Architekti Mikulaj a Mikulajová: Kompromisy musíte v architektúre robiť vždy, nie je to voľná tvorba

Využiť roky štúdia na pobyty v zahraničí, či už cez rôzne výmenné pobyty, alebo praxe, je výborný štart profesionálnej kariéry. Ako tvrdia súrodenci Andrea Ambrovičová Mikulajová a Juraj Mikulaj, študenti sa nemajú kam ponáhľať a ešte získajú oproti kolegom náskok.

Ako súrodenecká dvojica ste zaujímavý pracovný tandem. Ako funguje vaša spolupráca?

Andrea: Vzniklo to ešte počas štúdia na vysokej škole, keď sme si pomáhali navzájom pri
študentských projektoch, dopĺňali sme sa. Neskôr sa naše cesty rozišli, každý išiel niekam
inam. Študovali a pracovali sme každý inde. Ja som bola vo Švédsku, Juro v Holandsku,
potom obaja v Rakúsku, ale každý v inom ateliéri.

Juraj: Potom v lete v 2008 prišla naša prvá zákazka na Slovensku na rodinný dom. Bola to
pre nás skúška ohňom, ale podaril sa z toho úžasný dom, volá sa Vila B. Naoko jednoduchý dom. Tak sme vlastne začali pracovať na Slovensku.

Andrea: Bola som vtedy už sedem rokov v Rakúsku, pevnejšie usadená, ale rozhodla som
sa vrátiť. Boli to časy najväčšej krízy, roky 2008 – 2009.

Ako sa stalo, že ste sa obaja súrodenci rozhodli pre architektúru?

Juraj: Sestra išla študovať skôr. Páčilo sa mi, čo robí. Zároveň som sa nechcel bifľovať
z hrubých kníh, ale veľa práce mi neprekážalo. Lákalo ma robiť niečo aj manuálne, ako
boli prvé zadania, na ktorých sestra pracovala.

Andrea: Ja som hľadala spojenie technického a umeleckého sveta. Vždy mi išla dobre
matematika, ale ťahalo ma to aj umeleckým smerom. Architektúra je dobré spojenie,
kde sa tieto dva svety musia vyvažovať.

Rodinný dom C2, západné Slovensko, 2016
Dom C2 predstavuje bývanie v tichej zelenej štvrti pre rodinu, ktorá počas celého roka rada trávi voľný čas v exteriéri. Priestory domu sa preto prelínajú so záhradou a jadrom rodinného života sa stáva átrium s vonkajším kozubom a letnou kuchyňou.

Máte skúsenosti so štúdiom v zahraničí aj na Slovensku. Aké je porovnanie?

Andrea: V roku 2000 som išla ako štvrtáčka do Švédska. Vládla tam slobodná atmosféra.
Nejakým zázrakom sa tam tým ľuďom veľmi chcelo pracovať. V noci to v ateliéroch žilo,
učitelia konzultovali aj v noci, prelínal sa tam voľný čas s prácou. Na druhej strane treba
povedať, že v technických predmetoch sme mali lepšiu prípravu ako napríklad Taliani, ktorých som tam stretla.

Takže naša fakulta nás v mnohých veciach pripravila v podstate dobre. Keď som sa vrátila, opäť som hľadala nejakú cestu von. Podarilo sa to cez program Leonardo, ktorý je spojený s odbornou praxou. Bola to novinka, podarilo sa mi dať dokopy päť ľudí, jeden z nich bol môj brat. Museli sme si nájsť sami ateliér, kam sme chceli ísť pracovať. Ja som išla do Viedne a Juro do Amsterdamu. Odchádzala som na šesť mesiacov, ostala som sedem rokov. Študovala som aj na TU vo Viedni. Diplom mám však z FA STU.

Juraj: Na obdobie praxe sme si museli štúdium prerušiť. A počas praxe v Amsterdame ma
architektúra skutočne chytila. Neskôr som pracoval vo Viedni, v ateliéri Jabornegg & Palffy, ktorí sú momentálne jedni z najznámejších v Rakúsku. A robil som pre nich na projekte Slovenskej sporiteľne na Tomášikovej ulici v Bratislave. Angažovali ma ako Slováka, ktorého potrebovali do tímu. Bola to úžasná skúsenosť, budovu sme nakreslili do poslednej skrutky. Veľmi veľa som sa tam naučil.

