Odile Decq: V mojej architektúre je všetko možné

Odile Decq na svojej výstave v Tatranskej galérii v Poprade.

Francúzska architektka Odile Decq je považovaná za hviezdu súčasnej európskej architektúry, ale ona sama hviezdny status odmieta s tým, že architekt by mal najmä pomáhať ľuďom. Je neprehliadnuteľnou osobnosťou – svojím multidisciplinárnym prístupom k tvorbe, inšpiratívnymi názormi, akademickým pôsobením na škole i výzorom v štýle „gothic-punk“.

Svoju tvorbu považuje za architektonické dobrodružstvá, ale aj za spájajúce horizonty, ktoré sú zároveň majákmi na dlhej ceste. Horizonty sa volá aj výstava jej diel v Tatranskej galérii v Poprade. 26. apríla sa osobne zúčastnila na vernisáži a poskytla magazínu ASB rozhovor.

Kurátor vašej výstavy Tadeáš Goryczka veľmi trefne poznamenal, že vaša architektúra je silná aj preto, že sa divákovi prihovára bez komentára. Do časopisu však musíme urobiť aj textový komentár. Aká je teda interpretácia od jej autora?
Slovenskému divákovi som chcela ukázať projekty, ktoré sú zrealizované. Na fotografiách približujem najmä vstupnú časť budovy. Tento prístup som použila preto, že pri architektonických výstavách sa často prezentujú rezy a pôdorysy danej budovy, ale ja som to zmenila a upriamila pozornosť práve na vstup.

Cez neho pozývam diváka do svojej architektúry, aby mal pocit, že sa stáva súčasťou budovy. Je tu aj zopár makiet, ktoré sú mojimi konceptmi tvorby. Sú pre mňa veľmi dôležité, a hoci nie všetky sú aj zrealizované, rada ich využívam pri myšlienkovom vývoji.

Prečo názov Horizonty?
Narodila som sa v Bretónsku pri mori a vždy sa cítim dobre na jeho brehu. Horizont je pre mňa miesto nekonečného objavovania. Je to miesto, ktoré sa snažíme dosiahnuť, ale nikdy sa nám to nepodarí. A práve toto ma priťahuje. Práca na architektonických projektoch je ako cesta k horizontu. Keď k nemu prídem, viem, že okamžite pôjdem ďalej.

Je to podobné ako pri pohľade na more, aj pri ňom náš pohľad smeruje k horizontu. Každý projekt je jedna etapa, pričom každý má svoj osobitý príbeh. Cesty k horizontom sú mojimi architektonickými dobrodružstvami. Netvorím ich však len pre seba, ale pre každého, kto je ochotný vstúpiť do mojich stavieb.

Ako vzniká toto dobrodružstvo architektúry? Sú to osobné príbehy alebo je to najmä intuitívny proces, ako ste raz napísali?
Áno, je to predovšetkým intuitívny proces. Nie som vyznávačom nemennej ideológie. Nemám ju v ničom. A už vôbec nie v architektúre. Aj preto je v nej všetko možné. Na začiatku projektu si vždy idem pozrieť dané miesto a jeho okolie.

Stretnem sa s ľuďmi, ktorých sa daná budova týka, a v mojej hlave sa začína proces. Niekedy príde nápad, už keď som na mieste, inokedy mi to zase „cinkne“ v aute, lietadle, vlaku alebo v štúdiu. A vtedy prichádzajú na rad spomenuté makety, pri ktorých si rada skúšam, čo budem robiť.

Spôsoby vašej tvorby sú teda rozmanité ako horizonty?
Presne tak, vždy je to iné. Nezameniteľný je v tomto procese ľudský mozog. Pracuje pre nás, keď cestujeme, pozeráme, vnímame, triedime. Vnemy sa nahromadia v hlave a vznikajú prepojenia. Tie sú občas neočakávané a skvelé hneď na začiatku, inokedy na nich treba trochu viac popracovať. Vždy je to však dobrodružstvo a fixovanie pocitu, ktorý vychádza z daného miesta.

Vrátim sa ešte k vstupom do vašej architektúry. Čo chcete, aby ľudia v nej našli?
Chcem, aby sa v mojich stavbách človek cítil dobre a zabudol, odkiaľ prišiel. Pre mňa je dôležité, aby tí, pre ktorých pracujem, mali radosť, že sú v danej budove. Projekt sa často začína príbehom – rozmýšľam, ako by sa dalo žiť v danej budove po jej dokončení – a forma príde až potom.

