Architektonické súťaže – východisko či zdržanie investičného procesu?
Súťaženie je overený recept na zdvihnutie kvality v akejkoľvek oblasti. Podľa mnohých je výsledok architektonickej súťaže zvyčajne oveľa kvalitnejší, než keď sa projekt zadá priamo jednému architektonickému ateliéru – veď len porovnaním myšlienok viacerých architektov vieme dosiahnuť plastický pohľad na riešený problém. Ako však motivovať investorov, aby strácali drahocenný čas a prostriedky na vypísanie súťaže? A ako primäť vyťažených architektov, aby sa zúčastnili súťaží, keď je oveľa istejšie venovať svoj čas konkrétnej zákazke, než sa zapojiť do súťaže, v ktorej nemusia zvíťaziť?
V súťaži je víťazom investor a mesto
Prínosy vypisovania súťaží vidím na oboch stranách. Investor súťažou získava vejár návrhov na riešenie svojho zadania. Z nich si môže sám pre seba vyberať optimálny návrh a autora. Architekti majú možnosť voľne súťažiť so svojimi myšlienkami v regulovanej a korektnej súťaži so svojimi kolegami. Súťaž je zároveň ideálnym prostriedkom na zviditeľnenie sa najmä študentov a začínajúcich architektov a ich presadenie sa na trhu medzi etablovanými ateliérmi. A napokon, výstava súťažných návrhov, ktorú po ukončení súťaže vyžadujeme pri všetkých súťažiach, overovaných našou komorou, je výbornou konfrontáciou práce architektonických kolektívov,“ vymenúva výhody architektonických súťaží Ing. arch. Juraj Šujan, predseda Slovenskej komory architektov (SKA).
Výhody súťaží vidia aj niektorí osvietení developeri. Aj podľa riaditeľa projektu Vydrica Ing. Dominika Schronka z developerskej spoločnosti Zillion, a. s., ktorá na riešenie tejto často bratislavského podhradia vypisovala verejnú súťaž, je súťaženie jediným nástrojom, ako získať najširšie spektrum architektonických názorov na danú problematiku. „Podmienkou sú kvalitné súťažné podklady a citlivo a odborne spracované súťažné podmienky, overené odborným garantom – v našom prípade SKA,“ hovorí D. Schronk.
Podľa architekta Martina Drahovského, viceprezidenta SAS, hlavného architekta Košíc a bývalého viceprezidenta UIA, je prínos architektonických súťaží najmä v tom, že sa pri nich dá získať na daný architektonický problém pohľad viacerých architektov rôznych generácií, tvorivých postupov, filozofického zamerania, skúseností. Investor má vďaka súťaži k dispozícii širokú škálu riešení a nápadov.
„Som presvedčený, že keby si investori uvedomovali tento neuveriteľný prínos súťaží, určite by ich bolo na Slovensku viac. Je smutné, že množstvo investorov prichádza za architektmi s tým, že to už majú vymyslené a od architekta len potrebujú, aby im to nakreslil. To úplne deformuje úlohu architekta a nevytvára žiaden priestor na súťaž. Pritom môžem potvrdiť, že v každej súťaži som videl množstvo kvalitných návrhov, ktoré by nám inak určite nenapadli. Často sa stretávam aj s názorom investorov, že vypísanie súťaže zbytočne predlžuje čas prípravy projektu – no ak sa investor rozhodne pre súťaž, časové prestoje sú oproti priamemu zadaniu minimálne. Veď časové straty sú skôr pri prešľapovaní na mieste v situáciách, keď má návrh množstvo chýb, ktoré treba neustále riešiť,“ vysvetľuje M. Drahovský.
Ďalšou nespornou výhodou je aj to, že pri prezentovaní súťažných návrhov za účasti verejnosti vznikne často diskusia, ktorá dáva možnosť konfrontovať názory odbornej a širokej verejnosti a ktorá iniciuje verejnosť k hlbšiemu záujmu o rozvoj mesta a danej lokality. Veľkú úlohu hrá aj kvalita poroty, ktorá musí v pomerne krátkom čase rozpoznať kvalitu a prínos jednotlivých riešení a vybrať to najlepšie z nich.