Podľa vašich skúseností to je dobrý nápad prekladať školu praxou na rôznych miestach…

Juraj: Určite. Študenti sa nemajú kam ponáhľať.

Andrea: Keď sa človek počas školy dostane do praxe, pochopí, ako to v realite funguje.
Ľahšie sa potom dostane do pracovného rytmu po skončení školy, oproti svojim kolegom
má náskok. Navyše si môže ujasniť, či sa chce architektúre vôbec venovať.

Juraj: V praxi človek zistí, že jeden výkres treba prerobiť aj štyridsaťkrát a že aké je to
tvrdé povolanie.

Andrea: Navyše sme dodnes v kontakte s rôznymi ľuďmi, ktorých sme vonku stretli.

Juraj: Dokonca si z Viedne nosíme prácu do Bratislavy.

Schody na hradnom vrchu, Bratislava, 2009
Nominácia na cenu CE.ZA.AR 2010
Schody na hradnom vrchu dotvárajú chýbajúcu časť pešej promenády okolo hradieb. Dvojicu drevených schodísk spája štrkový chodník pre peších vedený popri hradnom múre.

Keď ste sa ako študenti z východnej Európy vybrali do sveta, aká bola vaša pozícia?

Andrea: Keď sa študent objaví v zahraničnom ateliéri, nie je to nič výnimočné. Zo začiatku
nemáte takú zodpovednosť, skôr sa priúčate. Ja som pracovala v ateliéri Podrecca architekten, pričom profesor Boris Podrecca má zmiešané slovinsko-talianske korene a aj jeho ateliér je pomiešaný, boli tam Taliani, Slovinci, Srbi, Chorváti, Nemci. Pracovala som na veľkých medzinárodných súťažiach, čo bolo zaujímavé, ale miestami veľmi vyčerpávajúce. Neskôr som viedla vlastné projekty.

Keď si dnes vyberáte spolupracovníkov do ateliéru, je pre vás podobná skúsenosť, ako máte vy, dôležitá?

Juraj: Na portfóliách je vidieť, že človek niekde bol. Už len grafika veľa napovie.

Administratívna budova F, Bratislava, 2014  
Klasická murovaná fasáda predstavuje cenovo dostupnú alternatívu k zaskleným administratívnym budovám. Je to dom, ktorého využitie má byť do maximálnej miery univerzálne, jeho užívatelia totiž nie sú vopred známi.

Ako je to s ďalším vzdelávaním? Nové grafické programy, trendy… Stíhate sa im venovať popri práci?

Andrea: Pre mňa je dôležité sledovať, čo sa deje v architektúre. Snažíme sa neprepadnúť každodennému zhonu a nájsť si čas na štúdium. Aj nové programy sú dôležité, ale vnímame ich ako prostriedky, nie ako podstatu našej práce.  Najnovšie grafické softvéry a technické novinky nechávame radi na mladších kolegov.

Juraj: Pre vedúceho architekta je dôležité navrhovanie. Šéf nakreslí niečo ceruzkou a jeho kolegovia to potom nakreslia. Podstatné je niečo dobré vymyslieť. V AutoCade vie pracovať aj dobrý stavebný inžinier. Myslím, že aj ja mám inú úlohu v našom ateliéri ako študovať nový softvér. Práca musí byť rozdelená. A napríklad naši bývalí šéfovci, ako architekt Palffy, ten na počítači nikdy nekreslil.

Andrea: Na druhej strane, každý ateliér, do ktorého som prišla, mal iný softvér a nedalo sa inak, za pár dní som sa ho naučila. Takže, keď na to príde, nie sme takí starí, aby sme
to nezvládli.

Interiér bytu G50, Bratislava, 2016
Veľkometrážny byt na najvyššom podlaží nového bytového domu v bratislavskom Starom Meste sa ponúkaným komfortom približuje bývaniu v rodinnom dome. Predstavuje elegantné mestské bývanie s výhodou centrálnej polohy v rámci mesta.

Máte aj svoje architektonické vzory?

Andrea: Vždy, keď začíname nový projekt, snažíme sa naštudovať si danú tematiku čo najpodrobnejšie a do hĺbky. Nedá sa povedať, že nejaký ateliér je náš vzor či idol, ale určite máme také, ktoré radi sledujeme.  Najmä smerom do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska.

Angažujete sa aj v téme ženy v architektúre. Prečo je táto téma dôležitá?