Vaším dobrodružstvom je aj fakt, že ste sa dostali medzi špičku európskej architektúry – čo je v prípade ženy výnimočná záležitosť. Aj sama Zaha Hadid sa často sťažovala, že žena to má v tomto mužskom svete veľmi ťažké. Aký je váš názor?
Najprv uvediem čísla: viac ako 60 % študentov v architektonických školách tvoria mladé ženy. Ale potom, keď sa treba zapísať do profesionálnych organizácií, číslo klesne na menej než 30 %, a keby som mala uviesť, koľko žien je na čele samostatných architektonických štúdií, tak je to určite menej ako 10 %.

To je reálny pohľad na danú situáciu. Naši klienti sú skoro vždy muži – zväčša riaditelia rôznych spoločností. Stavební inžinieri, s ktorými spolupracujeme, sú tiež muži, aj stavebné podniky vedú muži, nehovoriac o robotníkoch na stavbách…

… takže permanentný život vo svete mužov?
Veru. A to vysvetľuje, prečo je to také ťažké. Samozrejme, muži sú spokojní, lebo tvrdia, že je to dobrá cesta, keď na školách študuje toľko žien. Ale pri ďalších číslach ste určite pochopili, že žena je v tejto hierarchii príliš nízko. Pri pohľade na výstavy a rôzne ocenenia zistíte, že ženy sú výrazne v menšine. Sú horšie platené a diskriminované už počas štúdií.

Je to strategická vojna, kde si musíte udržiavať svoju pozíciu od začiatku do konca a zároveň musíte byť schopná vyjednávať. Aj preto, aby ostatní pochopili vašu víziu. Samozrejme, neustále musíte počúvať poznámky, prečo ste v tomto prostredí, keď ste žena.

Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Keď som prišla na nejaké stretnutie na začiatku kariéry, považovali ma za sekretárku a pýtali sa ma, prečo nejdem pracovať k takému či onakému architektovi. Potom sa ma opýtali, čo budem robiť, keď budem mať rodinu… Nebolo to vôbec príjemné. Pre mňa sa toto už skončilo, ale keď sa rozprávam s mladými, odpovedajú mi, že podobné zaobchádzanie existuje v našej krajine aj naďalej. Ako je to u vás?

My budeme mať čoskoro ženu prezidentku.
To máte teda celkom šťastie. Pred ča­som som sa spojila s niekoľkými žena­mi na bienále v Benátkach a rozhodli sme sa, že niečo podnikneme. Dali sme dohromady asi 200 žien po ce­lom svete a povedali sme stop – treba to zastaviť, lebo je to všade rovnaké. Hoci za tieto veci bojujem, netvrdím, že som nešťastná, ale je fakt, že ide o veľmi dlhú a strastiplnú cestu. Osob­ne však nemám nič proti mužom.

Saint Ange Residency Seyssins Francúzsko 2015.
Saint Ange Residency Seyssins Francúzsko 2015. |

To som rád. Raz ste vyhlásili, že nechcete byť hviezdnou architektkou. Prečo?
Každý sa chce stať hviezdnym architektom a to je hlúpe. Architekt sa nemôže stať hviezdou, lebo by mal pomáhať ľuďom. Nevidím problém v tom, že sa stane známym – ľudia mu potom kladú množstvo otázok a on im môže svojimi odpoveďami pomôcť. Veď nepracuje pre seba, ale pre iných a uľahčuje im život.

Architektúra je teda pre vás najmä službou? U vás má však aj funkčnosť výtvarné prejavy…
Architektúra je ťažká komplexná disciplína, ktorá by mala zahŕňať všetky otázky – estetické, sociálne, politické i geografické. Architektúra nie je len umením robiť radosť tomu, kto ju tvorí, ale je dôležitá, lebo umožňuje ľuďom žiť. A ešte dôležitejšie je, aby žili spolu.

Umenie sa nedá oddeliť od kultúry a architektúry. Estetická kultúra je otázkou niekoľkých pravi­diel, ktoré zase závisia od mnohých ďalších vecí. Viem, že robím pekné budovy, ale som radšej, keď viem, že vytváram aj niečo dobré pre ľudí.

Posolstvo vašich horizontov je teda aj v podaní zložitých vecí čo najjednoduchšie?
Dúfam, že je to tak.

