Architekti Chybík a Krištof: Keď nasledujete mestotvorné princípy, budovanie mesta nie je veda

Čo je podmienkou vzniku kvalitných developerských projektov určených na bývanie? Ako pokračujú pražské projekty Modřanský cukrovar a Nuselský pivovar? Podľa čoho si vyberajú zákazky? Na to sme sa opýtali architektov Michala Krištofa a Ondreja Chybíka.

Svoje štúdio založili ešte na škole a počas desiatich rokov jeho existencie nazbierali mnoho skúseností i ocenení. V minulom roku sa stali dvojnásobnými finalistami Českej ceny za architektúru a s projektmi Vinárstva Lahofer a Enotéky Znojmo boli nominovaní na Cenu Miesa van der Rohe 2022.

Čo je podľa vás zásadné, aby zo spolupráce developer – architekt vzišiel kvalitný projekt na bývanie?

OCH: Hlavnou podmienkou je podľa mňa lokalita – malo by ísť o mestské bývanie. Určite sú aj formy prímestského bývania, ale stavať vo vnútri, v našich deravých mestách, ktoré majú stále veľké územné rezervy v širších centrách, je zásadné.

Keď si vezmete, ako vyzerá typické české mesto: má historické centrum, ktoré je relatívne chránené, opravené a plné domov. Za hradbami sa potom nachádza mix od päťdesiatych po nulté roky. Sú tam panelové sídliská, ktorá sú paradoxne najkvalitnejšie.

Potom sa tam ale nachádzajú nekvalitné domy slúžiace na výrobu, administratívu, rôzne plechové škatule, kde neexistuje verejný priestor. Neexistuje orientácia v území, nie sú tam žiadne záchytné body, budovy často vyzerajú rovnako.

Veľkou výhodou ale je, že je tu voľná zastaviteľná plocha, ktorá je plná sietí a infraštruktúry. V týchto miestach by sa podľa nás malo stavať. Existujú lokality, ktoré nie sú úplne na zelenej lúke, na kraji mesta, a teda sa nemusia zastavovať nové a nové územia. Tieto sivé zóny, kde už existuje dobrá infraštruktúra, je vhodné zastavať niečím kvalitným a územie urbanizovať.

Zásadná pre kvalitu projektu je teda podľa vás práve lokalita?

OCH: Áno, myslím si, že je to lokalita. Máme, samozrejme, aj projekty, ktoré sú na hranici mesta, a tam je zase iná kvalita. Je tam väčší kontakt s prírodou, pokoj. Ale čím sme starší a máme viac skúseností, tým viac si myslíme, že stavať bližšie k centru mesta je celkovo prínosnejšie.

Podľa čoho si vyberáte projekt, za akých podmienok idete do súťaže vypísanej developerom? Čo musí projekt spĺňať?

MK: Za desať rokov pôsobenia nášho ateliéru už máme určitú skúsenosť, spolupracovali sme s rôznymi developerskými spoločnosťami. Vieme, na čo sa zameriavajú, čomu sa venujú. Občas nás oslovia aj noví developeri, ale viac nás už oslovujú spoločnosti, ktoré poznáme.

Keď príde ponuka, pozeráme sa, samozrejme, na lokalitu, či má nejaký potenciál. Pozeráme sa na to, či sa projekt skutočne bude stavať. Súťaženie je skvelá vec, je to transparentný spôsob výberu architekta. Pre ateliér, v prípade, že súťaž nevyhrá, ide ale o negatívne čísla v rozpočte. Účasť v súťaži teda zvažujeme a jednoznačne dôležité je pre nás to, či sa projekt skutočne bude realizovať.

Pri niektorých projektoch sa totiž môže stať, že návrh od architekta je len ideová vec, napríklad podklad na zmenu územného plánu, čo sú procesy na desať aj pätnásť rokov s nejasným koncom. Zúčastňujeme sa aj navrhovania nových územných plánov, pokiaľ je to však jasne zadané od začiatku a práca architekta je potrebná na realizáciu projektu a nie na vyjednávanie.

Ako ste sa dostali k projektu Milhouse v Brne? Ide o zaujímavý projekt práve z hľadiska lokality.

