Jan Benda: Ja a hviezda? To nepripadá do úvahy.

Príbeh Jana Bendu (1950) ako architekta sa začal na Stavebnej fakulte ČVUT (odbor architektúra) v Prahe na Katedre priemyselných stavieb u profesora Kovaříka, kde sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Ivanou. Po absolutóriu zostal na fakulte ako asistent pre vedu a výskum, neskôr odišiel do Chemoprojektu, kde už začínal aj s praktickou tvorbou. V polovici 80. rokov sa zúčastnil na súťaži v Japonsku, ktorá ho utvrdila, že za železnou oponou je na tvorivosť väčší priestor. Spolu s manželkou emigrovali v roku 1987 do Toronta, kde sa uchytili vo firme Crang and Boake Architects.

„Začiatky však neboli jednoduché,“ spomína architekt Benda. „Odrazu sa pred nami objavilo obrovské množstvo stavebných materiálov, ktoré sme dovtedy nepoznali, a tak sme začali rozlišovať medzi ich kvalitou a nekvalitou. Museli sme sa naučiť kresliť vykonávacie projekty a technicky správne zhotovovať detaily. Z Československa sme však mali celkom slušnú devízu, a tou bolo remeslo. Som totiž presvedčený, že keď ovládate tento stavebný kameň architektúry, potom sa dá nadviazať. Nepovažujem totiž za správne, keď sa na škole učí myslenie. Ja napríklad nechcem, aby mi niekto hovoril, ako mám myslieť.“

Aj to bol dôvod úspechu, ktorý sa čoskoro dostavil po úvodnej aklimatizácii. Získali druhú cenu za projekt na rozšírenie arboréta v kalifornskom Davise a neskôr vyhrali vyhlásenú súťaž na projekt olympijského štadióna a olympijskej dediny pre firmu G & B na Olympijské hry 1996, na ktoré kandidovalo aj Toronto.

Nanovo sa upravoval aj vzťah k investorovi. Architekt už nebol ten, ktorý všetko riadi a dáva konečné požehnanie. V Kanade sa dostali do pozície akýchsi služobníkov. „To ale nie je partnerský vzťah,“ hovorí Jan Benda. „Investori by si mali uvedomiť, že vtedy nič dobré nevznikne a oni sa stratia v množstve rôznych predpisov a v zajatí svojich ambícií. Investor, architekt a dodávateľ musia hrať rovnakú hru a všetci sa musia podieľať na čo najlepšom výsledku. Samozrejme, my sa zase musíme naučiť ich reč a myslenie, veď do mesta vnášajú aj iné hodnoty, ako len peniaze.“

Jan Benda je presvedčený, že definícia dobrej architektúry neexistuje. Tkvie však v tajomstve priestoru, pri ktorom sa človek vždy stretáva s podstatou architektúry. Vytrvalo ju hľadá, skúma, objavuje. Uvedomuje si však vlastné limity, ktoré sa občas nepodarí prekonať. Do aktuálneho projektu sa vždy premieta ľudská skúsenosť a momentálna životná situácia. „Treba si však uvedomiť, že architektúra je najmä o ľuďoch, a nielen o tehlách, skle či železe. Je dôležité, či človek môže v priestore chodiť vzpriamene a bez obmedzenia prejde cez dvere, jednoducho – či v ňom prežíva ľudskú dôstojnosť. Ak sa človek cíti v dome dobre, tak je to v poriadku,“ myslí si Benda. „Aj preto nie je podľa neho dôležitá veľkosť domu, ale jeho ľudský rozmer.“

Na otázku, ktorú fázu projektovania má najradšej, architekt s úsmevom odpovedá, že keď je objekt hotový. „Samozrejme, stále ma fascinuje vymýšľanie pri prvej skici, keď sa všetko pohybuje akoby vo vzduchu,“ prezrádza Jan Benda. „Vtedy hovorím o čarovaní. Architekt sa vyjadruje pomocou čiar – takže je to v určitom slova zmysle naozaj čarovanie.“