Je vo vašej tvorbe dôležitý aj štýl?
O štýle by som celkom nehovorila.

Vaša odpoveď je dosť strohá, ale nedá sa nevšimnúť, že vo väčšine vašich prác má napríklad farba výrazný až dominantný význam. Väčšinou ide o sýtočervené akcenty oproti výrazne čiernym alebo čistobielym plochám. To je pre mňa spájajúci moment a aj vaša značka. Tou je aj váš spôsob obliekania a líčenia, ktorému hovorím štýl alebo konzistentný charakter.
Súhlasím, ale v skutočnosti je to záležitosť môjho vnútra. Ide o neriadený a rýdzo intuitívny prejav, ktorého dôvod sama nedokážem opísať. Domnievam sa, že ani mi to neprináleží. Je to skôr úloha pre niekoho, kto sleduje moju tvorbu a dokáže vysledovať ďalšie hlbšie súvislosti okrem toho, čo som už hovorila o procese tvorenia.

Pri vašich objektoch sme sa najskôr stretávali s výraznými a ostro rezanými hmotami, neskôr sa u vás objavili mäkké vlnité krivky, napríklad v projekte reštaurácie Phantom, v Geoparku Tangshan alebo aj pri prestavbe a nadstavbe výškovej budovy v Barcelone. Čo spôsobilo zmenu použitých foriem?
Áno, otázke rozumiem, ale musím uviesť, že obidva druhy spomenutých foriem vznikali na mojom stole a v našom štúdiu v rovnakom časovom období. Nesúvisia s novým pohľadom na riešené témy či s uprednostňovaním nejakých tvarov ani so zlomom či zmenou v spôsobe práce. Je to opäť iba moment, o ktorom som už hovorila predtým a aj ho opísala – teda poctivé hľadanie a riešenie uchopenej témy.

Geopark Tangshan Národné múzeum Nanking Čína 2015.
Geopark Tangshan – Národné múzeum Nanking Čína 2015. |

V Tatranskej galérii vystavujete (až na tú Barcelonu) iba zrealizované objekty. Zaujímalo by ma, na akých projektoch pracujete v súčasnosti.
Tesne pred dokončením je obytné sídlo v mojom rodnom Bretónsku. Je do veľkej miery zasklené a využíva miestny kameň ako základný stavebný materiál. Ďalej pracujeme na dokončení dvoch stavieb v Paríži a jedného projektu na severe Francúzska.

Paríž – nedávno odtiaľ prišli desivé obrázky súvisiace so skazou chrámu Notre Dame. Počul som, že sa pripravuje architektonická súťaž na jej dotvorenie. Išli by ste do tejto súťaže?
Hneď na druhý deň po požiari v Notre Dame sme v štúdiu o tom vášnivo diskutovali a okamžite sme pochopili, že treba organizovať medzinárodnú súťaž. Všetci sme z toho boli veľmi rozrušení. Onedlho prezident Emmanuel Macron vyhlásil, že sa ide organizovať súťaž. Vo Francúzsku si teraz kladieme otázku, či katedrálu treba zrekonštruovať tak, aby vyzerala ako predtým, alebo do nej vstúpiť súčasnými prostriedkami.

Aká je vaša odpoveď?
Mne túto otázku položili v rozhlase a televízii a odpovedala som, že by ju bolo treba zrekonštruovať s výrazovými prostriedkami 21. storočia. Táto katedrála má za sebou viaceré transformácie. Podobne, ako skoro všetky kostoly v Európe i Francúzsku ju v 12.– 13. storočí začali prerábať z románskej na gotickú.

Počas revolúcie roku 1789 jej zobrali vežičku a v polovici 19. storočia ju znova vybudovali podľa návrhu architekta a reštaurátora stredovekej architektúry Violleta-le-Duca. Neurobil to tak, ako to bolo dovtedy, ale zrealizoval svoju interpretáciu.

Aj mňa osobne gotika zaujíma, mám pre ňu veľký cit – však sa na mňa pozrite… a mám radšej gotické katedrály ako románske, hoci aj tie sú veľmi pekné. Dnes teda treba na Notre Dame zrekonštruovať klenbu, vežičku, ako aj strechu, našťastie, zvyšok katedrály zostal stáť.

