Autorský zákon v architektúre
Každý rok uzrú svetlo sveta nové architektonické skvosty, ktoré nesú slávne mená svojich autorov, ako aj mená mladých talentov. Architekti sa doslova predbiehajú v netradičných riešeniach a tvaroch svojich stavieb. Zárukou uchovania neopakovateľnosti takýchto diel by mali byť okrem etiky aj funkčné právne predpisy. O tom, či je to naozaj tak, sme diskutovali s odborníkmi v oblasti práva a architektúry. Viacero odborníkov sa zhoduje v názore, že ochrana autorských práv je dôležitá, avšak na Slovensku pretrváva slabé právne povedomie. Súčasný zákon v praxi preto často nahrádza snaha autora o diskusiu a sila jeho argumentov.
K otázkam postavenia súčasného autorského zákona v praxi a jeho slabinám, k tomu, čo môže autor urobiť v prípade, že sa porušia jeho autorské práva, a ako predchádzať ich porušovaniu, sa vyjadrili podpredseda Slovenskej komory architektov Ing. arch. Peter Beňuška, špecialista na právo duševného vlastníctva JUDr. Ing. Miroslav Chlipala, významný funkcionár v oblasti architektúry a činný architekt, Ing. arch. Martin Drahovský, riaditeľ úradu Slovenskej komory architektov JUDr. Vladimír Hutta, CSc. a známy architekt Ing. arch. Ivan Matušík.
Ako vnímate postavenie autorského zákona na Slovensku z hľadiska ochraňovania autorských práv k architektonickému dielu?
P. Beňuška: Pozitívom je, že Autorský zákon vo svojich príslušných paragrafoch definuje architektonické dielo a špeciálne preň vyčleňuje niektoré formulácie. V praxi sa však naďalej stretávame so slabým postavením autora architektonického diela, ktoré nie je tak špecifikovateľné ako autorstvo obrazu, literárneho alebo hudobného diela. Otázku autorského práva na architektonické dielo nerieši len Slovensko, ale aj veľa iných vyspelých európskych štátov. Problém nevidím v zákone ako takom, skôr v celkovo slabom spoločenskom uznaní autorských práv a architektov na Slovensku.
M. Chlipala: Ochrana autorských práv, vrátane autorských práv na architektonické diela, radí Slovenskú republiku ku krajinám so štandardnou ochranou práv duševného vlastníctva. Z historického hľadiska už autorský zákon z roku 1926 s pôvodným názvom „Zákon o původském právu k dílům literárním, uměleckým a fotografickým (o právu autorském)“ chránil práva na dielam staviteľského umenia a práva na diela záhradnej architektúry.
Autorské zákony prijaté po druhej svetovej vojne, konkrétne autorský zákon z roku 1953, ako aj nasledujúci autorský zákon z roku 1965, používajú modernejší pojem – dielo umenia architektonického, resp. gramaticky korigovanú verziu pojmu – dielo architektonického umenia. Určitou zaujímavosťou týchto socialistických autorských zákonov je fakt, že toto dielo architektonického umenia nedefinujú.
Až autorský zákon z roku 1997 ustálil používanie súčasného pojmu architektonické dielo a zároveň v § 5 ods. 1 zákona je prvýkrát architektonické dielo definované: „Architektonickým dielom je najvšeobecnejšie architektonické zobrazenie tvorivej myšlienky autora, najmä grafické a plastické zobrazenie architektonického riešenia stavby alebo urbanistického usporiadania územia, ako aj dielo záhradnej, interiérovej a scénickej architektúry a dielo stavebného dizajnu.“
V súčasnosti platný zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) používa pojem architektonické dielo, ktoré je definované zhodne s predchádzajúcim zákonom.
M. Drahovský: Podľa mojich skúseností je postavenie autorského zákona v právnych predpisoch slabo zakotvené. Takisto som toho názoru, že striktnejšie odvolávanie sa na autorský zákon by malo fungovať aj v právnych normách, ktoré su mu nadradené. Na Slovensku je pomerne slabé právne povedomie. Ochrana duševného vlastníctva v architektúre sa neberie až tak vážne, pretože predstavuje niečo nehmotné. Na druhej strane, v porovnaní so zahraničnými krajinami vytvára Slovensko ťažko dodržiavateľné, striktné právne normy. A preto sa ich nedodržiavanie do určitej miery toleruje. Väčším prínosom pre súčasný stav právnych predpisov, ako aj pre autorský zákon, by bolo formulovanie menej striktných právnych noriem s prihliadaním na ich dôsledné dodržiavanie.
