Juraj Šujan: Je háklivé posudzovať vlastnú prácu, ale vždy nám ide o dobrú architektúru

Architekt Juraj Šujan začal tento rok zostra. Okrem bežnej práce v ateliéri ho zamestnáva najmä príprava nových legislatívnych predpisov pre územné plánovanie a výstavbu (dnešný stavebný zákon) v expertnej skupine na ministerstve dopravy a výstavby, kde dlhodobo zastupuje Slovenskú komoru architektov, a naďalej aj agenda v predstavenstve komory. Okrem toho pôsobí na Fakulte architektúry STU, vo viacerých profesijných grémiách, v správnych radách Slovenskej technickej univerzity a Vysokej školy výtvarných umení, ktorej predsedá. Aj pre neho platia slová klasika, že „deň má 24 hodín a noc“.

A aby vašich aktivít nebolo dosť, musíme prirátať aj nové pôsobenie na bratislavskej radnici…
Novozvolený bratislavský primátor, architekt Matúš Vallo, ma oslovil, aby som mu radil v otázkach územného rozvoja v pozícii jeho poradcu. Nesťažujem sa však, všetky tieto aktivity navyše robím dobrovoľne a rád. Zaujímajú ma totiž aj stavovské otázky, okrajové polohy práce architekta, urbanistická dimenzia našej práce a presah architektúry do práva a iných profesií.

Zastavím sa pri novom primátorovi Bratislavy. Čo konkrétne znamená vaša pozícia poradcu?
Keďže Matúš si ako architekt ponechal agendu územného plánu a rozvoja mesta vo svojej gescii a nepreniesol ju na námestníkov, je prirodzené, že potrebuje poradcu, ktorý sa bude tejto problematike systematicky venovať. V mojej pracovnej náplni je preto zabezpečovanie podkladov, dohľad nad prípravou a posudzovanie materiálov na rozhodovanie mesta či konzultácie a rokovania v zastúpení primátora v tejto oblasti kompetencie. Predovšetkým je to však aj pre mňa výzva pomôcť nastaviť transparentné posudzovanie investičných zámerov, „refrešnúť“ platný územný plán Bratislavy smerom od funkčnej k priestorovej regulácii, akcelerovať prípravu nového a prispieť tak vo výsledku ku skvalitneniu organizmu mesta. Rozumne rastúce mesto či lepšia Bratislava sú pre architekta – lokálpatriota ozaj veľké lákadlá.

Vidíte prekážky?
Tých je viac ako dosť, od často ťažkopádnej legislatívy cez komplikovaný vzťah mesta a mestských častí až po všeobecne negativistické naladenie. Súhlasím so Števom Polakovičom, ktorý nedávno v rozhovore pre ASB poznamenal, že Bratislave by pomohlo zlepšenie nálady.

Už 15 rokov máte ateliér s kolegom Karolom Stasselom. Ako si delíte prácu?
S Karolom vedieme stabilný ateliér, pozostávajúci dlhodobo zo siedmich architektov a stavebných inžinierov. To je podľa mňa počet, pri ktorom sa viete zapojiť do všetkých projektov v ateliéri. Prácu sa snažíme posledné roky deliť tak, aby sa aj ostatní starší architekti v ateliéri dostali ku koncepčnej robote a mali šancu venovať sa konkrétnemu projektu od zrodu návrhu po kolaudáciu. A keďže radi doťahujeme všetky stupne dokumentácie až do realizácie, veľmi sa nám osvedčilo mať v ateliéri aj kvalitných stavebných inžinierov.

Spolupracujete stabilne aj s inými ateliérmi?
Dlhodobo spolupracujeme s kanceláriou stavebných konštrukcií Marcela Krajčírika, ktorý spracúva dokumentáciu časti našich projektov a koordinuje profesie. Na týchto projektoch je akousi našou predĺženou rukou – Marcel je vzácny projektant s hlbokým pochopením pre architektúru. A ak už ozaj nechceme odmietnuť zákazku, ktorej zadanie sa nám páči, ale kapacitne sa jej už nevieme patrične venovať, autorsky spolupracujeme s trojicou kolegov v ateliéri Office110 architekti, s ktorými sme naladení na rovnakú vlnu.

