Igor Choma: Krízové situácie ma motivujú
Jeho starý otec patril k povestným liptovským murárom, ktorí stavali Budapešť. Otec toto remeslo prevzal a bol dlhoročným riaditeľom veľkej stavebnej firmy. Aj z maminej strany sa to hemžilo stavbármi a tak Žilinčanovi Igorovi Chomovi bolo všetko jasné: stavebná fakulta v Bratislave. Stavbársky fortieľ získaval v Nemecku i Rusku, aby svoje skúsenosti následne zúžitkoval na Slovensku. Už vyše dva roky pôsobí Ing. Igor Choma (1964) vo funkcii predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., a viac ako rok vo funkcii splnomocnenca vlády SR pre urýchlenú výstavbu nadradenej cestnej dopravnej infraštruktúry, odkiaľ priamo vykonáva prioritu vlády – urýchlenú výstavbu diaľnic. Ako sám tvrdí, v súčasnej situácii ovplyvnenej finančnou krízou sa pohybuje so zvýšenou aktivitou, lebo práve to je pre neho stimul k novým výzvam.
Začnime od vašich vysokoškolských štúdií. Čo ste na stavebnej fakulte vyštudovali?
Takzvanú „veľkú vodu“ na katedre geotechniky, to znamená priehrady, plavebné komory, úpravy tokov a všetko, čo s tým súvisí. Som telom aj dušou stavbár, čo sa odvíjalo aj od môjho rodinného zázemia. Po škole som išiel rovno do terénu – na stavbu vodnej nádrže Nová Bystrica, kde som bol pri sypaní hrádze až do jej ukončenia.
Vzápätí však prišiel november ’89 a po ňom prvá zahraničná prax v Nemecku. Čo ste tam konkrétne robili?
Po spoločenských zmenách v bývalom východnom bloku vznikla možnosť pracovať za hranicami Slovenska. V tom čase sa tam vydalo veľké množstvo stavbárskych profesií a ja sám som sa ocitol na priemyselných stavbách. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a prešiel som na nich od majstra a stavbyvedúceho, až po hlavného inžiniera pre zahraničné stavby celej stavebnej spoločnosti.
Čo vám táto skúsenosť priniesla?
Bola to veľká škola, pretože v Nemecku som sa stretol v tom čase s pre mňa nevídanými vecami. Nebolo to o tom, že by nemeckí robotníci robili lepšie ako naši, ale novými boli pre mňa najmä stavebné technológie – spôsoby debnenia, ale aj systém stavby so svojou logistikou dodávok. Každý deň prichádzala na stavbu nová projektová dokumentácia, všetko bolo v neustálej dynamike.
Cez nemeckú firmu ste sa neskôr dostali aj do Ruska. To ste sa asi vrátili do postsocialistickej reality…
Určite, stavba v Rusku v roku 1993 sa nedá porovnávať s Nemeckom… V tom čase som robil vo Váhostave, ktorý si na základe referencií vybrala veľká nemecká stavebná firma Bilfinger Berger pre svoju zákazku v meste Millerovo v Rostovskej oblasti. Spočiatku sme robili v rámci väčšieho konzorcia slovenských firiem, neskôr už len samostatne.
O čo konkrétne išlo?
Stavalo sa tam 760 bytov s kompletnou infraštruktúrou – so školami, škôlkami, zdravotnými zariadeniami, pričom celá štvrť bola takmer nezávislá od zdrojov. Bola tam kanalizácia, tepláreň, od 12 kilometrov vzdialených studní sme natiahli vodovody. Chýbala iba elektráreň. Pri samotnej stavbe sme však mali veľké problémy s miestnou klímou, v ktorej sa striedali obrovské zimy s horúčavami. Kvalitu práce nám tiež komplikovali ruské materiály, ktoré nespĺňali nároky Nemcov. Poriadne sme sa s tým natrápili.
Ako to dopadlo?
Dobre, mestečko bolo dokončené v termíne a požadovanej kvalite v roku 1996. Odvtedy som tam nebol.
A potom prišla Moskva?