Z čoho by mala byť strecha – opäť z dreva?
Myslím, že strechu treba urobiť z materiálu s kovovou štruktúrou. Netreba zase zabiť tri lesy, aby sme vyrobili strechu. Aj tu je citeľná rozdielnosť názorov – jedni hovoria, že ju treba postaviť identicky, teda chcú, aby bola zrekonštruovaná z dreva. Keď však zoberieme do úvahy, koľko stromov by sa malo vyrúbať, vyvoláva to polemiku. Aj v Remeši vyhorela gotická katedrála a po rekonštrukcii má kovovú strechu.

Je to úplne v poriadku. Tak prečo by sa to nemohlo urobiť aj v Paríži? Z kovu možno klenbu urobiť oveľa ľahšie a dali by sa aj podoprieť múry. Následne by sa postavila vežička. Tá by mala byť z čo najpevnejších a najmodernejších materiálov. Tiež by som sa chcela zúčastniť súťaže, ale som presvedčená, že ju nevyhrám. Môžeme sa aj staviť.

Svoje projekty si starostlivo vyhľadávate, pričom vaša kancelária má len tucet zamestnancov. Stačí vám to?
Nemohla by som riadiť osemdesiatčlennú kanceláriu, pretože v takom prípade je potrebná hierarchia a tú ja nechcem.

Skúsme na záver prepojiť francúzsku a stredoeurópsku architektúru. Každý človek chce bývať v dobrom dome – prof. Eva Jiřičná mi v rozhovore povedala, že najťažšie je postaviť dobrý dom. Ako to vnímate?
Poznám tú dámu, je to veľmi zaujímavá a inšpiratívna žena. Odpoveď je jednoduchá a veľmi komplikovaná zároveň. Všetko závisí od osoby, pre ktorú sa stavia. Mali by ste zrealizovať vlastné predstavy, no musíte brať ohľad na človeka, ktorý tam bude žiť. Zároveň by ste sa ho mali snažiť presvedčiť o svojej vízii a to je komplikované. Najjednoduchšie veci sú často najzložitejšie.

Neprehliadnite: Nová budova Univerzity Tomáše Bati ve Zlíně

Výstava diel, ktoré vytvorila Odile Decq, v Tatranskej galérii v Poprade (26.4. – 18.5. 2019) sa uskutočnila v rámci projektu Synestézia miesta a miest (kurátorka Anna Ondrušeková) a je súčasťou programu 11. ročníka medzinárodného festivalu architektúry, dizajnu a umenia Archikultúra 2019, ktorý pripravuje Kabinet architektúry v Ostrave (Tadeáš Goryczka a Jaroslav Němec).

ODILE DECQ (*1955)
Medzinárodnú povesť Odile získala v roku 1990 prostredníctvom prvej veľkej objednávky: Banque Populaire de l’Ouest v Rennes vo Francúzsku. Odvtedy je verná svojmu bojovému postoju pri diverzifikácii a radikalizácii svojho výskumu. Už jej raná tvorba bola ocenená Zlatým levom na Bienále architektúry v Benátkach (1996).
Jej tvorba sa dá predovšetkým opísať ako materializácia univerzálneho priestoru, ktorý v sebe zahŕňa urbanistické plánovanie, architektúru, dizajn a umenie. Odile Decq je typická multidisciplinárnym prístupom, ktorý bol okrem iného ocenený dvomi prestížnymi oceneniami – v roku 2016 cenou Jane Drew Prize a v roku 2017 získala medzinárodné ocenenie spoločnosti Architizer Lifetime Achievement Award za celoživotné dielo.
Od roku 1992 Odile pôsobila ako profesorka v École Spéciale d´Arcitecture v Paríži, kde bola v roku 2007 poverená vedením katedry architektúry. Z katedry odišla v roku 2012, aby následne vybudovala a založila vlastnú školu Institut Confluence for Innovation and Creative Strategie in Architecture v Lyone.
Na konci júna 2018 jej Európske kultúrne centrum (ECC) udelilo prestížne ocenenie European Cultural Centre Award 2018, pričom medzi nominovanými boli aj Peter Eisenman (USA), Daniel Libeskind (Poľsko/USA), Curt Fentress (USA), Moshe Safdie (Kanada), Kengo Kuma (Japonsko) a Nikken Sekkei (Japonsko).
Text: Ľudovít Petránsky
Foto: Franc Juery

Článok  bol uverejnený v časopise ASB 5/2019.

Komentáre