Ľubomír Závodný: Aj developeri pochopili, že starší objekt ponúka rôzne možnosti

Ľubomír Závodný: Aj developeri pochopili, že starší objekt ponúka rôzne možnosti

Renomovaný slovenský architekt Ľubomír Závodný moderoval ASB panel v rámci TREND konferencie Reality a development, ktorá sa uskutočnila 22. mája v Radisson Blu Carlton Hoteli v Bratislave. Téma panelu bola Konverzia industriálnych priestorov.

V paneli ste dávali najmä priestor názorom svojich kolegov – architektov. S konverziou priemyselných objektov ste sa však stretli aj vo vašich architektonických štúdiách. Ako k nim pristupujete?
Aj keď som takýto objekt nerealizoval, veľmi rád som sa pýtal zúčastnených architektov, ako postupovali pri tejto tvorbe. Napríklad Pradiareň, ktorej rekonštrukciu projektovali Peter Bouda s Ivanom Masárom, som zadal aj mojim diplomantom na Fakulte architektúry STU. Škola je zaujímavá v tom, že sa tam robia voľnejšie návrhy a keďže takúto mieru slobody nemôžeme docieliť v praxi, robíme to so študentmi.

Ale súťaže na Cvernovku a Pradiareň ste sa zúčastnili aj vy.
Áno, pre investora YIT Slovakia sme robili štúdie celej zóny Cvernovka. Takisto sme robili aj štúdiové návrhy Pradiarne, ktorá je pamiatkovo chránený objekt. Tam sme zachovávali viacero objektov – okrem Silocentrály aj Etážovú budovu – a hoci sme neboli ocenení, som rád, že som sa tejto súťaže mohol zúčastniť a povedať svoj názor.

Cvernovka, etážová budova, Bratislava, súťažný návrh

Prečo to nevyšlo?
Asi to nebolo príliš ekonomicky efektívne a asi boli tí druhí lepší. Bouda-Masár robia Pradiareň relatívne štandardne ako kancelársky priestor, my sme si vyskúšali všeličo iné, napríklad sme Silocentrálu zachovali. Tie v pôvodnom zadaní bolo možné zbúrať, ale nakoniec ho zachoval aj investor so spomenutými architektmi. Konverziu sme si vyskúšali aj na bývalej Zóne Čulenova vo veľkej súťaži pre Pentu a v rámci nej bol aj náš návrh na rekonštrukciu Jurkovičovej teplárne, ktorú teraz realizuje Martin Paško z Design Factory. Vymysleli sme si aj funkčnú náplň a riešili sme ju ako galériu. Konverzia ma baví, lebo je to vdýchnutie nového ducha do pôvodného objektu, ktorý mal v industriálnom objekte inú funkčnú charakteristiku a zrazu je z toho loftový, kancelársky či inak využitý priestor. To ponúka neopakovateľné zvláštnosti a má svoj silný charakter.

Jurkovičova tepláreň, Bratislava, súťažný návrh

Ste teda viac za zachovanie objektov ako za ich búranie?
Samozrejme, musím zvážiť celý kontext, ale niektoré z nich sa dajú naozaj zachovať, resp. obnoviť alebo prestavať a skôr som za záchranu. V súťaži na Cvernovku sme ako jediní zachovali aj ďalšie objekty.

Priemyselné pamiatky v Bratislave však nenávratne zmizli a miznú. Čo sa dá robiť s týmto faktom? Urobiť repliky alebo zachrániť, čo sa ešte dá?
Replika nie je architektonický princíp, ktorý radi využívame, a väčšinou sa jej vyhýbame. Ale pripúšťam, že niekedy treba realizovať aj repliku. Robiť rekonštrukciu, obnovu či prestavbu je niekoľkonásobne drahšie ako postaviť niečo nové. Je oveľa ťažšie vyprojektovať a nakresliť prestavbu, hoci pre architekta pôvodný priestor môže byť výbornou inšpiráciou. Doba sa však trochu zmenila a aj developeri pochopili, že starší objekt ponúka rôzne možnosti. Zoberme si napríklad bývalú Zónu Čulenova. Vzniká tam jeden nový dom za druhým a potom si človek uvedomí, že ten zrekonštruovaný domček na Továrenskej ulici, ktorý patrí Tatrabanke a takisto Jurkovičova tepláreň ako pôvodná štruktúra v tom novom prostredí budú pôsobiť emočne blahodárne.

