Eva Jiřičná: Nikdy v živote som nemala možnosť myslieť si o sebe niečo veľké. V podstate je to úľava
Broňa Tarnócy 
Ako študentka architektúry si privyrábala tým, že robila modely pre grafikov. Dnes je právom označovaná za jednu z mála osobností českej architektonickej scény, ktorá dosiahla svetovú slávu. Jej životná cesta, ona sama i práca, sú silnou inšpiráciou.
Žena nádherná, ako sa hovorí „in&out“, silná, optimistická, skromná a láskavá, ktorá si všetko, čo má a prežila, vybojovala sama. Spoznali sme sa v Bratislave, po rokoch sme sa stretli opäť na PULSE v Prahe a neskôr i v Ostrave. Vyžaruje z nej charizma a vrúcnosť. Mala som pocit, akoby sme sa poznali odjakživa, akoby sme sa len včera rozlúčili a dnes sa stretli opäť…
Bol to ten pocit, ktorý nemáte pri každom. Rozprávali sme sa o jej detstve, mladosti, rodičoch, architektovi Jánovi Kaplickom a jeho pravdepodobne poslednom telefonáte v živote práve s ňou. No nevynechali sme ani diela, ktoré ju katapultovali do sveta veľkej architektúry, ani tie, ktoré dnes tvorí stále s rovnakým nasadením ako kedysi.
V Ostrave nie ste prvýkrát. V týchto dňoch sa sem vraciate nielen kvôli PULSE Ostrava, ale i práci…
Študovala som v Prahe. V tom čase sa tu konali výstavy, kde grafici pripravovali panely pre architektov a spoločnosti, ktoré vystavovali. Ako študentka architektúry som si privyrábala tým, že som robila modely pre grafikov, lepila objekty z papiera a zvárala z drôtikov. Následne sme s nimi vždy prišli na výstavu, kde som kontrolovala, ako to postavili.
Cestovala som sem teda medzi rokmi 1956 a 1962, keď bola Ostrava naozaj čierna. Po návrate domov ma mamička vždy poslala do kúpeľne, pretože skôr než som vošla do domu, musela som sa osprchovať. V Ostrave bolo všetko pokryté čiernym prachom. Spávali sme v nejakom lacnom hoteli, a aj keď si človek dával pozor na poriadok, sadze boli všade.
Rovnako aj na výstavách, kde bolo za pár dní všetko čierne. Potom som sa sem vrátila až po 22 rokoch, keď ma požiadali o prednášku na Ostravskej banskej univerzite. To už Ostrava prešla výraznou transformáciou. Neskôr sme tu navrhovali most od komerčného centra cez trať a ulicu až do Novej Karolíny.
Na projekte developer postavil, čo postavil, ale lávku už nefinancoval. Vítkovické železiarne tvrdili, že vznikol konštrukčný problém. Som presvedčená, že sa dal vyriešiť, ale nikto nemal záujem ho financovať, a preto tam doteraz žiadna lávka nie je.
To však nebola vaša jediná návšteva Ostravy…
Nie. Neskôr som tu bola aj pri výbere hlavného architekta a začala som sem občas chodiť. Teraz pracujem na projekte prestavby Strašidelného domu, kde sa snažíme vytvoriť byty a premeniť ho na zelené bývanie. Ak sa nám to podarí, bude to pre mňa medzník v architektúre, ktorá vznikala v období, ktoré sme nenávideli, keďže išlo o politickú objednávku.
Dnes si celá mladá generácia myslí, že brutalizmus bol vlastne veľký pokrok. Každá generácia musí nenávidieť tú predchádzajúcu, aby mohla posunúť vývoj ďalej. Teraz sa snažíme zo strašidelnej budovy vytvoriť priestor, kde bude príjemné bývanie. Keďže v tejto oblasti už nebude možné postaviť žiadne vyššie budovy, verím, že z tohto miesta bude úžasný výhľad na krásne horské prostredie Beskýd, ktoré sú naozaj nádherné.
Každý byt bude mať veľký balkón so zeleňou, ktorá bude udržiavaná, aj keď sa o ňu nikto nebude starať. Zeleň bude priamo súčasťou bývania a bude mať naozaj kvalitný vzhľad. Prvýkrát v živote mám v byte balkón a kúsok prírody priamo pred oknami ako súčasť vnútorného priestoru a je to úžasné plus. Dúfam, že tento projekt úspešne dokončíme.
Okrem menších projektov ste sa začali venovať aj väčším, dokonca až urbanistickým celkom, ktoré realizujete v Prahe alebo aj tu v Ostrave. Môžete nám o tom povedať viac?
Keď som prišla do Londýna, prvý projekt, na ktorom som pracovala a ktorý trval osem rokov, bol veľký urbanistický projekt, pri ktorom sa budovalo malé mesto priamo v mori. Nachádza sa tam útes, pláž a pred ňou sme budovali prístav, kde nebola konštantná hladina vody. Medzi vysokou a nízkou vodou je tam rozdiel až šesť metrov. Sú tam plávajúce platformy a člny, ale vybudovali aj kus zeme, na ktorej sa malo, keď som na projekte pracovala, postaviť 1 400 bytov.