Andrea: Možno ani nejde o to, deliť architektúru na mužskú a ženskú Skôr ide o zladenie profesie architektky a úlohy ženy v živote. Toto veľmi ovplyvňuje architektky u nás. Na škole ich študuje veľa, ale v praxi je ich málo. Odpoveď na toto hľadá aj platforma Women architects. Zatiaľ sme ju nenašli. Nemyslím si však, že ich je v praxi málo len pre praktickú stránku zladenia osobného a pracovného života. Ženy majú aj iné dôvody, pre ktoré sa nevedia presadiť. Zo svojej vlastnej skúsenosti však nemôžem povedať, že by som ako žena prichádzala o nejaké príležitosti.

Juraj: Podľa mňa je to pre ženy veľmi vyčerpávajúce. A jednoducho si povedia, že im to za to nestojí.

Andrea: Je pravda, že táto profesia si vyžaduje celého človeka. Z mojich spolužiačok robí architektúru v praxi možno jedna-dve. Sú na iných pozíciách. A keď prídu deti, zase je to o niečom inom. Hlavným cieľom Women architects je povzbudiť ženy a pomôcť im, aby sa nebáli ukázať a presadiť.

Je dôležité, či projekt navrhol muž alebo žena?

Andrea: Nie je to dôležité a nie je to na projektoch ani vidieť. Najčastejšie sú autormi tímy. Ale je pravda, že architektúra je mužský svet.

Juraj: V architektúre technická stránka pripadne viac mužom, aj u nás je to tak.

Andrea: Človek musí byť odolný, nekompromisný. To je problém. V tom je sila nášho tímu, že Ďuro vie ustáť situácie, keď príde tlak, že už nie je čas a náš vymyslený detail vyzerá ako problém.

Juraj: Architekt musí byť v takýchto situáciách aj technik, aj umelec, aj diplomat, aj manažér. Musí všetko vedieť, je predsa architekt.

Andrea: Aj nám sa na stavbách stalo, že ja by som už bola ustúpila, ale Juro nás podržal, ustál to a nakoniec to bolo pre dobrú vec.

Juraj: Na druhej strane, sestra ide v navrhovaní do hĺbky a hľadá nové, lepšie riešenia aj tam, kde by som ja už povedal, že je to dobré.

Rozlišuje klient, či pred ním stojí ako architekt muž alebo žena?

Juraj: Niekedy je lepšie, ak s klientom rokuje žena, je diplomatickejšia, jemnejšia. Ale máme aj opačné situácie, keď treba byť dôraznejší, a mám pocit, že ja to lepšie vybavím. Je to veľmi individuálne.

Plavecký bazén s wellnesscentrom, Písek, ČR, 2015
Medzinárodná architektonická súťaž, 2. cena
Návrh nového rekreačného areálu v Písku. Hmota stavby je citlivo tvarovaná a osadená v prostredí tak, aby mala v jednotlivých pohľadových uhloch príjemnú mierku a aby rešpektovala morfológiu terénu.   

Ako si klienti nájdu k vám cestu, ako si hľadáte prácu?

Andrea: Začali sme s príbuznými, neskôr prišli kamaráti kamarátov.

Juraj: Ale dostanú sa k nám aj ľudia, ktorí náš projekt videli v časopise. Print je dôležitá cesta. Na weboch je oveľa viac ľudí len tak zo zvedavosti.

Stane sa vám, že klient príde s nejakou predstavou a napokon vo finále fotíte úplne inú realizovanú stavbu?

Juraj: Sú rôzni klienti. Takí, ktorí vedia presne, koľko metrov štvorcových má mať ktorá miestnosť, ale aj takí, ktorí povedia len približne svoju predstavu.

Andrea: Veľa sa s klientmi rozprávame, ako žijú, fungujú. Musíme vedieť, ako funguje ich rodina alebo na aký účel má dom slúžiť. Postupne sa kreuje návrh, intenzívne ho konzultujeme a dopracujeme sa do finále.

Juraj: Prvoradé je prostredie, kde sa nachádzame. Je pre nás dôležité pochopiť ho, spoznať jeho kvality a tie v návrhu rozvíjať. Je to oveľa podstatnejšie ako samotná forma. V poslednej dobe k nám chodia klienti, ktorým sa páči naša práca a vyhľadávajú nás preto, že chcú dom od nás.

