Partneri sekcie:

Eliška Turanská: Málokedy vieme nadviazať na to, čo tu bolo

Eliška Turanská
Zdroj: Archív respondenta

Intenzívne sa venuje ekologickému a etickému stavebníctvu od roku 2009. Eliška Turanská verí, že premyslená architektúra a použitie správnych materiálov nerobia dom drahším, ale kvalitnejším.

Zaujíma ju aj nadčasová estetika prírodných materiálov, ich využitie v súčasnej architektúre a interiérovom dizajne. Je členkou o. z. ArTUR, ktoré združuje jednotlivcov, odborníkov aj firmy. Jeho členom záleží na udržateľnom stavaní, obnove a bývaní. ArTUR bol založený v roku 2001 ako nepolitické dobrovoľné záujmové združenie. Architektka Eliška Turanská nám porozprávala hlavne o obnove (pamiatok) ako udržateľnom prístupe.

Rodinný dom zo storočného humna vo Veličnej predstavuje citlivú konverziu s dôrazom na zachovanie pôvodnej identity objektu. Aký bol váš pocit, keď ste prvýkrát vstúpili na riešené územie? Uvedomili ste si ten silný potenciál miesta?

Absolútne. Prispieva k tomu aj okolie. Už pri odbočke k Šuvadovcom zaujme pôvodne gotický kostol s obrovskou šindľovou strechou a v priamom susedstve humna dochované hospodárske stavby s krásnymi detailmi. A keď sa na konci pozemku obzriete, podobné humno uvidíte skoro v každej záhrade.

Pre nasledujúce generácie je to krásne dedičstvo. V čom vidíte jeho najväčší prínos a hlavný odkaz?

Ako to už bolo krásne napísané, patina materiálov a „ruka“ citeľná v tradičnej architektúre sa nedá ničím nahradiť. A k tomu príbehy. Ťažko budem sedieť v obývačke so sadrokartónovým stropom a rozjímať nad ním.

Nad čo i len jedným zachovaným ručne tesaným trámom s vyrytým nápisom spred 150 rokov ale viem rozmýšľať veľa a povedať o ňom aj pár príbehov. Kontinuita. Nikto z nás sem neprišiel na zelenú lúku, všetci na niečo, čo bolo pred nami, nadväzujeme. Je to spolupatričnosť k tomu, čo bolo, a podľa toho, ako sa chováme teraz, aj toho, čo bude.

Rodinný dom zo storočného humna
Rodinný dom zo storočného humna | Zdroj: Eliška Turanská

V tomto projekte došlo i recyklácii materiálov. Ako ju vnímate v širšom architektonickom kontexte?

Absolútne kľúčovo. „I have a dream“: pri každej novostavbe by som dala podmienku, že musí byť aspoň snaha o predstavu, čo bude za x rokov. Keď sa zmenia podmienky jej využívania, čo s ňou bude. Dá sa bezbolestne prestavať alebo aspoň zbúrať.

Dá sa z nej použiť rozumne nejaký materiál? Dá sa ten materiál zlikvidovať tak, aby sme nezaťažovali prostredie? Ruku na srdce, chováme sa tak, ako keby bola po nás potopa. Pritom sú to témy, ktoré sa budú týkať už našich detí, nie vnúčat.

Priestorové riešenie definuje pôvodná stavba humna, a to nielen vonkajším obalom, ale aj konštrukčnými prvkami, ktoré cez objekt prechádzajú. Neodstránili ste ani jeden pôvodný prvok. Ako sa vám to vôbec podarilo?

Konkrétne toto humno pomohlo svojou vzdušnosťou, danou pôvodným využívaním, keď to bol v podstate veľkorozmerný sklad. Tie prvky sa dali využiť, obísť, priznať. Verím, že skoro vždy je to možné. Pracovať na bielom papieri je jedna vec, ale pracovať už s jestvujúcim materiálom je aj veľmi inšpiratívne a zábavné. Navyše, humno vo Veličnej bolo vo výbornom stave. V podstate to bol veľmi dobrý „základ“.

Rodinný dom zo storočného humna
Rodinný dom zo storočného humna | Zdroj: Eliška Turanská

V tomto projekte sa vám podarilo harmonicky zladiť históriu s moderným dizajnom. Na čo ste pri jeho tvorbe najviac pamätali?

Priznať to, čo je nové, zároveň ale nebyť príliš v kontraste. Tomu pomáhajú prírodné stavebné materiály. Napríklad hlinená omietka v interiéri má pocitovo krásny nadčasový, ale nie chladný, cudzí efekt. Práca majiteľky a spoluautorky projektu s detailmi dokonale a vytrvalo dotvárala celok. Vzácny prístup.

Čo je základným predpokladom zachovania, kultivovaného zrekonštruovania a uvedomelej ochrany pamiatok?

Život. Stavby musia ďalej žiť. Tak či onak, musia sa ďalej využívať, musia ďalej prirodzene plniť nejakú funkciu. Samozrejme, že sú aj prípady monumentov, ktoré zachovávame ako muzeálne kusy, ako presné príklady starého stavebníctva, na ktoré sa chodíme pozerať, ktoré študujeme. Ale v tejto oblasti nie som doma. Oveľa viac ma zaujíma prirodzený vývoj stavieb a ich integrácia do súčasného života.

Keď sa bavíme o trvalej udržateľnosti, väčšinou hovoríme o nových dielach. Dôležité je však chrániť aj tie dávno postavené (samozrejme, nie všetky), „obhájiť“ ich zachovanie a citlivé zrekonštruovanie. Ako je podľa vás na to naša spoločnosť pripravená?

