Ivan Štefunko: Vytvárame cestu pre vedu
Slovné spojenie veda na Slovensku obvykle vyvoláva búrlivé diskusie. K slovu sa väčšinou dostanú stereotypy typu „Veda na Slovensku vlastne neexistuje, nemáme reálny výskum, nič sa tu nedeje…“ a podobne. Pravda je však taká, že sa veci dejú, len o nich málokto vie, že máme výskum aj výsledky, ale verejnosť o nich nie je dostatočne informovaná. Tieto stereotypy však už teraz strácajú platnosť, a to je len začiatok. „Vinníkov“ je viacero – jedným z nich je aj akciová spoločnosť Neulogy.
Spoločnosť Neulogy funguje na trhu od roku 2006 a odvtedy sa snaží prekonávať hranicu medzi vedou a biznisom. Ako vznikol nápad na jej založenie?
I. Štefunko: Za posledných 20 rokov sa veda na Slovensku neobjavovala na prvých priečkach záujmu našej spoločnosti. Neznamená to, že tu nebola – len nebola docenená a takmer sa o nej nehovorilo. Po vstupe do EÚ však prišla veľká šanca v podobe európskych fondov, zhmotnených v Operačnom programe Výskum a vývoj. Tam sa na európske pomery alokovalo relatívne veľa financií, ktoré boli k dispozícii, no nebolo úplne jednoduché ich získať.
Slovenskí vedci mali po rokoch podceňovania veľkú chuť niečo dokázať, a aby mohli toto splniť, bolo potrebné vybudovať infraštruktúru vedy. A práve budovaniu infraštruktúry sa venuje rovnomenný prvý pilier našej spoločnosti. Prostredníctvom tohto piliera pomáhame akademickým, ale aj súkromným inštitúciám budovať infraštrukturálne vedecké projekty. Nejde ale len o nové laboratóriá a zariadenia, ale napríklad aj o vytváranie stratégií, budovanie manažmentu a štruktúry spoločností a podobne.
Neulogy má ale piliere dva – ako prvý vznikol spomínaný infraštrukturálny a neskôr vznikol druhý, ktorý nazývame buď transfer technológií, alebo start-up pilier. Ten sa snaží pomáhať tímom alebo jednotlivcom svoje nápady vo vede komercializovať, teda dostať ich z vedeckého teoretického sveta do praxe, kde môžu ovplyvňovať životy ľudí a zarábať peniaze. Tento druhý, start-up pilier riadim ja.
P. Lipnická: Prvý pilier je zameraný na prípravu a realizáciu projektov, ktorých cieľom je výrazne zlepšiť podmienky na realizáciu špičkového výskumu a vývoja vytváraním rôznych typov výskumných centier vybavených modernou prístrojovou technikou a kvalitnými ľudskými zdrojmi s väzbami na priemysel a medzinárodné výskumné aktivity. Nie je to však len o schematickom skladaní projektov financovaných zo štrukturálnych fondov bez obsahu. Nefungujeme ako eurofondová agentúra – na toto pomenovanie sme dosť citliví. Sme poradenská spoločnosť pre výskumné inštitúcie a pre biznis, ktorý sa chce venovať novým myšlienkam. Snažíme sa do procesu intelektuálne vstupovať, ale nemáme ambíciu robiť vedu za vedcov. Chceme vytvoriť podhubie, ktoré im umožní vedu robiť dobre a odbremeniť ich od byrokracie a riadenia, respektíve naučiť ich, ako to zvládať.
Prečo ste sa rozhodli pre túto oblasť podnikania?