Častým výsledkom čarovania je dom vysoký sto metrov , na ktorom sa podieľajú stovky ľudí. Oni zreálňujú grafickú predlohu architekta, ktorý s nimi komunikuje prostredníctvom architektonického jazyka. „Nie však v zmysle, ako o tom kedysi hovoril Charles Jencks,“ vysvetľuje Benda. „On tvrdil, že prostredníctvom tvaroslovia môžeme komunikovať so spoločnosťou. Domnievam sa, že to nie je pravda, lebo ide o hodnotový systém, ktorý uznáva spoločnosť. A ten sa neustále mení. Ľudia veria na základe svojich túžob a uprednostňovania dôležitosti svojich záujmov.  Ak hodnotový systém modernej doby bol postavený na princípe radosti zo života spojeného s jednoduchou architektúrou, doba digitálnej technológie odkrýva súčasný globálny svet, kde prestali platiť hranice. Dom sa dá projektovať z rôznych miest na svete. Konzultanti môžu byť v Prahe, Šanghaji, New Yorku, a dom sa pritom bude stavať pri Bratislave. Pred pätnástimi rokmi to bolo absolútne nemožné.“

V súčasnosti pôsobí Jan Benda v kanadskej architektonickej kancelárii Allied Architects International Inc., ktorú v Šanghaji založil v roku 2003 spolu s manželkou Ivanou, dvomi čínskymi a jedným kanadským partnerom. Jan a Ivana Bendovci je tím, v ktorom existuje súťaživosť, tvorivá kritika, ale aj tolerancia a snaha o najlepší spoločný výsledok. Jan má v Allied Architects na starosti samotnú architektúru, Ivana zase urbanistické projekty a väčšie polyfunkčné komplexy. Kancelária má 60 zamestnancov a ročne robí na 25 veľkých projektoch – v rozpätí od 3-tisíc do 2,5 milióna štvorcových metrov. O jej úspechu svedčí aj skutočnosť,  že momentálne rekonštruujú prestížny Park Hotel a ďalšie zaujímavé objekty. Patria  medzi ne: Crowne Plaza Hotel v Suzhou, rezidenčný komplex Olympic City v Tianjinu, Cao Lu city v Pu Dongu a mnohé iné; výrazne ovplyvňujú architektúru v jednom z najväčších stavenísk sveta.

Obrovskú výzvu pre staviteľov v Číne si treba uvedomiť aj v širších spoločenských pohyboch, medzi ktoré patrí migrácia obyvateľov do miest. Ročne sa do miest presťahuje 15 miliónov ľudí, pre ktorých treba pripraviť nové sídla s dopravnou infraštruktúrou, obchodmi, kanceláriami či energetickými zdrojmi. „Okolitá krajina však musí zostať, potrebujeme mať priestorový štandard, a tak staviame domy, ktoré budú z hľadiska ekonomiky urobené inak,“ hovorí Jan Benda. „Preto si myslím, že sa bude musieť stavať do výšky a nevyhne sa tomu ani Bratislava. Nebude sa predsa chcieť donekonečna rozširovať.“


Ako príklad uvádza architekt Benda mesto New York, ktoré je pre svoju koncentráciu jedným z najefektívnejších miest na svete. Český architekt Roman Koucký v tomto smere pripomína, že keby bola Praha taká husto zastavená ako New York, vošlo by sa do nej 9 miliónov ľudí. Expanziou mesta sa nezaberá len poľnohospodárska pôda, ale rozťahujú sa komunikácie, zvyšujú prívody vody, kanalizácia, nároky na dopravu a energiu – a to má svoje limity.

„Myslím, že naša spoločnosť nie je taká bohatá, aby si mohla dovoliť nestavať do výšky,“ uzaviera Jan Benda. „Otázka nie je, či stavať, alebo nestavať, ale ako stavať. Problém vidím skôr v objavovaní nových urbánnych stratégií ako v hľadaní estetiky výškových domov.“