Mnoho zásahov do autorských diel vnímame pri veľkých investičných akciách. Autorské práva sa často úplne ignorujú. Avšak pokiaľ by sme chceli dôsledne aplikovať súčasný autorský zákon, mohlo by dôjsť k veľkým problémom pri realizácii akejkoľvek investície, a to v oblasti duševného práva, ako aj oblasti majetkového práva na dielo.
Majetkové práva na architektonické dielo, ktoré vyplývajú z autorského zákona, sa málokedy aplikujú. Dôvodom je fakt, že autorské práva majú skôr nehmotný charakter, čo si málokto v oblasti stavebníctva – ktoré je skôr o hmotách, výmerách a peniazoch – uvedomuje. Výnimkou sú niektorí právne vzdelaní investori a developeri, ochotní akceptovať autorské práva, ak sú autorom striktne vyžadované. Závisí od kultúry každého investora, do akej miery je schopný s autorom komunikovať.
Možno však povedať, že architekti sa len málokedy pri porušení obracajú na súd. Súčasné napĺňanie autorského zákona v praxi je skôr o kultúre, morálnom prístupe zúčastnených a dohode než o právnej vymožiteľnosti.
V. Hutta: Slovenský autorský zákon dostatočne chráni práva autorov architektonických diel. V porovnaní s autorskými zákonmi z rokov 1953 a 1965 ide o výrazný pokrok, pretože tieto úpravy obsahovali jedinú všeobecnú formuláciu – predmetom ochrany boli „umelecké diela, vrátane architektonických…“, a to bolo všetko. Aj v porovnaní s autorským zákonmi v Európe je slovenská úprava vysoko nadštandardná. Príprava zákona a jeho doterajších noviel prebiehala v spolupráci so Slovenskou komorou architektov a všetky požiadavky architektonickej obce sú v zákone zohľadnené.
I. Matušík: Postavenie autorského zákona na Slovensku je mimoriadne slabé. Aj v tomto smere, až na malé výnimky, sa účastníci stavebného procesu pretekajú v hľadaní a uplatňovaní smutne známych legislatívnych dier.
K najväčším slabinám zákona patrí nejednoznačnosť pojmov a formulácií. Týka sa to najmä § 5 a § 7 autorského zákona. Za architektonické dielo označuje zákonodarca architektonické zobrazenie tvorivej myšlienky autora, najmä zobrazenia grafickou a plastickou formou, premietnutou do architektonického a urbanistického riešenia stavby, t. j. do projektovej dokumentácie. Stavbu samotnú (realizované dielo) považuje za rozmnoženinu diela. Toto však už neplatí pri záhradnej, interiérovej a scénickej architektúre, a ani pri stavebnom dizajne. Tie sú chránené priamo! V § 7 zákonodarca stanovuje, aké diela sú predmetom autorského práva. Okrem iného je to maľba, náčrt, socha a tiež architektonické dielo. Je však nespornou skutočnosť, že aj pri soche a maľbe autor zobrazuje svoju tvorivú myšlienku najprv graficky alebo plasticky a samotnú realizáciu diela už často nevyhotovuje osobne.
Napríklad terchovského Jánošíka neodlieval a nemontoval majster Kulich osobne. Analogicky k ustanoveniam o architektonickom diele by bol tento Jánošík iba rozmnoženinou sochárskych škíc a makiet. Takisto pochybujem, že by sa našla osoba, alebo dokonca aj súd, ktorý by tvrdil, že kupola chrámu svätého Petra nie je bytostným Michelangelovým dielom, ale len jeho rozmnoženinou. Trefný je citát Adolfa Loosa, pioniera modernej stredoeurópskej architektúry: „Nenavrhujem žiadne pôdorysy, fasády, navrhujem priestory.“
Najnovší vzorový príklad vidíme z veľkej Číny, ktorá svoj olympijský imidž úzko zviazala s architektonickými dielami najvýznamnejších súčasných svetových architektov. Stavba Vtáčieho hniezda (žiadna škica alebo maketa) od architektov Herzoga & de Meurona sa stala ústredným symbolom olympiády 2008. Ďalšie mätenie pojmov obsahuje § 17, ktorý okrem iného dáva autorovi právo na dohľad nad nakladaním s dielom, jeho korekciou, pričom v prípade architektúry sa expressis verbis stanovuje, že týmto dohľadom a korektúrami ide o autorský dohľad nad zhotovovaním stavby.