I. Štefunko: Firmu sme zakladali s mojím kamarátom Martinom Brunckom, súčasným šéfom spoločnosti. Ja osobne som vyštudoval politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a na univerzite vo Francúzsku. Po návrate z Francúzska som sa chcel angažovať v politike, chcel som priniesť nový, svieži pohľad na ľavicu. Prišlo ale sklamanie a vytriezvenie, a tak som sa rozhodol skúsiť to inak. Začal som šéfovať týždenníku Slovo. Keďže tlačená forma veľmi nešla, začali sme experimentovať s internetovou verziou a celkom sa ujala. Vyžiť sa z toho ale nedalo. Keďže sme v tom období vstupovali do EÚ, s kamarátom Radovanom Geistom sme založili portál euractiv.sk, portál o európskych politických stratégiách. Mne sa internetové projekty zapáčili, a tak som vymýšľal ďalej. Vzišiel z toho pelikan.sk, ktorý sme založili s Táňou Kyselovou a Patrikom Dragulom. S tým súviselo založenie ďalšej spoločnosti, orientovanej na IT riešenia, keďže v tom čase na Slovensku neboli firmy, ktoré by sa zaoberali webovými riešeniami… Medzi týmto a vznikom Neulogy som vytvoril ešte zopár iných projektov. Mojím koníčkom je jednoducho zakladať firmy a pomáhať iným ľuďom biznis rozbiehať – práve preto som v Neulogy šéfom start-up pilieru – pomoc s podnikaním je jeho náplň. Pred štyrmi rokmi som ani nevedel, čo je to veda, ale bavilo ma pomáhať ľuďom v začiatkoch podnikania. Zakladateľ a šéf spoločnosti Martin Bruncko zasa študoval, okrem iného, na Standfordskej univerzite v Sillicon Valley a bol inšpirovaný tamojším prostredím. Vedel, že ja zasa milujem start-upy, tak ma prizval. Principiálne ide o to, že rád pomáham firmám postaviť sa na nohy, keď už ale fungujú samy, mám pocit, že je to práca pre niekoho iného.
 |
 |
P. Lipnická: Ja som zasa mala skúsenosti zo štátnej správy a s riadením a popularizáciou vedy, techniky a inovácií, preto ma Ivan s Martinom prizvali. V podstate je to najmä o našom nadšení; my túto prácu voláme biznis s myšlienkou. Naozaj máme ideály, ktoré sa snažíme pretaviť do reálnych projektov. Chceme slovenskú vedu doviesť tam, kam patrí – na výslnie. Samozrejme, z niečoho musíme aj žiť, takže je to pre nás súčasne aj biznis.
Ako fungujú spomínané dva piliere spoločnosti v praxi?
I. Štefunko: V prvom pilieri má Petra Lipnická na starosti projekty zamerané na budovanie modernej vedeckej infraštruktúry infraštruktúry. Za štyri roky sme úspešne pomohli pripraviť približne 120 projektov – buď sme ich koncipovali, alebo sme sa na nich podieľali ako poradcovia. Pri spolupráci s ľuďmi z tejto sféry sme získali prehľad, čo sa vo vede deje, čo je perspektívne a podobne. Na základe toho vieme posúdiť, ktoré projekty, ktoré tímy a ktoré nápady môžu vo svete biznisu uspieť – a to je potrava pre druhý, start-up pilier. Ten však zatiaľ peniaze iba spotrebúva. Samozrejme, na posúdenie toho, či je niečo hodné komercializácie nie sme sami – spolupracujeme s tímom odborníkov, ktorí sa v odbore vyznajú, a tí ho zhodnotia v prvom kole. My potom overujeme, či nápad môže uspieť na trhu.
Ako to však funguje od začiatku až do konca? Vyhľadávate si klientov, alebo chodia oni za vami… A čo nasleduje potom?