Áno, pre Váhostav som v Moskve kreoval obchodné zastúpenie, s ktorým sme sa zúčastnili výstavby veľkého obytného monolitického domu v Moskve. Po ďalších troch rokoch som sa vrátil na Slovensko, kde som nastúpil do stavebnej firmy BCI. Spočiatku som bol vedúcim žilinského závodu a po približne dvoch rokoch som sa stal obchodným riaditeľom spoločnosti. Po šiestich rokoch pôsobenia v BCI prišla ponuka zo žilinskej projekčnej spoločnosti Proma, kde som robil výkonného riaditeľa. Zaujímavá práca, získal som veľmi dobrý prehľad o fungovaní v projekcii.
Už vtedy bola vaša činnosť aj v znamení politickej aktivity v žilinskom okrese, ktorá vás katapultovala do súčasnej pozície. Čo pre vás znamenala ponuka od novej vlády Roberta Fica?
Po voľbách v roku 2006 sa hľadali ľudia na rozličné posty a predo mnou sa zrazu objavila obrovská výzva. Spočiatku som bol zaskočený, ale myslím, že som typ človeka, ktorého takéto životné situácie nevyľakajú. Samozrejme, na začiatku som musel vnikať do náročnej problematiky, ktorá bola v náplni činnosti Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS). Musel som sa oboznámiť s cestným inžinierstvom, predprípravnou fázou, stratégiou výstavby diaľnic, spoluprácou s ministerstvom dopravy a množstvom ďalších vecí.
Určite ste mali pri nástupe predstavy, ktoré samotná prax pravdepodobne korigovala. Ako vyzerala cesta zreálnenia vízií?
Priznám sa, že predtým som si nevedel celkom predstaviť, čo je to Národná diaľničná spoločnosť. Nemal som ani potuchu o cestách, lebo v mojom profesijnom živote som sa s nimi dovtedy nestretol z pohľadu investorskej prípravy ani realizácie. Čiastočnú neistotu som sa snažil eliminovať štúdiom a pozorným pozorovaním všetkého, čo sa len dalo.
Ako rýchlo ste sa dostali do komplexného obrazu?
Nejaký čas to trvalo, ale domnievam sa, že dnes som v tejto problematike doma. Každý deň mám však väčší rešpekt pred výstavbou diaľnic. Popri samotnej realizácii treba totiž hľadieť aj ďaleko dopredu. Už dnes by malo byť zreteľne zadefinované, čo bude o 10, 15 a viac rokov. Je už síce viacmenej jasné, kadiaľ diaľnice povedú, ale treba zároveň povedať či ideme stavať 4- alebo 6-pruhové diaľnice a na ktorých úsekoch. Myslím, že štát by mal jednoznačne povedať, čo je jeho stratégiou v oblasti výstavby diaľnic na Slovensku a každá ďalšia vláda by sa mala tejto stratégie držať.
Do akej miery môže NDS túto stratégiu ovplyvňovať?
Tvorcom stratégie výstavby diaľnic je ministerstvo dopravy. Musím však potvrdiť, že návrhy NDS, ktorá úzko s ministerstvom spolupracuje, sú ním korektne posudzované.
Aké ste si stanovili ciele?
Na všetkých stavbách, ktoré sa realizovali, sa nám podarilo zdynamizovať a dokončiť stavby, ktoré sa začali počas bývalých vlád – zdedili sme štyri nedokončené stavby, ktoré sa začali stavať ešte v období Mečiarovej vlády. Zostala neukončená už iba jediná – úsek Skalité – hranica s Poľskom, ktorá sa stavia už 12 rokov, tento rok ju ukončíme. Dokončili sme aj ďalšiu takúto dlhoročnú stavbu Važec – Mengusovce, no a v tomto roku dokončíme všetky stavby, ktoré začala predchádzajúca vláda. V našich prioritách sme sa začali viac venovať príprave nových úsekov, ktorá bola veľmi zanedbaná. Uplynulé dva roky sme tomu venovali čas a finančné prostriedky. Do prípravy sme vložili o 300 % peňazí viac ako v roku 2006 vložila minulá vláda a zvýšili tak dynamiku prípravy nových úsekov diaľnic. Naše dvojročné úsilie by malo priniesť ovocie tohto roku, keď máme zámer rozbehnúť výstavbu 15 nových úsekov vrátane PPP projektov.