OCH: Stavebníkovi nás odporučil kamarát, boli sme oslovení do súťaže, tú sme vyhrali a projekt realizovali. Ide o atypický bytový dom. Miesto je kvalitné tým, že je v meste, aj keď okolie zatiaľ nie je úplne dôstojné, no v budúcnosti by sa podľa regulačného plánu malo zlepšiť.

Dom sme sa snažili vpasovať do prieluky, kde domy neboli na seba kolmé. V pôdoryse je dom lichobežníkom, z ktorého rastie, a v horných poschodiach pracuje s kvalitou výhľadu do okolia.

V akej fáze sú teraz vaše dva veľké bytové projekty – Modřanský cukrovar, ktorý navrhujete pre developerskú spoločnosť Skanska, a Nuselský pivovar, ktorý pripravujete pod krídlami Penta Investments?

OCH: V Nusliach by sa malo na jar začať stavať. Na historickej časti projektu spolupracuje ateliér CMC architects. Proces bežal pomerne rýchlo na to, ako je územie komplikované, zastavuje sa brownfield v širšom centre mesta uprostred mestskej štruktúry. Som veľmi rád, že sa tento projekt podarí realizovať. Je veľa developerov, ktorí nie sú ochotní riskovať alebo nechcú ísť do takej komplikovanej lokality a radšej stavajú na poliach za mestom.

Penta je podľa mňa developer, ktorý si dobre uvedomuje, aká dôležitá je urbanizácia, a preto si vyberá lokality, ktoré sú v centre mesta a postupne ich zastavuje. V týchto prípadoch, ako je Nuselský pivovar, Masaryčka alebo i Waltrovka, ktorá bola pôvodne továreň a dnes je polyfunkčnou štvrťou, teda oceňujem, že sa zastavuje mesto zvnútra.

To, že investor spolupracuje s architektmi, realizuje architektonické súťaže, vyberá transparentným spôsobom toho najlepšieho, je podľa mňa príklad, ako by to mohli robiť aj ďalší developeri. Pri Skanske bola veľmi zaujímavá verejná participácia, ktorú bral developer vážne.

Skanska je v tomto ohľade dobrým príkladom, snaží sa projekty komunikovať s verejnosťou a ísť transparentnou cestou. Dá sa povedať, že práve Penta alebo Skanska vytvárajú určitý „benchmark“, a myslím si, že ďalšie developerské spoločnosti ich chcú nasledovať.

V akej fáze je Modřanský cukrovar? A aký je váš pohľad na participáciu a spoluprácu s verejnosťou?

MK: V ateliéri momentálne pracujeme asi na piatich projektoch, kde sa pôvodný brownfield transformuje na nové mestské časti. Jedným z nich je aj Modřanský cukrovar, ktorý je teraz vo fáze územného riadenia pre prvú etapu. Projekt bol náročný vzhľadom na plánované protipovodňové opatrenia pri Vltave, ako aj pre riešenie novej mestskej triedy, tzv. Novej Komořanskej.

Projekt je naviazaný na ďalšiu infraštruktúru, bolo teda nutné nájsť cestu, ako pôvodný brownfield aktivizovať. Úlohou nás architektov a urbanistov je nájsť spôsob, ako územie aktivizovať čo najskôr. Aby nebolo nutné čakať, či sa tu za desať, pätnásť, dvadsať rokov stane niečo v okolí, čo miesto oživí. Pretože čakanie všetko zabíja.

Keď si vezmeme, že štandardné architektonické projekty, ak ide všetko dobre, trvajú od štúdie po realizáciu päť rokov, tak pri týchto veľkých projektoch je to šesť, osem aj desať rokov. Preto sa snažíme hľadať cesty, ako miesto oživiť čo najskôr.

Pokiaľ ide o participáciu, myslím si, že Skanska je pionier v tom, že už v ranej fáze projektu zapája verejnosť. Tento projekt môže byť dobrým príkladom pre mestské časti, pre mestá, pre samosprávy, pre ostatných developerov, ako to robiť. Je to, samozrejme, procesne dlhší, náročnejší postup, ale výsledky jednoznačne stoja za to.