Architekt Ferdinand Milučký, nestor modernej slovenskej architektúry, je nekompromisným zástancom architektonických súťaží. „Architektúra je vždy spojená s politickou situáciou a celkovou kultúrou národa. Nemôžeme sa spoľahnúť, že koncept jediného autora je to najlepšie riešenie. Preto vidím absenciu súťaží pri kľúčových projektoch ako symptomatickú. Prečo nebola vypísaná architektonická súťaž na rekonštrukciu Bratislavského hradu? Prečo neprebehla architektonická súťaž na bratislavskú autobusovú stanicu? Zvyčajne sa zaoberáme otázkou, čo na území postaviť – skutočná otázka však neznie ,čo?‘, ale ,ako?‘. Nezaujíma nás kvalita? Naozaj nepotrebujeme súťaže? Stačia nám jednopohľadové riešenia?,“ pýta sa architekt.
A má pravdu. Najviac zarážajúci fakt na tom celom je, že návrh rekonštrukcie Bratislavského hradu je verejná zákazka takej vysokej investície, že ju určite nešlo klasifikovať ako podprahové verejné obstarávanie. M. Drahovský sa kriticky pripája: „Som veľmi roztrpčený, že samotný štát často netrvá na vypísaní súťaže, a pripravuje tak svojich občanov o benefity, ktoré súťaže majú.“
Architekt Peter Beňuška, podpredseda SKA, potvrdzuje, že architektonické súťaže majú prínos pre architektov aj investorov. „Súťaženie je architektom vlastné – dokáže vyprovokovať architektov k čo najlepším návrhom. To zvyšuje celkovú úroveň architektonickej tvorby. Investor zas pri usporiadaní súťaže získa v pomerne krátkom čase a za pomerne nízke náklady niekoľko často veľmi kvalitných návrhov,“ prízvukuje P. Beňuška.
Súťaže v centre záujmu SKA
Investor, ktorý sa rozhodne pre svoj zámer zorganizovať súťaž, môže využiť pomoc SKA. Investor v prípade záujmu dostane vypracované súťažné podmienky, ktoré si môže prispôsobiť. Spolupracovať pri súťaži so Slovenskou komorou architektov znamená držať nad súťažou garanciu. V komore funguje Výbor pre súťaže a verejné obstarávanie, ktorý podporuje súťaže ako jeden z najdôležitejších nástrojov na zabezpečenie kvality architektúry a ako príspevok k celkovej kultúre prostredia. Úlohou výboru, na čele ktorého stojí prof. Ing. arch. Bohuslav Kováč, PhD., je zachytávať a vyjadrovať sa k súťažným podmienkam, kontaktovať vypisovateľov a overovať súťažné podmienky či zlepšovať legislatívne prostredie pre architektonické a urbanistické súťaže.
Do zákona o verejnom obstarávaní sa SKA podarilo vniesť v rámci verejného obstarávania aj pravidlá vypisovania architektonických súťaží. Slovenská komora architektov býva voči investorom ústretová. Komora má platný súťažný poriadok, ktorý je k dispozícii aj investorovi, aj ostatným záujemcom. Ak sa investor potom rozhodne vyhlásiť na svoj projekt architektonickú súťaž, komora mu poskytne v rámci svojej činnosti zoznam porotcov a odporúčaných spracovateľov súťažných podmienok, z ktorých si môže pre svoju súťaž vybrať a s ktorými sa aj sám dohodne na honorovaní ich práce.
