Martin Bišťan: Architektúra nie je len tovar

Architekt – manažér

Príbeh architekta Martina Bišťana sa odvíja už od začiatku 80. rokov minulého storočia, keď skončil Fakultu architektúry na SVŠT, ale osoba slobodného tvorcu sa naplno rozvinula až po novembri ’89. Onedlho po spoločenských zmenách odišiel z Projektového ústavu obchodu a cestovného ruchu a s kolegom Petrom Abonyim založil AB architektonický ateliér. Po odchode Petra Abonyiho v roku 1994 sa ateliér vyprofiloval na tvorivú skupinu architektov so širokým záberom – od bytových a občianskych budov cez sakrálne, hotelové a reštauračné až po supermarkety a výrobné objekty, pričom členovia nebočia ani od urbanistických projektov a návrhov interiérov.

„V súčasnosti má ateliér v Ružomberku osem stálych členov a ďalších zamestnávam podľa veľkosti zákaziek,“ hovorí Martin Bišťan, ktorý ako šéf kancelárie nepresadzuje svoj výlučný patent na správny názor. „Pri každej zákazke sa urobí vnútroateliérová súťaž, kde sa rešpektujú názory kolegov. Táto diskusia má aj pre mňa veľkú výhodu a význam, pretože každý z nich má svoj vlastný prístup k tvorbe, ktorým konečný produkt obohacuje.“ Ako ďalej zdôrazňuje architekt Martin Bišťan, v takejto atmosfére kolektívneho snaženia prevláda tvorivý pocit slobody a sebarealizácie. A ten je podľa neho potrebný aj do budúcnosti, keď sa architekt z jeho ateliéru osamostatní. Nezačína totiž s trpkosťou v duši, že musel zakladať ateliér pre nedostatok autorskej realizácie. Sám seba pritom vidí v roli koordinátora, ktorý ma pre ateliér zháňať prácu a tvoriť základné ideové koncepcie. „Na nič iné v podstate ani nemám čas,“ vzdychne si Martin Bišťan, ktorý chtiac-nechtiac priznáva svoju novú – manažérsku pozíciu vedúceho architekta.

Rodinný dom v Devíne. Autori: Martin Bišťan, Stanislav Šutvaj

„Napriek veľkej organizačnej zaneprázdnenosti sa v ostatnom čase vraciam k môjmu snu, ktorý má azda každý tvorivý architekt – kresliť a aspoň na chvíľu zabudnúť na počítač. V súčasnosti pracujem na dvoch hotelových stavbách, ktoré výlučne tvorím a kreslím ako pero­kresbu v perspektívach a pohľadoch. Je to krásna práca a napĺňa ma to ako máločo predtým. Myslím si, že takto pochopená a stvárnená myšlienka dá klientovi oveľa viac ako realistická vizualizácia.“

Dialóg s investorom

Aktívnu komunikáciu presadzuje AB ateliér aj v dialógu s investorom, a to od samotného začiatku projektu. „Ak totiž prevážia zásahy investorov, často je to odvar prvotných ideí architektov,“ myslí si architekt Bišťan a upozorňuje na momenty, keď miera zisku zatieni všetko ostatné. „Samozrejme, bez zisku to asi nejde, ale architektúra by mala pôsobiť niekoľko rokov a súčasne rešpektovať aj pamiatkarské a iné ochranárske obmedzenia. Tieto faktory sa na rozdiel napríklad od Čiech rešpektujú u nás oveľa menej. Je to aj vec nekultúrnosti národa, pričom u našich západných susedov spoločnosť podrží architekta oveľa viac.“

Miera kompromisu závisí podľa architekta od veku, pričom ju významným spôsobom ovplyvňujú – ako inak – peniaze. Keď je architekt mladý, vnútorne je oveľa viac proti kompromisom, ale v skutočnosti je za ne, pretože peniaze pre život naliehavo potrebuje. Najmä keď zákazku vyhrá v súťaži, je jeho nábeh na kompromisy oveľa väčší. A to nie je dobré, pretože idea súťaže je nosná. O to viac ustupuje investorovi, ktorému je vďačný za zákazku. „Vo vyšších vekových kategóriách je architekt menej invenčný a viac unavený životom, ale práve preto je menej kompromisný,“ rozvádza svoju teóriu architekt Bišťan. „Pravda, sú aj osvietení investori, pri ktorých je šťastím urobiť kompromis, pretože ich nápady sú dobré.“

