Objavujeme, na čo sme zabudli, hovoria popularizátori ubíjanej hliny v stavebníctve

Estetika, konštrukčné a mechanické kvality, ekológia. To sú dôvody, prečo sa tradičné technológie ubíjanej hliny dostávajú v poslednom čase čoraz viac pozornosti. Z ubíjanej hliny sa vyrába interiérové vybavenie, podlahy aj nosné konštrukcie a fasády. S predstaviteľmi platformy Kolemhlíny, ktorá sa venuje výskumu a popularizácii ubíjanej hliny, sme sa zhovárali o predsudkoch, potenciáli a limitoch tejto technológie, ktorá môže pomôcť efektívne využívať stavebný odpad.

Prečo má dnes zmysel vracať do hry jednu z najstarších konštrukčných technológií našej civilizácie? Nie je to jednoducho prežitok?

Svetlana Devyatkina: Hlina tu bola po dlhý čas prakticky všade hlavne kvôli tomu, že bola jednoducho dostupná. Potom však prišla priemyselná revolúcia, v ktorej sa začala rozvíjať predovšetkým oceľ a železobetón a na ostatné materiály sa trošku pozabudlo. Až teraz sa k nim vraciame, a to z rôznych dôvodov – od ekológie po estetiku.

Lukáš Bejček: Podľa mňa to súvisí s celkovým smerovaním stavebníctva k prírodným materiálom. Hlina je jedným z nich a jej dlhá tradícia jej jednoznačne pomáha, nie je to nič nové ani cudzie – obnovujeme to, na čo sme zabudli.

Matěj Janský: Súčasnosť je navyše o zdieľaní a návrate k lokálnosti. Vďaka hline môžeme využívať lokálny materiál a v globálnom rozmere sa zase deliť o informácie a naše poznatky a tým technológiu posúvať dopredu.

Keď sa povie technológia ubíjanej hliny, ľudia si to spravidla spájajú s krajinami tretieho sveta a ich chudobnými príbytkami alebo s alternatívne zmýšľajúcimi ľuďmi. Stretávate sa často s rôznymi predsudkami alebo generalizáciou?

SD: Mám pocit, že konkrétne s ubíjanou hlinou takéto spojenie nie je. Ide skôr o kotovice a nepálené tehly všeobecne, ktoré sa vyrábajú rukami a sušia na slnku. Ubíjaná hlina sa v rozvojových krajinách nepoužíva, stretávame sa s ňou hlavne na juhu Francúzska a v oblasti okolo Lyonu. Stavby z nej vyzerajú úplne inak ako to, čo si človek predstaví v rozvojových krajinách. Ale áno, predsudky voči hline vnímame, v súčasnosti sa však všetky technické problémy spojené s hlinou jednoducho dajú vyriešiť.

LB: Spolupracoval som na projekte strednej školy v Zambii a všeobecne v rozvojových krajinách už vnímajú hlinu negatívne, chceli by predovšetkým industrializované materiály, ako je betón a oceľ. V našom prostredí už ide len o to, nakoľko precízne je ubíjaná hlina vyhotovená – pokiaľ kvalita nie je dostatočná, reklame to, samozrejme, neprospeje a radšej sa opäť spoľahnú na betón.

Znamená to, že nám chýbajú kvalitné referencie?

LB: Rozhodne, myslím, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo tomu ľudia neveria.

Každý z vás je z trošku iného odboru, zaujímala by ma preto vaša osobná motivácia venovať sa práve hline. Čo vás k tomu viedlo?

MJ: Prvýkrát som techniku ubíjanej hliny využil na vysokej škole a vďaka tomu zistil, že už dosť „frčí“ na Západe. Najviac ma na nej zaujala estetika, a keď som prvýkrát navštívil dom z ubíjanej hliny, presvedčilo ma to, že je správne sa tomu ďalej venovať. A nepustila ma to ani po desiatich rokoch.

Pre mňa je tak nízka uhlíková stopa tejto stavebnej technológie len taký bonus, okúzlila ma estetika ubíjanej hliny. Je to, ako keď po prvýkrát v galérii vidíte originál vášho obľúbeného obrazu, ktorý ste vždy videli len v reprodukciách – farby a textúra sú na ubíjanej hline neopakovateľné.

