Martin Varga z ateliéru ô: Nič pamiatke neublíži viac ako veľká finančná investícia, limitovaná krátkym časom
Broňa Tarnócy 
Obnovu historických objektov si pamätajú ešte ako absolútne tabuizovanú, ba priam spiatočníckou. Dnes je (nielen) pre architekta Martina Vargu najviac alarmujúca neistota, ktorá sprevádza celú oblasť kultúry na Slovensku. A fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou strácame naše kultúrne dedičstvo. Navždy.
Martin Varga nám v rozhovore prezradil, že téma rekonštrukcie a obnovy historických objektov je predovšetkým o pokore. Ateliér ô, ktorého je zakladajúcim členom, dlhodobo spolupracuje na záchrane liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, kde v napredovaní bránia majetkové komplikácie. Ani táto téma neostala bez povšimnutia.
Z „Trenčianskych“ to nie je ďaleko do Trenčína, kde sa spolupodieľa na aktivitách v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry Trenčín 2026. Rozprávali sme sa aj o revitalizácii verejných priestorov, súčasnej situácii v starostlivosti o architektonické dedičstvo a varovných signáloch pred nenávratnými stratami pamiatok.
Od svojho vzniku sa venujete predovšetkým rekonštrukciám a aj obnove historických objektov. Prečo práve táto téma? V čom vidíte jej najväčší význam?
Obnova alebo konzervácia historických objektov bola počas mojich študijných čias na VŠVU témou absolútne obchádzanou – tabuizovanou, ba priam spiatočníckou. Mal som šťastie vyrásť pod vedením profesora Imra Vaška, čo vo mne zanechalo silné kriticko-analytické uvažovanie, ktoré dnes aplikujem pri téme obnovy. Som nadšený z vrstevnatosti práce na historických objektoch: nie je to len materialitou či priestorom, ale predovšetkým hľadaním pokory pri tvorbe.
V spolupráci s občianskym združením Opustená (re)kreácia a nadáciou Spoločnosť Jaromíra Krejcara sa dlhodobo venujete záchrane liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Dlhodobo znamená v tomto prípade už viac ako desať rokov (opravte ma, ak sa mýlim). Nie je to už priveľa? Čo bráni výraznejšiemu postupu?
Záujem o Machnáč sa v našich kruhoch datuje od roku 2011, od prvých aktivít Opustenej (re)kreácie. My ako architekti sa aktívne zúčastňujeme projektu od roku 2020, vtedy sme spracovali prvú štúdiu v spolupráci s architektmi Martinom Zaičkom a Petrom Szalayom.
Slovo dlhodobo však používame už priam neúmerne dlho. Architektúra tejto kvality mala byť obnovená už dávno. Je to hanba slovenskej pamiatkovej starostlivosti v kontexte privatizácie v 90. rokoch 20. storočia. Postupu bráni neskutočná spleť majetkových komplikácií.
V momente, keď sa objaví reálna šanca na odkúpenie objektu Spoločnosťou Jaromíra Krejcara, objaví sa aj nový problém zo strany súčasných majiteľov (čo je veľmi frustrujúce), no nevzdávame sa, cieľ je jasný… záchrana moderny!
V akom stave je momentálne rekonštrukcia liečebného domu Machnáč?
Ako som spomínal, kúpenie domu bolo na spadnutie, no, žiaľ, opäť zastalo. Téma je však živá, budeme sa spolupodieľať na pripravovaných intervenciách, workshopoch a výstavách v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín 2026.
Plánujeme spoluprácu aj s FAD STU, kde mám tú česť viesť vertikálny ateliér s architektkou Katkou Smatanovou a pravdepodobne aj s Barborou Šimkovičovou. Tešíme sa na historicko-urbanistické analýzy Trenčianskych Teplíc a nové pohľady, ktoré, veríme, prispejú k obohateniu, pochopeniu a záchrane Machnáča.
Fenomény architektúry a Cena verejnosti v rámci ocenenia CE ZA AR 2021, ocenenie Fenix – kultúrna pamiatka roka či nominácia na prestížne nocenie EU Mies van der Rohe Award… To všetko získala rekonštrukcia hradu Uhrovec – hospodárskej budovy. V čom tkvie jedinečnosť tejto rekonštrukcie a ako ju vnímate po rokoch?
Myslím si, že je to dlhým poznaním miesta hradu a nedostatkom financií, ktorý nás nútil byť pri zemi. Pre mňa osobne je to hlavne o sizyfovskej práci, ktorú na hrade odvádzame, „komplikovaním” si práce, presahmi až za materiálovú podstatu. Akási (možno až chorobná) potreba pochopiť hranicu historicko-remeselných postupov. Je prekvapivé, ako dlho dobieha úspech tohoto projektu – práve bol publikovaný v Španielsku na architecturaviva. Sme, samozrejme, radi.