I. Štefunko: V mojom start-up pilieri je to zatiaľ tak, že odhadom 70 percent vedcov oslovujeme my. Ale vďaka dobrým referenciám už stúpa aj počet tých, ktorí sa hlásia sami. Overíme si, či to stojí za to, a potom sa snažíme tím usmerniť. Ako príklad môžem opísať štyroch vedcov, ktorí sú veľmi dobrí v oblasti, v ktorej pôsobia. Zostali na škole, lebo výskum ich zaujímal. Nemali veľmi šancu sa z doktorandského platu uživiť, založili si preto malú firmu. Keďže však nemali čas sa jej venovať, príliš sa jej nedarilo. Tip na týchto štyroch nám dala naša spolupracovníčka. Keďže sme zistili, že to, čomu sa venujú, by mohlo mať nadregionálny, ak nie priam globálny význam, rozhodli sme sa ich podchytiť. V prvom rade sme im vysvetlili, že majú oveľa väčší potenciál. Pomohli sme im pripraviť biznis plán, v ktorom sa ukáže, či sa potenciál dá zhodnotiť a kvantifikovať budúcim obratom. Ďalším krokom obvykle je, že im vnukneme myšlienku požiadať o peniaze z fondov, respektíve sa snažíme im zohnať investora, ktorý by pokryl náklady z fondov neprefinancovateľné. Tímy a projekty si, samozrejme, vyberáme podľa nejakých kritérií. Nezaujímajú nás projekty, ktoré sú o tom, že niekto prenajíma práčku na internáte. Ide nám o inovácie, o nápady a myšlienky, ktoré nejakým spôsobom menia paradigmu.
Ďalší postup je, že presvedčíme napríklad týchto štyroch vedcov, aby sa firme venovali na plný úväzok, aby zamestnali ďalších ľudí, zainvestovali do marketingu. Pomôžeme im rozdeliť si čas medzi prax a výskum, poradíme im, ako svoj produkt predať, a v neposlednom rade im pomôžeme ochrániť myšlienku. Tento posledný faktor je veľmi dôležitý, pretože najmä v prípadoch, keď proces dotiahnutia myšlienky do konca vyžaduje množstvo financií, je veľmi dôležité myšlienku ochrániť. Ak sa tak nestane, bude patriť každému a ťažko by sa s ňou obchodovalo.
P.Lipnická: V infraštrukturálnom pilieri ide v podstate o to, že máme niekoľko strategických klientov – špičkové vedecké inštitúcie a vedecké tímy, okolo ktorých budujeme projekty. Angažujeme sa napríklad v budovaní centier excelentnosti, výskumno-vývojových centier pre podnikateľské subjekty, veľkých kompetenčných centier a podobne. Tie začali vznikať na základe výziev agentúry ministerstva školstva pre štrukturálne fondy. Vo výzvach agentúra vyhlási, že sa chystá zafinancovať konkrétny projekt zo štrukturálnych fondov. Výzva určí, akú má mať projekt podobu, aký má byť jeho výstup, ako dlho môže trvať a podobne. My sa snažíme pre našich klientov projekt vypracovať. Máme klientov, pre ktorých sme pripravili projekty na úplne všetky doterajšie výzvy. Nie všetky boli úspešné, ale percento úspešnosti máme vysoké. V princípe máme päť základných tematických oblastí, ktorým sa venujeme prioritne. Sú to biotechnológie a biomedicína, materiálový výskum, informačné a komunikačné technológie, energetika a obnoviteľné zdroje energie a vybrané perspektívne témy v spoločenských a humanitných vedách.
Spomínali ste, že start-up pilier peniaze ešte nezarába. Prečo?
I. Štefunko: Keď vedci, ktorým sme poradili, začnú fungovať samostatne, nenechávame ich napospas, snažíme sa im pomáhať ďalej. Zvyčajne s nimi uzatvárame dohodu, ktorá môže byť rôzna. V niektorých prípadoch sa snažíme stať sa vo firme spoločníkmi, aby sme mali na jej vývoj väčší vplyv. V iných zasa zostávame v pozícii poradcov. Snažíme sa byť aktívni najmä z manažérskeho a informačného hľadiska – moje heslo je, nech každý robí to, čo vie – vedci vedu a my manažment. Prečo môj pilier ešte nezarába? Jeho cieľom je zarábať na úspechu spoločností, o ktoré sa staráme, a to vyžaduje čas. Zatiaľ zarába len infraštrukturálny pilier, ale ja verím, že čoskoro začne vynášať aj ten môj. Firmu sme zakladali rovnako ako dnes mnohí moji klienti – podarilo sa nám získať investora. Dnes je firma v zisku, takže verím, že to bude už len lepšie.