SD: Ja som k hline dostala vďaka svojej diplomovej práci, v ktorej som sa venovala skúmaniu pražskej krajiny a jej premene. Zamerala som sa na presuny materiálu v meste a úplne ma šokoval pomer odpadov zastúpený práve zeminou, v podstate neznečisteným materiálom, prírodným zdrojom, ktorým sa strašne plytvá. Zaujímalo ma preto, čo sa s tým dá robiť.

LB: Tiež som sa k téme dostal prostredníctvom diplomovky, ktorá sa zameriavala na nepálené hlinené tehly, ktoré bolo potrebné otestovať práve pre tú realizáciu v Zambii. Ide o projekt študentov ČVUT v spolupráci s neziskovou organizáciou, kde sa stavali dve budovy nového školského kampusu, bolo potrebné urobiť vzorky hlinených tehál, vyskúšať ich mechanické vlastnosti a optimalizovať zmes.

Pre mňa má hlina veľkú výhodu aj v  sociálnej rovine, jednoducho sa s ňou pracuje a nie je na to potrebná zložitá technológia ani stroje. Keď som s materiálom experimentoval v laboratóriu, samého ma prekvapilo, aké dobré vlastnosti má, potom som začal hľadať spôsoby, ako by sa to dalo viac uplatniť v architektúre.

Takže stavebného inžiniera „oddojčeného“ betónom presvedčili mechanické a konštrukčné vlastnosti hliny?

LB: Je to tak a veľkú rolu zohrala aj udržateľnosť, ktorej som sa venoval na „magistrovi“, a to množstvo emisií CO₂, ktoré emituje celý betónový priemysel, ma úplne odradilo od podporovania ďalšieho využívania tohto materiálu – obzvlášť v takej miere, v akej sa využíva dnes. Myslím, že nikto z nás troch nečaká, že sa bude všetko stavať len z hliny, ale je dôležité dostupné materiály múdro kombinovať, napríklad používať vysokopevnostný betón v subtílnych prvkoch a tie dopĺňať prírodnými materiálmi.

„Ubíjaná hlina má potenciál stať sa plnohodnotnou alternatívou súčasných stavebných materiálov a technológií náročných na zdroje a dopravu,“ tvrdí rakúsky architekt a propagátor stavania z hliny Martin Rauch. Je to podľa vás realistické tvrdenie, že by sa hlina stala plnohodnotnou alternatívou betónu a tehál?

MJ: Určite môže a myslím, že takéto silné tvrdenia sú potrebné, pretože keď budeme vopred hovoriť, že toto a toto nejde, tak sa nedokážeme posunúť dopredu. Martin Rauch toho urobil veľmi veľa pre popularizáciu tohto materiálu, pracoval som uňho, takže jeho postupy poznám z prvej ruky.

Aktuálne ide cestou prefabrikácie namiesto monolitického stavania ako na svojich začiatkoch, ktoré mi je osobne bližšie, v jeho fabrike sa vyrábajú panely z ubíjanej hliny – nosné, s integrovaným vykurovaním a tepelnou izoláciou alebo aj ako obklad. Pri obklade z hliny sa za mňa už trochu vytráca zmysel , ale chápem, že práve prefabrikácia umožňuje zvýšiť dostupnosť tohto materiálu a znižovať cenu. Páči sa mi však, že sú rôzne možnosti, z ktorých si ľudia môžu vyberať.

Robotizácia a prefabrikácia je jediný spôsob, ako hlinu využívať vo väčšom meradle. Alebo nie?

MJ: Alebo sa do realizácie zapojí viac ľudí v mieste stavby. Ako poznám mladšie generácie aj z pohľadu učiteľa, vnímam, že by osobnej participácii mohli byť naklonené. Priemyselná výroba totiž pri ubíjanej hline nemusí byť jedinou cestou v architektúre, čo je za mňa jej obrovská výhoda oproti iným materiálom.

LB: Ako tvrdil Rauchov citát, vnímam, že spôsob, ako urobiť z hliny reálnu alternatívu ostatných materiálov, musí byť viac systematizovaný, aby sa hlina dala využívať vo väčšom meradle. No ako hovorí Matej, tým sa zároveň trochu vytráca tá cenná lokálnosť. Ide o to, že dnes chceme mať všetko postavené čo najrýchlejšie. V Paríži sú dva príklady, keď sa robila hlinená fasáda pre niekoľkoposchodové domy, v jednom prípade ubíjaním priamo na mieste, čo bol to pomerne dlhý proces, trvalo to niekoľko mesiacov. No súhlasím s tým, že sú možné oba prístupy.