Skanska v tomto projekte realizovala participáciu ešte pred architektonickou súťažou, keď prebiehalo prvé kolo. Druhé kolo bolo v priebehu súťaže, keď boli rozpracované návrhy architektov predstavené verejnosti, a to ešte pred vyhodnotením súťaže. Potom vybrali v súťaži víťaza, teda náš ateliér, ktorý ďalej pracuje na projekte.

Je nutné povedať, že participácia nie je jednoduchý proces a musí byť vedená profesionálne. Sme radi, že v Česku existujú špecializované organizácie, ktoré si môže developer najať, aby mu pomohli s verejnosťou pracovať. Je to, dá sa povedať, samostatná disciplína.

Participáciu v projekte Modřanského cukrovaru skvelo viedol pre Skansku architekt Petr Klápště, ktorý sa participácii dlhodobo venuje. Myslím si, že mesto ani developer participáciu sami nezvládnu, potrebujú mediátora vzťahu, odborníka. Môžeme teda vrelo odporučiť spoluprácu s profesionálmi, ktorí dokážu proces participácie realizovať kvalitne.

Práca na bytových domoch alebo rozvoji nových štvrtí je špecifická v tom, že nemôžete komunikovať s koncovým užívateľom bytu a navrhujete podľa zadaní a požiadaviek developera. Do akej miery je to pre vás komplikácia? A ako sa posúva váš prístup k týmto typom projektov?

MK: Možno sa zdá, že pri developerských projektoch už nie je čo nové vymýšať. Že sa stretnú ako pri Baťovi cvičky, jedna vyzerá ako druhá. Ale myslím si, že u nás v ateliéri čím viac na týchto zadaniach pracujeme, tým viac objavujeme nové témy, ktorá sa snažíme posúvať ďalej.

Jedna veľká téma je napríklad svetlotechnika – teda vyhovieť limitom všetkých právnych predpisov, a zároveň vytvoriť kvalitnú, hustú mestskú zástavbu. Často sa hovorí, že sa vlastne nedá stavať husté mesto. Myslím, že na projekte Nuselského pivovaru ukazujeme, že je možné vytvoriť modernú, hustú obytnú štruktúru i so splnením všetkých predpisov.

Je ale nutné ísť na limity svetlotechniky, noriem a riešiť každý detail, každý roh. Je potrebné všetko domyslieť. I v tejto typológii je teda stále čo objavovať a s niečím novým prichádzať. Na iných projektoch sú to napríklad premyslené komunitné priestory v rámci samotného objektu alebo vízie bývania, kde je možné zároveň bývať aj pracovať.

Tým, že nie sme v kontakte s koncovým užívateľom, musíme napríklad interiér bytu navrhovať veľmi univerzálne, flexibilne. Na druhej strane spoločne využívaným priestorom, verejnému priestoru a poloverejnému priestoru sa venujeme v maximálnej možnej miere a riešime ich do detailu.

Snažíme sa ich navrhovať tak, aby boli čo najlepšie, v tej najvyššej kvalite, pretože sú spoločné a využívané všetkými. Pri developerských projektoch ide často o mix určitej univerzálnosti a flexibility bytov verzus maximálny dôraz na kvalitu verejných a spoločne využívaných priestorov. Developeri by mali utvárať ulice, námestia, nábrežia.

Darí sa vám v rámci súčasných projektov prichádzať s návrhmi, ktoré sa venujú modrozelenej infraštruktúre, hospodáreniu s dažďovou vodou? Je to niečo, čo už developeri vyžadujú, alebo s tým musíte prísť, naopak, vy a je to vaša invencia?

OCH: Sú developeri, ktorí to vyžadujú a chcú to od nás, vďaka tomu sa to my v rámci projektu naučíme a potom to aplikujeme aj tam, kde to od nás požadované nie je. Nechcel by som tu stavať architektov do úlohy tých, ktorí všetko vedia a musia všetko zložito proklamovať a tlačiť a developerov zaraďovať do tej druhej kategórie.