Ako vznikajú a fungujú centrá excelentnosti, o ktorých bola reč?
P. Lipnická: V prvom rade treba povedať, že slovenské centrá excelentnosti vyzerajú úplne inak ako tie zahraničné. Za hranicami centrá väčšinou podporuje štát z vlastných zdrojov a tie európske sú len doplnkové. Tam sú to akoby virtuálne siete, tvorené viacerými katedrami, ústavmi a tými najlepšími vedcami v krajine, ktorí sa venujú skúmaniu rovnakého predmetu. Lídrom je často nejaká významná vedecká osobnosť, okolo ktorej sa to centrum sústreďuje. Na Slovensku však ide v princípe o tím ľudí zhromaždený okolo projektu. Napríklad SAV má svoje centrá, v ktorých finančne podporuje najlepšie tímy. Na Slovensku teda v podstate ide o projekty podporené zo štrukturálnych fondov z operačného programu. Ak je dĺžka trvania schváleného projektu tri roky, rovnaká bude pravdepodobne aj životnosť centra excelentnosti – napriek tomu, že každý musí deklarovať udržateľnosť projektu. Na Slovensku totiž zatiaľ chýba kontinuálna systematická podpora špičkových výskumných centier. Osobne si ale myslím, že je to dobrý začiatok a že tu časom začnú vznikať tie ozajstné centrá excelentnosti.
Keď si vedci pri koncipovaní vzniku výskumného centra nechajú od nás poradiť a podľa toho fungujú, neznamená to, že sa tým končí aj naša spolupráca. Nenechávame ich napospas. Každému radíme, aby si vytvoril dlhodobú výskumnú stratégiu, v ktorej definuje dlhodobé ciele. Odporúčame tiež, aby si vedci vytvorili vedecké základne, pribrali do nich aspoň jedného zahraničného špičkového vedca ako garanta. Ak na to vedec pristúpi, sám sa bude snažiť centru pomôcť, keď už s ním bude spojené jeho meno. Moja predstava je, že niekoľko týchto vedcov sa tu „uchytí“ a potiahne našich vedcov do ďalších projektov, pomôže im získavať ďalšie granty a podobne.
Ktoré centrum vzniklo ako prvé a koľko centier funguje v súčasnosti?
P. Lipnická: Prvé centrum vzniklo v roku 2009 na pôde Slovenskej technickej univerzity. STU bola úspešná v rámci prvej výzvy a má projekt, do ktorého sa zapojili štyri fakulty. Dostalo názov Národné centrum pre výskum a aplikácie obnoviteľných zdrojov energie a má štyri zložky: biomasa, fotovoltika, vodné a veterné zdroje. Prvá zložka sa momentálne implementuje a implementácia druhej nedávno odštartovala.
Centier je na Slovensku okolo 70 až 80, čo je veľmi veľa. Myslím, že na Slovensko je to až priveľa; niektoré témy sa opakujú a nedosahujú sa také efektívne výsledky, ako by sa mohli. Časom by podľa mňa mali vzniknúť zastrešujúce inštitúcie, ktoré by mali kontrolu a prehľad v tom, čomu sa centrá venujú.
Ako by ste zhodnotili doterajšie fungovanie spoločnosti a ako vidíte súčasnosť a budúcnosť vedy na Slovensku?