V ktorom roku to bolo?
Medzi rokmi 1969 a 1981. Na začiatku sme tam boli iba dvaja – jeden americký architekt a ja – každý jeden výkres toho prístavu bol môj.
Vtedy ešte prácne vyrysovaný na pantografe…
Môj šéf, syn admirála, delegoval úlohy tak, ako to vie len vojak. Povedal, že musíme postaviť tento prístav a že máme urobiť obrázok, ako to bude vyzerať. Bola som vychovaná architektmi z obdobia modernizmu, ktorí sa viac-menej nebáli žiadnej úlohy, pustili sa do všetkého a verili, že sa človek musí vedieť preorientovať a naučiť sa všetko, preto som sa do toho pustila.
Pracovala som na tom deväť rokov a spolupracovala som s najlepšími statikmi, odborníkmi na hydrauliku, elektrinu a životné prostredie. V tom čase to bola pre mňa najlepšia životná škola. Keď sa projekt skončil, prišla recesia, ktorá zasiahla firmy – investorov.
Predali miesta pre lode, nemali ďalšie zdroje ani cashflow, takže projekt zastavili. Neskôr ho predali, medzitým však riaditeľ spoločnosti zomrel. Nový vlastník, developer, sa chopil projektu a postavil štandardnú lacnú výstavbu, ktorá bola úplne bez záujmu o podmienky a životné prostredie.
Výsledkom bolo územie plné nepríjemných a nevhodných domov. Celý koncept bol orientovaný len na zisk. Teraz sa tam ten kus zeme rozšíril, pretože ľudia chcú bývať, ale pribudlo tam 3-tisíc bytov, ktoré vyzerajú otrasne. Je to naozaj škoda, že takýto krásny a veľký kus novej pôdy bol takto zničený. Je to smutná história.
Boli ste cudzinkou vo veľkomeste…
Bola som sama, a keď je človek v takej situácii, nemá peniaze na to, aby zakladal veľkú firmu. Ako cudzinec v Londýne som mala dve možnosti: buď som sa mohla zamestnať u niekoho, alebo začať pracovať na vlastnú päsť. Samozrejme, projekty, ktoré som mohla realizovať sama, museli byť menšie. Tak som začala navrhovať malé obchody pre obchodníka, ktorý privážal francúzsku módu do Londýna.
Londýn vtedy začínal vytvárať mestské interiéry, ktoré boli po vojne zničené, podobne ako celá Praha po roku 1989. V tých obchodoch bolo len pár mrkiev a jedna kapusta, šaty boli nahádzané vo výkladnej skrini, obchody sa podobali na skladiská. Neexistovala žiadna kultúra nakupovania ani kultúra miest, kam by ľudia chodili oddychovať.
Ľudia vtedy začali chodiť do obchodov, aby sa naučili prezentovať sami seba a zoznamovali sa s predmetmi dennej potreby. Dizajn sa začal rozvíjať a celý interiér mesta sa postupne začal meniť.
Tento obchodník, ktorý prišiel z Maroka, mal úžasný prehľad a naozaj začal meniť Londýn. Navrhla som preňho 40 malých obchodov a neskôr sme začali pracovať aj na väčších. Keď som dokončila obchod s dreveným schodiskom, stretol ma tam Richard Rogers, ktorý ma presvedčil, aby som išla pracovať na Lloyd’s Buildingu.
Tam som sa opäť podujala na prácu na veľkej budove. Keď sa všetky tieto malé obchody začali prezentovať, dostala som nálepku „interiérová dizajnérka“. Zrazu som sa z veľkého projektu stala interiérovou dizajnérkou.
Na Lloyd’s Buildingu som pracovala do roku 1984, potom som si založila vlastnú kanceláriu a začala sa venovať obchodom. Od obchodov sme prešli k väčším projektom, ako napríklad knižnica v Leicestri, a postupne sme sa pustili do ešte väčších vecí. Cestovali sme po celom svete – od Austrálie cez Brunej, Čínu, Japonsko až po USA. Ameriku som precestovala krížom-krážom.
Zrazu sa situácia začala meniť a začali sme pracovať pre múzeá a veľké výstavy. V tom čase, v roku 1990, prišiel Václav Havel a s ním aj možnosť vrátiť sa do Prahy. Najprv som si hovorila, že nebudem brať prácu kolegom, ale práce bolo toľko, že sme prvú súťaž robili na interiéry Tancujúceho domu.
Neskôr ma Havel požiadal, aby som sa postarala o Kostol sv. Anny, keď sme sa stretli v Oxforde, kde dostal doktorát. Potom prišiel projekt hotela Jozef, a v tom okamihu prišiel i Petr, môj súčasný partner v AI-DESIGN, ktorý u nás vtedy pracoval ako študent, vrátil sa do Prahy, kde sa oženil.