Podľa slov Juraja Šujana overuje komora pri príprave súťaží súlad súťažných podmienok s pravidlami čestného súťaženia a súťažným poriadkom komory. „Usilujeme dosiahnuť kvalitné nastavenie všetkých parametrov v súťažných podkladoch – jasne definované libreto, predmet súťaže, primeraný rozsah súťažného elaborátu, lehotu na jeho vypracovanie úmernú rozsahu, inšpiratívne hodnotiace kritériá, kvalitné zloženie poroty a v neposlednom rade zaručenie anonymity súťaženia až do záverečného hlasovania poroty. Presviedčame investorov, aby súťaže vypisovali ako verejné a anonymné a nezužovali okruh súťažiacich autorizáciou, veľkosťou firmy uchádzača či jej obratom. Aby tam, kde je to z právneho hľadiska možné, vypisovali klasické súťaže podľa občianskeho zákonníka, aby návrh honoráru nestanovovali ako primárne hodnotiace kritérium. Architektonické súťaže overené komorou tak dávajú predpoklad férovému priebehu súťaže. Schválne hovorím predpoklad, pretože komora nie je účastníkom súťaže a nemôže do jej priebehu priamo zasahovať; hlavným činiteľom je porota a na jej zložení, odbornosti a nezaujatom postupe najviac záleží,“ hovorí J. Šujan.
„SKA overuje súťažné podmienky a publikuje ich pre svojich členov. Komora tak garantuje kvalitu súťaže, korektnosť podmienok a napokon aj adekvátnu polohu architekta v celom procese. Žiaľ, sú aj investori, ktorí tento servis SKA nevyužijú a vypíšu súťaž s vlastnými podmienkami aj porotou. Architekti, ktorí sa takýchto súťaží zúčastňujú, nemajú garantovanú kvalitu poroty, zadania a ani súťažných podmienok,“ vysvetľuje P. Beňuška.
Funguje to však? V súčasnosti prebiehajú len tri architektonické alebo urbanistické súťaže, ktoré sú overené Slovenskou komorou architektov. Dve z nich sú mestskými projektmi, jedna súťaž je vypísaná na projekt súkromného investora. Tým je PHAROS – Business Port spoločnosti Development 4, s. r. o., (HRIVIS Development). Hľadá sa ideový návrh obchodného, administratívneho, kongresového a oddychového centra s hotelovým ubytovaním a stravovaním v území medzi diaľnicou a letiskom M. R. Štefánika v Bratislave. Dve zvyšné súťaže na riešenie mestských projektov sa zameriavajú na centrálny mestský park v Prešove a na cintorín s krematóriom v Prievidzi. Vzhľadom na to, koľko v súčasnosti vzniká projektov, je to žalostne málo. Samozrejme, prebiehajú tiež architektonické súťaže, ktoré nezastrešuje SKA, ale aj s odhadom tohto množstva súťaží je to stále len kvapkou slanej vody v mori.
Kedy vypisovať súťaž?
„Verejné anonymné súťaže by sa mali povinne vypisovať pre všetky verejné zákazky. Túto okolnosť rieši aj zákon o verejnom obstarávaní formou súťaže návrhov. V privátnej sfére je iná situácia. Súkromného investora nemožno donútiť, aby si za vlastné peniaze organizoval súťaž; možno ho len presviedčať, že takýto spôsob výberu architekta má preňho zmysel. Myslím si však, že aj veľké projekty súkromných investorov, ktoré zásadným spôsobom vplývajú na okolie, by sa mali vyberať aspoň vyzvanou súťažou.
Takúto podmienku by mohli obsahovať územné plány pre vybrané lokality, napr. centrálnych mestských zón,“ uvažuje J. Šujan. Podľa väčšiny architektov a urbanistov by malo mať každé mesto vytvorenú koncepciu, v ktorých prípadoch, na ktorých lokalitách a pri akých projektoch sa má vypisovať architektonická súťaž. F. Milučký tvrdí, že mesto by jednoznačne malo mať určenú hierarchiu priestorov a na tie najdôležitejšie z nich by malo vyžadovať súťaž, v ktorej by sa v tvorivej diskusii architektov a vo vzájomnom porovnávaní hľadalo to najlepšie riešenie. Pri obzvlášť dôležitých lokalitách je ideálne vyzvať viacero renomovaných architektonických ateliérov, aby sa zaručila šírka pohľadov na problém a aby mali investori garantovanú kvalitu. „Žiaľ, toto u nás zďaleka nie je samozrejmosťou,“ otvorene hovorí F. Milučký.