Čím to je?
Ľudia sú vlastne konzervatívni a obľubujú aj klasiku. Existujú napríklad ľudia, ktorí nepôjdu do nového kostola, ale len do starého, napríklad gotického. K meditácii potrebujú tradičné priestorové vzťahy, ktoré ich obklopujú a vytvárajú osobitú atmosféru. A prišli na to aj súčasní developeri – že to staré prinesie čosi neopakovateľné, vlastne nové, iné.

Témou konferencie boli Meniace sa tváre miest. Vašimi projektmi ste viackrát vstúpili do organizmu hlavného mesta. Aký je váš názor na meniacu sa tvár Bratislavy?
Asi nie som ten pravý, ktorý sa môže k Bratislave vyjadrovať. Nie som urbanista a nepracujem na urbanistických konceptoch. Som rád, že vidím okolo seba množstvo kolegov, ktorí sa tomu aktívne venujú. Napríklad Matúš Vallo, Igor Marko, ale aj Šebo-Lichý sa snažia niečo robiť na svojom poli. Treba to však robiť komplexne a z nadhľadu – asi tak, ako to robí Matúš Vallo, ktorý ponúkol svoju predstavu v skvelom dokumente Plán Bratislava, kde je veľa cenných informácií a analýz. Mestu chýba urbanistický koncept. Hoci má Územný plán, chýba riadenie, ktoré robil Útvar hlavného architekta, i keď má Magistrát aj Hlavnú architektku. Je tu problém medzi mestskými časťami a mestom, čo sme, nakoniec, počuli aj na konferencii v bloku Urbanizmus v meniacej sa Bratislave. Do toho vstupujú silní developeri, ktorí sa snažia ovplyvňovať a riadiť a potom je to už chaos. Stačí sa pozrieť na silné investičné aktivity v Zóne Čulenova + Autobusová stanica + doprava, ktorá je samostatný, ale primárny problém. Aby som to zhrnul, fandím ľuďom, ktorí sa do toho vložia.

Vy sa do toho nevkladáte?
Snažím sa byť pri konkrétnom riešení malého územia férový a dodržiavať princípy korektnosti.

Čo chýba Bratislave – konzistentný územný plán, stavebný zákon, hlavný architekt?
Všetky tri položky sú veľmi dôležité. Územný plán, teda zákon mesta, máme schválený. Máme spracovaných aj niekoľko územných plánov zón, ktoré, keď sú dobré, tak je zaregulované územie, kde sa dá hýbať, a to projektovo aj investične. Len ich nie je veľa. Ten veľký ÚPN je najdôležitejší, ale musí to byť koncepčné. Pri stavebnom zákone sa zase dlhé roky pokúšame o nový, ale stále platí ten starý. A hlavný architekt to má ťažké, lebo nemá právomoci.

Kde vidíte problém?
Problém je stav spoločnosti, stav politiky, stav zákonnosti. A podľa toho sa potom správajú všetci.

Naposledy ste vstupovali do Starého mesta víťaznou štúdiou o zmene fasády bývalého hotela Danube, teraz Park Inn. V akom stave je tento projekt?
Do procesu som vstúpil celkom rád, hoci je to ako vstup do osieho hniezda. Rád som však povedal názor, ako situáciu napraviť. Vedel som, že nik ma za to nepochváli, lebo dom nedokážem zmeniť tým, že tam zavesím travertínové alebo kamenné dosky. Na základe konceptu som sa však pokúsil v rámci finančných, časových a realizačných možností niečo zachrániť. Investor Sitno Holding oslovil asi desať kolektívov, z ktorých sa vybrali najskôr dva návrhy, následne to poskytli pamiatkarom, ktorí to však neodsúhlasili. Potom komisia architektov zo Spolku architektov Slovenska vybrala môj návrh. Ten odsúhlasili pamiatkari aj starosta Starého Mesta a odporučili ho realizovať. Pripravil som teda realizačný projekt a teraz sa pokračuje s dielenskou dokumentáciou s možnými zhotoviteľmi.

