Architekt a jeho miesto v spoločnosti
Profesia architekta je známa už niekoľko tisícročí. Dá sa povedať, že zrod architektúry nastal vtedy, keď človek uvedomelým spôsobom začal stvárňovať stavby a okrem utilitárnych hodnôt im prostredníctvom svojich rozvíjajúcich sa estetických postojov pridal aj kultúrnu nadstavbu. Profesia architekta sa historicky viaže najmä k významným spoločenským stavbám alebo k stavbám bohatšej skupiny obyvateľov. Aj dnes však obdivujeme aj diela neznámych tvorcov, príkladom je jedinečná ľudová architektúra.
Tento článok napríklad vzniká v chorvátskom mestečku Stari Grad na Hvare. Návštevníci sú očarení tunajšími urbanistickými hodnotami, ktoré však nemajú žiaden vopred naplánovaný koncept. Osadenie pri mori a v teréne je tu prejavom prirodzeného, historicky cibreného vzťahu k prostrediu. Podobný príklad architektonických a urbanistických hodnôt sídla u nás reprezentuje mesto Banská Štiavnica.
Tento úvod však nechce nijako naznačiť, že vedomé architektonické a urbanistické koncepty nedosahujú podobné hodnoty. Mohli by sme vymenovať stovky príkladov, pri ktorých sa potvrdilo, že architektúra je matkou umení. Sama osebe má ambície byť umeleckým dielom, no navyše má poskytovať priestor aj pre iné druhy umenia. Postupným všeobecným zvyšovaním požiadaviek na kultúru výstavby a prostredia postupne vznikalo povolanie architekta a formovalo sa do podoby, v ktorej ho poznáme dnes.
Vždy prvý a jedinečný
V súvislosti s profesiou architekta a jeho súčasným postavením v spoločnosti je dôležité zdôrazniť, že ide o jedno z mála takzvaných regulovaných povolaní. Znamená to, že prácu architekta vymedzujú určité pravidlá. Medzi ne patria dve základné vstupné požiadavky – požiadavka na vzdelanie a požiadavka predpísanej praxe pod dohľadom odborne spôsobilej osoby. Pre samotný výkon povolania je nutnosťou dodržiavanie etických pravidiel. Na prvom mieste v kódexe architekta stojí klient. Môže ním byť fyzická, ale aj právnická osoba, jednotlivec alebo spoločnosť, môže ísť o súkromný, ale aj verejný sektor. Opodstatnenie regulácie v tomto povolaní spočíva v tom, že konkrétny výkon architekta je z pohľadu klienta (aj každého iného človeka) originálny a jedinečný a ťažko sa následne koriguje. Aj keď architekt navrhol sto rodinných domov pre sto klientov, stoprvý bude z pohľadu oboch – klienta, ale aj architekta – akoby prvý. Mal by byť rovnako jedinečný, originálny, bezpečný, efektívny a podľa klientových predstáv, ako všetky ostatné.
Res publica a inštitúcie
V styku s klientom je však architekt aj akýmsi šíriteľom osvety – jeho spoločenskou úlohou je svojím dielom a myslením ovplyvňovať vkus stavebníkov a spoločnosti. Aj architektúra na súkromnom pozemku je vecou verejnou, pretože viac či menej ovplyvňuje charakter verejného priestoru. Aj preto je povolanie architekta takzvaným slobodným povolaním – koná vždy vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Kontrolu nad dodržiavaním pravidiel pri výkone preberajú pri regulovaných povolaniach stavovské organizácie. Na Slovensku je to Slovenská komora architektov (SKA). Je zriadená zo zákona, čo v praxi znamená, že jej prostredníctvom sa prenáša výkon štátnej správy na profesijnú samosprávu. Existencia komôr, ktorých pravidlá ale kontroluje spoločnosť prostredníctvom zákona a registrácie ich štatútov, je jeden z najvyšších prejavov demokracie. Činnosť komory sa hradí z členských poplatkov. O spôsobe výkonu činnosti komory rozhoduje členmi komory zvolené predstavenstvo. Voľbu predstavenstva, správu o jeho činnosti a plány na ďalšie obdobie schvaľuje valné zhromaždenie. S výnimkou pracovníkov úradu komory vykonávajú členovia predstavenstva svoju činnosť bez nároku na odmenu.
Nielen (ale aj) otázka peňazí
S myšlienkou zrušenia komôr koketujú najmä liberálni politici. V praxi by však takýto čin znamenal odbúranie samosprávneho orgánu. Ak nepochybujeme o potrebe odbornej spôsobilosti vo výstavbe (nejde len o architektov, ale aj o stavebných inžinierov a pod.), štát by musel zriadiť špeciálny orgán na vydávanie osvedčení o odbornej spôsobilosti. Rozdiel by bol iba v tom, že existencia takejto inštitúcie by daňových poplatníkov stála nemalé peniaze. Komory však okrem spomenutého vykonávajú aj mnohé iné činnosti, ktoré ich členom pomáhajú. Reprezentujú napríklad odborný stavovský orgán, ktorý sa (žiaľ zväčša s malým úspechom) vyjadruje ako zástupca odbornej verejnosti k tvorbe legislatívy v oblasti výstavby a územného plánovania.