Treba povedať, že developerské projekty výrazne formujú mesto. Mesto je zložené z verejných stavieb, ktoré stavia verejná správa, a z domov, ktoré stavajú súkromní investori, a tými väčšími investormi sú developeri. Potom sú ešte napríklad cirkev a ďalší.

V princípe ale tieto dve entity, verejná a súkromná, tvoria mesto. A je potrebné, aby obidva tieto subjekty pracovali s dobrými architektmi a urbanistami, v spolupráci so sociológmi a ďalšími odborníkmi, ktorí mestu rozumejú.

Zároveň je ale potrebné, aby stavebníci boli dostatočne vzdelaní a kompetentní. Hovorí sa, že developeri stavajú všade a stavajú veľa. Lenže keby bol silný štát a silné mestá, tak by stavali tiež, ale oni to nevedia, nie sú toho schopní.

Na druhej strane spolupracujeme aj s menšími mestami, kde sa stavať darí a kde sa starostovia snažia verejné prostriedky investovať do stavieb a vytvárať balans medzi tým verejným a súkromným. Je ich ale stále málo. Keď sa pozriete, čo sa postavilo v Českej republike za posledné roky, nepostavila sa žiadna koncertná sála, žiadny štadión ani divadlo. Náš štát v tomto pokrivkáva. Dúfam, že sa to zmení, ale ide to pomaly.

Hovorili sme o tom, že sa v rámci developerských projektov intenzívne venujete verejným priestorom. Zajímalo by ma, v čom spočíva vaša inovácia, čo do projektov prinášate nového?

MK: Vo verejnom priestore a urbanizme dnes ide hlavne o ekológiu, modrozelenú infraštruktúru a proces participácie s verejnosťou. Myslím si, že pri developerských projektoch a urbanizme ale nie je treba hľadať vedu. Stačilo by, keby každý nasledoval princípy mestotvorného stavania.

Mali by sa stavať aktívne partery nových ulíc, všeobecne tvoriť mestá, ktoré definujú nové ulice, námestia a parky. Vytvárať urbanistickú štruktúru, ktorá nie je sídliskového charakteru. Kde je hierarchia vlastníctva, hierarchia verejných priestorov. Ide teda o to riadiť sa niekoľkými princípmi, ktorých sa stačí držať, a nerobiť z toho vedu.

Ide, samozrejme, aj o kvalitu developmentu. Určite netvoriť oplotené uzavreté „gated areály“ ako v 90. rokoch. Kvalita je v lokalite, v mestskej štruktúre, v priechodnosti územia pre verejnosť. Developeri by mali utvárať ulice, námestia, nábrežia.

Bohužiaľ, mnoho architektov a urbanistov to stále tak nevníma. Sú schopní stavať kocky v uniformovanej zeleni, pri ktorých nikto nevie, komu patria. Vytvára sa zástavba bez parteru, monofunkčné zóny. Máme neutíchajúcu ambíciu projektovať v zahraničí.

Znie to jednoducho, keď o tom hovoríte, ale pokiaľ človek prechádza developerskými projektmi a vidí tú nefunkčnosť verejných priestranstiev, zle riešené alebo skôr neriešené priestory, tak mám pocit, že stavať dobre je asi veľká veda, inak by asi nemohlo vznikať to, čo hocikde vzniká. A keď sa vyberiem na nové detské ihrisko v developerskom projekte, mám pocit, že sa buduje tridsať rokov to isté a nikto sa nezamýšľa nad tým, čo vlastne deti rozvíja a ako môže priestor fungovať. Stačí ísť do zahraničia a inšpirovať sa tým, že sa to dá robiť aj inak. A nie je to zložité, napriek tomu mám pocit, že v tom zlyhávame.

MK: Aj ja si myslím, že to nie je veľká veda, no nie je nutné chodiť do zahraničia, lebo u nás sú rovnako dobré príklady. Ale je pravda, že ak idete za hranice, napríklad my sme boli s rodinou ešte pred covidom v Hamburgu, a vidíte kvalitu tamojších detských ihrísk, každé je výrazne iné, odlišné, každé ponúka deťom iné možnosti a aktivity.