P. Beňuška, ktorý bol v rokoch 1990 až 1994 hlavným architektom a viceprimátorom Bratislavy, tvrdí, že počas jeho funkcie mala Bratislava zoznam významovo najdôležitejších lokalít schválených priamo operatívou mesta. A vyžadovalo sa vypísanie architektonickej súťaže, ak sa na nich plánovalo stavať. Dnes to však takto v Bratislave nie je. Na rozdiel od Bratislavy majú napr. Košice vytvorenú koncepciu, v ktorých lokalitách sa vyžaduje súťaž.
„Pri všetkých väčších investíciách, ktoré sa v Košiciach majú realizovať – a to nielen verejných, ale aj súkromných – požadujeme minimálne viac variantných návrhov, často však aj vypísanie súťaže,“ hovorí Martin Drahovský o meste, za vývoj ktorého je zodpovedný. „Často sa stretávame s tým, že investor dotiahne do mesta svetového architekta. Ten príde aj s hotovým tzv. koncept-dizajnom, prípadne niekedy má investor celý architektonický koncept prebratý z už existujúcich a osvedčených stavieb a chce ho aplikovať v našom meste. Často sú to však také významné lokality a také veľké investície, že napriek tomu trváme na vypísaní architektonickej súťaže.“
Architekt a urbanista Peter Gero, ktorý pôsobil 12 rokov ako vedúci stavebný riaditeľ senátu v Hamburgu, však ide ešte ďalej. Tvrdí, že na najdôležitejších miestach nestačí zadať investorovi zrealizovať architektonickú súťaž. Pred samotným predajom pozemku, ktorý bol vo vlastníctve samosprávy, treba zrealizovať investorskú alebo investorsko-architektonickú súťaž. Na jej základe by sa mesto malo rozhodnúť pre toho investora, ktorý na pozemku poskytne pre mesto najzaujímavejší projekt. Rovnako aj schopnosť investora priniesť svetového architekta, ktorého projekt by zaujímal aj mesto, môže byť v takejto súťaži faktorom, čo rozhoduje o víťazstve.
Konečná cena pozemku sa v takýchto prípadoch podľa P. Gera určí až po súťaži, pretože musí reflektovať celkovú náplň projektu a aj s tým spojené náklady. Cena sa dokonca koriguje po dostavaní celého projektu, kde sa zohľadnia všetky zmeny realizovaného projektu v porovnaní s pôvodnými plánmi. V Hamburgu to takto funguje už dlho a majú s tým len dobré skúsenosti.
Verejná alebo vyzvaná?
Developer Vydrice jasne vníma rozdiel medzi verejnými a vyzvanými súťažami. „Ak to nie je zákonnou podmienkou špecifikovanou v zákone o verejnom obstarávaní, je podľa mňa verejná súťaž pri zámeroch, ktoré sa dotýkajú verejného záujmu, viac ako len splnením podmienok regulácie a mala by v princípe prebehnúť vždy. Vyzvaná súťaž by sa mala organizovať v úzko špecializovaných developmentoch, kde je zjavné, že problematiku zvládne iba určitý okruh odborníkov, pokiaľ nejde o komunálny alebo štátny projekt, kde by sa mala vždy robiť verejná súťaž,“ hovorí D. Schronk.
Podľa Petra Gera by malo samotné mesto rozlišovať lokality, na ktorých treba urobiť verejnú súťaž, na ktorých vyzvanú a na ktorých dokonca možno zadať projekt dobrému architektonickému ateliéru ktorého odborné renomé je tak vysoké, že dielo sa s vysokou pravdepodobnosťou stane pýchou a magnetom mesta. Otvorené súťaže sa síce vnímajú verejnosťou ako demokratickejšie, majú aj svoje nevýhody. Energia vložená do verejnej súťaže sa roztriešti medzi množstvo návrhov, medzi ktorými sa nájdu aj podpriemerné. „Zároveň je pri nich aj riziko, že tie najlepšie ateliéry sa otvorených súťaží nezúčastnia z dôvodu istej odbornej márnomyseľnosti – považujú to trošku pod svoju úroveň, navyše hrozí riziko, že nad nimi zvíťazí architektonický tím s oveľa nižším renomé,“ zdôveruje sa so svojimi skúsenosťami P. Gero.