Nemusíte teda robiť kompromisy, ktoré vás bolia?

Andrea: Kompromisy musíte v architektúre robiť vždy, nie je to voľná tvorba. Ale nerobíme také, čo nás bolia.

Stalo sa vám, že ste odmietli klienta?

Juraj: To je základ psychohygieny, nerobiť za každú cenu všetko. Pri niektorých ľuďoch odlišný pohľad nie je výzva, radšej si povieme, že to robiť nebudeme. Vždy sa nám to oplatilo.

Máte projekty – míľniky, ktoré vás výrazne posunuli?

Andrea: Každý projekt nás niekam posunie. Špeciálny bol ten posledný, Dom C2. Investor prišiel v roku na jeseň 2012 a dnes sme v roku 2017. Venovali sme tomu veľa energie a bola to veľmi príjemná práca. Vyvíjalo sa to cez rôzne štádiá, v podstate sme nakreslili tri rôzne domy. Bola to pre nás vzácna príležitosť, pretože sme robili celú architektúru domu aj interiér. Odsledovali sme si aj realizáciu.

Sú dnešní klienti fundovaní, rozhľadení, majú veci naštudované?

Juraj: Poznáme dva druhy klientov. Jedni sú takí, ktorí prídu a chcú služby architekta, ktorý vie, čo robí. Potom sú klienti, ktorí vedia, že majú peniaze, a očakávajú, že architekt bude robiť to, čo oni povedia, lebo majú peniaze a sú investor.

Andrea: Máme šťastie skôr na ten prvý typ. Sú to ľudia, ktorí sú dobrí vo svojej profesii, majú zaujímavú prácu, majú nadhľad, sú scestovaní, zveria sa do rúk architektovi a nechajú ho riešiť detaily, ktorým oni sami nerozumejú.

Zúčastnili ste sa mnohých súťaží. Aký majú pre vás prínos?

Andrea: Z hľadiska zadávania zákazky je to najlepší spôsob. Vyabstrahuje sa kvalita a tak by to malo byť. Nás to teší, je to slobodná tvorba, síce obmedzená zadaním, ale v štádiu projektovania nám žiaden investor do toho nehovorí. Ten len vlastne čaká, čo mu kto ponúkne. Robíme ich pomerne veľa, je to vyčerpávajúce, časovo aj finančne. Tri veľké so silným medzinárodným zastúpením sme nedávno robili do Čiech. Z toho dvakrát sme dostali druhú cenu, čo bol veľký úspech.

Juraj: V prípade Albertova sme sa síce neumiestnili, ale bola to výzva. Taká súťaž sa vypisuje raz za sto rokov.

Andrea: Okrem verejných súťaží robíme aj tie vyzvané, ktorých, našťastie, na Slovensku
pribúda. Je to známka toho, že aj slovenskí súkromní investori už objavili túto formu. Samozrejme, vždy je dobre, keď sú honorované.

Idete aj do nehonorovanej súťaže?

Juraj: Ono je to takto. Ak je súťaž vyzvaná (a všade na svete to tak je), mala by byť honorovaná, aby architekt dostal zaplatenú aspoň tuhu do pentelky. Vo verejných súťažiach v Česku sú prvé ceny natoľko zaujímavé, že sa ich oplatí robiť. Pomer počtu vypísaných súťaží v Čechách a na Slovensku je rádovo minimálne o jednu nulu viac v Česku.

Andrea: Na Slovensku sa to pomaly zlepšuje, ale súťažné podmienky stále nie sú také spoľahlivé, aby do toho človek išiel automaticky. Podstatné je, že vo všetkých českých súťažiach, ktorých sme sa zúčastnili, víťaz stavbu aj realizuje.

Juraj: Na súťaž sú náklady, ktoré si musí ateliér dobre zvážiť, pretože zvlášť na Slovensku si ich odfinancuje súťažiaci na 99 % sám. Je to náročné fyzicky aj mentálne, je to sedenie do noci nad návrhom, ktorý musíte odovzdať v krátkom čase.

Andrea: Je to však dobré odreagovanie od každodennej rutiny.

Nová škola Chýně, Praha, ČR, 2015
Medzinárodná architektonická súťaž, 2. cena
Návrh školy spojenej s komunitným centrom v Chýni, satelite Prahy. Táto škola je miestom novej kultúry vzdelávania – svojich žiakov nestráži a nepoučuje, naopak, pomocou dôvtipnej architektúry ich rozvíja a nabáda ich k individuálnemu objavovaniu sveta.