| Ing. arch. Peter Beňuška v súčasnosti pôsobí ako podpredseda Slovenskej komory architektov. Je členom redakčnej rady ASB, Európskej akadémie v Paríži, expertom programu EÚ URBACT. Tak isto je zakladateľom a predsedom občianskeho združenia Dom Európy. Navrhoval a realizoval viaceré obytné zóny v Alžírsku, je autorom mnohých územných plánov doma aj v zahraničí. V rokoch 1990 až 1994 pôsobil ako viceprimátor a hlavný architekt mesta Bratislavy. V posledných rokoch sa venuje architektúre v rámci ateliéru beňuska & topinka architekti.
JUDr. Ing. Miroslav Chlipala pôsobí ako odborný asistent na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zároveň ako advokát v Advokátskej kancelárii Bukovinský & Chlipala, s. r. o. Vo svojej akademickej činnosti a profesionálnej praxi sa zameriava predovšetkým na rôzne aspekty týkajúce sa práv duševného vlastníctva. Ing. arch. Martin Drahovský pôsobí ako Hlavný architekt mesta Košice, 2005-2008 viceprezident Medzinárodnej únie architektov UIA, partner v architektonickom ateliéri Drahovský – Pásztor a spol. Košice. Architektonický ateliér sa od roku 1990 venuje organickej a regionálnej tvorbe. Autori – „Rekonštrukcie hotela Bankov“ – spolu P. Pásztor. P. Šimko, cena DJ 1997; „Letecké múzeum Košice“ – nominácia CEZAAR 2007, pedagóg Fakulta Umení TU v Košiciach, profesor IAA v Sofii. Ing. arch. Ivan Matušík je laureátom ceny Emila Belluša, ceny Dušana Jurkoviča, ministra kultúry, ministra výstavby a ceny za architektúru CE.ZA.AR. Za svoje celoživotné architektonické dielo, ktorým výrazným podielom prispel do obrazu modernej slovenskej architektúry, získal v roku 2007 ako prvý reprezentant odboru architektúra Krištáľové krídlo. |
Aká forma porušovania autorského zákona je v architektúre najčastejšia?
P. Beňuška: najčastejšie autorské práva architekta porušuje investor resp. vlastník nehnuteľnosti. Je celkom pochopiteľné, že sa cíti byť majiteľom stavby a možno si ani neuvedomuje potrebu komunikácie s autorom pri výraznejšom zásahu do architektonického diela. Smutnejším príkladom je, keď autorské práva architektov porušujú ľudia z vlastných profesijných radov. Tí si často krát nevážia dielo či myšlienku svojich kolegov. Ignorovanie práv autorov architektonických diel samotnými architektmi považujem za neetické, znevažujúce profesiu architekta. Všeobecne však platí: Pokiaľ sami nebudeme rešpektovať etické pravidlá a príslušný zákon, nečakajme, že ich budú rešpektovať druhí.
M. Chlipala: Všeobecne sa za najčastejšiu formu porušovania autorského práva považuje plagiátorstvo. Ide o konanie, ktorého podstata spočíva v neoprávnenom kopírovaní architektonického diela iného autora. O plagiát môže ísť nielen v prípade neoprávneného používania celého diela, ale aj v prípade neoprávneného používania časti diela.
Citlivou otázkou z hľadiska porušovania autorských práv na architektonické dielo je ustanovenie autorského zákona, podľa ktorého môže vlastník alebo iný užívateľ stavby – ako vyjadrenia architektonického diela – vykonávať na stavbe bez súhlasu autora len také stavebné úpravy a udržiavacie práce, ktoré sú nevyhnutné na jej udržanie v dobrom stave a na zachovanie funkčného využívania a ktoré neznižujú hodnotu architektonického diela a nezasahujú do autorských práv.
