Ako môže vyzerať mesto, v ktorom sa oplatí žiť?

Mesto by malo byť ako auto, ktoré funguje. Nebudete s ním chodiť do servisu, keď nemusíte. Nebudete volať servisákovi, že či by tam predsa len niečo nenašiel. Skrátka funguje.

A tak by to malo byť. Mesto je priestor, ktorý umožňuje všetkým životným procesom od existenčných cez civilizačné až po relaxačné odohrávať sa v kvalitnejšom, rýchlejšom, intenzívnejšom, a tým aj efektívnejšom režime.

Takto začal rozprávanie o meste architekt Ondrej Horváth, vedúci Odboru územného rozvoja a koncepcií mesta Trnava. Ako sám povedal, odpoveď na otázku: Ako si predstavuje mesto, v ktorom sa oplatí žiť?, si pýta skôr hrubú akademickú knihu alebo aspoň studnicu myšlienok z knihy Stopárov sprievodca galaxiou.

„Mesto sa musí neustále snažiť aspoň priblížiť k svojej verzii vízie mesta, v ktorom sa oplatí žiť. Slovo vízia je dôležité. Ak ju mesto nemá konkrétnu, bude sa večne potácať medzi rozdielnymi očakávaniami jednotlivých skupín občanov a stane sa populistickým,“ vysvetľuje Ondrej Horváth, ktorý zároveň dodáva, že ak existuje vízia moderného, zeleného, inovačného mesta, mesta férových možností a primeraného či možno dynamického rozvoja mesto sa stane tým mestom, v ktorom sa oplatí žiť.

Samozrejme vízia musí byť spoludefinovaná v otvorenom procese s občanmi. Samospráva potom poctivo pracuje na napĺňaní čiastkových úloh s dlhodobým zameraním na cieľ stanovený vo vízii.

Ako vnímame mesto?

Každý vzhľadom na svoje potreby, samozrejme, rôzne. Ale na jeho celkovej koncepcii by sme sa mali zhodnúť všetci. Alebo aspoň nadpolovičná väčšina. Každý by sa v ňom mali cítiť príjemne a nájsť si svoje miesto.

Architekt Dušan Šimun, špecialista Útvaru územného plánovania MsÚ Trenčín, vníma mesto ako priestor, ktorý umožňuje všetkým životným procesom (od existenčných ako bývanie, práca, zdravie cez civilizačné: vzdelávanie, kultúra, sociálne interakcie až po relaxačné) odohrávať sa v kvalitnejšom, rýchlejšom, intenzívnejšom, a tým aj efektívnejšom režime.

„Tieto jednotlivé propozície napĺňajú mestá v rôznych pomeroch, pričom rozhodujúcim faktorom je hlavne veľkosť mesta, jeho geopolitický význam, ako aj alokácia. Za utopického predpokladu dokonalého fungovania základných funkcií mesta (ekológia, doprava, bývanie, relax) preto považujem za najdôležitejší aspekt pre ,Mesto, v ktorom sa oplatí žiť‘ voľbu jeho urbanistickej intenzity.“

Podľa špecialistu územného plánovania mesta Trenčín niekomu vyhovuje metropolitný život, inému zas pokojnejší život v rurálnejšom prostredí malých miest. Pri výbere mesta, v ktorom chcem žiť, je najdôležitejšie uvedomenie si životného štýlu, ktorý jednotlivé typy a veľkosti miest ponúkajú.

„Preto pre mňa ako architekta, ale hlavne ako urbanistu pri posudzovaní prístupu k územiu je analýza mesta z hľadiska jeho potenciálov najdôležitejšia. Hľadať spoločné – všeobecné podmienky pre definíciu mesta, v ktorom sa oplatí žiť, je pre mňa preto veľmi ťažké, skoro až nemožné,“ objasnil Dušan Šimun.

Svoj postoj vysvetlil na prvý pohľad jednoznačnej téme ako ekológia a udržateľnosť, ktorá sa nedá aplikovať v takýchto rôznych urbánnych prostrediach podľa všeobecných pravidiel a obyvatelia musia tieto rozdielnosti pri výbere zohľadniť a následne akceptovať.

