Čo vlastne robí naše mestá takými pestrými a farebnými?
Pre mesto charakteristická pestrosť kultúr a národnostného, či etnického koloritu nakazila už aj oblasť stavebníctva. Podľa najnovšej módy niekdajšie „sivé myšky“ mestskej panorámy – (paradoxne) bytové domy, inak známe ako paneláky - dnes hýria všetkými farbami.
Radšej viac ako menej
Obyvateľ mestského sídliska začal byť postupne otupený monochrómnou tonalitou svojho prostredia. Sivé neomietnuté panelové domy sa v jeho očiach pripodobnili ku skladisku krabíc či králikárni. V asi najznámejšom z týchto sídlisk – Petržalke sa nik nevyznal. Ľudia bez zjavných záchytných bodov strácali orientačný zmysel. A to aj napriek rôznym počtom poschodí, vchodov a najmä rôznym typom bytových jednotiek, ktoré podmienili vznik niekoľkých dispozične odlišných typov samotných panelákov. V monumentálnych rozmeroch, a najmä rýchlosti výstavby celého sídliska, sa tieto detaily strácali. Rast panelových sídlisk ako húb po daždi zatienil, vlastne na krátky čas aj znemožnil rast zelene. Niet sa čo čudovať čoraz častejšiemu prirovnávaniu obydlí k betónovej džungli. No betón rozhodne nevonia domovom. Je tvrdý, surový, a hlavne anonymný.
Smäd treba uhasiť
Jednou z mnohých ďalších nevýhod panelového bývania boli aj pomerne vysoké úniky tepla. Prípadne naopak, neznesiteľné letné horúčavy najmä v najvyššom podlaží. Na tento problém sa však našlo riešenie, ktoré zároveň poskytlo možnosti riešiť aj dovtedajšiu monotónnu bezútešnosť – zatepľovanie. Po zateplení sa fasáda domu nanovo omietne. No už to nebude uniformná šeď. Každý dom má možnosť byť jedinečným. Ak už predchádzajúce toľko osočované stavebné obdobie nanútilo chabo variabilnú dispozičnú typológiu bývania, teraz je možné dosiahnuť rôznorodosť aspoň vizuálnu. Nedá sa poprieť, že zateplené bytové domy vyzerajú prívetivejšie ako hrubo tmelené praskliny v panelových dielcoch. Minimálne tieto domy omladli. Ostatne to zväčša cieľom módnych hitov býva. Avšak, nebyť zateplenia vďaka ktorému sa fasáda nielen obnovila, no najmä skvalitnila, z hľadiska bývania by prakticky nedošlo k žiadnemu zlepšeniu. Nanajvýš na úrovni ilúzie. V Petržalke, a mnohých ďalších sídliskách, je dodnes problém s orientáciou. Ten je totiž spôsobený aj zložitým urbanistickým riešením, kedy návštevník (domáci sa už zväčša vyznajú) často musí obchádzať napoly uzavreté bloky a ľahko pri tom stratí smer. Nakoniec, aj čerstvo namaľovaná králikáreň zostane len králikárňou.
Nearchitektonický zásah do urbanizmu
Kuriozitou v tomto zatepľovacom trende je návrhár novo vznikajúcej „výzdoby“ mesta – obyvateľ-laik. O tom, do akého „modelu“ sa bytový dom zaodeje, väčšinou rozhoduje jeho obyvateľ. A keďže tam nežije sám, neraz sa spoločenstvo vlastníkov riadi heslom koľko ľudí, toľko chutí. Výsledok je tak často pestrejší ako impresionistická paleta. Pokiaľ by sa o podobný kúsok pokúšali obyvatelia historických mestských centier, s veľkou pravdepodobnosťou by narazili na odpor prinajmenšom pamiatkarov. Narušilo by to harmóniu urbanistického celku a pravdepodobne aj autentickosť pamiatky. Hoci panelovým sídliskám pamiatkovú hodnotu môžeme pripísať len veľmi ťažko, napriek tomu, že niektoré z nich sú architektonickými lastovičkami, predsa len urbanistická kvalita sa im uprieť nedá.