M. Drahovský: Najčastejším porušovaním autorských práv v architektúre je zásah architekta do architektonického diela iného kolegu. Prax ukazuje, že architekti sú často pod obrovským tlakom termínov. Z dôvodu časovej tiesne niekedy nedokážu hlbšie naštudovať odkaz pôvodného architektonického diela a rozvinúť ďalej jeho myšlienku. To často vedie ku kontraproduktivite. Avšak treba rozlišovať medzi bežnými stavbami a architektonickými dielami. Do architektonického diela, charakteristického množstvom autorských detailov by sa vôbec nemalo zasahovať, prípadne len veľmi okrajovo. Pri zásahu do takéhoto diela zastávam obnovu rekonštrukciou alebo reštaurovaním diela. Existujú však stavby s množstvom typových detailov. Tie možno chrániť z historického hľadiska, ale nie z hľadiska zachovania autorského rukopisu. Ďalším problémom je porušovanie majetkových práv autora na dielo.
V. Hutta: Rozsah porušovania autorských práv v oblasti výstavby je rozsiahly, čo súdim podľa toho, že Slovenská komora architektov sa takmer denne zaoberá problematikou porušovania autorských práv. Najčastejšou formou je zásah do autorských práv pri zmenách architektonických diel v rámci ich obnovy a modernizácie. Autorské práva porušujú vlastníci stavieb (investorov, stavebníkov), ako aj architekti.
Ignorantský prístup v zásade prevláda u investorov (developeri, stavebníci).
Prehliadajú autorské práva, spochybňujú stavby ako architektonické diela a ich navrhovateľov ako autorov. Autorské práva sú pre nich v praktickej rovine komplikáciou, ktorá im neprináša nič pozitívne, akurát im zväzuje ruky, predlžuje čas výstavby a zvyšuje náklady. V mnohých prípadoch situáciu zhoršuje aj nekonštruktívnosť a neústretovosť autorov, s ktorými často nie je rozumná reč. Niektorí požadujú zachovať svoju stavbu naveky v nezmenenej podobe, iní chcú sami navrhnúť a naprojektovať zmenu, prípadne ich požiadavky na odškodnenie za súhlasné stanovisko sú neprimerane vysoké.
Problémom je aj fakt, že veľa architektov má tendenciu vyhlasovať za architektonické dielo takmer každú vlastnoručne naprojektovanú stavbu, obrazne povedané, každé zoskupenie tehál. Dožadujú sa nekompromisnej ochrany zo strany komory, stavebného úradu, starostov a pod. Na druhej strane mnohí architekti nemajú zábrany porušovať autorské práva kolegov. Zákazka je im bližšia ako kolegove autorské právo. Komora pravidelne rieši zásahy do autorských práv – či už skutočné, alebo len zdanlivé, v ktorých obaja účastníci patria mdzi členov komory.
Problém je aj na súdoch. Súdnych sporov v oblasti práv na architektonické diela je pomerne málo. Nepripravenosť sudcov a advokátov v kombinácii s nezmieriteľnými postojmi sporiacich sa strán spôsobujú dlhý priebeh sporu s ťažkopádnym dokazovaním a neistým výsledkom. Sudcovia a advokáti si vedia poradiť s autorskými právami na vedecké a literárne diela či na počítačové programy, ale autorské práva na architektonické diela sú pre nich veľkou neznámou – v školách sa to neučia a v odbornej príprave na výkon povolania tiež nie.
Autorské práva na architektonické diela predstavujú problém, pretože ich existencia je závislá od základného posúdenia, či ide o architektonické dielo, alebo nie. Rozhodnutie nie je vždy jednoduché, pretože je výsledkom subjektívnych hodnotení, ktoré nesú málo nesporných znakov. Pri románe, básni, piesni, obraze možno dielo jednoznačne objektívne definovať a na základe toho adekvátne zasiahnuť. To chýba pri architektonických dielach. Každé dielo, bez ohľadu na jeho vyjadrenie (škica, model, projekt, stavba), sa musí posudzovať individuálne – či napĺňa zákonné znaky na originalitu založenú na prejave talentu konkrétneho autora.
