image 81842 25 v2
Galéria(8)

Igor Teplan: Architektúra je vec verejná, až príliš verejná

Dobrá architektúra nemusí nutne vznikať v centre, hoci v regióne je priestor na veľké projekty oveľa menší. Banskobystrický architekt Igor Teplan svojím dielom presviedča, že aj komornejšie zákazky môžu mať kvalitný obsah.

Galéria

02 Urad danoveho
03 Dom smutku
04 Krajsky urad
05 Fenix Dance
06 Zamok Halic
IMG 8422
01 Kostol Michala

Azda najvýraznejší je v tomto smere váš Dom smútku v obci Uhorské, ktorý pred štyrmi rokmi získal viacero ocenení a nominácií. Ako vnímate s odstupom času tento svoj subtílny objekt?
Patrí k tomu najlepšiemu, čo sa nám podarilo, možno preto, že sme ho brali ako určitý relax a čiastočne ho projektovali sponzorsky. Máme totiž v Uhorskom víkendový dom a pochádzajú odtiaľ aj moji rodičia, preto sme to vnímali aj ako náš príspevok obci. Podarilo sa v ňom skĺbiť náš koncept s predstavami obce, čo sa premietlo do realizácie neveľkého objektu, ktorý zapôsobí svojou jednoduchosťou. Príjemne nás prekvapil aj ohlas naň.

Čo ešte patrí k tomu lepšiemu?
S manželkou sme určite spokojní s Kostolom sv. Michala Archanjela na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici. Asi sme mali „zhora“ šťastie, že tam bol skromný a chápajúci pán farár, ktorý nemal ambíciu byť najdôležitejší. Povedal nám, že keď sme projekt vyhrali, tak by sme mali byť pred farníkmi aj v plnom rozsahu zodpovední za svoje dielo. Som rád, že kostol funguje a je navštevovaný. Bol zvládnutý aj technicky, nevyskytli sa na ňom dispozičné či ergonomické lapsusy, dobrá je aj akustika.

Čo vyžaduje zvládnutie sakrálneho priestoru tak, aby obsahoval všetky liturgické atribúty a zároveň bol príťažlivý pre veriacich i bežných návštevníkov?
Ak by som to s istotou vedel, napísal by som o tom knihu. Určite by mal byť kostol v prvom rade zvládnutý dispozično-prevádzkovo, ergonomicky, ale aj technicky. Až potom môže prísť duchovná a architektonická nadstavba. Tie prvé podmienky, to sa dá naučiť. A tá nadstavba je vecou talentu. Nanešťastie, mnohé kostoly postavené na Slovensku po roku ´89 obsahujú nadbytok filozofie a tvarovej exhibície.

Tvoríte v Banskej Bystrici. Akými premenami prešlo postavenie architekta v tomto krajskom meste?
Postavenie architekta nikdy nebude docenené už aj preto, že človek nikdy nie je spokojný sám so sebou a ani so svojím postavením. Ak by sa tak stalo, vývoj by ustrnul. Rezervy určite sú. Architekti asi nebudú môcť ísť štrajkovať ako niektoré iné profesie. Predsa len je to do veľkej miery individuálna práca. Preto si treba vážiť každú zákazku.

Dom smútku, Uhorské (2010)  Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan Východiskom návrhu je komunikácia s prostredím. Potlačenie konkurenčného postavenia voči neďalekému neskorobarokovému kostolu. Citácia „domu“, v ktorom sa človek rodí, žije a z ktorého odchádza.

Krajský súd, Banská Bystrica (2011) Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan, Katarína Pivková, Miloš Pivko – Znovuoživenie architektonických a výtvarných hodnôt historickej budovy s nevyhnutnou mierou vstupu súčasných tvaroslovných prvkov. 