Vyzvané súťaže majú tú výhodu, že mesto môže osloviť architektov približne jednej kvalitatívnej úrovne. Priame zadanie úlohy má tiež svoje plusy – mesto má istotu, že získa kvalitu adekvátnu menu architekta a, navyše, pritiahnuť dobrého architekta do mesta je aj zaujímavým marketingovým ťahom. Mesto nemusí takto konať len pri verejných zákazkách, môže pozitívne ovplyvniť aj súkromného investora. „Raz som sa rozhodol zvýšiť investorovi oproti platnému územnému plánu objekt o dve podlažia, ak ho zadá architektom z Coop Himmelb(l)au, ktorých dielo sme v Hamburgu chceli mať. A podarilo sa,“ opisuje P. Gero.
Aj Martin Drahovský pripúšťa, že vo všeobecnosti je verejná súťaž demokratickejším procesom, ale vyzvanú súťaž alebo kombinovaný typ súťaže považuje za prijateľnejšie – nielen pre architektonickú obec, ale aj pre investora. „Je to zvyčajne dvojkolová súťaž, v ktorej sa podajú referencie na architektonické ateliéry a následne sa vyzvú vybraté kolektívy. Pritom sa najmä v zahraničí zvykne dodržiavať pravidlo divokej karty, že okrem týchto kolektívov musí byť zúčastnený aj jeden kolektív mladých architektov a jeden kolektív pôsobiaci v inom regióne. To prináša často úplne iný pohľad na problém. Zaujímavé je, že tieto ateliéry bývajú honorované aspoň časťou reálnej ceny výsledného projektu. Zúčastnil som sa mnohých súťaží aj v zahraničí z pozície porotcu či predsedu poroty a musím povedať, že súťaže u nás a v zahraničí prebiehajú veľmi rovnako,“ vysvetľuje M. Drahovský.
Ísť či nejsť do súťaže?
Ísť do architektonickej súťaže je pre architekta isté riziko, že sa námaha a prostriedky vložené do prípravy súťažného projektu nevrátia. Dobrý súťažný návrh však niečo stojí a architekt nemá istotu, že sa mu námaha, ktorú do projektu vloží, naozaj zhodnotia v podobe víťazstva či dobrého umiestnenia. To mnohých architektov odrádza – zvlášť keď má väčšina ateliérov dostatok (a často aj prebytok) zazmluvnenej práce, za ktorú má viac-menej istý honorár. Najmä keď vôbec nie je pravidlom, že by boli honorované všetky vyhovujúce súťažné projekty. Súťaže však majú aj svoje pozitíva, ktoré toto riziko vyvažujú.
„Každý architekt si kladie otázku, či ísť alebo nejsť do súťaže. Architektov najviac osloví téma a zloženie poroty, ktoré by malo garantovať transparentnosť rozhodovania Súvisí to aj s celkovým postavením architektúry v spoločnosti, s finančným ohodnotením práce architekta, s časovou rezervou v ateliéri i s podnikateľskou koncepciou ateliéru – či sa robia zákazky s viac-menej istým realizovaním, alebo či ísť do rizika. Preto by bolo dobré, keby sa súťažné návrhy honorovali,“ hovorí M. Drahovský.
D. Schronk tvrdí, že ak má niekto záujem stať sa súčasťou niečoho mimoriadneho, neodradí ho ani veľký počet účastníkov, ani náklady spojené so súťažným návrhom. „V našom prípade bola súťaž dvojkolová a v 1. kole sa požadoval ideový návrh riešenia na 2 × A3, čo skutočne nie je veľká záťaž pre žiadneho architekta. V 2. kole sme náklady spojené so súťažným návrhom refundovali všetkým, čo doň postúpili,“ hovorí o odmeňovaní súťažných návrhov D. Schronk. Developer však hovorí aj o ďalších okolnostiach.