I. Matušík: Najčastejšími formami porušovania autorského zákona v architektúre sú nedovolené zásahy do realizovaného architektonického diela. K najdrastickejším patrí zámerná devastácia stavieb, ako aj celkového urbanistického usporiadania. Ďalej ide o svojvoľné zmeny využívania a zneužívanie priestorov, ktoré ničia nielen budovy, ale aj široké okolie, rôzne reklamné zariadenia a megabilbordy. Toto sa deje bez súčinnosti autorov, s priamou podporou stavebných úradov a často aj samosprávy alebo štátnej správy. Autori stavieb sú v rozpore s príslušnými predpismi vylučovaní zo stavebných konaní.
 |
 |
| Podľa Martina Drahovského je dôležité rozlišovať medzi bežnými stavbami obsahujúcimi typové detaily a architektonickými dielami. „Do architektonického diela, charakteristického množstvom autorských detailov by sa vôbec nemalo zasahovať, prípadne len veľmi okrajovo.“ (Autorom budovy Slovenského rozhlasu je architekt Štefan Svetko) Foto: Dano Veselský |
Druhé medzinárodné finančné centrum v Hongkongu je siedmou najvyššou budovou na svete. Výška však nie je najdôležitejším faktorom pri určovaní jedinečnosti autorského diela. Tvary musí dopĺňať myšlienka a originalita. (Autorom centra je argentínsky architekt Cear Pelli, známy aj ako autor Petronas Twin Tower v Malajzii). Foto: Roman Heinrich |
Na koho sa môže autor pri porušení jeho autorských práv obrátiť, resp. aké kroky môže podniknúť?
P. Beňuška: Prvá vec je vec dohody. Honorárový poriadok, ktorý spracovala Komora architektov obsahoval návrh finančného ohodnotenia, ako aj odškodnenia, pokiaľ do jeho diela zasiahne iný projektant. Na sume sa môže autor individuálne dohodnúť s investorom. Pokiaľ dohoda nie je možná, poškodený má nárok uplatniť svoje práva na súde. Slovenská komora architektov pracuje aj ako poradný orgán – úrad SKA je vedený kompetentným právnikom, ktorý sa úzko špecializuje na ochranu autorských práv vo vzťahu k architektonickému dielu.
M. Chlipala: Ak nedôjde k dobrovoľnému upusteniu od porušovania autorského práva, napríklad na základe písomného upozornenia, autor sa môže obrátiť na príslušný súd s autorskou žalobou. Autorský zákon obsahuje v porovnaní s inými typmi žalôb rozšírený katalóg nárokov, ktorých sa môže autor domáhať voči porušovateľovi svojich práv. Medzi ne patrí napríklad právo domáhať sa určenia autorstva, požadovať zákaz zásahu alebo ohrozenia svojho práva, odstránenie následkov zásahu alebo náhradu ujmy.
Z hľadiska procesného uplatňovania práv autora v súdnom konaní sa nedávnou novelou Občianskeho súdneho poriadku posilnila pozícia autora pri zabezpečovaní dôkazov vo veciach, ktoré sa týkajú práv duševného vlastníctva.
Ak medzi sporovými stranami existuje vôľa nájsť mimosúdne riešenie autorského sporu, môžu využiť niektorú z moderných foriem alternatívneho riešenia sporov. Konkrétne ide o riešenie sporov mediáciou, alebo riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Výhodou alternatívneho riešenia sporov je najmä rýchlosť takéhoto konania a možnosť sporových strán zvoliť si mediátora, resp. arbitrov, ktorým dôverujú. V prípade, že zásah do autorských práv napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, môže autor podať trestné oznámenie z dôvodu podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu porušovania autorského práva podľa § 283 Trestného zákona.
M. Drahovský: Máloktorý architekt sa pri porušení svojich autorských práv obracia hneď na súd. Súdne spory zaberajú veľký čas a výsledok je neistý. Ak zlyhá možnosť dohody s narušiteľom, poškodený sa môže obrátiť na Slovenskú komoru architektov. Výbor pre etiku a vnútorné vzťahy poskytne určitú morálnu a metodickú podporu, dokáže analyzovať a vyšpecifikovať, o aké porušenie autorského práva ide a poskytne odborné vyjadrenie o porušení autorské práva.