Svetlana, vo svojom doktoráte sa venuješ využívaniu zeminy z razby tunelov pre novú linku pražského metra. Je to teda také jednoduché, že čo sa vykope, možno využívať pre ubíjanú hlinu?

SD: To bola presne moja predstava na začiatku, že v hĺbke okolo tridsiatich metrov je ideálna hornina, ktorá by sa pre ubíjanú hlinu hodila. Z razby tunelov však ostane hlavne erodovaná bridlica, ktorá je pomerne krehká a prašná, nejde tak o kvalitný štrk vhodný do betonární. Preto súčasne tento materiál ostáva nevyužitý a ukladá sa do opusteného lomu, dá sa s ním však pracovať inak, pridávať ďalšie zložky, skúšať iné techniky, aby sa dal využívať aj v stavebníctve.

Inými slovami, pre ubíjanú hlinu je potrebná kvalitná zemina, ktorá nie je dostupná všade?

SD: Zmes pre ubíjanú hlinu pozostáva približne zo 60 % kameniva a 40 % jemnejšej zložky. Tie sa môžu rôzne variovať podľa toho, čo je dostupné, takže nie je potrebné len nejaké konkrétne ložisko, kde by sa hlina ťažila – to by nebolo vôbec správne. Ide teda skôr o to dokázať rozoznať, akú zeminu možno použiť v kombinácii s čím a podľa toho dosahovať použiteľnú kvalitu.

MJ: Prirovnal by som to k McDonaldu, ktorý ponúka všade rovnaký burger. Môže ísť o nudnú stávku na istotu, ale hlavne získať identické hovädzie, žemľu a uhorku na všetkých kontinentoch nemôže byť najefektívnejším zaistením lokálnych zdrojov. Použiť skutočne lokálny materiál znamená, že niekde pripravíte ten burger a inde zas napríklad dál. Nie sú zlé suroviny, len zlí kuchári.

Zemina z metra napríklad nie je úplne ideálna pre techniku ubíjanej hliny, akú robí Marin Rauch – bridlica by sa musela v podstate rozdrviť na prach, aby sa v ňom mohol obaľovať tvrdý štrk, ale pokiaľ by sa konštrukcia urobila pevnejšia a našiel by sa adekvátny spôsob použitia a postup výroby, dá sa využiť tiež. Lenže to vyžaduje nejaký kreatívnejší prístup.

SD: Zároveň je potrebné zdôrazniť, že ubíjaná hlina je len jednou z mnohých technológií, ako sa s hlinou dá pracovať. Už som spomínala kotovice, ale ide napríklad aj o hrazdené konštrukcie, hlinu možno miešať s organickými vláknami, možností je naozaj veľa. Takže v prípade odpadového materiálu z metra ma zaujíma, čo všetko s ním možno robiť, skúšala som ju používať napríklad ako prímes do 3D tlačených zmesí na báze keramiky.

V akých segmentoch stavebného priemyslu u nás aktuálne vidíte najväčší priestor pre väčšie uplatňovanie ubíjanej hliny?

LB: Potenciál vnímam v kombinácii napríklad s drevom, napríklad keď máme drevený skelet a hľadá sa nejaká hmota s dobrými akumulačnými vlastnosťami. Všeobecne ide o zvislé konštrukcie, môžu byť vnútorné aj vonkajšie. V interiéroch je uplatnenie ubíjanej hliny prakticky neobmedzené, práve som na študijnom pobyte v Paríži a tu sa používa napríklad na pulty v kaviarňach, ale aj vo väčšom meradle, napríklad na fasádach.

No je potrebné sa na veci dívať rozumne, rovnako tak si nemyslím, že by bolo správne, aby všetky domy boli z dreva, nemusí byť všetko z hliny. Nadužívanie akéhokoľvek materiálu z neho vo výsledku robí materiál neudržateľný.

