Ako môžete znížiť svoju ekologickú stopu?

Globálne otepľovanie a znečistenie planéty ovplyvňujú čoraz viac naše životy. V rámci globálneho otepľovania existujú dva hlavné smery, oba vedecky podložené modelmi a teóriami. Jeden prúd tvrdí, že činnosť ľudstva spôsobuje globálne otepľovanie, druhý zasa, že otepľovanie je dané silnejšou aktivitou slnka a ďalšími väzbami, ktoré sa dejú nezávisle od ľudskej činnosti.

Pri znečistení planéty to máme jednoduchšie, vieme, že ho spôsobujeme my ľudia. Či už globálne otepľovanie spôsobuje človek, alebo nie, rozumný (udržateľný) „bezodpadový“ životný štýl ľudí bude pre planétu Zem určite vítaný. Nemusíme pritom odísť do jaskyne ani zavrhnúť všetko pohodlie a technické výdobytky.

Jednoduchá zmena návykov v našom bývaní neovplyvní náš rozpočet ani pohodlie, fatálne však ovplyvní dosah nášho života na prírodu. Ako žiješ? Znečisťuješ planétu alebo ju čistíš? Znižuješ svoju uhlíkovú stopu alebo ju zvyšuješ? Si súčasťou problému alebo si súčasťou riešenia?

Individuálna a spoločenská úroveň udržateľnosti

V zásade existujú dve základné úrovne zníženia vplyvu ľudstva na prírodu – spoločenská a individuálna.
Spoločenskú úroveň charakterizuje spoločnosť, skupina ľudí, ktorí sa dohodli na vytvorení útvaru (obce, kraja, štátu, únie), aby sa im spoločne lepšie a ľahšie žilo.

Individuálna úroveň je v slobodnej spoločnosti nedotknuteľná a predstavuje všetky priame väzby konkrétneho človeka na okolie. Ak jedinec svojím správaním aktuálne neohrozuje zdravie a život niekoho iného, nikto nemá právo zasahovať do jeho života a prikazovať mu, ako má žiť.

Ak sa rozhodne vykurovať svoj dom uhlím alebo sa rozhodne vyrábať vlastnú elektrickú energiu v „domácej uhoľnej elektrárni“, má na to plné právo. Ak sa však rozhodne odoberať elektrickú elektrinu z elektrárne, ktorú vybudovala spoločnosť, musí rešpektovať podmienky distribúcie a cenu za elektrickú energiu.

Spoločenská úroveň znižovania ekologickej stopy

Ak sa spoločnosť dohodne na citlivom prístupe k  planéte, logicky si volí také pravidlá svojho fungovania, ktoré sledujú tento zámer.

Ekologicky citliví ľudia vedia, že najlacnejšie riešenie neznamená vždy to najekologickejšie, a tak sa takéto spoločenstvo môže napríklad dohodnúť, že bude vyrábať elektrickú energiu zložitejšou, komplikovanejšou a drahšou technológiou aj napriek tomu, že má veľa ľahko dostupného a lacného uhlia.

Pravidlá spoločnosti tak nepriamo ovplyvňujú ekologickú stopu jedinca využívajúceho produkty a služby, ktoré nevie sám vytvoriť alebo by to bolo pre neho nevýhodné. Cesty, elektrizačná, resp. energetizačná sieť vo všeobecnosti (elektrická sieť, vodovodná, plynová, potravinová, ropovodná či cestná, železničná sieť), idú nad rámec jedinca, ktorý tieto služby využíva.

Spoločenstvo teda môže určiť druhovú skladbu výroby elektrickej energie, kvalitu a hustotu ciest, železničných spojov, autobusov či potravinovú skladbu pestovaných plodín a chovaných zvierat.

Vedúci spoločenstva tak môžu rozumným plánovaním (pestovaním plodín v blízkosti ich spotreby, rozumnou voľbou skladby výroby elektrickej energie či podporou MHD) výrazne nepriamo znížiť ekologickú stopu jedinca.

V tomto smere je prirodzené, že rozumné plánovanie je v rozpore s konzumom, ziskom a spotrebou. (Ekologicky) cítiaci ľudia uprednostňujú MHD, nakupujú do vlastných obalov a tašiek, snažia sa veci opraviť, nie vyhodiť a kúpiť si nové… Dôležité je uvedomiť si, že znižovanie ekologickej stopy sa nedá vynútiť.