Pracujete podľa zaužívanej tvorivej schémy?

Andrea: Pokiaľ je tá téma pre nás nová, tak si ju musíme najprv naštudovať. Ale aj pri známych témach, ako sú rodinné domy, študujeme znovu a znovu. Študujeme prevádzku, ideme na obhliadku, prechádzame si miesto, snažíme sa ho pochopiť, spoznať jeho históriu, okolie.

Juraj: Veľa pracujeme s modelmi. Je to základ, ktorý sme naučili v zahraničí. Aj skúsení architekti tvoria rukami, ako sochár, keď niečo vyrába. Veľa ľudí pracuje viac s virtuálnymi 3D modelmi, čo však nikdy nenahradí ten naozajstný model.

Andrea: Neskôr robíme, samozrejme, aj výkresy a vizualizácie, ale z modelov sú ľudia nadšení.

Juraj: Veľa architektov pripraví model na záver ako prezentáciu. My berieme model ako cestu navrhovania. Robíme veľa „ušmudlaných“, špinavých modelov, aby sme vytvorili tú správnu architektúru.

Sú klienti ochotní zaplatiť takýto veľký podiel duševnej práce?

Juraj: Ešte nás čaká dlhá cesta, aby sme sa dostali tam, kde sú priľahlé krajiny. Tuto pár
kilometrov za hranicami je úplne iná mentalita, čo sa týka prístupu, keď si človek najíma architekta. A sú ochotní ho zaplatiť, lebo chcú mať dobrý dom. Máme zopár klientov, ktorí sú ochotní, ale je to zlomok tých, ktorí sem prídu. Máme ich, inak by sme tu nesedeli. Niektorí ľudia si myslia, že náš projekt bude stáť trošku viac ako katalógový projekt, ale neuvedomujú si, že taký projekt sa predá stokrát, ten náš jedenkrát.

Andrea: Mali sme doteraz šťastie na klientov, ktorí sú si vedomí, že návrh nám zoberie veľa mentálnej energie a času a že je to náročný proces.
Juraj: Treba povedať, že máme aj iné zdroje. Snažíme sa poskytovať odborné konzultácie alebo dodávame časti stavieb a navrhujeme interiéry na kľúč.

Andrea Ambrovičová Mikulajová

Študovala architektúru na FA STU v Bratislave, na Technische Universität vo Viedni a Royal Institute of Technology v Štok­holme. Ako študentka sa v rámci EÚ programu Leonardo da Vinci dostala na odbornú prax k známemu viedenskému architektovi profesorovi Podreccovi, kde aj po ukončení štúdia pracovala na mnohých medzinárodných súťažiach a projektoch (2002 – 2005). Neskôr spolupracovala s ateliérom Schnögass & Nussbaumer vo Viedni (2005 – 2008). V roku 2008 založila v Bratislave spolu s bratom Jurajom ateliér ARCHITEKTI mikulaj & mikulajova.

Juraj Mikulaj

Architektúru ukončil v roku 2007 na FA STU. Počas školy absolvoval odbornú prax v ateliéri Architecten buro Schotman v Amsterdame v rámci EÚ programu Leonardo da Vinci (2002 – 2003). Po ukončení štúdia pracoval vo významnom viedenskom ateliéri Jabornegg & Palffy, kde sa okrem iného podieľal na projekte centrály Slovenskej sporiteľne v Bratislave (2006 – 2008). Od roku 2008 vedie ateliér ARCHITEKTI mikulaj & mikulajova spolu so sestrou Andreou.

Výber z ocenení
2. cena v medzinárodnej architektonickej súťaži – Plavecký bazén v Písku (2015)
2. cena v medzinárodnej architektonickej súťaži – Nová škola Chýně, Praha (2015)
1. cena vo vyzvanej architektonickej súťaži – Rodinný dom C2 (2012)
2. cena vo vyzvanej architektonickej súťaži – Univerzitný campus v Bratislave (2014)
CE.ZA.AR nominácia  – Schody na hradnom vrchu (2010)

Bratislava    
Text: Mária Nováková    
Foto: Miro Pochyba a archív ateliéru Mikulaj Mikulajová

Článok bol uverejnený v časopise ASB 5/2017.