„U nás prevláda názor, že súťaže sú formálnou zásterkou už aj tak vybratého projektu. Developer, ktorý by organizoval iluzórnu súťaž a vynakladal na ňu prostriedky, pričom by jej výsledky vôbec nepoužil, by bol zrejme duševne nespôsobilý. Veď pracuje s vlastnými finančnými prostriedkami, takéto plytvanie by bolo veľmi čudné,“ vysvetľuje D. Schronk.
Mnohých architektov odrádza aj nedostatok času, keďže pracujú na množstve finančne omnoho istejších zákazkách. „To, čo by malo architektov motivovať zúčastniť sa súťaže, je overenie si vlastných možností a schopností a porovnanie s konkurenciou. No môže to byť aj vecou prestíže – zúčastniť sa renomovanej súťaže a určitej propagácie vlastného ateliéru a jeho kvalít vyjadrených kvalitou vlastného súťažného projektu. Tvorba pre súťaž býva voľnejšia a tvorivejšia, než pri bežných zákazkách, čo môže architektov tiež posunúť v tvorivej činnosti vpred. Chuť popasovať sa s problémom v súťaži ovplyvňuje aj kultúra celej spoločnosti.
Kým na Slovensku architekti na súťaženie zvyčajne nemajú veľa času, v zahraničí považujú renomované ateliéry takmer za svoju povinnosť vyjadriť sa svojím návrhom k dôležitým lokalitám, na ktoré sú vypísané súťaže. Treba však podotknúť, že spoločenský rešpekt a celkové – aj finančné – ohodnotenie práce architekta sú v týchto krajinách (ako sú Francúzsko, Rakúsko, Nemecko či Taliansko) na omnoho vyššej úrovni. Aj pri samotných súťažiach sú rozdiely medzi honorármi pomerne veľké – a to v neprospech Slovenska,“ hovorí o rozdieloch v honorovaní súťaží P. Beňuška. J. Šujan oponuje: „Nemyslím si, že vnímanie súťaží je u nás zásadne odlišné, ako v okolitých krajinách. Ak sledujete kauzy okolo súťaží, hoci len v Česku – napríklad nedávny prípad Národnej knižnice v Prahe na Letnej – viete, že obdobné problémy riešia aj tam.
Sú však štáty, ktoré majú dlhodobú vyspelú kultúru profesijného súťaženia. Príkladom môže byť Fínsko, kde na rozdiel od nás komora priamo organizuje architektonické súťaže a investorom odovzdá ich vyhodnotenie. Na úrovni fínskej architektúry to aj vidieť,“ vysvetľuje J. Šujan.
Výsledky súťaže a realita
Na výsledky mnohých súťaží sa napriek hodnotným víťazným návrhom napokon pri definitívnom rozhodovaní o konkrétnom projekte neprihliada a zrealizuje sa iný projekt.
„Samozrejme, z pohľadu nás, architektov, by bolo najlepšie, keby sa výsledky súťaží akceptovali a keby sa návrh vybratý odbornou porotou aj zrealizoval. Prax je však iná. Treba uznať, že investované prostriedky sú peniaze investora a nie poroty. A preto by mal mať investor možnosť voľnejšieho výberu,“ osvetľuje pohľad investora na súťaže P. Beňuška. Môže sa stať aj to, že sa investorove požiadavky v priebehu nasledujúcich týždňov či mesiacov výraznejšie zmenia, čo tiež môže ovplyvniť jeho preferencie. Toto sa nestáva pritom len pri súkromných zákazkách, ale aj pri verejných.
„Pri súťažiach návrhov vo verejnom obstarávaní považujem za dôležité, aby vypisovateľ rešpektoval rozhodnutie poroty, resp. aby z ocenených účastníkov vybral v následnom rokovacom konaní svojho zmluvného partnera, keďže súťaž nerieši obchodné otázky. Najlepšie súťaž dopadne vtedy, ak je sám investor presvedčený o jej užitočnosti. Deje sa tak zväčša u privátnych investorov, ktorí si uvedomujú, že dobre spropagovanou/verejne odporúčanou/ohlásenou/avizovanou súťažou získajú kvalitný architektonický návrh – optimálny z pohľadu kritérií, ktoré si stanovili v súťažných podkladoch ako hodnotiace.
