Partneri sekcie:

Použitie parozábran v šikmých strechách

Použitie parozábran v šikmých strechách

Otázka použitia parozábran v šikmých strechách je dnes veľmi diskutovaná. Mnohí odborníci sa zamerali na problém, ako dosiahnuť bezporuchovosť parozábrany, a to tak pri realizácii, ako aj pri užívaní objektu. Poruchy zavinené nefunkčnou parozábranou patria medzi najpočetnejšie. V tejto chvíli sa však treba pozrieť na problematiku parozábran pri šikmých strechách z iného uhla – kedy je v skladbe strešného plášťa parozábrana prínosom a kedy ide skôr o rizikový či nadštandardný prvok?


Parozábrana plní v konštrukcii strešného plášťa niekoľko úloh. Za tie významnejšie možno považovať vzduchotesnosť a prestup vodnej pary do konštrukcie. Tieto funkcie však nemajú vždy pozitívny vplyv na správne fungovanie konštrukcie. Parozábrana, používaná napríklad pri podhľadoch tvorených heraklitovými doskami, je z hľadiska vzduchotesnosti celkom zbytočná, pretože dosky, ktoré sa lepia lepidlami, majú schopnosť tvoriť dostatočne vzduchotesný podhľad. Z tohto dôvodu sú postačujúce aj dve dosky sadrokartónu ukladané na väzbu.

Problémy parozábran

Veľké množstvo chýb pri zhotovovaní zateplených šikmých striech možno nájsť pri vytváraní parotesnej vrstvy (parozábrany). Ide najmä o to, v akom mieste konštrukcie sa parozábrana nachádza, či sa použil správny typ, či je spojená medzi sebou a zároveň s priliehajúcimi stavebnými konštrukciami a, najmä, čím sa toto spájanie, resp. napájanie realizuje.

Nejde totiž o aplikáciu vlastnej parozábrany, ale o vytvorenie vrstvy, ktorá bude rovnako parotesne účinná po celej svojej ploche. Takisto sa odporúča používať zodpovedajúce tesniace a spojovacie komponenty, ktoré budú nielen schopné parozábranu spojiť a napojiť, ale tento detail bude i sám osebe parotesný, dlhodobo funkčný (nerozlepí sa), odolný proti teplotám a mechanickému namáhaniu, nebude rozleptávať parozábranu a prenesie prípadné drobné posuny nosnej konštrukcie (napr. vplyvom vysychania dreva).

Fungovanie parozábrany v skladbe strešného plášťa
Otázkou je, že v koľkých percentách stavieb bude pri takýchto požiadavkách správne fungovať parozábrana. Takisto sa treba zamyslieť, či neexistujú aj skladby šikmých striech, ktoré parozábranu v podstate nepotrebujú.

Prestup vodnej pary do konštrukcie strešného plášťa nie je príčinou porúch, ak je vodná para dostatočne odvedená (teda ak je použitím dvojplášťovej strešnej konštrukcie odvetraná vzduchová dutina) a ak sa v konštrukcii použijú materiály schopné prepustiť vlhkosť bez poškodenia daného materiálu (napr. tepelnej izolácie dostatočne hydrofobizovaná, aby sa s prechodným zvýšením vlhkosti dokázala vyrovnať).

Reakcia hydrofobizovanej a nehydrofobizovanej izolácie na zaťaženie vlhkosťou – pred namočením a po vyschnutí – izolácia bola v styku s vlhkosťou 48 hodín. Pri nehydrofobizovanej izolácii ide o nevratný proces.

Parozábrana pri dvojplášťových vetraných strechách
Rozhodujúcim faktorom pri voľbe konštrukcie s parozábranou alebo bez nej je takisto dostatočné prúdenie vzduchu v otvorenej vzduchovej dutine. V prípade postačujúcej a správne fungujúcej parozábrany ovplyvňuje relatívna vlhkosť vlhkostný režim v interiéri (v dutine dvojplášťovej konštrukcie) iba nepatrne. Ak je parozábrana nefunkčná alebo nie je súčasťou konštrukcie, preniká vlhkosť z interiéru do otvorenej vzduchovej dutiny.

Vplyv relatívnej vlhkosti vzduchu v interiéri na vlhkosť v otvorenej vzduchovej vrstve pri konštrukcii, ktorá nemá vyhotovenú parozábranu, v závislosti od hrúbky otvorenej vzduchovej dutiny, je znázornený na obr. 1.

Obr. 1 Vplyv relatívnej vlhkosti v interiéri na vlhkostný režim konštrukcie

Zvýšenie relatívnej vlhkosti v interiéri zhoršuje vlhkostný režim v otvorenej vzduchovej vrstve. Tento nepriaznivý stav možno pozorovať pri konštrukciách s malou hrúbkou vzduchovej dutiny (obr. 1). To znamená, že pri konštrukciách s veľkou relatívnou vlhkosťou vzduchu v interiéri a malou hrúbkou vzduchovej dutiny treba vo väčšine prípadov použiť parozábranu. Pri väčších hrúbkach otvorených vzduchových dutín sa riziko kondenzácie vplyvom zvýšenia relatívnej vlhkosti vzduchu v interiéri minimalizuje.