Rozsiahle bloky bývali projektované ako celok. Nová pestrofarebnosť, kde každý dom si vyberie vlastnú vizáž, tento celok rozdrobuje. Donedávna navzájom, aj keď kostrbato, komunikujúce príbuzné dispozičné typy sa odcudzili. Každý hovorí sám za seba a sám so sebou. A ani to nie vždy. Dokonca aj niektoré jednotky rozdelené vstupnými bránami sa vyčlenia aj vizuálne. Budova je tak rozpoltená, a ak aj mala nejaký architektonický potenciál, ten ustúpil potrebám jedinečnosti. Ňou by sa potom vysvetlila ona svojvôľa, ktorá nekomunikuje a nevidí ďalej od vlastného prahu.
Nevyužitý potenciál
Tento text ani zďaleka nemá byť namierený voči estetickej renovácii sídliskového zovňajšku. Skôr voči tomu bez-estetickému. Vôbec je zaujímavé, ako dokáže taká zmena fasády premeniť aj okolie v ktorom sa nachádza, a napriek tomu je zverená prakticky do rúk jedincov. A navyše jedincov väčšinou bez urbanisticko-estetického cítenia, ako ukazuje niekoľko príkladov. Popri nich sa však ukázalo aj zopár takých, ktoré naopak výborne ilustrujú skvalitnenie architektonického komplexu. Napríklad tým, že sa ponechá pôvodné farebné riešenie zdôrazňujúce architektonické prvky (lodžie, niektoré konštrukcie, parter …). Poprípade sa takáto farebnosť vytvorí. Práve v dôraze tkvie moc farebnosti – môže vyzdvihnúť, potlačiť či celkom zmeniť. Žiaľ neodbornosť zadávateľov hľadí skôr na výnimočnosť a zaujímavosť. Akoby sa opäť vrátili k barokovému potvrdzovaniu spoločenského statusu prostredníctvom výzdoby architektúry. Tá baroková však vždy viac či menej komunikovala s daným prostredím a skôr podporovala ambície stavby, ako by ich rušila. To pre väčšinu nanovo „nahodených“ panelákov neplatí. Naopak, rôzne pestré vzory, najčastejšie pásy, menia rytmiku aj vizuálne pôsobenie hmoty. Kým hmota zdôraznila vertikálnu komunikáciu, napríklad schodište, maliarske štetky jej položia do cesty nejednu horizontálnu prekážku. Ak fasáda túžila iba po čistote členenej len okennými otvormi, so zdôrazneným vstupom, „módni návrhári“ zatúžili po bohatšom, a najlepšie asymetrickom členení. Potom príjemne prekvapí stretnutie s jemným farbeným doplnkom, ktorý napríklad vyzdvihne rytmiku okenných otvorov, či iných architektonických prvkov. Najčastejším prípadom decentného, a pritom podporujúceho, narábania s farebnými doplnkami je tónovanie balkónov a lodžií – azda najvýraznejších prvkov v exteriéroch bytovej architektúry.
Po dvadsiatich rokoch
Mestskému urbanizmu a „novoodievaniu“ starších bytových domov je len na škodu akýsi večný strach z predrevolučnej výstavby. Strach z uniformnosti, taký silný, že radšej rozbije celok na množstvo pseudooriginálnych jedinečností. Strach z predrevolučných stavieb samotných. Taký silný, že sa ich snažíme prekryť farebnými dekoráciami, potlačiť ich svojbytnosť. Ešte stále sa na ne nedokážeme pozerať ako na architektúru. Iste, ich kvality možno nie sú najvyššie, ale tvoria súčasť našej histórie, kultúry a najmä života. A tvoria ju ako súčasť urbanistického celku, na čo sa dnes väčšinou zabúda. V konečnom dôsledku, ak sa pozrieme na väčšinu dnešných bytových domov, s výnimkou kvalitnejšieho materiálu sa toho veľa nezmenilo. Možno len to urbanistické hľadisko už nie je také ďalekosiahle.
Text a foto: Barbora Tribulová
