Počiny a prečiny

Aký je rozdiel medzi architektmi, ktorí sa k prvkom gýča hlásia alebo sa s nimi hrajú, ironizujú a pritom si zachovávajú svojský štýl a tými ostatnými? Jedni i druhí vo svojom okolí vzbudzujú rozporuplné pocity. Samoarchitekti sa dobrovoľne podujímajú na nezávislý, vzdelaním i skúsenosťami a už vôbec nie vkusom zaťažený nový pohľad na architektúru vlastného obydlia. Architektonicko-stavebný počin obyčajne vzniká s hlbokým presvedčením o výnimočnosti diela. Prečinom sa stáva vo chvíli, keď si dá príliš záležať na okázalosti, roztopašnej zdobnosti, dôsledným a bezobsažným nasledovaním historického štýlu. Nevie byť sám sebou. Vonkajší vzhľad rodinného či obytného domu nemôže byť výlučne osobnou záležitosťou majiteľov nehnuteľnosti.

Prečo? Už len pre tú skutočnosť, že vlastníci obyčajne sedia vnútri svojho sídla, ktoré je bez výstrahy a slobodného výberu vystavené na obdiv okoloidúcich a nebodaj aj naprotibývajúcich. Tí vnútri sú oslobodení od pohľadu na vlastný výtvor, ostatní už môžu len hľadieť na stavebný skvost bez toho, aby si mohli vybrať či sa im to páči, alebo nie. Ako to vlastne je? Všetko, čo sa páči malým či veľkým investorom je dovolené? Domy okázalé, pitoreskné, groteskné, prezdobené, s umelou patinou sa spájajú s prvoplánovou snahou zapáčiť sa. Bezhraničný gýč vypustí spod svojich rúk nejeden stavebník, ktorý ani na chvíľu nazapochybuje, kým dohotoví svoje dielo…

Ojedinelé originály vznikajú vždy tam, kde je nutné odpovedať či dopovedať alebo prevládne nevyhnutnosť vyjadriť sa. V závislosti od situovania sa o týchto objektoch viac či menej diskutuje, avšak vždy sú zárukou spomienky a dôležitým bodom v mentálnej mape mesta. Sú orientačným bodom v priestore a oveľa väčším osviežením ako unifikované stavby postavené za sumy s množstvom núl.		Tabuľkovo perfektná architektúra, zasadená do prostredia s nezmeneným charakterom a s použitím znakov výtvarného diela. Prvky malej architektúry neabsentujú – dom výškovo nepresahuje okolitú zástavbu, farebnosť je zvolená s citom, kompozične nadväzuje na súčasnú zástavby. Ako vidieť, nie je jednoduché architektúru predpísať či definovať!

Možno však všetkým vyčítať ich vášeň?

Pripomeňme si najväčších gýčiarov-rozprávkarov, ktorých stavby podnes milujú tisíce obdivovateľov a spochybňujú či odmietajú zástancovia čistej architektúry. Takému Christianovi Hunzikerovi (Villa Kunterbrunt) bolo od začiatku jasné, že tvorí gýč – nijaké opakovanie prvkov, každý detail iný, pôsobivosť a nápadnosť. Pre neho bol gýč únikom zo strnulosti dobrého vkusu, uvoľnenie sa z osídiel kánonu obecne akceptovanej architektúry. Neslobodno zabudnúť na hravosť a fantáziu Antonia Gaudího (Casa Milà, Sagrada Familia). Jeho architektúra predsa nenapodobovala, ale, ako on sám tvrdil, nanovo stavala na arabsko-španielskom štýle, ktorý mal splynúť v rozvlnených fasádach jeho stavieb so secesným tvaroslovím. Výsledkom je neobyčajné spojenie tradície a avantgardy, ktoré dalo jeho stavby do neustáleho pohybu; nič nie je pokojné a ani pravidelné.

A čo taký desaťročia medializovaný sused z Rakúska? Stavby Friedensreicha Hundertwassera (motorest Bad Fischau, Hundertwasserov obytný dom vo Viedni) pôsobia ako hračky, ktoré ktosi umiesil zo špirálovitých obrazcov. Ešte stále u svojich odporcov vyvoláva zdesenie. Niekoho dobrý vkus sa pri jeho architektúre cíti v ohrození, iní sú nadšení ako deti, ktorým neboli v detstve dopriate hračky – napokon, nikto nie je ľahostajný.

Môj dom, môj hrad, môj pozemok, môj názor! Sestra renesancie? Za vzor poslúžila nevhodná antika. Farebné riešenie však korešponduje s dobou. Pri prechádzaní obytnými časťami miest, kde panel kryje tepelná izolácia s omietkou, zväčša so zažmúrením oka pozorujeme tú istú charakteristickú črtu. Jediné, čo by sa ťažko hľadalo, je balustráda aj na oplotení.		Roľnícky charakter s hradným štýlom dodal domu jedinečnosť s duálnym charakterom rytierskeho pohoniča. Sklon k veľkoleposti však nemožno poprieť nikomu. Zaujímavé by určite bolo porovnanie priority – kozubu a televízneho prijímača. Čo treba ale podotknúť je to, že dom si drží charakter: množstvo zelene je porovnateľné so stredovekým námestím.

Dilema – spokojní užívatelia, ale aj pozorovatelia – nebude asi nikdy vyriešená. Existuje vôbec prijateľné východisko pre všetkých? Stavby štýlových, ale aj malých gýčiarov sú v obľube. Rozhodne sú obľúbenejšie ako architektúra, ktorá sa snaží, aby nikoho neurazila, taká, čo sa bez nápadu opakuje a často sama nevie, kadiaľ sa má uberať: dokola hrá na istotu osvedčenej moderny. Ponechajme si teda nadhľad. Gýč či umenie sú prípady, kde zapochybuje aj odborník.

…je čas dovoleniek a k nim patrí aj rozmarná architektúra prímorských centier cestovného ruchu. Bez slnka, davov turistov a gýčových hotelov či penziónov, ktoré zdobnosťou a hriechmi južanského spôsobu stavebníctva splnia všetky očakávania chtivých klientov, to už asi nepôjde… To, že jestvuje užitočnosť hravého a romantického gýča dokazuje skutočnosť, že jeho čaro môže vyvážiť pocit únavy z každodennosti…

Dušan Ševela, Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský, regnUM, rik, Miriam Turancová

Dušan Ševela je študentom FA STU v Bratislave, členom organizácie architektúry pre trvalo udržateľný rozvoj; vystavoval doma i v Českej republike, s praxou v slovenských aj zahraničných ateliéroch, s mottom: „Architektúra je milenka, za ktorou treba chodiť.“

Marína Ungerová je redaktorkou časopisu Môj dom.