Naopak, ak je vypisovateľ k súťaži dotlačený, často len hľadá argumenty, prečo ju zrušiť a vybrať architekta inak,“ zdôveruje sa so svojimi skúsenosťami J. Šujan. „Ak sa súkromný investor rozhodne realizovať svoj projekt inak, ako vzišlo zo súťaže, je to jeho rozhodnutie a príslušný stavebný úrad môže skúmať iba takú dokumentáciu, akú dostal so žiadosťou o umiestnenie stavby, pričom musí prihliadať najmä na súlad s verejným záujmom – územným plánom,“ pridáva svoj postoj D. Schronk.
M. Drahovský hovorí, že v rámci UNECSO UIA existujú pravidlá medzinárodných súťaží, ktoré hovoria o tom, že víťazné dielo by sa malo naozaj realizovať. „Pri mojich skúsenostiach zo zahraničia som sa však stretol aj so situáciami, keď mal investor možnosť vstúpiť do diania a rozhodnúť sa, ktorý projekt by rád zrealizoval. Niektoré krajiny umožňujú investorom vybrať si z troch návrhov, ktoré získali najvyššie hodnotenie poroty. Okrem toho, investor zvyčajne určuje honorár architektov štandardným určením istého podielu z celkových nákladov stavby, čo ho chráni pred prípadnými neadekvátnymi požiadavkami ateliérov,“ dopĺňa M. Drahovský. Tento systém honorovania projektu zároveň eliminuje výber projektu len na základe najnižšej ceny, ktorú si architekti pýtajú za svoju prácu. Investor má právo nerealizovať žiadny z víťazných návrhov v prípade, ak sa diametrálne zmenia niektoré dôležité okolnosti vplývajúce na projekt – napríklad zmena územného plánu, ohlásenie inej významnej investície v blízkom okolí (ktorá by ovplyvnila spôsob využívania dotknutej parcely) a podobne.
„Medzi tieto faktory čoraz častejšie patria aj politicko-ekonomické vplyvy. Našťastie, nebývajú to už rozhodnutia jedinej politickej strany, ale sú to zvyčajne vplyvy širšieho spektra záujmov. Niekedy o víťazovi súťaže napokon rozhodne čisto politická moc, nie je tajomstvom, že o realizovaní parížskeho Centre Pompidou rozhodol vtedajší francúzsky prezident Georges Pompidou, podobne ako o Grande Arche v la Défense v Paríži rozhodol prezident François Mitterrand – a pritom tieto budovy sú dnes ikonami Paríža. Známym prípadom, keď sa autor víťazného návrhu a realizátor výrazne nezhodli a spolupráca sa prerušila, je Opera v Sydney od architekta Jorna Utzona,“ vymenúva príklady M. Drahovský.
Peter Gero hovorí o ďalšom prípade, keď sa výsledky súťaže nezrealizovali a stavia sa iný projekt. Budova Elbphilharmonie v Hamburgu, ktorá by sa mala dostavať v roku 2012, vznikla tiež bez súťaže. Najprv tu prebehla medzinárodná súťaž, ktorej sa zúčastnilo 120 ateliérov – z nich vzišiel víťaz. Mesto Hamburg sa to však rozhodlo zmeniť a zadalo projekt priamo ateliéru Herzog de Meuron. „Tomuto rozhodnutiu predchádzala verejná kampaň – najprv cez médiá. Medzitým sa zmenil aj investor – stalo sa ním mesto. No a neskôr sa nám podarilo získať sponzora, ktorý daroval na výstavbu filharmónie 60 miliónov eur, čo bolo vtedy až 60 % nákladov.“ Podľa dnešného stavu projektu majú náklady vzrásť z pôvodných 100 mil. eur na viac než 300 mil. eur približuje okolnosti vzniku projektu filharmónie P. Gero.