Architekt by mal tak celý život pôsobiť aj ako osvetový pracovník vplývajúci na investora, často s ním nesúhlasiť, a keď treba, aj odstúpiť od zákazky. V ostatnom čase to tak robí aj AB architektonický ateliér a jeho vedúci tvrdí, že to ateliéru nielen neškodí, ale naopak, veľmi pomáha. „Každý, kto k nám príde, vie, čo od nás môže očakávať,“ vysvetľuje Martin Bišťan. „A to je neporovnateľne výhodnejšia pozícia pri rokovaní.“

S vylúčením anonymity

Kto sa však rozhodne pre AB ateliér, môže si byť istý, že jeho požiadavky budú pozorne vypočuté, lebo investor je pre jeho členov spolutvorcom. Architekt Bišťan ponúka príklad: „Môžem nejakú ideu nazvať rodinný dom, ale keď nenájdem investora, ktorý je v ňom ochotný bývať, dovtedy to pre mňa nie je rodinný dom. Asi som veľký pragmatik, pretože priestor vytvorený architektom má pre mňa cenu jedine vtedy, keď ho schváli užívateľ,“ hovorí architekt a jedným dychom dodáva, že všetko dobré, čo doteraz vytvorili, vzniklo za spolupráce s dobrými investormi.

Ateliér odmieta vytvárať anonymné budovy – čiže naprojektovať budovu podľa svojich predstáv, nájsť realizátora a až potom jej dať určenie. Taká stavba môže potom stáť kdekoľvek, za akýchkoľvek okolností, a dokonca aj autor môže byť ktokoľvek. Chýba jej nielen identita, ale aj povestný genius loci.

Povedľa adresnosti, ktorá odmieta zopakovanie hoci aj úspešnej stavby, je ďalším typickým znakom ich tvorby použitie prírodných materiálov z blízkeho okolia stavby. „Je predsa nezmyselné voziť na dom pod Tatrami kameň zo Španielska, Brazílie či Afriky, hoci je to bežné aj mimo Slovenska,“ tvrdí Martin Bišťan a súčasne zdôrazňuje primeranú mierku objektu slovenským reáliám.

Minimalizmus s výhradami

Pri otázke štýlového výrazu nie je Martin Bišťan vyhranený, pričom opäť zdôrazňuje adresnosť užívateľa. Inými slovami, aj minimalistická architektúra je skvelá, keď sa aj jej užívateľ stotožní s týmto tvaroslovím. Odmieta však tzv. násilný minimalizmus, ktorý je v súčasnosti takmer až módnym trendom. Sám architekt síce inklinuje k estetike čistých tvarov, ale nie je to všeobecne platná formulka pri riešení všetkých architektonických situácií. „Krásnou minimalistickou architektúrou je určite Chatám Sofér od Martina Kvasnicu,“ hovorí architekt Bišťan. „V tom prípade vystihuje ideu a nič iné sa tam nehodí. Minimalizmus sa hodí aj k ďalším objektom, ktoré dávajú vyniknúť svojmu obsahu – napríklad múzeá či galérie. Nie som však nadšený, keď sa minimalistická architektúra umiestni do členitého horského prostredia a divákovi sa tvrdí, že práve ona zabezpečuje lepšie vnímanie krásy. Obávam sa, že tento prístup je skreslený.“

Tieto slová vyplývajú aj z architektovho názoru, že architektúru netvorí len architekt, ale vplýva na neho prostredie a investor. Práve tieto dva faktory rozhodujú aj o štýle, ktorý by nemal byť len tvrdým presadzovaním autorských nápadov znásilňujúcich budúceho užívateľa, zaklínacou formulkou tej najsprávnejšej cesty.