SD: Materiál má špecifické vlastnosti, ubíjaná hlina by napríklad nemala byť v permanentnom kontakte s vodou, aby nenasiakla, potom stráca pevnosť. Pokiaľ sa však dodržia hlavné zásady, ktorým Martin Rauch hovorí „dobrá obuv a dobrý klobúk“, to znamená, že je dobre izolovaná zospodu a má dobrú strechu, ideálne s presahom, tak môže byť uplatnená prakticky kdekoľvek mimo zátopových oblastí.

MJ: Viem si predstaviť uplatnenie ubíjanej hliny napríklad aj vo forme protihlukových stien, keď sa stavia nová diaľnica alebo rýchlotrať a materiál je tam priamo na mieste. Radšej by som sa pozeral na hlinenú stenu ako na betónové prefabrikáty a sklá s vtákmi, už teraz sa však používa aj na podlahy v privátnom bývaní, ideálne v kombinácii s podlahovým vykurovaním, keď vyniknú akumulačné vlastnosti hliny.

Dosť sa hovorí o finančnej náročnosti realizácie ubíjanej hliny. Dokážete konkrétne vyčísliť, o koľko je drahšia v porovnaní s ostatnými materiálmi?

MJ: Aktuálne sa cena dá naozaj ťažko stanoviť, pretože sme skôr na začiatku. Je to, ako keď testujete nejaký prototyp. Martin Rauch si postavil rodinný dom z hliny, poznáme historické stavby, ale tým, že zakaždým tvoríte na mieste, tak sa to dá len ťažko porovnávať. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že je ubíjaná hlina zatiaľ výrazne drahšia ako napríklad betón alebo drevo. Zníženie ceny môže priniesť až masovejšie rozšírenie. Dôvodom je čas a cena ľudskej práce, tvorenie ubíjanej hliny trvá dlho, aj keď samotný materiál je v podstate zadarmo.

LB: Je to ako pri nových technológiách v elektronike, keď vyjde nový „VR-headset“ a stojí nekresťanské peniaze, potom sa však postupne rozširuje a cena klesá, až ho máme všetci. Myslím, že v tomto sa stavebný trh správa podobne, príkladom môžu byť solárne panely.

Posledná otázka pre všetkých. Čo by sa podľa vás malo do budúcnosti stať nebo zmeniť, aby sa mohlo stavanie z hliny viac rozvinúť?

SD: Po prvé česká legislatíva, ktorá bráni bežnému používaniu hliny pri nosných konštrukciách. Zároveň je však potrebné postaviť lokálne referenčné projekty, aby si ľudia overili, že to všetko funguje aj u nás, a potrebujeme aj väčšiu synergiu ľudí, ktorí sa o technológiu zaujímajú. Preto sme vlastne zakladali našu platformu Kolemhlíny.

LB: Som si istý, že keď vznikne prvá väčšia realizácia, bude to mať dominový efekt. Po Európe sú rôzne epicentrá, súčasne však potrebujeme osvietených klientov, ktorí umožnia pretaviť plány do reality.

MJ: Použitie hliny u nás sa už rozvíja. Práve sa to deje. Teraz sú potrebné referenčné realizácie a neskôr verím v rozšírenie siete zázemia, ktoré sústredí informácie a lokálny materiál pre kohokoľvek. Firmy určite čoskoro prídu s komerčnou vreckovou zmesou hliny na ubíjanie alebo prefabrikáty, ktoré možno nebudú také lokálne, ale aj to pomôže hline stať sa dostupnejším „mainstreamom“. Želal by som si ten lokálny variant, ale hlavné je, že ľudia budú mať na výber.

Lukáš Bejček

Inžinier, konzultant, výskumný pracovník so zameraním na udržateľnosť budov. Svoje skúsenosti z experimentálnych skúšok hlinených materiálov realizovaných na ČVUT aplikoval in situ počas realizácie budovy strednej školy v Zambii. V rámci svojho doktorandského štúdia sa venuje sociálnym aspektom udržateľnej výstavby a svoje technologické skúsenosti s hlinenými materiálmi zasadzuje do širšieho kontextu. Hlineným materiálom sa aktívne venuje od svojho magisterského štúdia, absolvoval niekoľko českých a zahraničných workshopov a bol školiteľom v Zambii, kde organizoval workshopy pre miestnu komunitu so zameraním na poľné skúšky a optimalizáciu hlinených zmesí.

Preklad: Andrea Veselá