Naťahovanie o vlastníctvo budovy či veštba, ktorá oddialila kúpu pozemku. VI Group zmenil filozofiu podnikania na Ukrajine

Ako jedni z mála slovenských podnikateľov už pred piatimi rokmi svoje aktivity nasmerovali na Ukrajinu. Chceli tam priniesť stredoeurópske developerské štandardy, no z výstavby vlastných projektov pomaly zišlo.

Náročné okolnosti fungovania u našich východných susedov pozmenili filozofiu podnikania VI Group na ukrajinskom trhu. Všetko sa to stalo ešte pred začatím vojny, ktorá aj ich podnikanie, samozrejme, pozastavila.

Časopis ASB sa rozprával s konateľom spoločnosti Richardom Duškom a jeho spoločníkom a zástupcom pre ukrajinskú divíziu Bogdanom Bodnárom o podnikateľských začiatok slovenského developera na Ukrajine, okolnostiach fungovania na tomto trhu či vplyvu vojny na ich aktivity.

Kedy sa vaša spoločnosť začala zaujímať o Ukrajinu?

Richard Duška: Približne v roku 2018. Chceli sme tam byť skôr ako západné krajiny, aby sme lepšie zachytili vzostup celej krajiny a ich trhu. Začali sme sa preto obzerať po veciach, ktoré by sme mohli kúpiť.

Aké investície ste tam už zrealizovali?

R.D.: Začali sme kúpou pozemku, ktorý sa nám podarilo nájsť v dobrej štvrti. Chceli sme ho na výstavbu. Neskôr sme ho však radšej z rôznych dôvodov predali, pričom následne sme odkúpili tri poschodia v rezidenčnej budove, v ktorej chceme otvoriť hotel. Začali sme aj s rekonštrukciou týchto priestorov, no prišla vojna, všetko sme preto pozastavili.

Niečo sme tiež riešili v agrosektore. V Chersone sme mali prekladnú stanicu, kde sa odhydrovával šrot. Lenže Rusi po troch dňoch invázie zavreli Cherson. Takže asi 200-tisíc dolárov v šrote nám tam buď zostalo a zhnilo, alebo ich zobrali. Nemáme o tom vôbec žiadne informácie. Územie v okolí je tuším aj zamínované.

No a ešte sme chceli staršiu administratívnu budovu, aby sme mali aj dlhodobý nájomný biznis. Aj keď sme sa stretli s celým radom komplikácií, nakoniec sme jednu našli o rozlohe približne 6-tisíc m² a kúpili ju. No a potom nastali problémy.

Na aké problémy narážate?

R.D.: Po prvom roku sme zistili, že si našu budovu niekto prepísal na seba. Ukrajinský Fond ochrany vkladov dal do dražby pohľadávky v hodnote stoviek miliónov dolárov a spoločnosť Investohills Vesta ich vydražila za približne 100 až 200-tisíc dolárov.

Zložitými finančnými operáciami si budovu prepísali na seba. Bez súdu, bez ničoho. Aj keby mali pravdu, tak predsa musí nastať nejaký súdny proces, aby sa domohli pravdy. Oni si však našli notára, ktorý nepracuje úplne štandardne, podplatili ho a prepísali si budovu na seba.

My sme ju potom legálnou cestou prepísali späť, no oni to urobili opäť. Ale tentokrát s iným notárom, ktorý potom ušiel. Medzičasom sme vyhrali všetky súdne spory. Dokonca sme uspeli aj na najvyššom súde, no budova zatiaľ stále nie je prepísaná na nás. Funguje tam totiž systém arestov (predbežné opatrenia). Z toho dôvodu naše mená v jednom momente figurovali až v 18 súdnych sporoch, ale aj to len preto, lebo sme tam mali viacero žiadostí o ich zrušenie. 

Ľudia z Vesty si vždy vybavili, aby sme dostali arest, pre ktorý si nemôžeme prepísať budovu späť. Chceli nám proste právne skomplikovať život. Dokonca ani polícia tomu nerozumela. 

Keď však štát začal prenasledovať túto firmu, zrazu boli všetky aresty zázračne zrušené. No a keď sme si už mysleli, že si administratívnu budovu konečne prepíšeme na nás, tak štát zmrazil všetok majetok Vesty. Zmrazenie sa tak týkalo aj našej budovy, preto si ju stále nemôžeme prepísať. Teraz za to ale môže štát. 

Ako na to reagovali vaši právnici z Ukrajiny?

R.D.: Keď nám zobrali budovu, tak sa nás ako prvé opýtali, či sme naozaj všetko riadne zaplatili. Dokonca aj naše veľvyslanectvo sa nás pýtalo, či všetky transakcie išli cez účty. Asi mali sprvu predsudky, no my si svoju prácu robíme poctivo. 