Pre hlavného architekta Trenčína Martina Beďatša je prioritná mestská stratégia – byť mestom pohody. V najbližších rokoch sa preto v pod Čákovým hradom zamerajú na zmenu dopravného riešenia vedúcej k novému dopravnému správaniu, kvalitnú a rozumnú parkovaciu politiku, rozšírenie centra mesta k rieke, intenzifikácii mesta, revitalizácii jasných a zrozumiteľných koridorov, dostupnosť krátkodobého relaxu v blízkosti bývania zatiaľ na periférii, ale kým tam parky vyrastú, periféria to už pravdepodobne nebude.

Potenciál meniť dopravné správanie ľudí v meste

Ešte sa na chvíľu vráťme k samotnej doprave, ktorá je jednou z najdôležitejších častí vízie ktoréhokoľvek mesta. „Silným nástrojom je definovanie obytných urbanistických štruktúr bez prístupu osobnej automobilovej dopravy (parkovacie domy v krátkej dochádzkovej vzdialenosti hromadnou alebo cyklodopravou – kvalitná cyklistická infraštruktúra, pešie zelené biokoridory) s výraznými benefitmi poskytovanými obyvateľom takýchto zón zo strany mesta,“ vysvetľuje Dušan Šimun.

Uvedený variant je podľa Dušana Šimuna na Slovensku stále tabu, čo úzko súvisí ako s dopravou, tak so štátnou politikou. Celý proces totiž vyžaduje zásadnú zmenu legislatívy a noriem. Nastupujúca generácia si podľa neho už tieto súvislosti vo vzťahu k prostrediu, v ktorom plánujú žiť, uvedomuje. Preto špecialista Útvaru územného plánovania v MsÚ v Trenčíne dúfa, že sa v dohľadnom čase podarí podobnú zónu s nízkou dopravnou záťažou vytvoriť aj v „meste módy“.

Jeho kolega, hlavný architekt mesta Trenčín Martin Beďatš dodáva: „U nás, bohužiaľ, stále platí určité sociálne spávanie, že pre niekoho je cestovať autobusom ‚pod úroveň‘. Takže okrem dostupnosti a rýchlosti verejnej dopravy musíme zabojovať aj s týmto neduhom, skúsenosti zo sveta ukazujú, že to ide.“

Technologický vývoj

Popri riešeniu dopravy ako takej prebieha zároveň rýchly technologický vývoj s obrovským potenciálom meniť dopravné správanie ľudí v meste. „Elektrobicykle a kolobežky odstraňujú problémy šliapania do kopcov aj v mestách. Vďaka aplikáciám sa zdieľanie vozidiel stáva úplne bežné. Uvidíme, čo prinesie ďalší vývoj, ale napríklad autonómne vozidlá majú potenciál zmeniť verejnú hromadnú dopravu na verejnú individuálnu dopravu a spôsobiť radikálny pokles áut v meste,“ vysvetľuje Martin Beďatš.

Na celú problematiku sa Beďatš pozerá aj z opačného uhla pohľadu: S elektromobilmi klesajú náklady na samotnú prepravu, čiže v menších mestách, ako napr. aj v Trenčíne, hrá cena pohonu malú rolu pri rozhodovaní, či ísť autom alebo autobusom. O to väčšiu rolu musí hrať rýchlosť. V prípade menších miest technologická preferencia verejnej dopravy a buspruhy. Skúsenosti z veľkých miest ukazujú, že auto pred metrom uprednostnia už len tí, čo nevedia, čo s časom.“

Situácia v mestách, konkrétne v Bratislave, nenechala chladným ani Metropolitný Inštitút Bratislavy (MIB): „Mesto, v ktorom sa oplatí žiť, reaguje na potreby rôznorodých obyvateľov a nie iba na vybrané skupiny. Preto napreduje takým spôsobom, aby z rozvoja ťažil každý obyvateľ.“

MIB v Manifeste verejných priestorov definuje, že na mesto by sa malo nazerať skôr cez mierku človeka než auta. Nemyslí sa tým vylúčenie áut z miest, ale zabezpečenie, aby sa mestá tvorili pre ľudí, ktorí nemusia mať autá, pretože všetko, čo potrebujú, majú v dostupnej vzdialenosti od domova. Či už ide o kvalitnú zeleň, občiansku vybavenosť, alebo možnosti na trávenie voľného času. Zároveň by mesto malo byť bezpečné, zelené, atraktívne, čisté a dostupné.