V dnešnej dobe je drvivá väčšina „civilizovaných“ spoločností založená na strachu – na negatívnom násilí, agresii a tyranii. Spoločnosť pokutuje a trestá tvorcov čiernych skládok, daňami za luxus pokutuje vlastníkov silných áut, veľkých domov a pod. Ustráchaná (chorá/psychopatická) spoločnosť sa sústreďuje na vinu a trest.

Želaný stav, čiže príroda bez skládok, nižšie emisie či dodržiavanie pravidiel cestnej premávky, je založený na negativizme, pokute, strachu pred trestom. Z fyziky vieme, že na čo sa sústreďujeme, to posilňujeme a to rastie.

V kontraste s dnešnou tyranskou spoločnosťou je slobodná spoločnosť založená na spolupráci a hľadaní riešenia, inými slovami je založená na pozitívnej podpore. Podporujú sa ľudia, ktorí žijú bezodpadovo, ľudia, ktorí nevlastnia auto, pracujú doma alebo využívajú MHD.

To, čo nedostáva podporu či pozornosť, stagnuje alebo úplne vymizne, avšak bez agresie a násilia. Presne takto funguje príroda a asi to robí dobre, keďže tu existuje milióny rokov a všade tam, kam sa nedostal civilizovaný, agresívny a trestajúci človek, zostala krásne rozmanitá a čistá.

Ak máme v spoločnosti ľudí, ktorí dochádzajú do zamestnania desiatky kilometrov autom, alebo ľudí, ktorí často konzumujú mäso, existujú na úrovni spoločnosti dva spôsoby zníženia ekologickej stopy jednotlivca.
Prvou možnosťou je, že sa zákonom agresívne zavedú limity na konzumáciu mäsa či počet kilometrov prejdených jednotlivcom.

Kto ich prekročí, bude vinný a pokutovaný. Zákonom sa stanoví podiel biozložky v palivách, schvália sa dotácie na elektromobily, pričom sa na tieto dotácie povinne zložia vyššími daňami všetci ľudia bez ohľadu na to, či majú záujem o ekológiu alebo nie.

A tak je v dnešnej spoločnosti bežné, že ekológ bývajúci vo vlastnoručne postavenej zemľanke vykurovanej drevom z vlastnoručne zasadených stromov musí platiť vyššie dane na dotáciu tepelného čerpadla luxusnej nevyužitej vily boháča, ktorý nemá o ekológii ani potuchy.

V druhom prípade sa vedenie štátu pýta, čo má urobiť, aby sa ľudom oplatilo pracovať v blízkosti svojho bydliska. Pýta sa, čo má spraviť, aby bola pre ľudí výhodná konzumácia zdravých potravín s nižšou ekologickou stopou.

Môže podporiť miestnych farmárov či dotovať ľudí, ktorí pracujú v blízkosti svojho okolia, pričom takáto podpora je financovaná len z dobrovoľných príspevkov ekologických cítiacich ľudí – inak by sa nerešpektovalo právo na to, aby mal každý človek možnosť slobodnej voľby – teda aby sa mohol rozhodnúť, či sa chce iným ľudom skladať na dotáciu na tepelné čerpadlo alebo elektromobil.

Individuálna úroveň

Len a len na nás záleží, či budeme používať televízor namiesto rádia, či necháme zapnuté svetlo v miestnosti aj vtedy, keď sa v nej nenachádzame. Nech je zloženie výroby elektrickej energie ľubovoľné (aj keby sa všetka vyrábala z uhlia), len od nás závisí, koľko jej minieme.

Len a len na nás záleží, či budeme kupovať lacnejší, dovezený, pekne zabalený hnoj a necháme skrachovať naše družstvá alebo nákupom domácich potravín podporíme lokálnych farmárov. Čomu venujeme pozornosť, to podporou posilníme. Čomu podporu nedáme, to skrachuje, vymizne.

Pri kúpe zeleniny od miestneho sedliaka na tržnici do vlastnej plátennej tašky nemusíme nikoho agresívne (zákonom) nútiť prestať baliť zeleninu do plastu. Výrobca baliaci zeleninu do plastu nedostane našu podporu (nekupujeme od neho), takže podľa prírodných princípov jednoducho bez našej pozornosti/podpory zanikne.