Preto sme doma mali aj daňovú kontrolu, ktorá zisťovala, prečo prevádzame peniaze do Kyjeva. Musel som im dokonca doniesť ako dôkaz prevodné bumašky. Zaujímavý bol aj príbeh s prevodom financií. Celé štyri dni som totiž čakal na schválenie prevodu. V ukrajinskej banke mi tvrdili, že v piatok to už nestihnú, tak som na víkend odletel domov. V pondelok som sa vrátil a až vtedy mi povedali, že to stihli. To by ste neverili, čo sa tam niekedy deje.

Asi teda máte aj iné nezvyčajné skúsenosti…

R.D.: Hneď mi napadá jedna z čias, keď sme kupovali pozemok. Všetko bolo dohodnuté, boli sme pripravení nielen my, ale aj druhá strana. Celý proces šiel po správnosti, dohliadal naň notár, peniaze už boli na účte.

Bogdan Bodnár: Ale to už nie je až také ukrajinské…

R.D.: Áno, ale stalo sa mi to len na Ukrajine. Prišli sme teda skoro všetci na dohodnuté miesto, právnici na jednej aj druhej strane, no pani, ktorá daný pozemok vlastnila, akosi neprichádzala. Myslel som si, že len mešká, no čakali sme ju hodinu, dve. Stále nič. Už som začínal byť veľmi nervózny, rozhorčilo ma to.

Keď už ostatní nevedeli, čo na to povedať, tak mi jeden z nich vraví: Viete, ale ona dnes nepríde. Včera bola u veštkyne, vraj je dnes zlá konštelácia hviezd. Takže som zase musel posúvať let. Na druhý deň už tá pani prišla, všetko bez problémov podpísala a predaj sme uzavreli. 

Dostali sme sa však aj do všelijakých iných nepríjemných situácií, o ktorých sa ani nedá hovoriť. Niektoré súvisia s ľuďmi patriacimi pod jedného ruského oligarchu. Neverili by ste, kto všetko za nami chodil a kázal nám, za čo všetko máme platiť.

B.B.: Máme veľa zážitkov ako z divokého západu. Napríklad keď na našu budovu tá istá firma útočila, dostal som telefonát, že o 16.00 hod mám prísť do parku Tarasa Ševčenka. Tak som sa tam dostavil.

O chvíľu pri mne zastavilo luxusné auto, vystúpil vodič a nejaký body guard. Otvorili mi dvere so slovami, že mám nastúpiť. V aute sedel muž v obleku, ktorý sa nepredstavil, nepovedal, kto je, ani keď som sa spýtal. Zato mi ponúkol, že ma zbaví všetkých problémov za 300-tisíc dolárov. Nezobral som to. Ustupovať im, to nie je cesta. 

Znie to priam šialene…

R.D.: Oni sú blázni. Ukradnú vám budovu a ešte vás aj obvinia z toho, že ste skorumpovaní. Dokonca na nás nasadili človeka, ktorý vysielal živé prenosy na Facebooku o tom, akí sme hajzli. Naši nepriatelia potom organizovali demonštrácie. Na budove nám zo zadnej strany niekoľkokrát vyrazili dvere, aby sa dostali dnu.

B.B.: V tom čase sme mali približne 40 ozbrojených chlapov v ochranke, ktorí chránili budovu. Museli sme sa v nej udržať. Ak by nás vyhnali, v podstate by si v nej mohli hospodáriť a my by sme ju museli dobíjať. Zaujímavé však bolo to, že keď prišla polícia a naši právnici ukázali papiere, ktoré dokazovali, že sme v práve, tak nás ani raz nevyhodili.

Na fasádu sme tiež zavesili slovenské vlajky, aby to pri tom, ako to celé natáčali, vyzeralo tak, že útočia na Slovenskú republiku. Oni si však dali pozor, aby na zázname bola vidieť len tá časť vlajky, na ktorej nie je náš štátny znak. Vo videách tak aj naďalej tvrdili, že Slováci tu nikdy neboli, že tam sú Rusi. A to pritom bola firma, za ktorou je ruský kapitál, čo stála za útokmi.

R.D.: Skúšali na nás aj diskreditačné články. Raz sme dokonca prišli k tomu chlapíkovi, ktorý na nás vykrikoval nadávky, spýtali sme sa ho, prečo to robí. Jeho odpoveď bola prostá. Bola to jeho práca. Hovoril, nech sa nehneváme, on si len robí svoju robotu.

B.B.: V tých časoch ma právnici upozorňovali, že nemám chodiť vlastným autom a tiež aby som si zobral ochranku. Mali podozrenie, že by ma mohla zatknúť informačná služba. Zatiaľ sme to ustáli, ale budova ešte stále na nás nie je prepísaná.

To sa už podobá doslova na boj o budovu.