Mohli ste sa pri tom oprieť o kolektív v NDS?
Áno, pretože jeho podstatná časť tu zostala. S mojím nástupom sa zmenilo len predstavenstvo spoločnosti. Veľa som sa pýtal a moji kolegovia mi ochotne odpovedali. Tak som postupne vstrebával všetky informácie a postupne začal robiť veľké kontrolné dni po stavbách. Môj predchodca takéto návštevy nevykonával a aj zhotovovatelia boli spočiatku šokovaní, keď som vybehol v čižmách na stavbu. Všetci si však už zvykli a kontrolné dni na úrovni generálnych riaditeľov fungujú ako treba.
Hovorili ste, že pri nástupe vám pomohli ľudia. Na čo kladiete dôraz pri vedení takého veľkého kolektívu?
Podstatnou zásadou je správna komunikácia s ľuďmi. Komunikácia bez arogancie, avšak kvalitná a dôsledná. Každý z nás je človek, a preto mu treba preukazovať primeranú slušnosť. Odmietol som po nástupe robiť politické čistky, každý mal šancu. Až po nejakom čase som začal pristupovať k personálnym výmenám niektorých ľudí. Zmenu občas priniesol život (materské dovolenky), inokedy si to zase vynútila potreba kvalitnejšej práce.
Teda žiadne razantné seky?
Hoci sa počas môjho pôsobenia vymenilo už veľa ľudí, nikdy som nepristupoval k radikálnym riešeniam. Najprv hľadám pre daného človeka priliehavejšie miesto v spoločnosti a snažím sa vytiahnuť čo najviac z jeho schopností. Ak ich nemá, potom sa treba rozlúčiť – Národná diaľničná spoločnosť nie je sociálny ústav. A NDS má po celom Slovensku vyše tisíc zamestnancov.
Vyberali ste si riaditeľov na jednotlivých úsekoch?
Nie, členov predstavenstva menuje akcionár spoločnosti – ministerstvo dopravy. V NDS sa však zišiel veľmi dobrý tím riaditeľov, ktorý sme dlhší čas nevedeli doplniť o kvalitného finančného riaditeľa. Na tomto mieste musí stáť profesionál, ktorý bude mať spoľahlivý prehľad a bude riadiť úsek spoločnosti, ktorým prejde 20 miliárd korún ročne.
Aj vaša pozícia je pod tlakom politiky. Neznepokojuje vás táto neistota?
Áno, som v pozícii, v ktorej neviete, čo bude zajtra. Je to aj o politike, a teda aj o tlakoch a kompromisoch. Na druhej strane je to však predovšetkým o výstavbe diaľnic, a teší ma, že sa veci dynamicky posúvajú dopredu.
Stali ste sa aj vládnym splnomocnencom pre výstavbu diaľnic. Pomohla vám táto funkcia pri napĺňaní cieľov?
Rozhodne áno. Spočiatku som nechápal ako sa budú funkcie splnomocnenca a generálneho riaditeľa dopĺňať. Postupne som prínos splnomocnenca pochopil a rešpektoval som rozhodnutie vlády vytvoriť takýto inštitút. Vytvoril som medzirezortnú komisiu splnomocnenca vlády, ktorá rieši veci na medzirezortnej úrovni, rieši veci na úrovni samospráv a regionálnych štátnych správ.
Komunikujete s rezortnými ministrami na spoločnej vlne?