I. Štefunko: Je to paradox, ale mám pocit, že my zo súkromného sektora dôverujeme slovenskej vede a vedcom viac ako mnohí štátni a akademickí funkcionári, ktorí sú zvyknutí prijímať stereotypy o slovenskej vede bez toho, aby si overili, aká je skutočná situácia. Na Slovensku sa pritom máme čím pochváliť – napríklad súčasný predseda SAV profesor Jaroslav Pastorek je biochemik a virológ, ktorý sa so svojou manželkou, tiež profesorkou, podieľal na objave bielkoviny CA IX, ktorá umožňuje včas rozpoznať agresívne formy nádorov. Tento objav je patentovaný na celom svete a môže ovplyvňovať životy stoviek tisícov ľudí. Kto o tom ale na Slovensku vie? Politická elita sa k vede tiež obracia chrbtom. V správach sa dozvieme, čo objavili britskí, českí a americkí vedci, ale čo robia tí naši – o tom sa mlčí. Pokúšame sa to zmeniť aj tak, že sme hlavným odborným garantom Noci výskumníkov. Túto akciu organizuje SOVVA – Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity. Tento rok sa Noc výskumníkov konala 24. septembra a jej hlavnou témou bola myšlienka, že vedci sú napriek všetkému normálni ľudia so svojimi radosťami a starosťami, a nie nepoužiteľní strapatí čudáci. Snažíme sa teda vedu popularizovať, približovať ju ľuďom a pomáhať jej.
P. Lipnická: Čím viac ľudí bude rozumieť tomu, čo vedci robia, a vede samotnej a čím viac ich bude presvedčených o tom, že veda je pre život ľudí dôležitá, tým sa bude vyvíjať väčší tlak na zodpovedné osoby, a tým lepšie sa vede a vedcom bude dariť.
I. Štefunko: Dnes sa však všetko veľmi rýchlo mení. Ešte pred piatimi rokmi napríklad málokto hovoril o kanceláriách starajúcich sa o transfer technológií na univerzitách, lebo nikto nevedel, ako to robiť. Dnes sa o tom hovorí bežne.
Školy si zakladajú firmy, snažia sa zviditeľniť a dať do pozornosti svoje nápady. Všetky tieto zmeny sú k lepšiemu a to je výborné.
Ak na začiatku znela veta „investujme do vedy a budúcnosť máme istú“ ako floskula, dnes jej mnohí začínajú veriť. Mnoho mladých ľudí chce ísť cestou výskumu a vývoja, najmä v oblasti informačných technológií. Niekedy je ale problém ľuďom, ktorí chcú v oblasti vedy podnikať, vysvetliť, že možnosť venovať sa tomu, čo ich baví, vyžaduje aj nejaké obete. Niekedy sa musia vzdať množstva svojich práv – napríklad v prípade, keď investor zainvestuje do ich podnikania. Musia sa napríklad vzdať nejakej časti svojej firmy. To je ale cena za to, že sa môžu venovať tomu, čo ich baví a o čom sú presvedčení, že to je dôležité. Treba pochopiť, že je výhodnejšie vlastniť 50 percent z firmy, ktorá stojí 1 000 000 eur, ako mať 100 percent firmy, ktorá stojí 5 000 eur.
 |
 |
Ako by ste ilustrovali výsledky toho, o čo sa vaša spoločnosť snaží?
P. Lipnická: Mám krásny príklad – ako z americkej učebnice. Podarilo sa nám napríklad dať dohromady firmu, ktorá pracuje na IT výskume s pracovníkmi SAV. Ich nenapadlo samých ísť za nimi a nadviazať spoluprácu. Spravili sme to my, a keď niekedy idem na ich spoločné stretnutie – je radosť to sledovať. Rozprávajú sa svojím jazykom, ktorému nezainteresovaný nerozumie, ale iskrí to medzi nimi nápadmi a nadšením.
I. Štefunko: Nemôžem menovať, ale aj ja mám svetlé príklady; napríklad vedca, ktorý unikátne pochopil, o čo v tejto hre ide. Ešte pred piatimi rokmi bol zavretý v laboratóriu a venoval sa vede naplno. Dnes, po spolupráci s nami, svoju činnosť segmentoval a začal pracovať aj na svojom podniku. V rámci tejto činnosti sa svoj produkt rozhodol rozdeliť do cieľových trhov – geograficky, podľa veku atď. a s úžasom skonštatoval, že zrazu okrem génov skúma aj trh, ponuku a dopyt.
Tamara Leontievová
Foto: Neulogy
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