R.D.: To aj bol.

Okrem týchto problémov, do akej miery sa vašej budovy dotkol vojenský konflikt?

R.D.: Keď sa začala invázia, tak nám, prirodzene, odišli nájomcovia. Budova je ale stále v prevádzke. Stojí v širšom centre Kyjeva. Nemáme z nej ale zásadný profit. Nazval by som to takým stand-by režimom, pretože nechceme, aby sme na nej prerábali. V jej okolí však boli výbuchy. Napríklad na budove oproti vyrazilo okná, no náš objekt vydržal. Maximálne bolo cítiť otrasy, ale nič sa nepoškodilo.

Ako ste prežívali posledné dni pred začiatkom vojny?

R.D.: Každý druhý deň som telefonoval do Kyjeva slovenskému veľvyslancovi. Nikto mi však jasne nevedel povedať, či bude vojna. Veď ani my sme tomu neverili. Deň pred jej vypuknutím sme boli v Prahe na služobnej ceste. Skoro ráno vyrazil Bogdan autom do Kyjeva. Keď som sa zobudil, dostali sa ku mne správy, že Rusi zaútočili. Tak som mu hneď volal, či to eviduje. Našťastie sa zastavil pred hranicami.

Pociťovali ste na začiatku vojny strach?

R.D.: Určite áno. Bol to ale taký iný typ strachu. obával som sa, že nám budovu zbombardujú alebo obsadia a my o všetko prídeme. Ak by Rusi dobyli Kyjev, myslím si, že ju stratíme. Nebolo mi však ľahostajné ani to, čo tam ľudia od tých chvíľ museli prežívať. 

B.B.: Ja som skôr pociťoval adrenalín. Na začiatku bola situácia veľmi vyhrotená. Naša ekonómka nám tuším písala, že sa tiež vyzbrojuje. Musíme však priznať, že sme mali šťastie na ľudí. Keď začala vojna, niektorí naši ochrankári chceli ujsť, no našťastie sme mali tím ľudí, ktorí sa do objektu nasťahovali. 

Všetci sa pozamykali a udržiavali ochrannú ruku nad celou budovou. Bolo potrebné, aby stále chránili náš objekt, v okolí sa totiž pohybovali kadejakí diverzanti. Aj v našom areáli napríklad chytili dvoch Dagestáncov. Prvé týždne to bol veľký chaos, vtedy ani Ukrajinci nevedeli, kto je kto. Mnohí z nich zo začiatku donášali Rusom.

Boli niektorí vaši zamestnanci povolaní do armády?

B.B.: Žiadnemu z nich neprišiel povolávací rozkaz. Máme tam skôr postarších ľudí, z nich nikto nešiel do boja, ale majiteľ právnej firmy, ktorá pre nás pracuje, išiel dobrovoľne bojovať. Vrátil sa, žiaľ, so zranením. Niekde autom nabehli na mínu. Prišiel o oko. 

Čo spravila vojna s vašimi plánmi?

R.D.: Všetko sa zastavilo. Počkáme, kým to celé skončí. Nič nepredávame, pretože nemusíme. Máme dosť zdrojov na Slovensku, takže nebudeme predávať, aj keď sme už mali viacero ponúk.

Ako ste vnímali fungovanie trhu na Ukrajine pred vojnou?

R.D.: Zrejme ho vystihujú slová ako známosti a úplatky. Preto sme tiež zmenili filozofiu nášho biznisu na Ukrajine. Nechceme stavať nové objekty. Radšej kúpime hotové projekty a s nimi budeme ďalej pracovať. Zoberte si, že po tom, ako sme kúpil pozemok na Ukrajine, nebola núdza o množstvo návrhov, názorov a pripomienok k tomu, čo tam môže a čo nemôže vyrásť. Každý nám hovoril niečo iné. 

B.B.: Mohli by sme aj stavať, ale môže sa vyskytnúť veľmi veľa nepredvídateľných nákladov. Možno by sme zvládli postaviť aj desať poschodí, ale je tu riziko toho, že kým si pretlačíme návrh s desiatimi poschodiami a projekt dokončíme, tak z nás ešte vytiahnu množstvo peňazí.

Zaujímate sa o možnú obnovu Ukrajiny?

R.D.: Dúfame v to. Sme už v krajine etablovaní, poznáme prostredie. Síce ešte nevieme, ako dopadne vojna, ale myslíme si, že pokiaľ Rusko nezvíťazí, tak by mohlo dôjsť na väčšie investície do obnovy. Ukrajina je obrovská, pričom má stále zaujímavý trh. Keď bude mať nad sebou väčšiu kontrolu od EÚ či USA, ľahšie tam prídu veľké zdroje. Ak by ich však nechali fungovať osamote, veľa sa toho v ich systéme nezmení.