Je aj nie je. Keď idete cez Slovensko, máločo nasvedčuje tomu, že vieme nadviazať na to, čo tu bolo. Chýba nám kontinuita, drasticky prerušená komunizmom. A stále sme ju nenašli. Ani za 30 rokov. Buď staviame ako na Miami Beach, alebo staviame napodobeniny dreveníc s umelým šindľom, neviem, čo je horšie.

Na druhej strane v mojom mikrosvete vidím pokroky. Pred pár rokmi som si na mieste starej drevárne zriadila ateliér a zariadila ho nábytkom výlučne nájdeným, aj v smetiach. Vtedy to nikto nechápal a osočovali ma.

Dnes sa stoličky zo 60. rokov z ohýbanej preglejky draho predávajú, stali sa kultovými. A pri smetiakoch už nie sú vyhodené. Valia sa na mňa dopyty na projekty rekonštrukcií, pričom pred pár rokmi som si ani nevedela predstaviť, že sa objaví toľko ľudí s takýmto záujmom.

Ochrana pamiatok je deklarovaná ako verejný záujem. Máte ten pocit? Respektíve cítite, či si to verejnosť vôbec uvedomuje?

Neviem. Mám pocit akademického odtrhnutia ochrany pamiatok od ich praktického začlenenia do bežného života. Je to beh na dlhú trať.

Ale keď moje dieťa bude chodiť do škôlky v priestoroch starej budovy, keď bude bývať v dome zrenovovanom z niečoho staršieho, keď bude na prázdninách u babky na dedine v starom dome, keď sa bude stretávať s kamarátmi po baroch v starom meste, keď bude chodiť na festivaly v hradoch a podobne, verím, že takýto celoživotný kontakt s históriou ho ovplyvní.

Tú atmosféru si zapamätá asi viac ako pár výletov po múzeách. A keď sa hádam začne učiť aj nejakému remeslu, kde pochopí, koľko práce stojí ruky a um, aby čokoľvek vytvorili. Vtedy možno začne vnímať, že to, čo už tu máme z rokov minulých, stojí za zamyslenie.

Lucatin, pôvodný stav
Lucatin, pôvodný stav | Zdroj: Archív respondenta

Akú úlohu zohráva v tomto procese vzdelávanie? Akým spôsobom je podľa vás dôležité vzdelávať tak, aby sa zodpovednosť za prostredie okolo nás stala našou prirodzenou a pevnou súčasťou?

Od mala a neustále. A možno okľukou. Chcela som, aby aj „odkaz“ Veličnej nebol historicko-romantický, chcela som, aby bol z toho vidieť ten komfort a súčasnosť. Aby to prioritne nebola prerobená stodola, ale super dom! A ako druhé v poradí, aby bolo vidieť, že je vytvorený v stodole.

Starostlivosť o kultúrne dedičstvo v architektonickom prostredí by mala byť našou elementárnou slušnosťou, resp. prirodzenou vlastnosťou. Ako sa správanie spoločnosti zmenilo za ostatné roky? Zmenilo sa vôbec?

Bojím sa, že sme ešte väčší ignoranti ako pred 30 rokmi, čo už je naozaj čo povedať. Musia nám prestať vládnuť peniaze. Dúfam, že veľké prípady ako Istropolis a podobne zarezonujú.

Ale svitá nádej. Bratislava má osvieteného, výnimočného starostu, rovnako ako aj Trnava. SKA sa dôrazne a obetavo venuje obrode pozície architektúry v spoločnosti, o. z. Artur v Hrubom Šúre už roky vzdeláva širokú verejnosť na poli trvalo udržateľného stavebníctva a tak ďalej. Zatiaľ je to každodenný boj, ale verím, že výsledky sa dostavia.

Lucatin
Lucatin | Zdroj: Archív respondenta

Ako môžeme ako jednotlivci aj spoločnosť prispieť k priaznivému vývoju v zachovaní kultúrneho dedičstva?

Poctivou prácou. Ako sa vraví, všetci platíme účty a musíme z niečoho žiť, ale nesmieme byť poplatní. Keď už dospejem ku presvedčeniu, že niečo je zlé riešenie a niečo dobré, treba na tom za každú cenu trvať. Nesmieme sa prispôsobovať zle nastavenej spoločnosti, treba ju formovať.

Prečo stále vedieme dlhoročný boj o záchranu toho, čo chceme zanechať ďalším generáciám? Ako k tejto téme pristupujú iné krajiny?

Zahraničnú skúsenosť z dlhodobého života mám jednu. A možno veľmi trefnú. Z Grécka. Je to krajina, ktorú by sme určite nenazvali najprogresívnejšou v Európe. Zároveň je však nositeľom výnimočného kultúrneho dedičstva.

O pamiatky sa tu doslova zakopáva, sú bežnou súčasťou života. Tým nemám na mysli, že môžete na Akropole stanovať. Ale videla som divadelné predstavenie v antickom amfiteátri v Epidaure. Keď som bývala v starom meste Rodos pod Akropolou, zažila som zapálenie olympijského ohňa na antickom štadióne v Olympii. Nedávno som strávila niekoľko dní v stredovekom mestečku Monemvasia.

Napriek chirurgicky precízne udržanej historickej hodnote celého sídla aj v interiéroch, sa tu viete ubytovať, najesť, nakúpiť. Miestni podnikatelia najmä v turistickom ruchu bez diskusie spolupracujú s pamiatkarmi, ktorí odobrujú každý ich počin, ale nebránia im podnikať. Symbióza, ktorej je schopný len národ hrdý na to, čo bol a je. Na rozdiel od nás.

Broňa Tarnócy