Okrem revitalizácie stavieb sa zaujímate o aj revitalizáciu verejných priestorov. Ako vnímate ich dnešný stav? V čom vidíte najväčší prínos kvalitne revitalizovaného verejného priestoru?
Stav verejného priestranstva je stále depresívny. Množstvo revitalizácií po Slovensku vykazuje známky nezvládnutého verejného obstarávania a prípravy projektov zo strany obcí a miest, čo prináša absenciu architektonického myslenia, detailu či konceptuálneho uvažovania. Bez tohto prvého kroku, ktorý je základom bezpečného a zdravého verejného priestranstva, nie je možné zmeniť tento trend.
Našťastie sa v poslednej dobe realizuje viacero ukážkových priestorov ako Tabačka v Košiciach alebo viaceré námestia v Bratislave. Aj trenčianska historická os práve prechádza zásadnou obnovou od ateliéru BETWEEN a veľmi sa na ňu tešíme.
Starostlivosť o architektonické dedičstvo je aj pre vás na prvom mieste. Ako vnímate súčasnú situáciu?
Uff, vnímam situáciu ako vojnu medzi hodnotami Novembra a Októbrovej revolúcie. Hmotné kultúrne dedičstvo akosi vždy bolo na okraji umenia. Myslím si, že veľa ľudí si to ani neuvedomovalo.
Je príjemné cítiť, že sa umenie spája, aj vrátane obnovy pamiatok, aby odborníci mohli demokraticky ovplyvňovať rozhodovacie procesy slovenskej kultúrnej lode, ktorá sa, žiaľ, teraz plaví do neznáma. Kapitán ju dávno opustil… Cítim priestor na nenávratné poškodenie nášho spoločného dedičstva. Oprava ktorého, žiaľ, bude trvať roky. Zároveň verím, že z tohto súboja „na konci dňa“ kultúra vstane silnejšia ako v minulosti, teraz sme však všetci unavení. No my sa vyspíme.
Martin, vy ste aj súčasťou záujmového združenia Zachráňme hrady. Ešte minulý rok ste vyjadrili znepokojenie (a poslali na MK SR otvorený list) nad nefungujúcim dotačným programom štátu, ktorý úspešne (cez FPU) funguje od roku 2004. Prečo ste tak urobili? Aké problémy vtedajšia stagnácia spôsobila? Dá sa to už dnes vyhodnotiť? A v akom stave sa dnes nachádzame?
Minulý rok (2024, pozn. red.) bol extrémny vo viacerých ohľadoch. Boli sme svedkami neschopnosti prerozdeliť spoločné peniaze z rozpočtu, ktoré sa každý rok náročne alokujú pre kultúru v štátnom rozpočte. Myslím si, že to bude mať vplyv na množstvo peňazí aj tento rok.
Je potrebné povedať, že tento problém, aj keď sa môže javiť absurdný, pretrváva roky, bol práve minulý rok zdrojom extrémnej nedôstojnosti. Pamiatka potrebuje byť opravovaná – reštaurovaná v máji až septembri, to sú mesiace, ktoré máme na to, aby sme pracovali.
Peniaze, ak budú projekty podporené, prichádzali v júli, v auguste, minulý rok prišli až v novembri. To znamená, že občianske združenie sa musí zadlžiť, ak chce pracovať, a musí dúfať, že bude podporené. My pracujeme na hradoch, ktoré často nie sú naším majetkom, a vkladáme do ich záchrany často rodinné peniaze… Lotéria, ktorej víťazstvom je záchrana múru.
Ak prehráme, žiaľ, možný osobný bankrot. Minulý rok nebola preinvestovaná značná časť peňazí na kultúrne dedičstvo – ľudia ich skrátka nemali možnosť minúť a zachrániť, čo mali naplánované… My poznáme proces hodnotenia, a preto si dovoľujem tvrdiť, že podpis pani ministerky prišiel neskoro a stál Slovensko nenávratné straty na pamiatkach.
Čo je najviac alarmujúce a aké následky to môže či bude mať?
Najviac alarmujúca je neistota, ktorá sprevádza celú oblasť kultúry na Slovensku. Málo odkomunikované kroky MK SR, pripravovaná zmena legislatívy či možné obmedzenie a potenciálne rušenie aktivít tretieho sektora a smerovanie financovania ku komplexným obnovám pamiatok.