Naša individuálna úroveň tak v kontexte ekologickej stopy predstavuje všetko, čo dokážeme ovplyvniť svojím bytím. Keďže sme slobodní ľudia, môžeme naozaj konať a žiť slobodne. Môžeme mať a nemať chladničku, konzumovať či nekonzumovať mäso, pestovať si zemiaky vo vlastnej záhrade alebo kupovať zemiaky z Egypta.

Môžeme si kúpiť každý rok nový telefón, nové auto a vykurovať veľkú luxusnú vilu alebo bývať pod mostom. Záleží to len na nás. Náš životný štýl teda určuje aj našu ekologickú stopu, t. j. mieru, akým spôsobom kvalitatívne a kvantitatívne vplývame na naše okolie – planétu Zem.

Nevoľníci a otroci musia pracovať nezávisle od svojej slobodnej vôle. My máme tú výhodu, že sme plne slobodní, a preto len na nás záleží, kde a ako dlho pracujeme. Len na nás záleží, či nás naša práca baví a napĺňa alebo len vymieňame svoj život za peniaze.

V nasledujúcej časti sa preto budeme venovať individuálnym slobodným ľudom, ktorí majú v živote slobodu výberu a voľby a môžu si vybrať, ako, kde a s kým žijú. Len slobodní ľudia môžu vo svojom živote všetko zmeniť, a teda môžu zmeniť aj veľkosť svojho vplyvu na životné prostredie. (Otroci žijú podľa cudzích pravidiel, preto majú veľmi limitovaný dosah na svoju ekologickú stopu).

Po hĺbkovej analýze fungovania dnešnej západnej, civilizovanej spoločnosti zistíme, že náš životný štýl (ekologická stopa) sa najočividnejšie zrkadlí práve v našom bývaní – v stavbe a užívaní domu/bytu.

Ak chceme byť zdraví, pravdepodobne si budeme chcieť pestovať vlastné zdravé potraviny, resp. nebudeme chcieť byť odkázaní na potraviny obchodníkov zameraných na zisk, a preto si zvolíme dom s gazdovstvom.

Ak kvalita potravín a zdravie nie sú našimi prioritami, vyberieme si na bývanie byt alebo dom s okrasnou záhradou. Ak sa nám nepáči míňať svoj život dlhým cestovaním do práce, zvolíme si bývanie v blízkosti nášho zamestnania.

Ak sa nám páči tráviť čas s deťmi a s rodinou, zvolíme si bývanie bližšie k minimalizmu, pri ktorom využívame, vykurujeme a vlastníme skutočne len to, čo plnohodnotne využívame, čím minimalizujeme účty za užívanie domu = minimalizujeme čas v zamestnaní potrebný na ich zaplatenie.

Byt či dom zrkadlia naše priority, potreby, náš vzťah samého k sebe = náš vzťah k okoliu. Pri podrobnej analýze zistíme, že práve naše bývanie určuje až do 98 % všetkej našej ekologickej stopy (podobne aj svetového priemyslu, konzumu!).

Preto je logické, že zmena koncepcie a návykov súvisiacich s našim bývaním má fatálne prejavy v našej ekologickej stope. Ďalej sa preto zameriame na možnosti zníženia ekologickej stopy na individuálnej úrovni v rámci nášho bývania, zostupne podľa podielu vplyvu na našej ekologickej stope.

1. Lokalizácia potravín

Najväčší podiel v našej ekologickej stope (spotreba zdrojov, produkcia emisií a znečistenia) má na svedomí potravinový energetický vstup do domu. Kedysi okolie domu (záhrada) pokrývalo takmer všetky potravinové nároky jeho obyvateľov.

Dnes je situácia iná. Oddelenie domu od záhrady spôsobilo, že ak chce človek v takomto dome prežiť, je logicky odkázaný na zásielku potravín z územia mimo svojho pozemku. Dodanie potravín do domov ľudí roztáča brutálnu špirálu spotreby zdrojov a produkcie emisií.

Pretože ľudia nekonzumujú potraviny zo svojho blízkeho okolia, je nevyhnutné postaviť závody na výrobu umelých hnojív, rozmetadiel umelých hnojív, traktorov, kombajnov… Je nevyhnutné postaviť mnoho obchodov, parkovísk, ciest k obchodom…

Takisto mnoho cementární a oceliarní, ktoré vyrobia cement a oceľ, z ktorých sa všetky tieto budovy postavia. Ďalej treba vyťažiť mnoho fosílnych palív, ktoré míňajú ľudia pracujúci v závode na výrobu umelých hnojív, traktorov, cementu, ocele…

Je tiež nevyhnutné spáliť veľa fosílnych palív v traktoroch, kombajnoch, autách zamestnancov družstiev, prepravných spoločností či zamestnancov obchodov. Toto je skutočne len nepatrný opis enormných väzieb potravinových požiadaviek domov bez vlastných potravinových záhrad.