Hľadanie sakrálneho priestoru

Je len prirodzené, že tieto princípy si Martin Bišťan premietol aj do významnej oblasti svojho záujmu – sakrálnej architektúry. Začal sa ňou zaoberať už v treťom ročníku na vysokej škole, čo koncom 70. rokov minulého storočia nebolo príliš populárne. Prvé rekonštrukcie robil ešte ako študent – tie však boli ešte bez autora. Z toho obdobia pochádza aj spolupráca s vynikajúcim slovenským výtvarníkom Vincentom Hložníkom, ktorý ho ešte ako študenta prizval na spoluprácu pri interiéroch rímskokatolíckeho kostola v Starom Smokovci.

„Keďže som mal problémy s typológiou priestoru, začal som si zháňať literatúru,“ hovorí Martin Bišťan. „Veľa prác z tejto oblasti však u nás nebolo, preto som si to musel naštudovať zo zahraničných zdrojov. Našťastie, spolu s ďalšími kolegami, ktorí sa o sakrálne umenie zaujímali, sme našli pomoc u profesora Ladislava Hanusa, azda najväčšieho dobového znalca sakrálneho umenia a kultúrnosti vôbec.“

V druhej polovici 80. rokov vytvorili mladí architekti prvé teoretické podklady pre architektonickú typológiu sakrálnych stavieb, ktoré boli zverejnené v roku 1993. Aj preto sa ťažisko tvorby Martina Bišťana v tom období celkom prirodzene presunulo do sakrálnej oblasti. Výsledkom bolo 24 rekonštrukcií existujúcich kostolov a kultúrnych pamiatok a šesť nových sakrálnych priestorov, z ktorých najvýznamnejšie sú dva kostoly na Orave: v Medzibrodí a v Lomnej.

Kostol v Lomnej a vzťah k cirkvi

Veľkú odozvu medzi odbornou i laickou verejnosťou vyvolal najmä Rímsko-katolícky kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Lomnej, za ktorý získal Martin Bišťan (v spolupráci s P. Abonyim) v roku 1997 Cenu Dušana Jurkoviča. Vyzdvihované boli predovšetkým duchovné a výtvarné kvality, ich čitateľnosť a spontánne prijatie občianskou pospolitosťou. Samotný Martin Bišťan zaraďuje túto realizáciu medzi najlepšie sakrálne stavby, ktoré ateliér doteraz vytvoril. „Kostol však vznikal za neuveriteľne náročných okolností,“ spomína architekt. „Bol tam jediný autožeriav, takmer všetko ostatné sa robilo ručne. Keď do Lomnej prišli architekti Milučký so Svetkom, nechceli veriť, že to nerobila profesionálna firma s veľkým zázemím. Dovolím si však tvrdiť, že kostol mohol vzniknúť len ako výsledok nevšedného entuziazmu, ktorý prináša vytúžený dialóg architekta a pospolitosti. Ten súčasne prispieva k zvyšovaniu prestíže architektúry v spoločnosti.“

Rímsko-katolícky kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Lomná. Autori: Martin Bišťan, Peter Abonyi. V roku 1997 autori za toto dielo získali Cenu Dušana Jurkoviča.  Foto: František Šlachta

Martin Bišťan sa zároveň domnieva, že autor sakrálneho priestoru by mal byť veriaci či aspoň by mal mať vzťah k niečomu, čo je nad nami niekde „hore“. Len potom môže s úctou naštudovať a pochopiť zvyky daného náboženstva a liturgické predpisy. Chápe, že musí viesť dialóg s vyššími predstaviteľmi danej cirkvi, vypočuť a akceptovať ich pripomienky. „Pri predpisoch a liturgických danostiach je to často veľmi zložité,“ upozorňuje architekt. „Niekedy žasnem, ako môže byť už prvá štúdia architekta úplne mimo cirkevných požiadaviek. Potom vznikajú nesprávne názory architektov kritizujúcich nekomunikatívnosť predstaviteľov danej cirkvi. V drvivej väčšine však architekt nerozumie požiadavke investora a vzniká hlboké nedorozumenie.“