Darí sa vám to?
Jedna replika zo staršieho českého filmu hovorí: „Chcel som byť kníhkupcom, vyštudoval som za kníhkupca a som kníhkupec…“ Niektorým kolegom sa darí presadzovať sa aj vo svete, čo je veľmi dobre, ale s manželkou chceme zostať a robiť dobrú architektúru v Banskej Bystrici. Som presvedčený, že tu, ale aj kdekoľvek inde na Slovensku, by mala vznikať kvalitná architektúra. Samozrejme, možnosti a ekonomická náročnosť sú rozdielne, ale keď to porovnáme s Rakúskom alebo Švajčiarskom, tak tam aj v tom najposlednejšom kúte nájdeme kvalitnú architektúru. Niekto ju tam predsa musí urobiť a určite sa nerobí len z Viedne či Zürichu.

Odvíja sa to od ekonomickej prosperity týchto štátov alebo je to opäť najmä v ľuďoch?
Obidva prvky sú dôležité a kompetentní vedia, že kvalita architektúry pomôže turizmu aj firemnému „brandingu“. Tamojšia vyspelosť vnímania sveta je úplne inde ako naša. Štátna politika na Slovensku je však nastavená na mantru čím lacnejšie, tým lepšie. Všetci vieme, že to tak nie je, a vedeli o tom už aj naši starí otcovia, ktorí hovorievali, že nie sú takí bohatí, aby si mohli kupovať lacné veci. Žiaľ, sme príliš bohatý štát, zákon o verejnom obstarávaní hovorí, že najlacnejší berie všetko. Kým sa v zákone neobjavia aj kritériá kvality, zamestnanosti či regionálne špecifiká, tak nikdy nedosiahneme vyššiu kvalitu.

Domnievate sa, že cezpoľní vám berú prácu?
Ak dokážem nakúpiť a zabezpečiť svoju obec z miestnych zdrojov, tak to aj urobím. A súvisí to aj so slovenskou, a najmä mimobratislavskou architektúrou. Ak menšiu zákazku dokáže zvládnuť aj tím z regiónu, tak netreba ťahať ľudí z Londýna alebo Paríža. V Bratislave sú však centrály zahraničných firiem a niekedy sa aj tých zopár lukratívnejších zákaziek prefiltruje cez hlavné mesto.

Aj vy ste sa však dostali k zaujímavým veciam…
Vyhrali sme niekoľko architektonických súťaží a nie raz sme sa uchádzali o prácu vo verejnom obstarávaní. Serióznych súťaží je žalostne málo, najmä v porovnaní s objemom stavebnej produkcie. Keby sa nič nestavalo, tak by to bolo asi v poriadku.

Kostol sv. Michala Archanjela, Banská Bystrica (2002, 2012) Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan Architektúra kostola je založená na klasických kompozičných a tvaroslovných princípoch. Využitie centrálneho pôdorysu, bazilikálneho osvetlenia, samostatne stojacej kampanilly.

Úrad daňového preverovania, Banská Bystrica (2006) Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan – Nadstavba a redizajn klasického montovaného skeletu 6000/6000 mm. Architektonický výraz je založený na podporení pôvodného rytmu skeletu novou farebnosťou a plastickosťou fasády. 

Ste viceprezident Spolku architektov Slovenska (SAS) pre stredné Slovensko. Nedá sa z tejto pozície vyvíjať aktivita na zlepšenie tohto stavu?
Snahu vyvíjame, ale stále sme na začiatku. Zopakujem: nemá význam štrajkovať, náš lobbing je príliš malý. Osobne mám aj pozitívnu skúsenosť. Oslovil ma súkromný investor, podarilo sa mi prizvať na spoluprácu talentovaných kolegov a vyhrali sme súťaž na rekonštrukciu zámku v Haliči. Po veľkých peripetiách sme to aj vyprojektovali a dnes je rekonštrukcia zrealizovaná a skolaudovaná. A hoci sme nemali možnosť podieľať sa na výtvarnom riešení interiéru a s mnohými prvkami, ktoré sa v ňom vyskytli, nesúhlasíme, vážime si, že investor chcel kvalitu prostredníctvom súťaže.