Pri ministroch zo strany Smer – sociálna demokracia sme politici z jednej strany a máme tak rovnaké zámery. Nemôžeme sa predsa stretávať v kontraproduktívnych diskusiách, i keď pripúšťam, že sa vyskytujú názorové rozdiely na odbornej úrovni. Musíme však hľadať spoločné cesty a myslím, že sa nám aj darí. S ministrom dopravy Ľubomírom Vážnym sme v kontakte a nech sa čokoľvek deje, mám tam dvere vždy otvorené. Pod ministrom vnútra sú ďalšie zložky – hasiči, policajti, dnes už aj mýtna polícia – bez pomoci ktorých by sme nevedeli niektoré veci doriešiť. Táto priama komunikácia nám napríklad pomáha pri organizovaní dopravy pri opravách a rekonštrukciách vozoviek.
Život však nie je len o práci. Kde si dobíjate vitálne baterky?
Predovšetkým doma s rodinou v Žiline. Do Bratislavy chodím na týždňovky. V Žiline mám dom, v ktorom vždy treba niečo riešiť, opravovať atď. Kedysi som celkom dobre lyžoval a dodnes som tomuto zimnému športu verný. Ráno sa snažím pravidelne plávať, no a minulý rok som začal s golfom. Hoci predtým som sa mu bránil, vidím, že celkom neopodstatnene. Je to šport, ktorý predstavuje psychický relax, človek tam buď celkom vypne alebo v pokoji predumá niektoré veci.
Využívate golf aj na uzatváranie obchodov?
Zatiaľ nie, ale isto je to vhodná príležitosť na obchodné rokovania. Priznám sa, ešte s ním len začínam, ale pevne dúfam, že tento rok už budem mať na golf viac času a podarí sa mi ísť na nejaký turnaj.
Kultúra?
Na tú nie je veľa času, hoci mi prichádza veľmi veľa pozvánok na rôzne kultúrne podujatia. Každý večer dlho pracujem, no a v piatok poobede sa už snažím ísť za rodinou. Som fotograf-amatér a veľmi intenzívne sa snažím – pravda, len pre svoju radosť – venovať tejto činnosti čas. Snažím sa veľa čítať. Samozrejme, na prvé miesto patrí odborná literatúra súvisiaca s mojou prácou, ale aj knihy, ktoré súvisia s históriou. Naposledy som dočítal memoáre Winstona Churchilla o druhej svetovej vojne, ktoré mi ponúkli fakty z histórie z iného uhla pohľadu, ale aj pútavé čítanie. Vyhľadávam však aj literatúru faktu zo slovenských dejín.
Spomínali ste, že životné výzvy treba využiť. Ako sa cítite počas krízových situácií?
Motivujú ma. Pravda, človeka vždy neteší, že musí riešiť mimoriadne náročné situácie, ale na druhej strane nie je čas pred vecami sa schovávať. Snažím sa k problému postaviť priamo a hľadať riešenia. Krízový moment ma štartuje do aktivity, snažím sa problém zadefinovať, prísť na riešenia. Potom treba dobre manažovať výkon na splnenie úloh a dotiahnuť veci do konca.
Darí sa to?
Nie vždy som spokojný, pretože po vyriešení problému niekedy prídem k názoru, že sa to dalo spraviť aj inak. Avšak v tom čase, keď sa problém vyskytol, robíte na základe poznania, ktoré v tom čase máte. Veci sa však posúvajú dopredu a mňa teší, že aj v oblasti slovenských diaľnic.
Čo bude ďalej?
Dnes som zorientovaný v diaľničnej problematike a chcel by som na tom mieste vydržať dlhší čas. Chcel by som byť pri tom v okamihu, keď sa na diaľnici D1 a R1 budú prestrihávať pásky posledných ukončených úsekov. Vtedy sa bude dať obzrieť a skonštatovať, že za nami zostal kus dobrej roboty. Netvrdím, že niekto iný by to nevedel lepšie, ale ja som dostal túto možnosť a snažím sa ju využiť. A čo bude potom… to ešte neviem. Určite však zostanem pri stavbárčine.
| Ing. Igor Choma Narodený: 1964, Martin Vzdelanie: Priebeh zamestnania: Súčasné pôsobenie: |
Ľudo Petránsky
Foto: archív Ing. Igora Chomu
Článok bol uverejnený v časopise Inžinierske stavby/Inženýrské stavby.