Komora napríklad zohrala dôležitú úlohu pri vstupe Slovenska do Európskej únie. Súčasťou prístupových rokovaní totiž bola aj akceptácia pravidiel výkonu regulovaných povolaní Úniou v kapitole Slobodný pohyb osôb. Rokovania komora absolvovala na vlastné náklady a bola úspešná. Rovnaká situácia nastala aj pri uznávaní vzdelávania v oblasti architektúry pre Fakultu architektúry. Príkladom opačného garde je, že SKA sa vyjadruje k akreditáciám tých zahraničných architektonických škôl v únii, ktoré chcú vstúpiť na spoločný trh práce.
Slovenský trh je európsky
Pre architekta platia totiž na trhu práce v Európskej únii rovnaké pravidlá a požiadavky. Ak teda hovoríme o postavení architekta na trhu práce na Slovensku, hovoríme vlastne o jeho postavení na trhu práce v rámci EÚ. A práve prostredníctvom komory a vďaka jej členstvu v európskom združení architektonických komôr majú prístup na slovenský trh práce aj zahraniční architekti a naopak. Aj prostredníctvom SKA dochádza k implementácii legislatívy EÚ do našej. Členstvo Slovenska v Únii sa prejavilo aj v spôsobe odmeňovania architektov. Súvisí to s osobitnou črtou slobodných povolaní, ktoré nevytvárajú zisk, ale ponúkajú služby za honorár. Na etický výkon povolania mala v minulosti komora záväzný honorárový poriadok, ktorý platil pre všetkých členov. Penalizácia Belgickej komory za existenciu cenníka úniou (odôvodnená slobodnou tvorbou cien na trhu) prinútila aj SKA k zrušeniu tohto sadzobníka. Dnes už ceny len odporúča. Každý člen si teda vytvára vlastný cenník na základe konkrétneho zhodnotenia náročnosti zákazky, ale aj zhodnotenia úrovne vlastnej duševnej práce. Rozhoduje teda cena dohodou. Táto rozkolísanosť cenotvorby sa u nás prejavuje aj na honorovaní súťaží, kde ju ale mnohí vypisovatelia doslova zneužívajú. To samozrejme ovplyvňuje aj účasť v súťaži, počty návrhov a účastníkov. SKA vydala v súťažnom poriadku odporúčané výšky cien, ktoré pri overovaní konzultuje s vypisovateľmi. Keďže celé súťaženie zákaziek pre verejný sektor sa riadi podľa zákona o verejnom obstarávaní, kde výška minimálnej odmeny nie je definovaná, právne smernica SKA nie je vymáhateľná, takže ju ani členovia SKA nemôžu tak tvrdo vyžadovať.
Najlepšie nie je najlacnejšie
Ak hovoríme o súťažiach na Slovensku, nezostáva nám nič iné, len konštatovať nelichotivú situáciu. Horšie je, že súťaže sú problémom nielen v súkromnom, ale aj vo verejnom sektore, ktorý by mal byť legislatívne ošetrený. Deje sa však opak – namiesto hľadania najlepšieho riešenia na realizáciu vecí verejných sa vyhlasujú súťaže dodávateľsko-obstarávateľské, kde sa súťaží s najnižšou cenou projektových prác, teda s najnižšou cenou duševnej práce. Namiesto toho, aby sa architekti uchádzali o prácu svojimi schopnosťami, uchádzajú sa o ňu hodnotou svojej práce. Tento prístup mnohí vysvetľujú tak, na súťažiach sa „nabaliť“ nedá. Nezriedka dodávateľ stavby dokonca deklaruje vyhotovenie projektových prác zadarmo… Táto abnormálna devalvácia ľudskej práce sa však samozrejme niekde musí kompenzovať. Takéto súťaže často prinášajú ekonomicky najmenej výhodné riešenia. Pokus o aplikáciu elektronickej aukcie pri zaobstarávaní projektov alebo územných plánov je pokriveným výkladom zákona o verejnom obstarávaní, kde sa takáto metóda môže aplikovať len vtedy, ak je predmet zákazky jasne kvantifikovateľný. Výkony, za ktorými stojí intelektuálna práca, samozrejme takými nie sú, čo potvrdil aj Úrad pre verejné obstarávanie.
Pojmy architektonické a urbanistické súťaže však neznamenajú, že súťaže sú určené architektom. Je to označenie predmetu súťaže. Architektonické súťaže overované SKA sú teda otvorené aj ostatným, samozrejme však zaváži aj to, či ide o súťaž ideovú, alebo o súťaž, ktorej výstupom je uzatvorenie zmluvy. Orientácia požadovanej odbornej spôsobilosti je potom aj vecou vyhlasovateľa.