Je tých osvietených investorov viac?
Aj ostatní investori vedia, že súťaž im pomáha, ale stále k nej pristupujú rezervovane, v niektorých prípadoch však vypočítavo. Nedávno nás napríklad oslovil investor, aby sme mu pripravili štúdiu na jeho projekt. Vraj vyzýva aj ďalšie architektonické tímy a najlepší tím potom dostane zadanie. Chcieť od niekoho prácu zadarmo je ranokapitalistický folklór.

Zlepšilo sa honorovanie projektov?
Určite nie, opäť je to dosah štátnej politiky v duchu najlacnejší je najlepší. Podvedome to preberajú všetci, aj tí rozumnejší. Každý deň nás tým masírujú aj médiá. V tejto súvislosti mi napadá naša skúsenosť s jedným talianskym investorom, pre ktorého sme projektovali bytovku. Nestačila sa však zrealizovať, lebo prišla kríza – projekciu nám však zaplatil. Bez mihnutia oka sa zmieril s tým, že realitke zaplatí za predaj bytu 4 % z jeho ceny. Dostať toľko za projekt je niekedy len zbožné prianie.

Neexistujú cenníky?
Slovenská komora architektov vypracovala pred mnohými rokmi cenník za architektonické práce, ale pod tlakom Bruselu sme ho museli zrušiť. Povolanie architekta je kreatívne a individuálne, a preto by sa aj cena mala dohadovať individuálne. V súkromnej sfére by to azda tak malo byť, ale pre štát a obce by mal jednoznačne existovať honorárový poriadok, aby sa dali plánovať financie, robiť súťaže atď. Ako vieme, čo je ešte seriózna cena práce a čo je už nekalá súťaž, ktorá vedie k stavom, ako je Váhostav či nejaký ten spadnutý most? Je paradox, že celá verejná správa používa cenník, ktorý zostavuje súkromná spoločnosť, pre ktorú je to pomerne výhodný biznis.

Úrad daňového preverovania, Banská Bystrica (2006)  Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan Nadstavba a redizajn klasického montovaného skeletu 6000/6000 mm. Architektonický výraz je založený na podporení pôvodného rytmu skeletu novou farebnosťou a plastickosťou fasády.

Dom smútku, Uhorské (2010) Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan – Východiskom návrhu je komunikácia s prostredím. Potlačenie konkurenčného postavenia voči neďalekému neskorobarokovému kostolu. Citácia „domu“, v ktorom sa človek rodí, žije a z ktorého odchádza. 

Vyčistila táto kríza stavebný trh?
Myslím, že nie. Kým sa nezmení základná filozofia v štáte a obciach súvisiaca s nezmyslom, že najlacnejšie je to najlepšie, tak sa nezmení nič. Tragický je stav praktickej neexistencie kvalitných verejných stavieb.

Čoraz viac sa začína hovoriť o verejnom priestranstve. Ako keby developeri zohľadňovali, že s projektom treba urobiť aj čosi viac ako len získať finančný profit. Ako to vnímate?
Áno, začínajú sa objavovať developeri, ktorým záleží na kvalite verejného priestoru. Napríklad kolega Drahan Petrovič, ktorý dlhé roky pôsobil v kanadskom Vancouveri a získal skúsenosti s tamojšou tvorbou verejného priestoru, spolupracoval na oceňovanej petržalskej bytovke Nový háj. Na nej predsa len vidieť iný prístup k celému problému. Už nie je situácia, aká bola do roku 2008, keď sa prechádzalo na euro a utápali sa peniaze v nákupe bytov. Čokoľvek sa vtedy postavilo, sa aj predalo. Dnes to už v takom rozsahu neplatí, ale aj v Banskej Bystrici máme niekoľko problematických stavieb, ktoré zívajú prázdnotou.

Krajský súd, Banská Bystrica (2011)   Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan, Katarína Pivková, Miloš Pivko Znovuoživenie architektonických a výtvarných hodnôt historickej budovy s nevyhnutnou mierou vstupu súčasných tvaroslovných prvkov.

Fenix Dance Club (2012) Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan – Komorný priestor, ktorý po výbuchu granátu vyrástol z popola. Nosným motívom výtvarného riešenia je geometrická kompozícia vytvorená samotným autorom.