V tomto smere uvádza Martin Bišťan príklad švajčiarskeho architekta Maria Bottu, ktorý vytvoril nádherné sakrálne stavby. Hoci v ostatnom čase ide o prevažne menšie kaplnky, vždy si s veľkou pokorou a precízne naštudoval, čo sa od neho vyžaduje. Samozrejme, do výsledného stvárnenia vložil aj svoj autorský potenciál. Súhlasí však aj s výhradami k cirkevným predstaviteľom, ktorí nepochopili skvelé projekty. K takým patrí kostol na Teplickej ulici v Bratislave od Ľuba Závodného – špičkový sakrálny priestor od projektu až po realizáciu. Žiaľ, farár nedosahoval úroveň tvorcu, nepochopil ho a kostol pokazil.

Historické prostredie

S inými regulatívmi prichádza súčasný architekt do kontaktu v historickom prostredí, kde sa pri konfrontácii s minulosťou nestretáva len s jej tvorcom, ale aj s názorom pamiatkarov. „A tí majú výraznú tendenciu chápať každý historický objekt bez ohľadu na jeho zaradenie ako múzeum,“ hovorí Martin Bišťan, ktorý zase pred pamiatkarmi argumentuje, že súkromník nekupuje kultúrnu pamiatku ako múzeum pre návštevníkov, ale chce ju využiť na novú funkciu. „Tam treba nájsť zdravý kompromis, akým spôsobom k pamiatke pristúpiť a do akého obdobia ju dostať.“

Za príklad architektovej voľnosti, ktorú autor nezneužil, uvádza sklenené pyramídy v Louvri od Ming Peia. Tie sú dnes vzormi kultúrnosti, múdrosti a dôvtipu. V období svojho vzniku síce vyvolali búrku nevôle, ale neskôr sa tento „arogantný čin“ prehodnotil ako odvážny s nadčasovým rozmerom. Dnes už pamiatkari poučení vlastnou chybou hodnotia takéto veci s obdivom. Podľa architekta Bišťana chýba väčšia sebareflexia úradníkov pri hodnotení projektov.

„Klobúk dole pred investormi, ktorí dávajú obrovské čiastky do záchrany pamiatok,“ hovorí Martin Bišťan. „Tie by totiž pod štátnou kuratelou dávno padli. Trestať a penalizovať takýchto investorov je absolútne nelogické a hlúpe. Preto treba nájsť kompromis a zvážiť, či nechať puristicky zachované pamiatky padnúť, alebo presvedčiť investora, aby z nich zachoval čo najviac historického.“

V tomto smere AB architektonický ateliér pripravil projekt rekonštrukcie Pongrácovskej kúrie v Liptovskej Ondrašovej – národnej kultúrnej pamiatky z obdobia renesancie, ktorá bola v pokročilom štádiu devastácie. Ich cieľom je spolu so súkromným investorom zachovať a kompletne zrenovovať pôvodné hodnoty tejto zaujímavej architektúry a prístavbu poňať ako súčasnú kompozíciu.

Či už ide o Pongrácovskú kúriu, alebo ďalšie súčasné projekty AB ateliéru, všetky vznikajú s ambíciou, že budú ešte lepšie ako predchádzajúce realizácie. Aj ony však predpokladajú pevné zázemie poznania, že dobrá architektúra si vyžaduje kultúrnu a vyvinutú spoločnosť s funkčnou strednou vrstvou.

„Hoci to pre Slovensko ešte celkom neplatí, dúfam, že aj u nás spoločnosť čoskoro pochopí potrebu kvalitnej architektúry,“ dodáva Martin Bišťan – architekt, pre ktorého architektúra nie je len tovar.