V. Hutta: Autorské práva patria do takzvaného súkromného práva – konkrétne sú formou vlastníckeho práva. Rozdiel je v predmete práva. Predmetom vlastníctva je vec (hmotný predmet), predmet autorského práva je však nehmotný. Možnosti ochrany autorských práv sú rovnaké ako všeobecne pri vlastníckom práve. Spory treba najprv riešiť dohodou, prípadne za súčinnosti mediátora. V prípade, že to nevedie k úspechu, zostáva už len súd. Na Slovensku neexistuje špeciálny rozhodcovský tribunál na rozhodovanie takýchto sporov, ani tradícia obracať sa na rozhodcov, a už vôbec nie tradícia rešpektovať rozhodcovské nálezy ako definitívne rozhodnutie.
Slovenská komora architektov zriadila Výbor pre etiku a vnútorné vzťahy, ktorý sa zaoberá predovšetkým zásahmi do autorských práv. V prevažnej väčšine ide o zásah jedného člena do práv iného člena, ale nie sú výnimkou spory člena a investora. Riešili sme už aj spory osôb, pri ktorých ani jedna strana nebola členom komory. Spomínaný výbor nemá vyšetrovacie oprávnenia a ani rozhodovaciu kompetenciu. Základnou metódou riešenia sporov je mediácia s následnou možnosťou disciplinárneho postihu – ak ide o člena komory.
I. Matušík: Autori sa za daného stavu môžu na ochranu svojich práv obrátiť na stavebný úrad a trvať na svojom práve účastníka konania alebo na súd a žalovať porušenie svojich autorských práv.
V súčasnosti je žiaduce dôkladne využívať ustanovenia autorského zákona aj napriek tomu, že platný autorský zákon v Slovenskej republike je nedokonalý. Ide o § 18 ods. 2, podľa ktorého je právom autora aj udeľovanie súhlasu na vyhotovenie rozmnoženiny diela a prevodu vlastníckeho práva. Podľa ods. 5 citovaného § sú tieto práva neprevoditeľné. Autor sa ich nemôže vzdať a nemožno ich postihnúť ani súdnym výkonom rozhodnutia. Týchto skutočností by si mala byť vedomá celá architektonická obec, ako aj jej stavovské organizácie. Najmä etická komisia Slovenskej komory architektov by mala byť vo svojej činnosti dôslednejšia, spolu s ďalšími komisiami, ktorých sa táto vážna problematika dotýka.
V tomto smere nesú zodpovednosť aj nami zvolení reprezentanti – tak Slovenská komora architektov, ako aj Spolok architektov Slovenska. Na dvoch stoličkách sa sedieť nedá, hovorí staré slovenské porekadlo. Slovenská architektúra, ktorá vstupuje na európsku scénu, by si určite zaslúžila, aby sme boli poctivejší v každom ohľade.
Akým spôsobom sa dá predísť alebo zmenšiť riziko porušenia autorských práv?
P. Beňuška: Proces rešpektovania autorských práv architektov na Slovensku je otázkou dlhodobého vývoja. Závisí od úrovne spoločenského vedomia, kultúrnosti národa resp. spoločnosti a schopnosti uznávať určité hodnoty. Predchádzať porušovaniu autorských práv možno predovšetkým zvyšovaním povedomia spoločnosti. Pomohlo by publikovanie mien autorov stavieb pri ich fotografiách nie len v odborných časopisoch, ale aj v médiách. Na internetových stránkach mnohých realitných kancelárií obchodujúcich so stavbami nenájdete ani zmienku o o autoroch či projektantoch. V Paríži napríklad existujú celé štvrte, ktorých stavby nesú mená autorov a roky postavenia budovy vytesané priamo na dome.
M. Chlipala: Z autorského zákona vyplýva, že autor má právo na autorský dohľad nad nakladaním so svojím dielom. V prípade architektonického diela to znamená, že autor môže vykonávať dozor nad zhotovením stavby. Právo vykonávať dozor nad zhotovením stavby je špeciálne chránené autorským zákonom, a toto právo nemožno zmluvne vylúčiť, obmedziť alebo previesť na tretiu osobu.
