Ako vzniká dokument Mluvící města
Ako vytvoriť v štruktúre mesta prepojenia, ktoré budú aktivovať a prekrvovať jeho časti? Môžu nové zásahy prevziať úlohu ciev, ktoré rozprúdia čerstvú krv v organizme mesta? Tieto a mnoho iných otázok si kladú autori multižánrového projektu Mluvící města Bibiana Beňová a Michael Kaboš. Prvé náčrty predstavili na jednom zo stretnutí o dialógu starej a novej architektúry na pôde Spolku architektov Slovenska. Nedalo mi a chcela som sa dozvedieť viac.
Bezprostredným podnetom bol projekt architektonického ateliéru DaM, v ktorom sa rozhodli popasovať s miestom predstavujúcim esenciu problémov, ktoré výstavba v historickom prostredí prináša. Budova by podľa ich návrhu mala dotvoriť významné nárožie na pražskom nábreží a zaceliť na fasáde mesta nepeknú jazvu, po nacistickej asanácii otvorenú už 70 rokov. Musí sa tiež vyrovnať s konfliktom objemov, mierky a rozličných výškových úrovní okolitých pamiatkovo chránených budov. Navyše, úzka parcela je samostatne nezastaviteľná, preto by novému objektu musel ustúpiť historizujúci dom z 19. storočia. A napokon, miesto je izolované viacúrovňovou križovatkou, ktorá ho umŕtvuje. Architekti sa s touto výzvou vyrovnali konceptuálnym návrhom, ktorý sami nazývajú domom – sochou.
Do rozháraného prostredia by mal vniesť pokoj a súčasne vytvoriť dôstojnú protiváhu majestátnym budovám na nábreží. Prezentácia projektu v médiách však pokoj nepriniesla. Vyvolala polemiku a znovu ukázala, aké problematické je vnímanie súčasnej architektúry v našich končinách. Hlavne pokiaľ je v bezprostrednom kontakte s hodnotami preverenými časom. Spomeňme si len na rozruch okolo Kaplického Národnej knižnice. Toto boli impulzy pre rozhodnutie zaoberať sa témou vo filmovom dokumente.
Zameriate sa na konkrétne príklady?
Podľa nášho názoru pozitívne príklady motivujú viac než švejkovská kritika. Chceme sa rozhliadnuť po Európe a ukázať vydarené projekty a mestské zásahy, ktoré predstavujú novú energiu a novú hodnotu pre historické mestá a sú akousi spojnicou medzi históriu a budúcnosťou.
O architektúre možno povedať, že patrí medzi najtrvácnejšie a najpoužívanejšie umenia. Myslíte si, že architektúra či okolité prostredie širokú verejnosť naozaj zaujíma?
Myslím, že sa to radikálne zlepšuje. Žiaľ, záujem verejnosti o architektúru sa manifestuje najmä vtedy, keď v bezprostrednom okolí „hrozí” stavebný ruch, ktorý obmedzí momentálnu kvalitu života. Obávam sa, že developeri a architekti sú veľmi často vnímaní ako arogantní agresori, ktorým ide o vlastný profit, prípadne o ego vtlačené do kameňa a ich aktivity komunite prinášajú pramálo. Na druhej strane treba povedať, že z architektúry sa stáva „módna” téma, akou je napríklad aj gastronómia. Vo všetkých českých denníkoch a vo väčšine spoločenských a spravodajských týždenníkov sú pravidelné rubriky venované architektúre. Stálicami komerčných televízií sú relácie o prerábaní bytov. Úroveň je rôznorodá, ale mediálny ohlas ukazuje, že téma v spoločnosti rezonuje.
Je dôležité, aby ľudí ich okolie, prostredie v ktorom žijú, zaujímalo, aby ho neprijímali len pasívne?
To je základným predpokladom funkčnej občianskej spoločnosti. Dorastá generácia, ktorá si už nenesie stigmu života v socializme a odmieta rolu pasívnych oviec. Chcú svoj život ovplyvňovať a utvárať od toho, čo jedia (v Prahe je obrovský boom farmárskych trhov), až po to, v akom prostredí žijú. V Prahe pôsobia desiatky občianskych hnutí a iniciatív, aktivity mnohých z nich sa dotýkajú verejného priestoru a niektoré (napríklad združenie Automat usilujúce o podporu cyklodopravy) majú už početnú základňu. Obrovský ohlas a vysokú návštevnosť tu pred časom zaznamenala výstava Mestské zásahy. Ľudia pomaly zisťujú, že prínosom kvalitnej architektúry je utváranie verejného priestoru, a tým zvyšovanie kvality života v meste.