Spoločne sme založili AI-DESIGN – pred 25 rokmi pri práci na hoteli Jozef. Moju anglickú kanceláriu som zavrela až pred covidom, pretože by sme sa museli presťahovať. Vlastník, ktorý kúpil celú budovu, v ktorej sme sídlili, chcel pristaviť dve poschodia a nepredĺžil nám zmluvu.
V 80. rokoch sa moji dvaja partneri rozhodli odísť do dôchodku. Hovorila som si, že nemá kto prevziať tú prácu za nás – ateliér so 16 ľuďmi. Rozhodla som sa teda, že všetkým nájdem nové miesto, čo sa mi aj podarilo.
Na akých projektoch momentálne pracujete?
Momentálne pracujeme na prestavbe pardubického zámku, kde navrhujeme hudobnú sálu. Nedávno sme dokončili projekt v Zlíne, kde sme navrhli novú telocvičňu a rozšírenie kultúrnej budovy. Takisto pracujeme na projekte na Žižkove, ktorý sme získali v súťaži. Tento projekt sa trochu zmenil, pretože pamiatkari povolili iba jednu z veží namiesto pôvodných troch.
Ďalej pracujeme na novej bytovke naproti Šáreckému údoliu a na prestavbe menzy pre poľnohospodársku fakultu. Začali sme projektovať aj vysokú budovu v Liberci a prestavbu Billy. V Brne sme po 17 rokoch získali povolenie na realizáciu projektu Veveríc, čo je veľká bytová výstavba spojená s komerčnými priestormi.
Ako všetko stíhate?
Neviem.
Vždy som vás obdivovala za to, že aj pri takom množstve práce ste vždy v skvelej kondícii, výborne vyzeráte a ste stelesnením elegancie a nádhernej grácie, ktorú u mnohých žien len ťažko nájdem. Aký je váš recept?
Moja výchova pochádza od maminky, ktorá mala vždy pocit, že musí dbať na to, aby nás „nepokazila“. Bola zo šiestich detí, generácia mojich rodičov sa narodila buď pred alebo počas 1. svetovej vojny. Vojna sa skončila, prišlo medzivojnové obdobie, keď sa začali organizovať životy, ľudia sa začali ženiť, zakladať rodiny. Potom prišla 2. svetová vojna a po nej komunizmus.
Môj dedko mal továreň na posteľnú bielizeň, ktorú zavrel, pretože nechcel pracovať pre Nemcov. Povedal, že nemá potrebné súčiastky. Počas protektorátu zomrel a môj strýko Vladimír Svatý vynašiel tzv. tryskový stav. Zavreli ho, pretože niekto chcel jeho vynález ukradnúť, a tak zavreli celú rodinu z maminej strany, okrem nej.
Môj otec pochádzal z inej rodiny. Bol zamestnaný ako architekt, ale stále mu dávali prihlášku do strany a po jej odmietnutí ho vždy vyhodili, takto to pokračovalo celý jeho život. Nikdy nemal stálu prácu. Navrhoval výstavy, ale po každej výstave ho vyhodili, až do roku 1967, keď sa po Pražskej jari začala situácia trochu zlepšovať. Otec pracoval na výstave v Japonsku, kde robil český pavilón. Po návrate mu operovali žlčník, dostal infekciu a zomrel.
Maminka nás nikdy nerozmaznávala. Keď sme dostali jednotku v škole, vždy povedala: „A čo? To je tvoja povinnosť. Ak máš trochu lepšie schopnosti, musíš sa niečo rýchlo naučiť, ale aj tak musíš niečo pridať. Musíš sa starať o ostatných, pomáhať a nečakať obdiv.“ Preto som jej niekedy ani nič nehovorila, najmä keď som odišla do Anglicka. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, len nie o mojej práci.
Keď som sa začala vracať do Českej republiky, raz mi v Brne udelili doktorát. Bol tam aj maminkin bratranec, ktorý učil v Zlíne, ako 16-ročný emigroval do Švédska, kde vyštudoval chémiu a venoval sa polymérom. Zoznámil sa tam s budúcim rektorom brnianskej univerzity. Keď som to povedala mamičke, len poznamenala: „Nemajú niekoho lepšieho, komu by to dali?“ Nikdy v živote som nemala možnosť myslieť si o sebe niečo veľké.
V podstate je to úľava, pretože nesúťažím s nikým, nič nikomu nezávidím a som rada, keď môj súčasník v niečom uspeje. Na druhej strane som mala otecka, ktorého stále vyhadzovali z práce, ale nikdy nestratil zmysel pre humor. Vďaka rodičom som všetky životné udalosti, rozvody a iné ťažkosti, zvládala oveľa ľahšie, pretože som si vždy povedala: „A čo?“