Ako u vás vzniká architektúra – vy dvaja s Karolom Stasselom máte hlavné slovo?
Je pravda, že v počiatočnom období sme mali akési hierarchické členenie; prvotným návrhom sa venovali partneri a rozpracovaniu mladší architekti. Časom sme však pochopili, že pre rozmanitosť riešení, kvalitu projektov a profesijnú spokojnosť našich kolegov je fajn, ak sa návrhu zúčas­tňujú od prvopočiatku. Takže posled­né roky v rozpiskách našich projektov vidno viac autorov, ale žiadny projekt nevzniká autonómne, rozpracovanosť pravidelne spoločne konzultujeme. Je to vzájomne obohacujúce a zábavné. Práca by nemala byť obťažujúcou výplňou bdelej časti dňa, ale možnosťou sebarealizácie a potešením.

Ktoré zo svojich realizovaných diel považujete za výnimočné?
Je vždy háklivé posudzovať vlastnú prácu. Usilujeme sa, aby všetky naše projekty boli architektonickými dielami. Niektoré z našich realizácií považujem aj za, ako zvyknem vravieť, dosť dobré. Vyzdvihnem dve: prvou je obytný komplex Rozadol v Bratislave s Petrom Moravčíkom. Ide o konverziu typického brownfieldu, kde sme okrem samotnej kompozície budov kládli dôraz aj na verejné priestory a strešnú záhradu. Druhou je Karloveské rameno už v stabilnej autorskej dvojici s Karolom Stasselom, kde sme priniesli rezidenčnú funkciu do inundačného územia, tvoreného mohutnou štrkovou navážkou. Jej súčasťou je aj park nad podzemnou garážou a nová mestská infraštruktúra vrátane cyklochodníka v zátoke, ku ktorej sme zároveň zachovali neobmedzený prístup verejnosti. Tieto naše realizácie získali aj najviac ocenení v architektonických súťažiach.

Váš ateliér sa zúčastňuje aj prípravy štvrte Vydrica, ktorá je na exponovanom mieste bratislavského podhradia. V akom stave je projektovanie a ako túto výzvu riešite?
K projektu v takejto špecifickej priestorovej situácii pristupujeme s mimoriadnym rešpektom a náležitým nasadením. Ide o projekt, kde nie je prioritne podstatná dispozícia či „flat-mix“ bytoviek, ale urbánny kontext a história lokality, ktorú sme si dôkladne naštudovali. Zaujímajú nás prepojenia na nábrežie, hradný vrch, zapojenie Vodnej veže a prstenca okolo nej ako ústredného verejného priestoru novej štvrte. Ja sa naviac osobitne venujem úvahám o možnej redukcii betónových estakád predpolia Mosta SNP, ktorá by pri plnom rešpekte k mostu samotnému vytvorila atraktívny verejný priestor a umožnila veľkorysé prepojenie Hviezdoslavovho námestia a Panskej s hradným vrchom, Vydricou a nábrežím.

Ako sa vám na Vydrici spolupracuje s ateliérom Compass?
Spolupráca s ateliérom Compass architekti pre nás nie je úplnou novinkou. Intenzívny pracovný kontakt sme si už vyskúšali pri súťažnom návrhu na administratívny vežiak na Mlynských nivách. S Jurajom Benetinom a Maťom Grébertom si pracovne i ľudsky rozumieme. Pri Vydrici, ktorej sa v súčasnosti prednostne venujem, prichádzam do kontaktu najmä s Jurajom a opakovane zisťujem, že máme podobné výtvarné vnímanie i názory na reanimáciu mestskej štruktúry. Na celkovom riešení štvrte, jej verejných priestoroch a zapojení do organizmu mesta pracujeme spoločne, jednotlivé bloky budov následne riešime samostatne, ale veľmi otvorene navzájom konzultujeme na „dizajn mítingoch“.

Svojimi stavbami ovplyvňujete tvár Bratislavy. V akých kontúrach sa odvíja miera vašej zodpovednosti a tvorivosti?
Pri našich návrhoch sa vnútorne riadim tromi korektívmi. Formálne ide, samozrejme, o súlad s platným územným plánom, pričom si však uvedomujem, že na úrovni sídla nemôže postihnúť špecifiká konkrétnej lokality a v niektorých (najmä funkčných) regulatívoch je veľmi nepružný. Preto je pre mňa dôležitejší urbánny kontext daného miesta, ktorý však nie je vždy jednoduché dešifrovať a uchopiť. A tretím aspektom je pre mňa etický rozmer zámeru investora, vytvorenie pridanej hodnoty pre lokalitu a urbánnu štruktúru, jej obyvateľov, užívateľov a návštevníkov.