Výpočet sa urobil pomocou programu MEZERA [2] pre tieto parametre:
  • hrúbka otvorenej vzduchovej dutiny – premenná veličina: hr. = 2 cm, hr. = 4 cm, hr. = 6 cm;
  • skladba strešného plášťa

    – sadrokartón, hr. = 12 mm
    – tepelná izolácia, hr. = 120 mm
    – vetraná vzduchová medzera, hr. = 40 mm
    – škridlová strešná krytina;

  • rozdiel výšok vstupného a výstupného otvoru dV = 3,4 m;
  • osová vzdialenosť vstupného a výstupného otvoru B = 5,3 m;
  • teplota vzduchu v interiéri ti = 20 °C;
  • relatívna vlhkosť v interiéri – premenná veličina ϕi = 30 %, ϕi = 50 %, ϕi =70 %;
  • teplota vzduchu vstupujúceho do dutiny te = –15 °C;
  • relatívna vlhkosť vzduchu vstupujúceho do dutiny ϕi = 84 %;
  • vstupný otvor (šírka/výška)    0,8/0,04 m (sieťka);
  • výstupný otvor (šírka/výška)    0,8/0,04 m (sieťka);
  • aerodynamický súčiniteľ (A1/A2)    0,6/–0,3;
  • rýchlosť prúdenia vzduchu    0 m/s.


Záver

Hlavným negatívom použitia parozábrany je zhotovenie domu, ktorý je vzduchotesne uzavretý. Táto problematika je zvlášť viditeľná pri podkrovných miestnostiach, kde sa umiestňujú izby určené na nočný spánok. To znamená, že sa v nich produkuje značné množstvo CO2, ktoré mnohým ľuďom spôsobuje zdravotné problémy, napr. migrény. Vzduchotesné uzatváranie miestností je nielen technologicky veľmi náročné, ale aj veľmi nezdravé.

Treba teda hľadať nové prístupy navrhovania šikmých strešných plášťov, a to:

  • použitím materiálov, ktoré sú schopné reagovať na vlhkostné výkyvy bez toho, aby došlo k strate funkcie,
  • realizáciou podhľadov, ktoré neumožňujú infiltráciu v takom rozsahu, ktorým by ovplyvňovala tepelnú pohodu v miestnosti a znižovala tepelnoizolačnú schopnosť konštrukcie,
  • dimenzovaním otvorenej vzduchovej vrstvy tak, aby vyrovnávala vlhkostné tlaky (hrúbku otvorenej vzduchovej medzery minimálnu 4 cm).
  • Zvyšovaním požiadaviek na tepelný odpor konštrukcií dochádza aj k zmenám v skladbách šikmých striech – dve vrstvy tepelnej izolácie. Táto situácia je do značnej miery priaznivá s ohľadom na elimináciu tepelných mostov a na zníženie infiltrácie konštrukcie bez parozábrany, ak sa prekrývajú tepelnoizolačné dosky na väzbu.

Ing. Petra Bednářová, PhD.
Foto: autorka

Autorka je vedúca katedry stavebníctva na VŠTE v Českých Budějoviciach.

Literatúra
1. ČSN 73 0540-4 Tepelná ochrana budov. Část 4: Výpočtové metody, ČNI : Praha, 2005.
2. Svoboda, Z.: Manuál k programu MEZERA. Kladno.
3. Bednářová, P. – Kulhánek, F.: Tepelně vlhkostní režim dvouplášťových konstrukcí. Sborník ze sympozia Střechy 2002 v Prahe. A.W.A.L., s. r. o. : Praha, 2002.
4. Bednářová, P. – Bedlovičová, D.: Thermal-moisture problems of external skin soft civic building distribution efect of moisture and temperature on biodeterioration. Praha : 2005, s. 980 – 981.
5. Šilarová, Š.: Střešní pláště navrhované podle závazných kriterií. STAVEBNÍ INFOZPRAVODAJ, 1/2007, roč. 7, s. 8 – 11. Grant MK ČR E 11138 s podporou MSM 6840770001.
6. Korenková, R. – Imríšek, F.: Vplyv vlhkosti na tepelnoizolačnú schopnosť plochej strechy. XIII. Slovak-Polish-Russian seminar „Theoretical foundation of civic engineering papers“, Žilina, Slovakia, 24. – 26. 6. 2004, p. 235 – 240.
7. Hynková, A.: Rámová konstrukce mansardového krovu v technologii kompozitů. Časopis Stavebnictví, ČKAIT, 2007.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.