Ale stavajú sa stále nové…
No veď práve, že stavajú. Mrzí ma, že mnohé stavby sa začnú a nedokončia. Markantný je prípad budovy Slovenka, z ktorej sa vybúrali už dve tretiny objemu, ale stále sa nepokračuje v pôvodnom zámere.

V akom štádiu je výstavba autobusovej stanice v Banskej Bystrici, ku ktorej ste mali kritické pripomienky?
Je zbúraná, sú tam hromady sutiny a obávam sa, aby sa to takto aj neskončilo. Áno, s mestom sme my, architekti, bojovali a kritizovali túto súkromnú akciu. Vidno na nej silu, a zároveň slabosť developera, ktorý mal vypísať serióznu architektonickú súťaž, ale zámer zostal len na úrovni ekonomického výsledku predajných plôch. Stanica je totiž len okrajová záležitosť. Uvidíme, ako to bude pokračovať, lebo to už miestami začalo naberať politický rozmer a tvrdilo sa, že hocičo bude lepšie ako to, čo bolo. Pripomína mi to situáciu okolo staronového bratislavského mosta. Posledné mesiace všetkých zúčastnených zaujímalo len to, či sa stavba stihne dokončiť a či to Brusel preplatí. To, že sme postavili most bez vyššej estetickej hodnoty, azda jeden z najškaredších na Dunaji, to už nikoho z kompetentných netrápi. Veď prečo aj, keď vynaložili toľké úsilie, aby ani na takúto významnú stavbu nebola vypísaná architektonická súťaž.

Čo ešte trápi Banskú Bystricu?
Mňa osobne najviac trápi územný plán, ktorý sa pripravoval desať rokov a prijatý bol minulý rok. Do jeho vzniku vstupovali rôzne záujmy, spomeniem aspoň silnú lobby malých vodných elektrární. Územný plán v tejto podobe určite nie je kvalitne vypracovaný.

Vstupovali ste aj vy do prípravy územného plánu?
Za SAS sme ešte v roku 2010 napadli návrh, ktorý bol na Krajskom stavebnom úrade, takže opäť musel ísť do návrhu. Nič zásadné sme však nedosiahli, z čoho sú už ľudia unavení. Aj pri autobusovej stanici sme sa snažili niečo zachrániť a nenašlo to odozvu.

Fenix Dance Club (2012)  Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan Komorný priestor, ktorý po výbuchu granátu vyrástol z popola. Nosným motívom výtvarného riešenia je geometrická kompozícia vytvorená samotným autorom.

Zámok v Haliči (2015) Autori: Braňo Hovorka, Jaroslav Janek, Martin Paulíny, Miloš Pivko, Igor Teplan – Zachovanie pôvodnej hmoty, využitie podkrovia a nových suterénov vyhĺbených do hradnej skaly. Zásadné je zastrešenie nádvoria sklenou kupolou.

Nie ste príliš skeptický? Alebo je to konštatovanie stavu?
Konštatujem stav, inak som veselý človek, tohtosezónnu návštevu pálenice mám ešte pred sebou. Teším sa.

Príchod veľkého investora do mesta môže zdvihnúť ceny bytov, ako je to napríklad v Nitre. Ako v týchto súvislostiach vnímate zákon o poplatkoch za rozvoj, ktorý tiež môže viesť k zvýšeniu cien za byty?
Myšlienka poplatku je správna, lebo rozvoj treba financovať, ale v znení, ako bol zákon v parlamente prijatý, dopadol veľmi zle. Poplatok za rozvoj sa naozaj zaplatí nepriamo cez cenu bytu. Za rodinné domy sa však neplatí nič, lebo tie boli zo zákona vyňaté. V tomto smere ma nedávno pobavil minister školstva Juraj Draxler, ktorý pri reakcii vlády na potreby škôl argumentoval, že sa budujú modulové školy. Štyridsať rokov sme nadávali na paneláky a prefabrikované školy a teraz sú nám dobré aj unimobunky? Vládni predstavitelia sa chvália, že to zvládli, ale veď to malo byť naplánované už pred desiatimi rokmi. Matriky predsa fungujú a vedelo sa, koľko detí sa narodilo pred šiestimi rokmi. Neviem však, či už príliš nezabiehame…

…. veď architektúra je aj o spoločnosti…
Áno, je to vec verejná, až príliš verejná. Je na očiach a odzrkadľuje spoločenský vývoj a status.