Martin Bišťan

Narodený v roku 1955 v Bratislave
 
1974 – 1980 Fakulta architektúry SVŠT Bratislava
1980 – 1985 Celprojekt Ružomberok
1983 Rekonštrukcia rímskokatolíckeho kostola v Starom Smokovci (spolu s výtvarníkom Vincentom Hložníkom)
1985 – 1992 PRÚOCR Bratislava, ateliér Ružomberok
1992 zakladá AB ateliér, s architektom Petrom Abonyim
1994 po odchode architekta Petra Abonyiho obnovuje AB ateliér a sťahuje sa do vlastnej budovy v Ružomberku
1994 – 1997 členmi alebo spolupracovníkmi AB ateliéru sú architekti bratia Rasťo a Martin Gromnicovci, Robert Weidlich a Paľo Horváth; v rokoch 1999 – 2001 prichádzajú architekti Stano Šutvaj a Marián Švec, v roku 2006 prichádza Michal Vierik
1997 získal Cenu Dušana Jurkoviča za Rímsko-katolícky kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Lomnej; účasť na výstave Architektúra strednej a východnej Európy rokov deväťdesiatych, Lipsko, Peking, Paríž, Londýn

Projekty a realizácie

1991

• 1. miesto v súťaži na kostol sv. Jozefa vo Svite, spoluautor architekt Jozef Hyravý – stavba sa nerealizovala

1993

• projekt a začiatok realizácie Rímsko-katolíckeho kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Lomnej, spoluautor architekt Peter Abonyi;
• 1. miesto v medzinárodnej trojkolovej súťaži na kostol a pastoračné centrum Piešťany (19 slovenských kolektívov, 3 z Rakúska a 1 z Nemecka), spolu­autor architekt Ivan Kolenič

1994 – 1995   

• Územný plán Ružomberok, spoluautor architekt Ján Petrek

1998 – 1999   

• 1. miesto v súťaži na prestavbu Námestia slobody v Ružomberku a následná realizácia námestia

2002   

• projekt a realizácia hotela Tri Studničky, Demänovská dolina, spoluautori architekt Stano Šutvaj a architekt Marián Švec;
• novostavba Kláštora školských sestier OSF v Ružomberku, spoluautori architekt Stano Šutvaj a architekt Peter Abonyi (oba projekty boli v roku 2002 nominované na Cenu Dušana Jurkoviča)

2002   

• 1. odmena v súťaži na riešenie Predstaničného priestoru Hlavnej stanice ŽSR v Bratislave, spoluautori architekt Stano Šutvaj a architekt Marián Švec

2003   

• rozpracované projekty a realizácie viacerých verejných a polyfunkčných stavieb v Bratislave a Prešove

2004   

• Projekty horských chát Donovaly – realizácia 2005;
• Interiér Hotela Crowne Plaza (bývalý Hotel Forum) v Bratislave, spoluautori: architekti Zuzana Cambelová, Stano Šutvaj, Marián Švec, Róbert Weidlich (realizácia 2005);
• Nominácia hotela Tri studničky na cenu CE.ZA.AR 2004

2005   

• Územný plán Donovaly;
• Aktualizácia územného plánu Ružomberok

2006   

• Projekt areálu firmy E-Mont v Ružomberku;
• Projekty víl v Žiline a v Devíne;
• Štúdia Hotel Havrania – rekonštrukcia a prístavba areálu;
• Chaty na Donovaloch – realizácia komplexného areálu;
• Štúdia Ranča v Karpatoch;
• 2. miesto vo vyzvanej urbanistickej a architektonickej súťaži na nový areál Katolíckej univerzity v Ružomberku

2007   

• začiatok spolupráce so štúdiom B52 v Bratislave na veľkých projektoch;
• Štúdia Vily na Štrbskom Plese;
• Vily v Bratislave a Trnave;
• začala sa spolupráca s ateliérom A02 Ing. Jána Lukáča;
• Štúdia rekreačného areálu v Tatranskej Lomnici – 1. miesto v súťaži;
• Rekonštrukcia a prístavba hotela vo Vrátnej doline;
• Areál firmy MTS – Bosch Rexroth na Hornej Orave (projekt a začiatok realizácie);
• Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky Pongrácovská kúria v Liptovskej Ondrašovej

Ľudo Petránsky
Foto: Martin Bišťan, František Šlachta