Niet preto divu, že práve v tejto oblasti môžeme najvýraznejšie redukovať našu energetickú stopu. Potraviny s najnižšou ekologickou stopou sú z vlastnej záhrady. Nepotrebujú žiaden obal, žiadnu prepravu, takmer nič zo spomenutého. Lokalizácia potravín má dokonca vyššiu dôležitosť ako voľba nášho jedálnička.

Mäso z vlastnej sliepky chovanej potravinovými zvyškami a odpadom z vlastnej kuchyne má výrazne nižšiu ekologickú stopu ako zelenina vegána, ktorá bola pestovaná intenzívnym poľnohospodárstvom a bola dopravená zo vzdialenejšieho mesta či štátu.

Ak sa pozrieme na bývanie očami udržateľnosti (spotreba 35 kWh/osoba na deň [1]), človek bývajúci „vo vlastnej záhrade“ má potenciál žiť udržateľne. Človek, ktorý konzumuje potraviny dopravené „cez pol zemegule“, nebude žiť udržateľne, a to nezávisle od toho, či bude bývať v nulovom, pasívnom alebo slamenom dome!

Ak človek nemá možnosť pestovať vlastné zdravé potraviny, druhou ekologicky najpriaznivejšou možnosťou v poradí je podpora lokálnych farmárov. Ak situácia inak nedá, môže si človek kúpiť potraviny v obchode so zreteľom na to, kde boli vyrobené.

Nie je náhoda, že mnohokrát nájdeme na výrobku len nápis „vyrobené v EÚ“, pretože pre bdelého človeka by bolo zrejmé, že nemecká cibuľa nemôže byť lacnejšia ako slovenská, keďže minimálna mzda v Nemecku je niekoľkonásobne vyššia ako u nás, pričom podmienky na pestovanie (výnosy) sú takmer identické.

Pozornému človeku by bolo hneď zrejmé, že lacnejšie nemecké potraviny v našich reťazcoch sú dôsledkom nastavenia spoločnosti na ekonomický rast, udržanie zamestnanosti a nie na ekológiu.

Dotácie sa rozdelia tak, že sa podporí viac nemecká farma alebo sa na Slovensku podporí pestovanie repky namiesto cibule, čím vo výsledku bude nemecká cibuľa lacnejšia ako naša domáca, navyše sa predajú nemecké autá, dopravujúce cibuľu na Slovensko do nemeckých reťazcov.

Výborné pre rast ekonomiky, spotreby fosílnych palív (zdrojov) a rast emisií. Konzumácia lokálnych potravín tak predstavuje najvýraznejší prínos k zníženiu individuálnej ekologickej stopy. Druhým veľmi dôležitým aspektom je voľba nášho jedálnička.

Ak konzumujeme menej spracovaných potravín a na „nižšom stupni potravinového reťazca“ = konzumujeme väčšie množstvo zeleniny, ovocia, orechov a strukovín a menšie množstvo mäsa, fatálne znížime našu ekologickú stopu.

Už aj mainstreamové médiá opakujú, že „výroba“ mäsa a mlieka sú segmenty s najnegatívnejším vplyvom na životné prostredie, pričom výroba mäsa je zodpovedná za 15 % emisií oxidu uhličitého a skleníkových plynov spôsobených človekom [2], čo je viac ako zodpovedá priemyslu aj doprave.

Okrem toho sa kvôli chovu dobytka menia lesy na pasienky. Ak by sme každý deň vynechali z jedálneho lístka mlieko a mäso, ročne by sme znížili svoju stopu o viac ako 1,5 t emisií eCO₂ [2].

2. Lokalizácia sebarealizácie

Oblasť dopravy do zamestnania predstavuje po lokalizácii potravín a voľbe nášho jedálnička tretiu najväčšiu zložku našej ekologickej stopy. Prirodzene, každý človek je individuálna bytosť s rôznymi talentami a záľubami. Niekoho baví projektovať domy, iného tieto domy stavať, niekoho baví sadiť a starať sa o zeleninu alebo ovocné stromy.