Participácia obyvateľov

Už v predprojekčnej fáze je dôležité vytvárať priestor pre participáciu obyvateľov na definovaní konceptu riešenia územia, ktoré v konečnom dôsledku budú využívať oni. „Aj keď je tento proces komunikačne dosť náročný a nie vždy prináša relevantné výstupy, oplatí sa doň investovať energiu a čas, ako nám to v Trenčíne potvrdil projekt TrenčínsiTY,“ vysvetľuje architekt Dušan Šimun.

Ten tiež dodáva, že takouto formou zapojenia obyvateľov na podklade spoločného – komunitného rozhodovania môže byť územné plánovanie nástrojom deatomizácie spoločnosti, čo je nevyhnutným predpokladom na budovanie vzťahu obyvateľov k mestu ako lokalite a čo následne generuje potrebu kontrolovať a riešiť bezpečnosť.

„V rámci projektu TrenčínsiTy sme pripravili rozšírenie centra mesta k rieke a na druhý breh s potenciálom nového bývania v exkluzívnom prírodnom prostredí s dotykom histórie – práve tu by mohli žiť kreatívni ľudia v inšpiratívnom prostredí, ktorí sú vďaka technológiám a home office bez priamej a každodennej závislosti na sídle firmy, ktorí sa navzájom priťahujú a medzi ktorými vzniká kreatívna synergia,“ dodáva Martin Beďatš.

Trvalá udržateľnosť

V meste Trnava sú reálne každodenné kroky v mnohých kanceláriách determinované základnými dokumentmi mesta a idú v ich línii. „Už sa nedá vybočiť, ani keby niekto chcel. Robíme pre to všetko. Jednoducho sa normálne vykonávajú všetky kroky s ohľadom na ciele, ktoré si mesto stanovilo vo svojich strategických dokumentoch. A udržateľnosť je v nich pevne zakotvená.

Územný plán mesta, Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja, Plán udržateľnej mobility, Kultúrna stratégia mesta. Každý jeden dokument, ktorý určuje ďalšie procesy v mikrokozme úradu ako exekutívneho prvku mesta, obsahuje aj pojem udržateľnosť,“ vysvetľuje striktné držanie sa stanovených vízií architekt Ondrej Horváth, vedúci Odboru územného rozvoja a koncepcií mesta.

„Udržateľnosť pre nás nie je populárnym slovom, vnímame ju ako potrebu začleňovania mesta do jeho prírodného zázemia. Udržateľné mesto nie je iba o vytváraní zelených plôch a oku lichotivých environmentálnych opatrení. Pri tvorbe mesta a snahách o postupné zvyšovanie jeho udržateľnosti sa obraciame na odborníkov v oblastiach krajinnej architektúry, arboristiky, ekológie či environmentálnych politík tak, aby každé opatrenie dávalo zmysel.

Práve preto momentálne pracujeme na novom spôsobe hodnotenia investičných zámerov z hľadiska environmentálnej udržateľnosti, keďže súčasný systém nehierarchizuje prvky zelene a vodných plôch na základe ich reálnej ekologickej funkcie. Zaujímajú nás a chceme podporovať práve udržateľné opatrenia, ktoré majú reálny vplyv na mikroklímu, ale aj biodiverzitu a atraktivitu mesta,“ vysvetľujú zástupcovia Metropolitného inštitútu Bratislavy (MIB).

„Netreba trvať iba na najideálnejších riešeniach – lebo v túžbe po stopercentnosti môžu veci zostať nezrealizované. Niečo, čo vyzerá na papieri ako 100 %, ale napr. z ekonomických alebo majetkovoprávnych dôvodov sa nerealizuje, je v podstate NIČ. Ale naopak, niečo, čo vyzerá ,iba ako riešenie na 90 %‘ sa po realizácii stáva stopercentným prínosom.

Čiže snívať o dokonalosti všetkého je síce pekné, ale treba aj pragmatický prístup. Pričom – ak by som mal parafrázovať pána Martina Šulíka – latku si treba nastaviť tak vysoko, aby sme ju vedeli podliezť so vztýčenou hlavou,“ uzatvára architekt Martin Beďatš.