Podľa akých kritérií ste si do dokumentu vyberali mestá?
Pôvodne sme sa chceli zamerať na štyri stredoeurópske mestá a skúmať, ako sa vyrovnávali s problémami, s ktorými architekti už 70 rokov zápasia pri spomenutom projekte na pražskom nábreží. S (po)vojnovým búraním (Varšava, Bratislava), arogantným dopravným riešením v centre mesta (Bratislava), oživením mŕtveho verejného priestoru (Bratislava, Graz) či zachovanou uzavretou historickou zástavbou (Graz). Naším cieľom je ukázať, ako môže architektúra iniciovať život v historických kulisách, a prečo je dôležité, aby sa do pamäti miest otlačila aj súdobá vrstva.
Konkrétnym príkladom takéhoto prínosu je napríklad ostrov Mur v rakúskom Grazi od Vita Acconciho. Je to v podstate drobná stavba, ktorá pôvodne mala byť iba dočasnou, ale obyvatelia mesta si ju tak obľúbili, že sa stala trvalou súčasťou mestského centra. Ponúkla nové poňatie verejného priestoru, nové vnímanie mesta a netradične definovala vzťah medzi priestorom vytvoreným človekom a riekou ako prírodným živlom.
Ďalšou spojnicou bude rieka ako symbol neustálej zmeny, plynutia času a tiež ako kontrapunkt voči pamäti a histórii konzervovanej v pamiatkach. Nábrežia boli vždy v historických mestách výkladné skrine, rieka bola šnúra, na ktorú naši predkovia navliekali domy ako kamienky náhrdelníka. Tých paralel je viac.
Každé z miest je iné. Hľadali ste v nich nejaké prepojenia?
Počiatočným bodom je konkrétne miesto na pražskom nábreží, o ktorom som hovorila. Pred vojnou na tomto mieste stála výstavná novogotická budova. Tá bola pre lepšiu dopravnú obsluhu priľahlého mosta zbúraná. Odvtedy architekti usilujú o zacelenie dôsledkov nacistickej asanácie a nápravu urbanistickej chyby, ktorá tu vznikla. Prebehlo niekoľko súťaží, ktorých sa zúčastnili renomovaní českí architekti. Projekt na trochu bizarné múzeum Salvatora Dalího pre toto konkrétne miesto kreslil v roku 2004 dokonca Daniel Libeskind. Nič sa nezrealizovalo a lokalita sa stala smutným pohrebiskom súčasnej architektúry. Z tohto miesta budeme vychádzať a hľadať významové paralely pri realizovaných projektoch v Prahe, Bratislave i iných európskych mestách.
Potrebovali ste dodať mestu/miestu nejaký impulz, aby sa rozrozprávalo?
Náš film má byť o dialógu medzi minulosťou a prítomnosťou, rovnako aj medzi súčasnosťou a budúcnosťou. V živote jednotlivca sú všetky roviny dôležité. Inak to nie je ani v prípade mestského organizmu. Má byť o dialógu medzi domami a ľuďmi ako ich tvorcami, užívateľmi, ale aj ničiteľmi.
Architektúru vnímame ako jazyk, ktorému všetci rozumieme. Žijeme medzi budovami, ony nás obklopujú a utvárajú náš urbanizovaný svet. Náš film chce ukázať stavby ako živé bytosti, ku ktorým môžeme mať vzťah. Optimálny tvar filmu práve hľadáme a utvárame i s ďalšími spolupracovníkmi.
Môžu byť mestá navzájom pre seba vzorom? Možno preberať riešenia a princípy z iných miest?
Riešenia a prístupy nikdy nemôžu mať všeobecnú platnosť. Každý projekt pracuje s odlišným geniom loci. Naším zámerom je ukázať inšpiratívne riešenia. Projekty, ktoré rešpektujú pamäť miesta, ale dokážu vytvárať nové identifikačné znaky. To je podľa nás úloha architektúry. A väčšina historických rezervácií v mestách, ktoré dnes chránime, práve takto organicky rástla po stáročia. My by sme nemali zostať iba pri ochrane už vytvoreného, ale pridať ďalšiu vrstvu. Zároveň chceme upozorniť na sociálne ústretovú architektúru, ktorá vytvára a rozširuje mestský priestor.