Kreatívna práca je primárne naplnením tvorivosti nášho života a často za ňu dostávame aj odmenu vo forme peňazí, ktoré vymieňame za iné pre nás potrebné veci. To, kde sa nachádza miesto našej tvorivej sebarealizácie vo vzťahu k nášmu bývaniu, je z pohľadu devastácie prírody veľmi dôležité.

Logicky, ak pracujeme vo vlastnej záhrade, v dielni, ateliéri či v obchode, ktorý je súčasťou nášho obydlia, alebo je v jeho tesnej blízkosti, míňame minimum času, peňazí a energie na presun do zamestnania. Čím ďalej máme zamestnanie od bydliska, tým sa zväčšuje čas potrebný na presun, spotreba energie atď.

Ak sa realizujeme v blízkosti svojho okolia a bývame v nezateplenom dome, sme ekologickejší ako človek, ktorý dochádza do zamestnania elektromobilom desiatky kilometrov zo svojho nulového alebo pasívneho domu.

3. Veľkosť obydlia

Vo všeobecnosti je dôležitejšie to, koľko priestoru obývame, než to, aký priestor obývame. Ak bývam sám vo veľkom nevyužitom nulovom dome, devastujem planétu viac ako ľudia bývajúci spoločne v malom nezateplenom dome, ktorí ho však plnohodnotne využívajú.

V praxi sa často stretávame s prípadmi, keď bývajú dôchodcovia (často aj samotný dôchodca) vo veľkom dome či byte, ktorý nedokážu využívať, čo je podobné, ako keby človek používal na osobnú prepravu kamión či tank.

Rozumným a etickým využívaním priestoru, ktorý skutočne potrebujeme obývať, dokážeme znížiť svoju ekologickú stopu. Výmenou veľkého domu, keď z neho odídu deti, za menší, ušetríme planéte viac, ako keby sme tento veľký dom zateplili, vymenili okná a použili solárny systém či tepelné čerpadlo.

4. Zvyky v užívaní domu

Na predposlednom mieste v rámci možností zníženia našej individuálnej ekologickej stopy z pohľadu bývania stoja zvyky, podľa ktorých žijeme v našich domoch. Maličkosti robia veľké veci. Presunutím chladničky s mrazničkou z teplej kuchyne do chladnej komory dokážeme znížiť jej spotrebu takmer o polovicu.

Krátkym sprchovaním s úspornou hlavicou (namiesto kúpeľa) dokážeme znížiť spotrebu vody a energií až o 90 %, pričom úsporná sprchová hlavica sa dá vyrobiť z bežnej hlavice napr. zalepením dvoch tretín dierok v sprche sekundovým lepidlom.

Oblastí úspor, ktoré nás prakticky nič nestoja, je neúrekom. Ak začneme využívať pešiu chôdzu po schodoch namiesto jazdy výťahom, nielenže urobíme niečo pre svoje telo, ale ak denne vyšliapeme napríklad štyri poschodia, môžeme ušetriť tisíce kWh elektrickej energie a zmenšiť svoju uhlíkovú stopu o stovky kg ročne [2].

5. Stavebno-konštrukčné riešenie obydlia

Stavebno-konštrukčné riešenie a použité technológie sú v rámci možností zníženia negatívneho vplyvu nášho bývania na prírodu na poslednom mieste.

Zateplenie domu, výmena okien či stavba nového pasívneho domu z prírodných materiálov prispejú k zmierneniu negatívnych vplyvov nášho bývania na prírodu, treba však pri tom mať vždy na zreteli, že izolačné materiály či nové úsporné technológie sa musia najskôr vyrobiť, pričom ich výroba v rámci globalizovaného reťazca skonzumuje obrovské množstvo zdrojov a vyprodukuje veľa emisií.

Výmena funkčného starého kotla za tepelné čerpadlo preto nemusí vždy predstavovať ekologický prínos – v prípade, ak rozdiel (úspory v energiách a emisiách) medzi starým plynovým kotlom a novým kondenzačným nie je väčší, ako sú súvisiace energie a emisie pri výrobe nového kondenzačného kotla.

Prvé štyri oblasti znižovania ekologickej stopy sú veľmi ľahko realizovateľné, pretože na to, aby sme zmenili náš jedálniček, pracovali bližšie k bydlisku či premiestnili starú chladničku z teplej kuchyne do chladnej komory, netreba nič nové vyrobiť ani kúpiť.

