnosť podobný pohľad. Alfa a omega je pracovať spoločne s ľuďmi na jednej vlne, keď v tíme panuje skvelá nálada. Potom ide všetko omnoho lepšie a práca nás musí baviť.
Ing. arch. Vojtěch Kaas
Domažlický rodák, vyštudoval Strední umeleckopriemyselnú školu nábytkársku v Prahe a architektúru na Vysokom učení technickom v Prahe, vzdelanie získal aj na Technische Universität Dresden. V odbore architektúry sa pohybuje takmer 17 rokov. V roku 2006 spoluzaložil ateliér PROGRES architekti.
Ing. arch. Jan Kalivoda
Narodil sa v Prahe. Vyštudoval architektúru na Technickej univerzite v Prahe. Pôsobil v Štúdiu Ivana Kroupu, zúčastnil sa množstva výstav a medzinárodných workshopov. V roku 2006 spoluzaložil ateliér PROGRES architekti.