V súčasnosti nie je snaha o stransparentnenie výberu najvhodnejších architektonických riešení prostredníctvom napríklad architektonických súťaží o objekty národných kultúrnych pamiatok.
Nič pamiatke neublíži viac ako veľká finančná investícia, ktorá je však limitovaná krátkym časom realizovania. Následkom by mohli byť zle obnovené pamiatky, ktoré nenávratne stratia svoj charakter a hodnoty. Presne to, čo na hrade Uhrovec chránime.
Už dnes vieme, že mnohé občianske či iné združenia neboli podporené. Čo môže nastať, respektíve, čo sa už deje?
Tretí sektor má našťastie silnú vlastnosť udržateľnosti aj s minimom peňazí – robíme to z presvedčenia, kontinuálne. A ak sme podporovaní, tak efektívnejšie. Napriek tomu, že mnohé združenia museli nevyužiť pridelené peniaze v sezóne 2024, ak nechceli poškodiť pamiatku murovaním v decembri, ostali živé a stále zápasia pri záchrane objektov, nad ktorými prijali záštitu.
Práce sa zastavili, mnohé začaté konzervácie podliehajú deštrukcii. Archeologické výskumné projekty, ktoré sa často realizujú naprieč rokmi, stratili kontinuitu. V súčasnosti prebieha ten istý scenár ako minulý rok: odborné komisie zasadli a rozhodli už v marci, no do dnešného dňa nemáme informácie napriek tomu, že sme sa pýtali na základe infozákona. Bez odpovede (dúfam, že sa to čoskoro zmení). Už sme mohli dva mesiace murovať.
V mnohých prípadoch je prerušená kontinuita. Ako to vplyvní samotné pamiatky, diela…?
Ak sa stane, že bude pretrhnutá kontinuita, budeme vidieť pamiatky s lešením bez murárov, lokality, ktoré znova začnú zarastať. Skrátka investované financie, ktoré si príroda zoberie späť. Ťažko zaškolení ľudia sa budú musieť presunúť do súkromného sektora a jedna éra sa skončí ….
Suplujete úlohu štátu. Môžete spresniť ako?
Štát vlastní tisíce národných kultúrnych pamiatok. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky ako garant je absolútne podfinancovaný s víziou prežívania. Rozvoj je nemožný bez zásadnej zmeny paradigmy zo strany vlády SR. Kto sa teda má starať o pamiatky, ktoré chradnú?
Tretí sektor sa učí každým rokom lepšie riadiť záchranu a udržateľnosť nášho kultúrneho dedičstva. Od upratovania, plánovania po fyzickú záchranu hmoty. Tou najpodstatnejšou vecou však je popularizácia tejto témy a vzdelávanie budúcich generácií remeselníkov, správcov, ako aj pamiatkarov samých. Treba si spomenúť na úspešné príbehy dobrovoľníkov, akými sú bezpochyby Kvačiansky vodný mlyn či Čiernohronská železnica a iné!
Čo aj napriek všetkému môžeme urobiť, aby sme natrvalo nestratili naše pamiatky?
Odpočinúť si, vyhrnúť si rukávy a intenzívne pracovať na snahe o zmenu myslenia (nielen) súčasných predstaviteľov kultúry na Slovensku. Držme si palce.
Ateliér ô tvoria architekti Martin Kvitkovský a Martin Varga. ô je dvojhláska, ktorá vyjadruje v ich prípade dva názory, východ a západ, optimistu a realistu. Či tak, alebo inak, architekti radi pracujú v situáciách, kde môžu vstúpiť do už existujúceho prostredia a vytvárať novú vrstvu, ktorá komunikuje s tými predošlými. Čím ďalej, tým menej používajú vo výkresoch žltú farbu a búracie práce obmedzujú na nevyhnutné minimum. Rešpektujú históriu, avšak v žiadnom prípade sa nevyhýbajú ani súčasným zadaniam. Ak sa im také dostane na stôl, okamžite v ňom dokážu nájsť historické paralely. Niekde sa predsa musí začať…
Martin Varga skončil VŠVU v Bratislave a pôsobí aj ako výskumný pracovník na Ústave dejín a teórie obnovy pamiatok FAD STU v Bratislave. Ako architekt spoluzakladal architektonické štúdio „ô“, ktoré sa zameriava na prácu s lokálnym detailom. Ako pamiatkar sa podieľa na obnove národnej kultúrnej pamiatky – hradu Uhrovec. Je tiež členom národného komitétu ICOMOS Slovensko a Archimera, združenia študentov architektúry a mladých architektov, platformy pre interdisciplinárne projekty a presahy do iných kultúrnych oblastí.