To je výborné pre planétu, avšak nie pre konzum, ekonomiku, HDP. Dnes sa preto nepodporujú skutočne ekologicky žijúci ľudia, napríklad nižšími daňami. Naopak, vyššími daňami a cenami sa vyzbierajú peniaze, ktorými sa dotujú „ekoriešenia“.

Niet preto divu, že sú pri nových stavbách zákonom stanovené také prísne normy, že sa bez implementácie „ekotechnológií“ nedajú splniť. Štatisticky je najviac povinných noriem práve v oblasti s najmenším potenciálom možných úspor, avšak s najvyšším potenciálom zisku, keďže drahé „ekotechnológie“ je nutné vyrobiť a predať!

Komfort a priority

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že podľa svojich priorít si volíme spôsob bývania, ktorý následne determinuje našu ekologickú stopu.

Ak je prioritou osobné zdravie a priateľský prístup k prírode, volíme si „bývanie vo vlastnej záhrade“, ktorá nám poskytuje obživu, prípadne je zdrojom energií na vykurovanie domu (sadíme palivové stromy). V ideálnom prípade je okolie domu aj miestom našej sebarealizácie – či už využívame homeoffice, alebo domácu dielňu.

Pri takomto spôsobe života sa blíži človek k udržateľnému spôsobu žitia, pričom ak obýva len priestor, ktorý využíva, nie je už také podstatné, či býva v nezateplenom 100-ročnom dome alebo v pasívnom modernom „eko- bio- raw“ dome.

Podstatné je, čo a odkiaľ konzumuje, ako ďaleko dochádza do práce a aké má zvyky životosprávy. V druhom prípade, ak nie je naše zdravie = zdravie planéty na prvom mieste, je našou prioritou niečo iné. Môžu to byť naše záľuby, ciele, sny a túžby. Spravidla potom bývame v obydliach, ktoré si vyžadujú dovoz potravín a energií zo vzdialenejších miest.

V takomto prípade nie je možné dosiahnuť udržateľný stav žitia, a to bez ohľadu na to, či jedinec býva v nulovom dome a dochádza do zamestnania maličkým úsporným elektromobilom. Princíp udržateľnosti – lokalizácie zdrojov, lokalizácie potravín a sebarealizácie – je základným kameňom fungovania prírody.

Mravce si stavajú mravenisko len z toho, čo nájdu vo svojom okolí. Podobne ani lastovička nestavia hniezdo pre svojich potomkov v dovezeného blata a nekŕmi ich zabalenými zmrazenými raw či biomuchami z opačnej strany zemegule. Celá príroda, vesmír budujú a žijú z toho, „čo je poruke“.

Zníženie individuálnej ekologickej stopy

Naším skutočným domovom nie je náš byt, dom či mesto, dokonca ani krajina, ale naše telo. Je to jediné miesto, kde budeme my, naša „duša“ a myseľ, neustále žiť, pokiaľ budeme chodiť po tejto zemi. Je to jednoducho najdôležitejšia a jediná hmotná „vec“ na tomto svete, o ktorú by sme sa mali starať a ktorá je výhradne naším vlastníctvom.

Nikto nemá právo hovoriť, ako budeme so svojím telom nakladať. Nikto nemá právo nám prikázať, čo si do tela môžeme dať, nemôžeme alebo musíme (povinné očkovanie). Nikto nemá právo nám prikazovať, ako máme žiť.
Nikto nám nemá právo prikázať, že musíme byť vitariáni, vegáni, vegetariáni alebo že musíme konzumovať mäso.

Že musíme dochádzať do práce peši, bicyklom, autobusom a nie starým autom, nespĺňajúcim nové emisné limity. Nikto nemá právo nám prikázať, v akom veľkom dome môžeme či musíme bývať. Nikto nemá právo nám prikázať, ako má náš dom vyzerať, ako a čím ho budeme vykurovať.

Nikto nemá právo nám zakázať či prikázať v dome nekúriť, prípadne mať v ňom 35 °C. Toto však platí len v slobodnej spoločnosti. V agresívnej tyranskej spoločnosti zakážu ľudom pod zámienkou dobrých úmyslov fajčiť, požívať alkohol, vykurovať uhlím, používať staré auto s vyššími emisiami.