Na očiach je aj nedostatočná stavebná kvalita, ktorá nedávno vyústila do problémov so statikou niektorých budov na Slovensku. Kde nastala chyba?
Určite to nesúvisí len s tlakom investora na zlacňovanie, veď aj Baťova produkcia bola pod tlakom a teraz ju obdivujeme. Tam bol však zrejme tlak na všetky zložky a potom bol aj výsledok precízny. A o čom sú poruchy na stavbách? Nikto jednoznačne nepovedal, že ide len o statiku.

O čo teda ide?
Zas ide len o tie peniaze a nepoctivý prístup. Veľmi by napríklad pomohlo, keby stavebný zákon jednoznačne vyžadoval vypracovanie realizačných projektov. Bohužiaľ, ani stiahnutý návrh nového stavebného zákona nebol v tomto smere jednoznačný. Kým budú mať investori stále tendenciu realizovať stavby podľa projektu na stavebné konanie či rôznych tendrových dokumentácií, čo je dnes veľmi moderné, tak sa kvalita nedostaví.

Je pre vás dôležitá štýlotvornosť?
Veľkú časť nášho portfólia zaberajú rekonštrukcie historických budov a sanácie panelových bytových domov. Čiže profilovanie štýlotvornosti nie je našou ambíciou. Áno, existujú svetové hviezdy, ktoré majú zreteľný rukopis – niekedy až taký výrazný, že ich nič okolo nezaujíma. Aj to je však prístup, ktorý posúva celý svet. My sa snažíme riešiť architektúru v kontexte prostredia, najmä k rekonštrukciám sa snažíme pristupovať s pokorou.

Zámok v Haliči (2015) Autori: Braňo Hovorka, Jaroslav Janek, Martin Paulíny, Miloš Pivko,  Igor Teplan Zachovanie pôvodnej hmoty, využitie podkrovia a nových suterénov vyhĺbených do hradnej skaly. Zásadné je zastrešenie nádvoria sklenou kupolou.

Kostol sv. Michala Archanjela, Banská Bystrica (2002, 2012) Autori: Eva Teplanová, Igor Teplan – Architektúra kostola je založená na klasických kompozičných a tvaroslovných princípoch. Využitie centrálneho pôdorysu, bazilikálneho osvetlenia, samostatne stojacej kampanilly.

Čo pre vás znamená pokora?
Nechceme, aby nás bolo príliš vidno. Pri rekonštrukciách nepresadzujeme za každú cenu kreativitu, ktorá tam nepatrí. Samozrejme, ak musí byť niečo nové, tak to robíme vždy jasne, čitateľne, ale vždy v kontexte s pôvodnou stavbou. Pri komornejších novostavbách – dome smútku či kostole na Fončorde – sme sa držali určitých archetypálnych prvkov (napr. šikmá strecha) a zároveň sa snažili prezentovať náš názor na architektúru.

Spomenuli ste sanáciu panelákov. V akom sú stave?
Nech si hovorí kto chce, čo chce, ľudovo povedané, „zatepľovanie“ panelákom pomáha, ale pomáha hlavne ich obyvateľom. Opäť spomienka na minulosť: desaťročia sa nám naše obytné súbory zdali sivé a smutné, dnes sú zase prehnane farebné. Je to však chyba miest a obcí, že nepodchytili tento fenomén a nepripravili štúdie napríklad farebných generelov celých obytných celkov. Na druhej strane, vlastníci mnohokrát pristupujú k problému spôsobom my to platíme, bude po našom. Samotná farba je v architektúre to najmenšie zlo, v prípade nutnosti sa dá po čase pretrieť. Horšie je, že aj väčšina slovenských architektov s farbami narába dosť ťažko. Keď si spomeniem na štúdiá, nikto nás to neučil, možno nechcel, ale asi ani nevedel.