Návrh obnovenej fasády Hotela Park Inn, Bratislava – východný pohľad

Ako by teda fasáda hotela mala vyzerať?
Ide o scelenie fasády a zvertikalizovanie prvkov na nej. Súčasný sivo-antracitový bodový systém niekto navrhol preto, aby zrušil pravidelnú tektoniku otvorov. Navrhol šambrány okolo okien, ktoré sú navzájom poposúvané a snažia sa rozbiť tú pravidelnosť. Svojím návrhom som to doplnil tak, že som fasádu rozdelil na 4 výškovo rovnaké časti a podopĺňal som šambrány vo vertikálnom smere a rešpektoval v ich šírke. Podopĺňal som ich do celkovej vertikality na celú výšku fasády. Cik-cak postup tam zostal, zmenil som farebnosť. Je zaujímavé, že som sa nedozvedel, kto je autorom fasády a neprezradil mi to ani investor.

Aj táto fasáda je druh „opravy“ niečoho staršieho. Ako vstupujete do pôvodnej architektúry? Ráznejšie alebo najmä rešpektujete pôvodného autora?
Mám rád pravdivosť, čiže úctu k tomu, čo tam bolo. Keď však vytváram novú funkciu so svojou aktuálnosťou, tak to aj tak musí vyzerať. Prístup vždy zvažujem podľa konkrétneho objektu. Niekedy je to viac pôvodné, inokedy zase súčasné a možno aj viac razantné. O tom je architektúra a architekt je šťastný človek, lebo jeho práca nikdy nie je rutina a vždy vstupuje do nového vzťahu s prostredím a klientom… Je to vzrušujúce.

Stále to platí aj pre vás?
Samozrejme, stále ma to baví, hoci som teraz svoje sily rozdelil aj medzi študentov.

Sedenie na dvoch stoličkách si vyžaduje dosť energie, ale určite to má aj pozitíva. V študentskej súťaži Xella obsadili prvé tri miesta študenti z vášho ateliéru na FA STU. Aký je to pocit?
Úprimne povedané, veľmi ma to potešilo. Už 17 rokov chodím do tejto inšpiratívnej a veselej česko-slovenskej poroty, v ktorej sú úžasné diskusie. Prirodzene, kvôli konfliktu záujmov som musel teraz členstvo v nej odmietnuť. Vo finále súťaže boli dokonca piati z mojich šiestich diplomantov, čo tiež pokladám za pekný úspech. Samozrejme, súťaž je anonymná a je skvelé, ak si v danom návrhu nájdu členovia poroty nejakú hodnotu a dokážu o nej rozprávať. Je zaujímavé, ako sa takí renomovaní architekti ako Jano Štempel, Jakub Cigler, Peter Moravčík, Ivan Kubík alebo Ľubo Králik do toho vložia a vedia popísať daný návrh.

Ako študentom odovzdávate vaše know-how, aby sa na vás nepodobali?
Mám pomerne dosť diplomantov. Tento rok ich mám šesť, minulý rok osem. Zadávam im jednotné zadanie, ale aj pri ňom každý urobí iný návrh a ja ich podporujem v ich nezávislom rozmýšľaní. Najviac ich však učím pochybovať. Študenti sú si už po bakalárskych štátniciach akoby vo všetkom sebaistí. Učím ich teda filozofovaním o riešeniach pochybovať a hľadať aj iné možnosti. Robím to veľmi slušne a debatami o domoch sa snažím dosiahnuť, aby to robili čo najlepšie.

Ako konkrétne to prebieha?
Už od prvých ročníkov sa nebavíme len o fyzických priestorových vzťahoch, ale najmä o filozofii – prečo navrhujem dom a ako ho navrhujem. Mnohokrát začíname u mňa v ateliéri a potom sa o tom rozprávame. Žiaľ, dnešná mládež sa už nepotrebuje rozprávať. Už sa nepýtajú, nie sú zvedaví, všetko majú na internete. Tam sú však povrchné informácie a potom ich aj povrchne vyhodnotia a mnohokrát plávajú po povrchu a nejdú do hĺbky.

Darí sa vám teda s nimi diskutovať?
Snažím sa a občas sa nechajú strhnúť príkladom. Cením si, keď si vie študent buchnúť do stola a dokáže si svoj názor verbálne obhájiť. Takých je však málo. Architektúra je tak trochu aj manipulácia a architekt by mal byť pozitívny manipulátor. Vytvára priestor a prostredie a musí to vedieť obhájiť a zdôvodniť. Je dôležité porozprávať sa o tom so študentmi. Škola je pre mňa filozofický diskurz o tvorbe priestoru a všetkých väzbách. Potom sa to snažíme pretaviť do návrhu. O čo sa ale snažím najviac je nadchnúť študenta pre architektúru.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO: MIRO POCHYBA

Článok bol uverejnený v časopise ASB 6-7/2018.