Neexistuje „musíš“
Ďalšou často riešenou otázkou je takzvané povinné členstvo v SKA, ale aj v Slovenskej komore stavebných inžinierov (SKSI). Je pravda, že žiadne povinné členstvo typu „musíš“ neexistuje. Odborná spôsobilosť, ktorú členstvo v komorách garantuje, sa vyžaduje len pre takzvané vybrané činnosti vo výstavbe. Mohli by sme vymenovať celý okruh činností (napríklad interiérová tvorba, jednoduché stavby a pod.), kde sa odborná spôsobilosť nevyžaduje a kde postačuje kvalifikácia (v prípade interiérovej tvorby, ktorá nesúvisí so stavebným povolením, sa nevyžaduje ani tá). Komora akceptuje skutočnosť, že v partnerskej SKSI sa vydáva osvedčenie o odbornej spôsobilosti aj na architektonické služby. Ideálny stav by samozrejme nastal vtedy, keď by sa vydávanie licencií pre spoločnú oblasť riešilo prostredníctvom jednej inštitúcie… Slovenská komora architektov sa však snaží vysielať pozitívne signály aspoň tým, že akceptuje ako členov SKA aj absolventov stavebných fakúlt.
Otázka jednoduchých stavieb a odbornej spôsobilosti je však, bohužiaľ, aj prejavom politicko-sociálnej deformácie, ktorá spôsobuje akceptovanie nepísaného pravidla „čo Slovák, to architekt“ a „môj dom, môj hrad“. Následky sú viditeľné všade naokolo. Rázovité obce sa menia na alpsko-škandinávske… Horšie je, že pokrivenie sa často začína už na stavebných úradoch, ktoré tento stav akceptujú. Výnimkou nie sú ani samosprávy, kde mnohí komunálni politici presadzovaním svojho vkusu (alebo nevkusu) slúžia ako zlý príklad v obchádzaní odborníkov.
Spolupracujme!
Architekti u nás majú v náplni práce dva hlavné okruhy – jedným je navrhovanie a projektovanie stavieb a druhým zhotovovanie územnoplánovacej dokumentácie. Najmä pri tvorbe územných plánov platí, že povolanie architekt je u nás zatiaľ jediné, ktoré vzdelanie oprávňuje a dáva mu kompetenciu venovať sa tejto činnosti.
Trh práce sa však v tejto oblasti pravdepodobne postupne otvorí aj iným profesiám, najmä priestorovým plánovačom. Samozrejme, projekčná a plánovacia činnosť sú činnosťami interdisciplinárnymi – projektovanie je takmer nemysliteľné bez participácie viacerých profesií. Podľa orientácie témy práce však musí existovať jedna činnosť, ktorá bude dominantná. Tu nám však nedá nedoplniť, že kým architekti ponúkajú spoluprácu iným profesiám, (túto povinnosť majú dokonca ukotvenú v etickom kódexe), iné profesie si často s „architektúrou“ vystačia aj sami… Pokúšajú sa potom realizovať svoje vízie bez odbornej pomoci, čoho následkom môžu byť aj vážnejšie, nie len estetické škody.
Tento odsek nie je kritikou. Je výzvou na spoluprácu – na prizvanie architekta najmä v otázkach stvárnenia napríklad inžinierskych stavieb. Chudobná nenápaditosť portálov našich tunelov, riešenie mostov odpozorované z iných stavieb, banálne riešenia kruhových objazdov, parkovísk, či rekonštrukcie ulíc len potvrdzujú potrebu angažovanosti architekta.
Vizuálna absencia súťaženia
Každé zadanie je výbornou príležitosťou na originálne architektonické stvárnenie, najmä ak sa dotýka verejného priestoru alebo krajiny. V týchto oblastiach je dôsledok absencie súťaží, žiaľ, najciteľnejší. Ak už sme Považskej Bystrici nedemokraticky zhora vnútili viadukt nad mestom, mali sme aspoň v súťaži nájsť ľahko pôsobiace riešenie bez pilierov zasahujúcich do obrazu mesta a vlastníckych vzťahov. Prestavba Zimného štadióna v Bratislave je vďaka absencii súťaže nie len predražená, ale svojím necitlivým riešením voči uličným čiaram má aj negatívne urbanistické dosahy. Aj toto je súčasťou, či dôsledkom niektorých väzieb architekta a trhu.
Okrem samotnej architektúry architekti uplatňujú svoje vzdelanie aj v iných súvisiacich oblastiach, napríklad o architektúre píšu alebo pôsobia v štátnej správe a svet okolo seba sa snažia ovplyvniť napríklad z pozície hlavného architekta mesta. Ale to je téma na osobitný článok…
Prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.
Foto: Dano Veselský, archív vydavateľstva
Autor je členom predstavenstva Slovenskej komory architektov a vysokoškolským profesorom na Fakulte architektúry STU v Bratislave.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