Platný autorský zákon zavádza inštitút licenčnej zmluvy pre všetky druhy autorských diel. Licenčnou zmluvou udeľuje autor súhlas na použitie architektonického diela. Na svoju platnosť musí licenčná zmluva obsahovať podstatné náležitosti vyžadované autorským zákonom. Okrem podstatných náležitostí licenčná zmluva môže obsahovať aj ďalšie dojednania, ktoré podrobnejšie upravia vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, čím zvýšia právnu istotu autora.
Na druhej strane treba zdôrazniť, že autorský zákon zvýrazňuje zásadu ochrany investície. Ak je architektonické dielo vytvorené zamestnancom, nositeľom majetkových práv na architektonické dielo je zamestnávateľ. Platí, že zamestnávateľ môže dielo uvádzať na verejnosti pod svojím menom. Právo na dozor nad zhotovením stavby však ostáva autorovi zachované. Zásada ochrany investície platí aj v prípade, ak sa architektonické dielo vytvorí na základe zmluvy o diele medzi investorom a autorom. V takomto prípade má investor rovnaké práva ako zamestnávateľ.
M. Drahovský: Ak niekto vstupuje do stavby, ktorú navrhol iný architekt, je predovšetkým otázkou etiky zámer prediskutovať s pôvodným autorom a hľadať spoločné stanoviská. Príčinou viaznutia komunikácie však nemusí byť len neochota diskutovať, ale aj problém dopátrať sa k menám autorov niektorých stavieb. Na Slovensku neexistuje databáza autorov architektonických diel. Svoj podiel viny nesú aj médiá, ktoré málokedy publikujú spolu s obrázkami aj mená autorov diel. Slovenská komora architektov v tomto smere začala konať. V súčasnosti spracováva register autorov architektonických diel. Možno by bolo zaujímavé vytvoriť archív, dokumentačné centrum alebo múzeum architektúry, kde by sa takého informácie nachádzali.
V. Hutta: Základným problémom na Slovensku je nedostatočná osveta a kultúrnosť, nízke právne povedomie a slabá vymožiteľnosť práva vo všeobecnosti. Neúcta k právam iných je v našej vlasti všeobecným spoločenským javom vo všetkých oblastiach života. Stačí byť na chvíľu účastníkom cestnej premávky, ísť na poštu alebo do čakárne lekára. Aké sú vzťahy medzi fajčiarmi a nefajčiarmi, medzi susedmi, psíčkarmi a nepsíčkármi, také sú aj vzťahy vo výstavbe a v oblasti autorských práv na architektonické diela.
Postupné zlepšovanie ochrany autorských práv je späté s pokrokom v spoločenskej morálke, v osvete a úcte k právam iných. Je to beh na dlhé trate. Slovenská komora architektov má etický kódex, disciplinárny poriadok a vyvíja úsilie na zlepšovanie stavu a urobenie poriadku aspoň vo vlastných radoch – medzi členmi komory navzájom.
I. Matušík: V súčasnej dobe sme svedkami porušovania autorských práv v najdrastickejších podobách. Snaha viacerých developerov likvidovať na Slovensku významné architektonické diela nemá ďaleko od ohrozovania samotného kultúrneho dedičstva národa. Svoj diel zodpovednosti za tento vývoj nesie aj architektonická obec. Príklady, keď Slovenská komora architektov posúva danú problematiku na Spolok architektov Slovenska, ako aj opačne neprospieva autorite ani jednej organizácii a ani samotnému problému. Je preto nanajvýš aktuálne aby na pôde Slovenskej komory architektov došlo k užšej spolupráci zo Slovenskou akadémiou vied – Ústavom architektúry, Pamiatkovým úradom, občianskymi združeniami, vysokými školami architektúry, medzinárodnou organizáciou DOCOMOMO a v neposlednom rade aj s médiami. Dosadiť v týchto súvislostiach význam architektúry do širšieho povedomia v celej spoločnosti by bolo iste záslužným celospoločenským počinom.
Miriam Turancová
Foto: Dano Veselský, Roman Heinrich