V odbornej verejnosti sa často diskutuje o výškových budovách a zahustenosti mesta. Aký je váš názor?
Myslím si, že s väčšinou architektonic­kej obce sa zhodneme, že Bratislava je veľmi riedka. Na ilustráciu – rozloha Bratislavy je 367 km2, susednej Viedne 415 km2, počet obyvateľov približne 430-tisíc k 1,9 milióna, z čoho vychádza, že sme osídlení štvornásobne redšie ako susedná metropola. Takáto nízka hustota má, samozrejme, svoje dôsledky aj v dopravnej obslužnosti, nárokoch na budovanie a údržbu cestnej a technickej infraštruktúry, vo financovaní verejnej dopravy a podobne. Dôležitý je aj psychologický fenomén príslušnosti k mestu.

Takže ste za zahusťovanie?
Áno, ako aj za zaceľovanie prázdnych plôch a skompaktnenie mestskej štruktúry, pričom majú svoju úlohu a zmysel aj výškové budovy. Je ale potrebné hľadať balans medzi požiadavkami a, áno, aj pocitmi starousadlých obyvateľov a právami vlastníkov stavebných parciel či potrebami mes­ta. Pri „výškovkách“ navyše uznávam potrebu nastaviť pre ich umiestnenie kompozičné pravidlá a chrániť významné priehľady aj siluetu mesta.

Ďalším často diskutovaným pojmom je verejný priestor, pričom niektorí investori začínajú naň aj počúvať. Je to z ich strany vynútené alebo sa už o ňom začína aj koncepčne uvažovať?
Výraz verejný priestor sa v súčasnosti niekedy až nadužíva. Pre mňa súvisí s urbánnym kontextom projektu, pričom v širšom zmysle je to aj ten vzduch medzi domami. Máte pravdu, že postoj developerov sa pomaly mení, začínajú si uvedomovať, že vytvorenie pobytových plôch, relaxačných priestorov, siete chodníkov, vegetačných úprav i detských ihrísk a športovísk zvyšuje hodnotu nimi budovaných realít. Úlohou mesta je zabezpečiť, aby boli tieto priestory voľne prístupné verejnosti, aby sa zachoval sociálny mix a spolupatričnosť obyvateľov.

Ktorú fázu projektovania máte najradšej a prečo?
Najviac ma baví úvodná fáza zrodu konceptu, teda vstupné konzultácie s klientom, architektonická štúdia, ktorú robíme zväčša vo variantoch, a dokumentácia na územné rozhodnutie, pričom ja sa zameriavam skôr na dispozíciu, ktorá vyžaduje isté ratio.

A ďalšie fázy?
Potom sú už projekty v rukách mojich kolegov; nemám ani časový priestor, aby som sa im venoval viac než len spoločnými debatami nad variantnými riešeniami. A celkom rád sa aspoň námatkovo venujem aj realizačnej fáze, keď naše návrhy začnú pučať zo zeme a nadobúdať konkrétny tvar. To je taká žatva pre architekta.

Minulý rok ste dostali cenu ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva, udeľovanú odbornou porotou. Ako vnímate toto ocenenie za svoju tvorbu?
Priznávam, toto ocenenie si veľmi cením – ide totiž o výsledok hlasovania nominačnej komisie a početnej odbornej poroty, pozostávajúcej z významných osobností z nášho fachu. Nie je to teda žiadna spoločenská smotánka, ale profesijné ohodnotenie. Zároveň ma teší, že ma týmto titulom kolegovia ocenili už druhýkrát. Vnímam to ako ohodnotenie tvorby nášho ateliéru a mojich stavovských aktivít.