Ustráchaní tyrani pod zámienkou dobra diktujú pravidlá, ako musia žiť iní ľudia, často bez toho, aby si uvedomili, že páchajú násilie. Ako však motivovať ľudí, ktorí žijú neudržateľne – konzumujú jedlo dopravené cez pol zemegule, dochádzajú do práce desiatky kilometrov alebo vlastnia mnoho vecí, ktoré nedokážu využívať?

Našťastie platí, že udržateľný = prirodzený život a prirodzený život = šťastný život. Už aj vedecká obec si pozorovaním všimla, že ľudia bývajúci vo svojich záhradách, pracujúci slobodne na tom, čo ich baví, sú zdravší a šťastnejší. Zákony vesmíru sú neúprosné.

Bez výnimky platí, že neudržateľný spôsob života je pre človeka ťažký a človek nežijúci podľa svojej prirodzenosti nemôže byť ani šťastný. Nie je preto potrebné nikoho do ničoho nútiť, trestať za činnosť a nečinnosť (vo vzťahu k ekológii).

Prirodzene šťastný človek, ktorému sa žije ľahko (žije udržateľne), inšpiruje svojím bytím ľudí, ktorým sa žije ťažko. Jednoducho sa stačí zamerať na svoje vnútro, svoje osobné šťastie, ktoré každého človeka nasmeruje na jeho prirodzenú udržateľnú cestu.

Stále musíme mať však na zreteli slobodnú voľbu a potreby každého jednotlivca, to, že jednému postačí na šťastný život jedna miska na žobranie, inému zasa veľký dom, v ktorom bude vyučovať žiakov, pretože ho to baví.

Rovnako musíme plne rešpektovať ľudí, ktorí sa vedome rozhodli ničiť svoj život – nerobia, čo ich baví, fajčia, pijú alkohol, drogujú či konzumujú nezdravé potraviny, pretože v inom prípade (napr. zákaz predaja cigariet) agresívne vnucujeme náš obraz „dobrého“ a „zdravého“ životného štýlu iným ľudom.

V tomto ohľade je rovnako individuálny a nedotknuteľný aj pocit komfortu. Pre niekoho je komfortnejšie stráviť pár hodín vo vlastnej záhrade, piplať sa a zašpiniť od zeme a mať vlastné zdravé potraviny. Pre iného je komfortnejšie kúpiť si za peniaze zarobené strávením času v zamestnaní potraviny v supermarkete.

Pre niekoho je komfortnejšie popíliť drevo z vlastných stromov, zapotiť sa a drevo nakálať, každý deň zakúriť a prikladať do kachlí. Pre iného je komfortnejšie vstať ráno o štvrtej a ísť do práce, aby mohol zaplatiť účet za plyn či elektrinu a mať vykúrený dom komfortne, bez prikladania a vynášania popola.

Pre niekoho je výhodnejšie pracovať vo svojej dielni a byť v nej so svojimi deťmi, vidieť ich, ako vyrastajú, a možno mať staršie auto, nemoderný telefón či oblečenie.

Inému je komfortnejšie pracovať 12 hodín denne, prísť domov len prespať, zaplatiť za jasle či škôlku a byť s deťmi len cez víkendy, no voziť ich luxusným autom, zahŕňať ich mnohým moderným oblečením, hračkami, najnovšími smartfónmi.

Je len na nás, čo pokladáme za komfortnejšie, skúška správnosti je jednoduchá. Šťastný človek robí práve to a len toľko, koľko ho baví, vlastní a užíva práve toľko vecí, ktoré potrebuje vlastniť a užívať, a býva v takom dome, ktorý plnohodnotne využíva.

Všetko navyše by brzdilo jeho prirodzené žitie, preto žije šťastný človek udržateľne. Dosiahnutie udržateľnosti preto nie je možné agresívnymi príkazmi a zákazmi, ale iba jednoduchou podporou prirodzenosti žitia každého jedinca.

Podporou a spoluprácou (namiesto súperenia a agresie) sa náš strach, zhon, nešťastie a konzum zmenia na pokoj, radosť z tvorivého života, šťastie a v konečnom dôsledku aj na udržateľný život. Všetko sa začína a konči v mojom JA.

Literatúra

1. Števo, S. Energetická certifikácia ľudí. In: TZB Haustechnik, roč. 27, č. 1 (2019), s. 20 – 24.
2. Horváth, M.: 25 trikov na zmenšenie uhlíkovej stopy na každý deň a pre každého z nás.

Článok bol uverejnený v časopise TZB Haustechnik 2/2020.