U nás je to v podstate ako dizajn z jednej učebnice. Každé ihrisko je rovnaké, tá istá šmykľavka, aj keď prejdete desať ihrísk na rôznych miestach. Zdá sa, akoby u nás všetky ihriská robil jeden človek. My v našom ateliéri spolupracujeme na týchto detailoch verejných priestorov so záhradnými architektmi, oni by asi teda boli na túto otázku adresnejší. Ale je pravda, že pokiaľ sa pozriete do Rakúska či do Nemecka, je vidieť, že množstvo vecí sa v tejto oblasti dá robiť inak.

OCH: Ja musím povedať, že mne to pripadá vlastne dobré, že sú všetky ihriská rovnaké. Je to akási istota, že hojdačku nájdete na ihrisku vždy. (smiech)

MK: Áno, je pravda, že poznáme všetci, aké je to sklamanie, keď prídeme na konci výletu s deťmi na ihrisko a šmykľavka tam nie je. (smiech)

Váš ateliér oslávil v minulom roku desať rokov od založenia. Získali ste mnoho významných ocenení, napríklad ste dvojnásobní finalisti Českej ceny za architektúru alebo nominovaní na Cenu Miesa van der Rohe 2022. Máte tri pobočky – v Brne, Prahe a Bratislave. Aké sú vaše ďalšie plány? Aké typy projektov vás lákajú? Vo vašom portfóliu zatiaľ chýba napríklad realizácia školy, škôlky alebo verejného priestoru.

OCH: Na tom určite chceme pracovať a dostať sa viac aj k tejto typológii projektov. Aktuálne pracujeme na Mendlovom námestí v Brně spoločne s Michalem Palaščákom.

Robíme niekoľko verejných priestranstiev, jeden z projektov je vo Valašskom Meziříčí, kde nás radnica vyzvala na spoluprácu na riešení nábrežia Bečvy a tržnice, ďalej tu navrhujeme v podstate malý urbanizmus, zahusťovanie mesta a kvalitné verejné priestory. Snažíme sa teda dostať aj k týmto typom projektov, ktoré nie sú založené na komerčnom zisku.

Podobný prístup máme aj pri spolupráci s developermi. Tí horší developeri riešia len štvorcové metre a stavajú banálne veci. Developerské spoločnosti, s ktorými spolupracujeme my, stavať banálne projekty nechcú.

Uvedomujú si, že tvorba prostredia a investície do ulíc a námestí zvyšuje bonitu celého projektu, a sú ochotní obetovať nemalé peniaze, aby kultivovali aj okolie projektu a aby vytvárali verejné priestory, ktoré neslúžia len rezidentom, ale aj okoliu. Rozumejú tomu, že nebudujú ostrovy v meste, ale že ich projekty sú súčasťou mesta.

Okrem toho máme neutíchajúcu ambíciu projektovať v zahraničí. A skúsenosti z vonku aplikovať tu v Česku, o čo sa sústavne snažíme. Možno aj preto sa nám darí uspieť v súťažiach a projekty posúvať na ďalšiu úroveň. Nevnímame Českú republiku ako uzavretý ostrov, ale ako súčasť širšieho prostredia, keď treba znalosti z rôznych, i zahraničných projektov zužitkovať tu u nás.

Aký je váš pohľad na problematiku udržateľnosti a zmeny klímy? Sú to témy, ktoré budú stále aktuálnejšie.

OCH: Ten akcent stavať v mestách a nie na zelenej lúke je práve základom udržateľného prístupu. Potom sa môžeme baviť o používaní materiálov, o využívaní energií atd. To všetko sa snažíme zohľadňovať. Pokiaľ ide o konkrétny príklad, tak sa nám darí presadzovať napríklad zelené strechy.

Darí sa nám presviedčať investorov o tom, že sa zelená strecha dá realizovať pomerne lacno a že má nesporné prínosy. Podarilo sa nám napríklad aj presvedčiť investora, aby nebúral celý historický areál starej textilky, a vďaka tomu sa štyri pôvodné budovy znovu využívajú. To je niečo, čo je pre nás veľmi dôležité a na tomto princípe našu architektúru staviame.