Stále ste aj v predstavenstve Slovenskej komory architektov. Má komora reálny vplyv na úroveň architektúry a stavebníctva na Slovensku?
Slovenská komora architektov ako samosprávna stavovská inštitúcia dostala do vienka nielen časť kompetencií štátu pri regulácii povolania a autorizácii či registrácii architektov, ale napríklad aj starostlivosť o stavebnú kultúru a harmonické utváranie územia, popularizáciu a vzdelávanie v oblasti architektúry. Ide o veľmi širokú pôsobnosť do vnútra architektonického stavu i smerom k verejnosti. Vykonávaním týchto kompetencií reálne vplýva na úroveň architektúry a stavebníctva a na ich vnímanie verejnosťou.

Aká je vaša konkrétna pôsobnosť vo vnútri architektonického stavu?
Vo vnútri profesie je okrem štandar­dného výkonu skúšok, autorizácie, registrácie či disciplinárnej právomoci významná napríklad naša aktívna účasť na legislatívnom procese, aktuálne pri príprave nového zákona o územnom plánovaní, zákona o výstavbe a vykonávacích vyhlášok na ministerstve dopravy a výstavby, kde našu komoru zastupujem v pracovnej skupine. Dlhodobo presadzujeme výber autora a architektonického návrhu významných budov, najmä vo verejnej sfére, architektonickými súťažami, čo má jednoznačný vplyv na úroveň architektúry. A pre jej vnímanie verejnosťou je podstatná naša výročná Cena za architektúru CE.ZA.AR.

Spomínali ste architektonické súťaže. Sú pre architektov stále dôležité?
Samozrejme, architektonické súťaže sú nielen najlepšou metódou výberu optimálneho urbanistického, architektonického, krajinárskeho či interiérového návrhu, ale aj výborným spôsobom cibrenia vlastného názoru a vedenia profesijného diskurzu. Osvietení privátni investori chápu, že súťažou získajú kvalitný návrh a jeho architekta. Vo verejnej sfére je to zatiaľ skôr výnimka, pričom práve tam by mal byť takýto spôsob zadávania architektonických služieb pravidlom. V predstavenstve komory dlhodobo pracujeme na zlepšovaní legislatívnych podmienok pre súťaže návrhov, zjednodušení ich administratívnej náročnosti a metodickej pomoci samosprávam a verejným inštitúciám pri ich príprave. Donedávna tristná situácia v ich vypisovaní sa pomaly zlepšuje a verím najmä tomu, že zafunguje osvedčené – „dobré príklady priťahujú“.

V architektonickom prostredí ste už dlhé desaťročia – čo vás ešte na tom baví?
Na práci v ateliéri ma baví jej rôznorodosť, nielen pozícia architekta v projektovom tíme a jednotlivých fázach prípravy návrhu, ale aj neopakovateľnosť zadaní a ich lokalít a všeobecne multidisciplinárnosť nášho odboru, kde viete uplatniť rôzne vlohy i záľuby. Ostatné aktivity ma bavia v prípade, že v nich vidím zmysel a konkrétny výstup. Priznávam, že v súčasnosti sa venujem mnohorakým podobám uplatnenia architekta, ale práve preto, že sa mi javia zmysluplné pre verejnosť či profesiu, zároveň profesijne, vedomostne či jednoducho ľudsky obohacujú aj mňa.

Aké sú vaše mimoarchitektonické záľuby – ako si dobíjate „životné baterky“?
Keď sme sa s ateliérom (a ja i s bývaním) presťahovali do Karloveskej zátoky a Karol začal pravidelne behávať, chytilo to aj mňa, ktorý som dovtedy vyznával Churchillovo „absolutely no sport“. Objavil som pre seba vytrvalostný beh, teda v mojom prípade skôr klus, ktorý ma dokonale dobíjal. Časom som pridal bicykel a výlety do okolitých dediniek či tzv. hajlochov v Prellenkirchene boli pre mňa dokonalý relax.

Stále vás to drží?
S pribúdaním rôznorodých pracovných aktivít som beh i bicykel utlmil. Ostatné roky je mojím najobľúbenejším aktívnym relaxom cestovanie – poznávanie iných kultúr – a pasívnym oddych na našej terase s dobrou kni­hou v rukách a našou mačkou v lone. Po rokoch záujmu o literatúru faktu, najmä historickú, som objavil žáner alternatívnej histórie, ktorý ma značne oslovil. Intenzívne pracovné zaťaženie tak vyvažujem spektrom koníčkov, pri ktorých si výborne oddýchnem.