Súťaže, ktoré hýbu Slovenskom
Prístup investorov pri súťaži na časť bratislavského podhradia Vydrica je vyslovene príkladný. Medzinárodná verejná súťaž prebiehala v druhej polovici minulého roku v dvoch kolách takmer tri a pol mesiaca. Vyhlasovatelia súťaže rozdelili územie na päť sektorov, aby dosiahli diferencovaný architektonický výraz v jednotlivých častiach Vydrice a aby nová mestská štvrť prinášala návštevníkom dostatočnú šírku vizuálnych a architektonických podnetov. Výsledky súťaže sú známe od novembra minulého roku a odvtedy sa investor krok za krokom venuje v diskusii s víťazmi precíznemu zlaďovaniu všetkých návrhov či zohľadňovaniu historických prvkov. Nechali si vypracovať množstvo odborných posudkov.
„O osvietenom a pokornom prístupe investora k územiu svedčí nákladná a veľmi precízne pripravená verejná architektonická súťaž v súlade s Územným plánom zóny a všetkými platnými regulatívmi. Súťaž prebiehala podľa metodiky Slovenskej komory architektov, pod dohľadom jej zástupcov. Tento spôsob sa s úspechom overil v podobných medzinárodných súťažiach, pričom relevantnejší a konštruktívnejší spôsob zainteresovania záujmových skupín neexistuje,“ hovorí Ing. Jana Pifflová-Španková, hovorkyňa projektu Vydrica.
„Je to naozaj korektný prístup k hľadaniu ideálneho riešenia pre jedno z najdôležitejších a najatraktívnejších priestorov Bratislavy. Určite to bude viesť k podobnému prístupu hľadania urbanistických a architektonických riešení mestského areálu Kamenné námestie a Námestie SNP,“ chváli dianie okolo bratislavskej Vydrice aj P. Gero, ktorý bol členom súťažnej poroty. „V prípade Vydrice bola súťaž jednoznačným rozhodnutím stanovená ako základný východiskový podklad na spracovanie projektovej dokumentácie metódou postupného optimalizovania súťažných návrhov,“ hovorí riaditeľ projektu Vydrica D. Schronk.
Smutnejšími príkladmi, kedy sa architektonická súťaž nevypísala ani pri tých najvýznamnejších lokalitách, je spomínaná rekonštrukcia Bratislavského hradu a rekonštrukcia Starého mosta v Bratislave – tá je vlastne novostavbou a jej podobu pôvodne vyberali Bratislavčania pri verejnom hlasovaní medzi troma návrhmi od jedného, priamo vybratého autora, projekčnej spoločnosti Alfa 04, a. s. Tá spolu so spoločnosťami Reming Consult, a. s., a PIO Keramoprojekt získali túto zákazku vo verejnej súťaži, v ktorej bola súčasťou zadania požiadavka na výmenu nosnej konštrukcie mosta, keďže kvalita ocele pôvodnej konštrukcie by negarantovala bezpečnú prevádzku mosta, architektonická súťaž však neprebehla.
Až pod tlakom odbornej architektonickej verejnosti sa magistrát rozhodol, že architektonická súťaž napokon prebehne. „Som presvedčený, že v prípade výstavby nového mosta na mieste bratislavského Starého mosta mala byť určite vypísaná verejná architektonická súťaž. Táto stavba bude totiž významná nielen celkovým objemom verejných investícií, ale aj jeho polohou a funkciou. Podľa zámerov mesta by mal mať perspektívne najmä promenádny charakter. Bol by som rád, keby sa po zverejnení výsledkov súťaže verejnosť presvedčila, že má význam vypisovať verejné súťaže a že sa tak dá dosiahnuť vyššia kvalita projektov. Mám však obavu, či sa do súťaže zapojí dostatok ateliérov, ktoré sú v súčasnosti veľmi vyťažené,“ uvažuje P. Beňuška.
Martina Jakušová
Vizualizácie: Richard Davies, Alfa 04