Paneláky mali vydržať len niekoľko desiatok rokov a už poriadne presluhujú. Ako je to možné?
Systém ETICS im rapídne zvyšuje životnosť. Zabraňuje vnikaniu vody do zvarovacích škár, čo vylepší dom aj po technickej stránke. Vláda by však mala pripravovať koncepcie, čo s nimi naozaj bude o 30 – 40 rokov. Paradoxne, mnohé zo starších panelákov majú lepšie dispozičné riešenia ako súčasné byty, ba dokonca majú vyššie plošné štandardy.

Ateliér máte spolu s manželkou. Ako si rozdeľujete prácu?
Je to ako v manželstve, čiže po mnohých stránkach je to náročné. V niektorých problémoch sa vieme zhodnúť rýchlo, ale nie vždy je to tak… Istý čas sme mali každý vlastné podnikanie a potom manželka pôsobila na Katedre dizajnu na Technickej univerzite vo Zvolene, popri tom ešte zvládala robiť architektúru. Teraz je zamestnankyňou ateliéru. Viac sa venuje interiérom, a keďže má doktorát s dizertačnou prácou Farba v obradnom priestore, venuje sa najmä týmto oblastiam. K jemnejším sféram architektúry má žena oveľa bližšie ako chlap. Keď však treba niečo na stavbe povedať po slovensky, tak je to už na mne.

Patríte ku generácii, ktorá ešte rysovala projekty a kreslila skice. Nechýba vám to v súčasnosti, keď už takmer všetko ovládli počítačové programy?
Ľudsky mi to chýba, a keby bol na to čas a vedel by ho aj niekto zaplatiť, tak veľmi rád sa ku kresleniu vrátim. Ak však treba pripraviť niečo rýchlo, narysujem to ručne. Keď sa dá, snažíme sa naše výtvarné návrhy realizovať osobne – napríklad reliéf v Dome smútku v Uhorskom, dizajnová výmaľba interiéru Fénix Dance Clubu a ostatnou manželkinou realizáciou je veľká kompozícia v spoločenskej sále Rehabilitačného strediska ZVJS v Kováčovej.

Keby ste si mohli vyprojektovať a zrealizovať niečo podľa svojich predstáv, čo by to bolo?
Čím som starší, tak nad tým menej uvažujem, ale občas mi niečo napadne. Malo by to byť niečo pekné. Nesnívame o mrakodrapoch a pokojne to môže byť aj pekná bytovka. Možno aj hotelík dotiahnutý do posledného interiérového detailu. Ktovie, teraz mi napadlo… malý pivovar alebo liehovar, to by bolo asi lepšie vlastniť, azda sa niečo ešte podarí…

IGOR TEPLAN

Narodil sa 13. 1. 1966 v Banskej Bystrici. Fakultu architektúry SVŠT v Bratislave absolvoval v roku 1989. Od roku 1995 je autorizovaným architektom. Okrem navrhovania novostavieb, rekonštrukcií a interiérov sa venuje aj dizajnu nábytku a vlastnej výtvarnej tvorbe, ktorá sa uplatňuje priamo v  realizáciách. Vyvíja aktivity v oblasti propagácie architektúry a osvety vrátane pedagogickej práce. Od roku 2009 je viceprezident Spolku architektov Slovenka za stredoslovenský región. Najvýznamnejšie ocenenia: Stavba roka 2005 – Cena zväzu stavebných podnikateľov Slovenska za dielo Rekonštrukcia objektu č. 20 (Hrad) Leopoldov – rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky; Nominácia na cenu časopisu ARCH 2012, dielo Dom smútku, Uhorské; Nominácia na CE. ZA. AR. 2012, dielo Dom smútku, Uhorské; Laureát CE. ZA. AR. 2013, dielo Rekonštrukcia a modernizácia budovy Krajského súdu, Skuteckého 7, Banská Bystrica

Text: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY, FOTO: MIRO POCHYBA

Článok bol uverejnený v časopise ASB.