Príkladom je budova Opery v Osle od ateliéru Snohetta. Architektom sa podarilo dosiahnuť, že budova nie je odťažitým kultúrnym monumentom z pohľadnice, ale zdieľaným verejným priestranstvom. Svojou expresivitou a ústretovosťou symbolicky vpúšťa morský fjord do centra mesta a hudbu do životov jeho obyvateľov.
Vo svojom dokumente budete problémy pomenovávať, hľadať ich korene? Budete navrhovať aj riešenia?
Nám nie je vlastná investigatívna či aktivistická metóda. Praha či Bratislava sú postihnuté celým radom arogantných, necitlivých a devastujúcich zásahov, ale nemáme v úmysle rozpletať tieto gordické uzle. Za nedôverou, ba až strachom obyvateľov miest z nových intervencií sa rovnako skrýva celý rad dôvodov.
Chceme ukázať, že kvalitná architektúra môže obohatiť život i podobu mesta. Môže byť už spomínaným mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. Aby sa ľudia naučili kvalitnú architektúru poznať, vyžadovať, aby sa s ňou naučili komunikovať. Cieľom je dialóg . Ten je vždy základným predpokladom pre akýkoľvek posun či zmenu.
Ako možno takýto dialóg začať?
V rámci festivalu reSite, ktorý sa v máji konal v Prahe a bol venovaný práve verejnému priestoru, postavili architekti z berlínskeho štúdia Raumlabor na piazzetu Národného divadla dočasnú stavbu. Bola to nafukovacia transparentná bublina, ktorá mala priestor oživiť, dať mu dočasne novú funkciu, možno podnietiť u okoloidúcich prehodnotenie vzťahu ku „kamennej” a pamätihodnej inštitúcii, akou je Národné divadlo. Vnútri sa konali rôzne akcie, napríklad sa tancovalo tango.
Bolo zaujímavé sledovať reakcie ľudí. Kolísali od absolútneho odmietnutia, cez pasívne sledovanie až k nadšenému zapojeniu sa do aktivít, ktoré „bublina” ponúkala. Nafukovacia bublina pred Národným divadlom, plávajúci ostrov v Grazi alebo budova opery v Osle patria medzi tie pozitívne príklady, keď architektúra môže podnecovať rozlet a kreativitu, a nie spôsobovať deštrukciu už vytvoreného.
Kedy a kde môžeme vidieť prvé výstupy?
Momentálne sme v počiatočnej fáze, keď podľa spomínaných kľúčov zbierame materiál, z ktorého potom zostavíme film. Už sa nám podarilo do projektu zapojiť zvučné mená, ako je Craig Dyckers (Snohetta) alebo urbanista Jan Gehl, radi by sme oslovili aj Daniela Libeskinda. Znamená to absolvovať desiatky až stovky rozhovorov nielen s architektmi, ale i s predstaviteľmi verejnej správy, historikmi, filozofmi, developermi, predstaviteľmi občianskych iniciatív aj bežnými obyvateľmi miest.
 Michael Kaboš, producent, režisér a kameraman, absolvoval Katedru réžie na VŠMU v Bratislave v roku 2003 a Katedru kamery na FAMU v Prahe v roku 2011. Podieľal sa na vzniku filmov Alois Nebel, Generace Singles, Kupředu levá, kupředu pravá a s otcom režisérom Ladislavom Kabošom na filmoch Moderná architektúra a Muž, ktorý zmenil Šanghaj. Ako režisér pracuje na dokumentoch o umení, histórii a sociálnej tematike.
|
Bibiana Beňová, novinárka, publicistka a scenáristka, študovala kulturológiu na UK v Prahe. V českých médiách sa dlhodobo zaoberá súčasnou architektúrou a problematikou pamiatkovej ochrany. Pre Českú televíziu pracovala na niekoľkých stredometrážnych dokumentoch o modernej architektúre a dizajne.
Mária Nováková
Foto: archív Bibiany Beňovej a Michaela Kaboša
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
